Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 507/2013
PDF · 161.62 KB
No categories available
II. ÚS 507/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., S., zastúpenej advokátom Mgr. T. A., S., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl.
46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská
Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 75/1989 a jeho uznesením č. k. 10 Er
160/2007-353 z 21. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2013
doručená sťažnosť M. M., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 75/1989 a jeho uznesením č. k. 10 Er 160/2007-353 z 21. januára 2013. Sťažnosť bola
23. septembra 2013 doplnená ďalším podaním sťažovateľky označeným ako „Doplnenie
dôvodov ústavnej sťažnosti“.
Zo sťažnosti sťažovateľky okrem iného vyplynulo, že 16. mája 2007 jej bolo
doručené upovedomenie o začatí exekúcie z 20. apríla 2007 (sp. zn. EX 509/2007) vydané
exekútorom Mgr. S. P. Vyhlášku o dražbe nehnuteľnosti z 26. septembra 2012 prevzala
sťažovateľka 19. októbra 2012 a dražba nehnuteľnosti príklepom sa uskutočnila 15.
novembra 2012. Podľa § 147 Exekučného poriadku sťažovateľka podala námietky proti
vykonanej dražbe a proti udeleniu príklepu, v ktorých argumentovala jednak nezákonným
postupom súdneho exekútora a tiež skutočnosťou, že „dražil nehnuteľnosť napriek ňou
podaného návrhu na odklad exekúcie“. Návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného
poriadku sťažovateľka podala 8. novembra 2012, avšak okresný súd sa ním nezaoberal. O
námietkach sťažovateľky voči dražbe a udeleniu príklepu okresný súd 21. januára 2013 (sp.
zn. 10 Er 160/2007) rozhodol tak, že ich zamietol a schválil príklep udelený vydražiteľovi.
Podľa sťažovateľky tým, že „Okresný súd v Spišskej Novej Vsi schválil príklep udelený na
dražbe pri vykonaní ktorého bol porušený zákon neriadil sa rešpektovaním základného
práva na súdnu a inú ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie...“.
Sťažovateľka vytýkala okresnému súdu predovšetkým to, že sa nezaoberal
viacerými procesnými pochybeniami, ktoré predchádzali dražbe, a to, že „sa vôbec
nezaoberal skutočnosťou či postup konanie súdneho exekútora je počas prípravy ako aj
samotného priebehu dražby v súlade so zákonom...“, ďalej že „zo strany súdneho exekútora
neboli doručované príslušné podania všetkým účastníkom konania, čo je závažná procesná
vada... ktorá v celom rozsahu diskvalifikuje zákonnosť exekučného konania“, ako aj
skutočnosť, že „v exekučnom spise sa nenachádza žiadna poznámka alebo nejaké písomné
podanie, z ktorého by vyplýval dôvod prečo dražbu vykonával náhradník a nie súdny
exekútor...“, a nakoniec, že nie všetky vyhlášky o dražbe exekútor zverejňoval
v obchodnom vestníku „čo je taktiež v rozpore so zákonom“.
V doplnení svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že „... z dôvodu jednoznačného
porušenia ustanovení Exekučného poriadku mal príslušný exekučný súd exekúciu v celom
rozsahu zastaviť, aj s prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka podala návrh na
zastavenie exekúcie, ktorým sa exekučný súd vôbec nezaoberal“. Napokon sťažovateľka
uviedla, že k exekúcii došlo v čase, keď Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozhodol o jej návrhu na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 6 C 513/02 – ide o uznesenie
okresného súdu z 25. júna 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 371/2009
z 22. februára 2010, pričom uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 22. apríla
2010.
Na základe dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky, M. M., na súdnu a inú právnu ochranu podľa
Článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivá proces, zaručené v Článku 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, postupom Okresného súdu
v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod spisovou značkou 5 C/75/1989, porušené bolo.
2. Ústavný súd v celom rozsahu ruší Uznesenie Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi
zo dňa 21. januára 2013, sp. zn. 10 Er/160/2007-353, ako nezákonné.
3. Ústavný súd v celom rozsahu ruší všetky príslušné rozhodnutia Správy katastra
v Spišskej Novej Vsi, na základe ktorých bolo priznané vlastnícke právo vydražiteľovi, ako
nezákonné.
4. Sťažovateľke, M. M., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
100.000,- €..., ktoré je Okresný súd v Spišskej Novej Vsi povinný vyplatiť mu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľky.
5. Okresný súd v Spišskej Novej Vsi je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho
zastúpenia, a to v lehote do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu
sťažovateľky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na
jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy obsah sťažnosti, sa ústavný súd osobitne zameral na splnenie
podmienky jej prípustnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý uvádza, že
sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Sťažovateľka totiž žiadala o zrušenie rozhodnutia
okresného súdu sp. zn. 10 Er 160/2007 z 21. januára 2013, pretože v priebehu exekučného
konania došlo viackrát k porušeniu Exekučného poriadku a tiež preto, že podala návrh na
odklad a údajne aj na zastavenie exekúcie, ktorými sa exekučný súd nezaoberal. V dôsledku
toho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo predstavovalo dôvod na podanie jej sťažnosti ústavnému súdu.
