Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 507/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., S., zastúpenej advokátom Mgr. T. A., S., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl.

46 a práva na spravodlivý proces zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská

Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. 10 Er

160/2007-353 z 21. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2013

doručená sťažnosť M. M., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením č. k. -353 z 21. januára 2013. Sťažnosť bola

23. septembra 2013 doplnená ďalším podaním sťažovateľky označeným ako „Doplnenie

dôvodov ústavnej sťažnosti“.

Zo sťažnosti sťažovateľky okrem iného vyplynulo, že 16. mája 2007 jej bolo

doručené upovedomenie o začatí exekúcie z 20. apríla 2007 (sp. zn. EX 509/2007) vydané

exekútorom Mgr. S. P. Vyhlášku o dražbe nehnuteľnosti z 26. septembra 2012 prevzala

sťažovateľka 19. októbra 2012 a dražba nehnuteľnosti príklepom sa uskutočnila 15.

novembra 2012. Podľa § 147 Exekučného poriadku sťažovateľka podala námietky proti

vykonanej dražbe a proti udeleniu príklepu, v ktorých argumentovala jednak nezákonným

postupom súdneho exekútora a tiež skutočnosťou, že „dražil nehnuteľnosť napriek ňou

podaného návrhu na odklad exekúcie“. Návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného

poriadku sťažovateľka podala 8. novembra 2012, avšak okresný súd sa ním nezaoberal. O

námietkach sťažovateľky voči dražbe a udeleniu príklepu okresný súd 21. januára 2013 (sp.

zn. ) rozhodol tak, že ich zamietol a schválil príklep udelený vydražiteľovi.

Podľa sťažovateľky tým, že „Okresný súd v Spišskej Novej Vsi schválil príklep udelený na

dražbe pri vykonaní ktorého bol porušený zákon neriadil sa rešpektovaním základného

práva na súdnu a inú ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie...“.

Sťažovateľka vytýkala okresnému súdu predovšetkým to, že sa nezaoberal

viacerými procesnými pochybeniami, ktoré predchádzali dražbe, a to, že „sa vôbec

nezaoberal skutočnosťou či postup konanie súdneho exekútora je počas prípravy ako aj

samotného priebehu dražby v súlade so zákonom...“, ďalej že „zo strany súdneho exekútora

neboli doručované príslušné podania všetkým účastníkom konania, čo je závažná procesná

vada... ktorá v celom rozsahu diskvalifikuje zákonnosť exekučného konania“, ako aj

skutočnosť, že „v exekučnom spise sa nenachádza žiadna poznámka alebo nejaké písomné

podanie, z ktorého by vyplýval dôvod prečo dražbu vykonával náhradník a nie súdny

exekútor...“, a nakoniec, že nie všetky vyhlášky o dražbe exekútor zverejňoval

v obchodnom vestníku „čo je taktiež v rozpore so zákonom“.

V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že „... z dôvodu jednoznačného

porušenia ustanovení Exekučného poriadku mal príslušný exekučný súd exekúciu v celom

rozsahu zastaviť, aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka podala návrh na

zastavenie exekúcie, ktorým sa exekučný súd vôbec nezaoberal“. Napokon sťažovateľka

uviedla, že k exekúcii došlo v čase, keď Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozhodol o jej návrhu na obnovu konania vedeného pod sp. zn. – ide o uznesenie

okresného súdu z 25. júna 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 22. februára 2010, pričom uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 22. apríla

2010.

Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky, M. M., na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Článku 46 a právo na spravodlivá proces, zaručené v Článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, postupom Okresného súdu

v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod spisovou značkou , porušené bolo.

2. Ústavný súd v celom rozsahu ruší Uznesenie Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi

zo dňa 21. januára 2013, sp. zn. -353, ako nezákonné.

3. Ústavný súd v celom rozsahu ruší všetky príslušné rozhodnutia Správy katastra

v Spišskej Novej Vsi, na základe ktorých bolo priznané vlastnícke právo vydražiteľovi, ako

nezákonné.

4. Sťažovateľke, M. M., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

100.000,- €..., ktoré je Okresný súd v Spišskej Novej Vsi povinný vyplatiť mu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

5. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho

zastúpenia, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu

sťažovateľky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len „“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

Berúc do úvahy obsah sťažnosti, sa ústavný súd osobitne zameral na splnenie

podmienky jej prípustnosti podľa , ktorý uvádza, že

sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažovateľka totiž žiadala o zrušenie rozhodnutia

okresného súdu sp. zn. z 21. januára 2013, pretože v priebehu exekučného

konania došlo viackrát k porušeniu Exekučného poriadku a tiež preto, že podala návrh na

odklad a údajne aj na zastavenie exekúcie, ktorými sa exekučný súd nezaoberal. V dôsledku

toho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo predstavovalo dôvod na podanie jej sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd preto uvádza, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku má povinný

viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť

vtedy, ak sa v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí vyskytnú absolútne alebo

relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov.

