Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 624/2013
PDF · 107.75 KB
No categories available
II. ÚS 624/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. V., C., zastúpeného advokátom JUDr. A. D., B.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom
Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Co 253/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. V. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2013 doručená sťažnosť Ing. J. V., C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.
4 Co 253/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 21. októbra 2013.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ bol ako
žalovaný účastníkom konania vedeného Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) pod sp. zn. 7 C 99/2004. Mesto S. ako žalobca (ďalej len „žalobca“) požadovalo
v konaní od sťažovateľa zaplatenie sumy 16 893,51 € dlžného nájomného za prenájom
sedacieho bazéna. Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 99/2004-202 zo 16. februára 2012
bolo žalobe vyhovené. Sťažovateľ sa bránil v konaní započítacou námietkou, ktorou trval
na započítaní svojej pohľadávky voči žalobcovi. Pohľadávka sťažovateľa vyplývala
z vynaloženia nákladov na nevyhnutnú celkovú rekonštrukciu sedacieho bazéna v roku
2011, na ktorú bol povinný žalobca ako prenajímateľ, a to v zmysle ustanovenia § 669
Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia
o nevyhnutnosti vykonania generálnej rekonštrukcie, ktoré však okresný súd v rozsudku
vyhodnotil ako účelové a spochybniteľné. Neuveril tvrdeniu sťažovateľa, že bolo nutné
v roku 2001 vykonať rekonštrukčné práce, lebo považoval za preukázané, že rekonštrukcia
bola vykonaná v priebehu rokov 1997 – 2000, a pokiaľ by aj sťažovateľ práce vykonal, išlo
by iba o nevyhnutné prevádzkové náklady.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, v ktorom vytýkal najmä
nevysporiadanie sa s jeho zásadnými tvrdeniami a dôkazmi. V rozsudku okresného súdu
absentuje akékoľvek zdôvodnenie, prečo sa nevzali do úvahy dôkazy predložené
sťažovateľom, konkrétne list žalobcu z 13. mája 1998 reklamujúci neúplné a nekvalitné
vykonanie rekonštrukcie spoločnosťou D. s. r. o., ako aj list tejto spoločnosti z 15. apríla
1998, ktorým žalobcovi oznamuje, že nebude schopná odstrániť nedostatky nekvalitne
vykonanej rekonštrukcie. Ďalej sa okresný súd jednostranne vysporiadal s výpoveďou
svedka B., keď iba doslovne prevzal argumentáciu žalobcu uvedenú v jeho odvolaní, a to
napriek tomu, že výpoveď B. potvrdzuje tvrdenia sťažovateľa. Okresný súd tiež odignoroval
výpoveď svedka K., ktorý podporil skutkové tvrdenia sťažovateľa o nevyhnutnosti
rekonštrukcie sedacieho bazéna.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 253/2012-248 z 19. júna 2013 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený. Krajský súd rozhodol na základe úvahy, že v konaní nebolo
preukázané, že by sa bola oprava vykonaná sťažovateľom realizovala so súhlasom žalobcu
ako prenajímateľa alebo že by bola potrebná a v akom rozsahu. Hoci sťažovateľ predložil
v konaní dôkazy preukazujúce opak tvrdenia krajského súdu, tento sa napriek zásadnej
povahe dôkazov žiadnym spôsobom vo svojom rozsudku s nimi nevysporiadal. Rozsudok
krajského súdu sa stal právoplatným 23. augusta 2013.
Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu označených práv podľa ústavy a dohovoru
nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou rozsudku krajského súdu. Z práva na
spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.
Nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku krajského súdu vidí sťažovateľ v tom, že tento nedal
jasné a zrozumiteľné odpovede na závažné skutkové a právne tvrdenia sťažovateľa.
Namiesto toho pristúpil k eklektickému a neopodstatnenému výberu dôkazov smerujúcich
k jednostranným záverom. Hoci dospel k záveru o nepreukázaní potreby, resp. rozsahu
opravy sedacieho bazéna, tento svoj záver žiadnym spôsobom nekonkretizoval.
Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom krajského súdu vznikol stav, keď boli
zásadným spôsobom porušené procesné práva sťažovateľa, nebolo mu umožnené účinné
a reálne uplatnenie jeho základných procesných práv vyplývajúcich z práva na spravodlivý
proces, čo je nezlučiteľné s ústavou a dohovorom.
Napokon navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
4 Co 253/2012 s tým, aby bol rozsudok z 19. júna 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie
konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 323,50 €.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal dovolanie proti rozsudku
krajského súdu č. k. 4 Co 253/2012-248 z 19. júna 2013.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Jadrom sťažnosti je tvrdenie, podľa ktorého sa krajský súd (a predtým okresný súd)
nevysporiadal so všetkými relevantnými dôkazmi a námietkami sťažovateľa, pričom
jednostrannou selekciou dospel k záveru o neopodstatnenosti pohľadávky sťažovateľa,
ktorú žiadal v konaní započítať voči nároku uplatnenému žalobcom.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajským súdom mu nebolo umožnené účinné a reálne
uplatnenie jeho základných procesných práv vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces.
Sťažovateľ teda vlastne tvrdí, že postupom krajského súdu (a predtým aj okresného súdu)
mu bola ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.
Vzhľadom na takto formulovanú námietku sťažovateľa prichádzala do úvahy ešte
možnosť podania dovolania, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ však dovolanie nepodal. To znamená, že
nevyčerpal mimoriadny opravný prostriedok, ktorý vo vzťahu k uplatňovanej (tvrdenej)
námietke prichádzal do úvahy a ktorý treba považovať v zásade za účinný prostriedok
ochrany práv.
Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval),
že dovolanie nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto neprichádzal do úvahy
ani prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2013