Ústavný súd preto uvádza, že v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku má povinný
viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť
vtedy, ak sa v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí vyskytnú absolútne alebo
relatívne prekážky ďalšieho postupu exekučných orgánov.
K takým právnym prostriedkom patria nielen námietky podľa § 50 Exekučného
poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku a návrh na
zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto právnych prostriedkov
obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne
alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne
pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť. Hoci námietky proti exekúcii sú
jedným z prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní, nejde o najúčinnejší
prostriedok ochrany práv povinného, pretože nevyhovenie námietkam nemožno napádať
riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na
odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorý možno podať kedykoľvek
po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie
exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa
§ 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli podané námietky podľa
§ 50 Exekučného poriadku. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu
k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné
v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom
postupe na súde vyššieho stupňa.
V danom prípade preto Exekučný poriadok umožňoval sťažovateľke takú ochranu
označených práv, na ktorú bola oprávnená bez časového obmedzenia. Sťažovateľka bola
oprávnená, ale aj povinná na to, aby všetky právne prostriedky pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu využila, teda nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, ale aj
návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku a návrh na odklad exekúcie
podľa § 56 Exekučného poriadku. Povinnosť ich vyčerpania ako nevyhnutný predpoklad
podania sťažnosti ústavnému súdu na porušenie základných práv v exekučnom konaní
výslovne potvrdzuje judikatúra ústavného súdu (I. ÚS 100/2011).
Zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj z priložených príloh vyplýva, že hoci sťažovateľka
v exekučnom konaní využila námietky proti dražbe a proti udeleniu príklepu (§ 147
Exekučného poriadku) a podala aj návrh na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného poriadku),
nepreukázala (napriek svojmu tvrdeniu v doplnení sťažnosti), že podala aj návrh na
zastavenie exekúcie, a to buď spoločne s návrhom na odklad exekúcie, prípadne samostatne
(§ 57 Exekučného poriadku). V súvislosti s návrhom na zastavenie návrhu sťažovateľka
neuviedla, kedy malo dôjsť k jeho podaniu, na základe akých dôvodov sa ho rozhodla
podať, prípadne kedy a ako o ňom exekučný súd rozhodol. Ústavný súd v tejto súvislosti
uvádza, že samotné tvrdenie sťažovateľa o tom, že v rámci všeobecného súdnictva vyčerpal
konkrétny opravný prostriedok na ochranu svojho základného práva alebo slobody, pre
potreby predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti nepostačuje, čo osobitne platí
vo vzťahu k § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Pokiaľ preto takéto tvrdenie nie je
preukázateľne doložené, ústavný súd je toho názoru, že k využitiu opravného prostriedku
sťažovateľom reálne nedošlo.
Vychádzajúc z uvedeného, je zrejmé, že hoci sťažovateľka mala prostredníctvom
návrhu na zastavenie exekučného konania k dispozícii dostupný a účinný prostriedok
ochrany svojich práv, nepreukázala jeho využitie a ani neuviedla žiadnu zákonnú prekážku,
ktorá by jeho využitiu bola bránila. Ústavný súd zároveň nezistil, že by v okolnostiach
daného prípadu prichádzal do úvahy postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde,
podľa ktorého ústavný súd prijatie sťažnosti neodmietne, aj keď sa nesplnila podmienka
podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Sťažovateľka žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa neuviedla.
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky dostupné právne prostriedky súdnej
a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich uplatnením
úspešný, môže sa uchádzať o ochranu základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Keďže v prípade sťažovateľky nedošlo
k vyčerpaniu všetkých opravných prostriedkov, ktoré jej poskytuje Exekučný poriadok, bolo
potrebné jej sťažnosť odmietnuť už po jej predbežnom prerokovaní ako neprípustnú podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z dôvodov úplnosti sa ústavný súd zaoberal aj ďalšími tvrdeniami sťažovateľky, a to
konkrétne namietaným porušením označených práv postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 75/1989. V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd uvádza,
že nespĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde,
pretože z nej nie je zrejmé, o aké súdne konanie išlo, akým konaním, opomenutím alebo
rozhodnutím okresného súdu malo dôjsť k porušeniu základných práv, kedy malo dôjsť
k ich porušeniu, aké opravné prostriedky a pred ktorými orgánmi sťažovateľka využila ich
ochranu, prípadne aké dôkazy navrhuje na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení.
Sťažovateľka napokon namietala aj postup súdneho exekútora, keďže krajský súd
rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorý zamietol jej
návrh na obnovu konania. Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 371/2009, ktorým
zamietol jej odvolanie a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, nadobudlo právoplatnosť
22. apríla 2010. Keďže ústavný súd už judikoval, že „podanie mimoriadneho opravného
prostriedku nemá samo osebe žiaden vplyv na vykonateľnosť a právoplatnosť exekučného
titulu a neznamená automaticky odklad vykonateľnosti rozhodnutia“ (III. ÚS 128/02),
konanie o obnove konania nemalo samo osebe žiadny vplyv na prebiehajúce exekučné
konanie sťažovateľky a nemohlo zakladať porušenie jej práv.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2013