K takým právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučného

poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh na

zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov

obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne

alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne

pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť. Hoci námietky proti exekúcii sú

jedným z prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní, nejde o najúčinnejší

prostriedok ochrany práv povinného, pretože nevyhovenie námietkam nemožno napádať

riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na

odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý možno podať kedykoľvek

po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie

exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa

§ 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli podané námietky podľa

§ 50 Exekučného poriadku. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu

k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné

v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom

postupe na súde vyššieho stupňa.

V danom prípade preto Exekučný poriadok umožňoval sťažovateľke takú ochranu

označených práv, na ktorú bola oprávnená bez časového obmedzenia. Sťažovateľka bola

oprávnená, ale aj povinná na to, aby všetky právne prostriedky pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu využila, teda nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, ale aj

návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku a návrh na odklad exekúcie

podľa § 56 Exekučného poriadku. Povinnosť ich vyčerpania ako nevyhnutný predpoklad

podania sťažnosti ústavnému súdu na porušenie základných práv v exekučnom konaní

výslovne potvrdzuje judikatúra ústavného súdu ().

Zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj z priložených príloh vyplýva, že hoci sťažovateľka

v exekučnom konaní využila námietky proti dražbe a proti udeleniu príklepu (§ 147

Exekučného poriadku) a podala aj návrh na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného poriadku),

nepreukázala (napriek svojmu tvrdeniu v doplnení sťažnosti), že podala aj návrh na

zastavenie exekúcie, a to buď spoločne s návrhom na odklad exekúcie, prípadne samostatne

(§ 57 Exekučného poriadku). V súvislosti s návrhom na zastavenie návrhu sťažovateľka

neuviedla, kedy malo dôjsť k jeho podaniu, na základe akých dôvodov sa ho rozhodla

podať, prípadne kedy a ako o ňom exekučný súd rozhodol. Ústavný súd v tejto súvislosti

uvádza, že samotné tvrdenie sťažovateľa o tom, že v rámci všeobecného súdnictva vyčerpal

konkrétny opravný prostriedok na ochranu svojho základného práva alebo slobody, pre

potreby predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti nepostačuje, čo osobitne platí

vo vzťahu k . Pokiaľ preto takéto tvrdenie nie je

preukázateľne doložené, ústavný súd je toho názoru, že k využitiu opravného prostriedku

sťažovateľom reálne nedošlo.

Vychádzajúc z uvedeného, je zrejmé, že hoci sťažovateľka mala prostredníctvom

návrhu na zastavenie exekučného konania k dispozícii dostupný a účinný prostriedok

ochrany svojich práv, nepreukázala jeho využitie a ani neuviedla žiadnu zákonnú prekážku,

ktorá by jeho využitiu bola bránila. Ústavný súd zároveň nezistil, že by v okolnostiach

daného prípadu prichádzal do úvahy postup podľa ,

podľa ktorého ústavný súd prijatie sťažnosti neodmietne, aj keď sa nesplnila podmienka

podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Sťažovateľka žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa neuviedla.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky dostupné právne prostriedky súdnej

a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich uplatnením

úspešný, môže sa uchádzať o ochranu základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou

ústavnému súdu podľa . Keďže v prípade sťažovateľky nedošlo

k vyčerpaniu všetkých opravných prostriedkov, ktoré jej poskytuje Exekučný poriadok, bolo

potrebné jej sťažnosť odmietnuť už po jej predbežnom prerokovaní ako neprípustnú podľa

.

Z dôvodov úplnosti sa ústavný súd zaoberal aj ďalšími tvrdeniami sťažovateľky, a to

konkrétne namietaným porušením označených práv postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. . V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd uvádza,

že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa ,

pretože z nej nie je zrejmé, o aké súdne konanie išlo, akým konaním, opomenutím alebo

rozhodnutím okresného súdu malo dôjsť k porušeniu základných práv, kedy malo dôjsť

k ich porušeniu, aké opravné prostriedky a pred ktorými orgánmi sťažovateľka využila ich

ochranu, prípadne aké dôkazy navrhuje na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení.

Sťažovateľka napokon namietala aj postup súdneho exekútora, keďže krajský súd

rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý zamietol jej

návrh na obnovu konania. Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. , ktorým

zamietol jej odvolanie a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, nadobudlo právoplatnosť

22. apríla 2010. Keďže ústavný súd už judikoval, že „podanie mimoriadneho opravného

prostriedku nemá samo osebe žiaden vplyv na vykonateľnosť a právoplatnosť exekučného

titulu a neznamená automaticky odklad vykonateľnosti rozhodnutia“ (),

konanie o obnove konania nemalo samo osebe žiadny vplyv na prebiehajúce exekučné

konanie sťažovateľky a nemohlo zakladať porušenie jej práv.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2013