Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 522/2013
PDF · 166.63 KB
No categories available
II. ÚS 522/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Š. H., N., zastúpenej advokátkou JUDr. J. M., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
15655/2013/34, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. H. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2013
doručená sťažnosť Š. H., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 15655/2013/34 a žiada vydať tento nález:
„základné právo sťažovateľky Š. H., na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom orgánu štátnej správy zaručené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
odkazujúc na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Ministerstva spravodlivosti SR
v konaní vedenom pod sp. zn. 15655/2013/34, porušené bolo.
Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.834,03 EUR
(slovom: tritisícosemstotridsaťštyri eur tri centy), ktoré je Ministerstvo spravodlivosti
povinné vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 297,80 EUR...,
ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné vyplatiť na účet jej právneho zástupcu
JUDr. J. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľka
požiadala listom z 18. decembra 2012 doručeným ministerstvu spravodlivosti 20. decembra
2013 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). Náhradu škody
vyčíslila sumou 3 744,01 € predstavujúcou skutočnú škodu a 90,02 € ako trovy konania.
Škoda mala sťažovateľke vzniknúť nesprávnym úradným postupom – prieťahmi v konaní
vedenom pred Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
18 C 91/1997 v období rokov 2001 až 2005 a v porušení povinnosti okresného súdu vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V konaní vedenom pred okresným súdom pod
sp. zn. 18 C 91/1997 vystupovala sťažovateľka ako žalobkyňa a domáhala sa vyslovenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy proti spoločnosti C. – T. v. o. s.,
B. (ďalej len „žalovaný“). Žalobu v tejto veci sťažovateľka doručila okresnému súdu
21. augusta 1997. Okresný súd 20. decembra 2001 vydal rozsudok č. k. 18 C 91/97-54,
ktorým určil, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Následne okresný súd napriek
urgenciám sťažovateľky dva roky nenariadil termín pojednávania a až 1. decembra 2005
vydal rozsudok č. k. 18 C 91/1997-109, ktorým žalovaného zaviazal sťažovateľke zaplatiť
náhradu mzdy vo výške 112 792 Sk a nahradiť trovy konania v sume 2 712 Sk. Tento
rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. januára 2006. Následne sťažovateľka návrhom
z 20. marca 2006 navrhla súdnemu exekútorovi JUDr. L. J., B. (ďalej len „súdny
exekútor“), vykonanie exekúcie na vymoženie náhrady mzdy. Vec bola u súdneho
exekútora vedená pod sp. zn. EX 187/2006. Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn.
32 CbR 122/2008 zo 16. júna 2011 bol žalovaný 26. júla 2011 vymazaný z obchodného
registra. Sťažovateľka na odporúčanie súdneho exekútora podala 18. apríla 2006
na Okresnom súde Bratislava III žalobu proti spoločníkom žalovaného z titulu ich
zákonného ručenia, avšak konanie vedené pod sp. zn. 23 Cb 86/06 bolo zastavené
uznesením č. k. 23 Cb 86/06-24 z 11. decembra 2006 pre prekážku res iudicata a toto
rozhodnutie potvrdil i Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.
2 Cob 12/2007-34 zo 6. februára 2007. Sťažovateľka podaním z 10. apríla 2007 požiadala
súdneho exekútora, aby exekučné konanie viedol i proti spoločníkom žalovaného. Okresný
súd uznesením sp. zn. 4 Er 707/2006 z 18. septembra 2007 nepripustil takúto zmenu návrhu
sťažovateľky na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor listom sp. zn. EX 187/2006 z 12.
februára 2008 oznámil sťažovateľke, že viesť exekúciu proti spoločníkom žalovaného
nemožno. Následne sťažovateľka požiadala o zmenu exekútora, ktorej okresný súd vyhovel
a uznesením č. k. 4 Er 707/2006-35 z 20. augusta 2008 poveril vykonaním exekúcie
súdneho exekútora JUDr. M. H., B. (ďalej len „nový súdny exekútor“), u ktorého bola vec
vedená pod sp. zn. EX 1380/08. Po tom, čo okresný súd uznesením č. k. 4 Er 707/2006-97
zo 17. októbra 2011 zamietol návrh sťažovateľky na pripustenie zmeny účastníka
exekučného konania zo žalovaného na jeho spoločníkov, následne uznesením č. k.
4 Er 707/2006-104 zo 16. februára 2012 po zistení, že žalovaný bol z obchodného registra
vymazaný, vyhlásil exekúciu za neprípustnú, túto zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie nepriznal. Krajský súd, rozhodujúc o podanom odvolaní, uznesením č. k.
17 CoE 48/2012-152 z 22. augusta 2012 potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo zvyšku uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému
súdu. Výrok uznesenia o neprípustnosti exekúcie nadobudol právoplatnosť 14. novembra
2012. Pretože pohľadávka sťažovateľky voči žalovanému sa takto stala nevymožiteľnou,
a to v dôsledku nečinnosti okresného súdu vo veci sp. zn. 18 C 91/1997, teda jeho
nesprávneho úradného postupu, vznikla sťažovateľke škoda vo výške tejto pohľadávky,
o predbežné prerokovanie nároku na ktorú žiada ministerstvo spravodlivosti.
Ministerstvo spravodlivosti sťažovateľke listom sp. zn. 15655/2013/34 z 18. júna
2013 oznámilo, že jej žiadosť o náhradu škody považuje za nedôvodnú, pretože neboli
naplnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., a zároveň ju vyrozumelo, že tým je predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
ukončené.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka odcitovala čl. 46 ods. 3 ústavy
a čl. 48 ods. 2 ústavy a na odôvodnenie ich porušenia postupom ministerstva spravodlivosti
v konaní vedenom pod sp. zn. 15655/2013/34 uviedla, že s ohľadom na skutkový stav veci
„sa domnieva, že oznámením o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu
škody zo dňa 18. 6. 2013, č. k.: 15655/2013/342, ktorým bol návrh na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. zo dňa 18. 12. 2012
uznaný za nedôvodný, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa“, a dodala, že
„má za to, že jej návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zák.
č. 514/2003 Z. z. zo dňa 18. 12. 2012 bol podaný dôvodne, keďže prieťahy v konaní
vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 18/C/91/1997 boli preukázané a tiež
bola preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom (prieťahy
v konaní) a škodou, ktorá sťažovateľke vznikla pre uvedené prieťahy v konaní
(nevymožiteľnosť sumy 3.744,01 EUR)“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2
ústavy postupom ministerstva spravodlivosti v konaní vedenom pod sp. zn. 15655/2013/34.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd preto skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o sťažnosti sťažovateľky, a dospel k záveru, že
vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej základných práv postupom ministerstva spravodlivosti vo veci sp. zn.
15655/2013/34.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné
vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11.
Podľa § 16 ods. 4 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok
na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.
Ako vyplýva z citovaných ustanovení, v prípade, ak príslušný orgán oznámi písomne
poškodenému, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí, poškodený sa môže obrátiť na
všeobecný súd a domáhať sa uspokojenia svojho nároku na súde. Ochrana práva
poškodeného na náhradu škody spôsobenej okrem iného aj nesprávnym úradným postupom
orgánu štátu, je teda týmito ustanoveniami zverená všeobecnému súdu.
Ústavný súd preto v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci dospel
k záveru, že vzhľadom na tento princíp vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená jeho
právomoc meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy postupom ministerstva
spravodlivosti vo veci vedenej pod sp. zn. 15655/2013/34. Právomoc poskytnúť ochranu
základnému právu sťažovateľky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom orgánu štátu v prípade, ak nárok na náhradu škody nie je uspokojený v konaní
o jeho predbežnom prerokovaní, je totiž zverená zákonom všeobecnému súdu.
Pre úplnosť vo vzťahu k námietke porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
ministerstva spravodlivosti, ktorý jediný môže byť s ohľadom na petit sťažnosť predmetom
preskúmavania ústavným súdom v tejto veci, ústavný súd uvádza, že ministerstvo
spravodlivosti vybavilo žiadosť sťažovateľky o predbežné prekovanie nároku na náhradu
škody z 18. decembra 2012 listom z 18. júna 2013, teda pred uplynutím šesťmesačnej
lehoty, z čoho je zrejmé, že je vylúčené, aby v postupe ministerstva spravodlivosti došlo
k zbytočným prieťahom. Ostatne, aj v prípade, ak by tak neurobilo, sťažovateľke by nebolo
znemožnené v zmysle § 16 ods. 4 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. domáhať sa
uspokojenia nároku na všeobecnom súde.
Iba to, že sťažovateľka sa so spôsobom vybavenia svojej žiadosti ministerstvom
spravodlivosti nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej
sťažnosti.
S ohľadom na uvedené ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde sťažnosť sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2013