Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 644/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D.

pre namietané porušenie a v konaní

vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2013 doručená sťažnosť A. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“) v konaní vedenom

Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. októbra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 31. marca 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu

vydierania podľa (v bodoch 1 a 3 rozsudku), ďalej z prečinu

výtržníctva podľa (v bode 2 rozsudku) a napokon

z prečinu ublíženia na zdraví podľa , ako aj z prečinu

výtržníctva podľa a (v bode 4

rozsudku) a bol za to odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov

nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Zároveň mu bol uložený aj trest prepadnutia veci (vyskakovacieho nožíka). Bol zaviazaný

tiež nahradiť škodu poškodeným – G. v sume 225 €, K. v sume 825 € a Š. v sume 450 €.

So zvyškami uplatneného nároku boli títo traja poškodení, ako aj poškodený H. odkázaní na

občianske súdne konanie. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -861 z 28. júna 2011 bolo odvolanie sťažovateľa a jeho otca zamietnuté

ako nedôvodné. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júna 2012 bolo

dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Na základe sťažnosti podanej sťažovateľom bolo nálezom ústavného súdu č. k.

-44 z 28. februára 2013 vyslovené, že najvyšší súd v konaní vedenom pod

sp. zn. porušil základné právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

, pričom uznesenie najvyššieho súdu z 13. júna 2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie

konanie. Ústavný súd vytkol najvyššiemu súdu, že zhodne s krajským súdom nijako

nereagoval na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého stav, keď v osobitne vedených

neväzobných trestných veciach v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 nemal napriek

povinnej obhajobe žiadneho obhajcu, znamenal porušenie jeho obhajobných práv.

Najvyšší súd na verejnom zasadnutí konanom 28. augusta 2013 opätovne konal

o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 28. júna

2011 a rozhodol uznesením sp. zn. tak, že dovolanie sťažovateľa zamietol.

Z písomného vyhotovenia uznesenia doručeného sťažovateľovi 17. októbra 2013 vyplýva,

že dovolací dôvod podľa uplatnený sťažovateľom

je len sčasti opodstatnený. V danom prípade skutočne došlo k formálnemu porušeniu

základných práv sťažovateľa, keďže v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 nemal

v neväzobných veciach napriek povinnej obhajobe v trestnej veci vedenej v bode 4

rozsudku ustanoveného obhajcu. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že v tomto období

neboli vykonávané žiadne úkony.

S takýmto odôvodnením najvyššieho súdu nemožno súhlasiť, lebo v tomto období,

konkrétne 7. mája 2010, bolo rozhodované okresným súdom o žiadosti sťažovateľa

o prepustení z väzby, pričom rovnako ako pri jeho vzatí do väzby sa zamietnutie žiadosti

o prepustenie z väzby odôvodňovalo okrem iného skutočnosťou, že je proti nemu vedené

súčasne trestné stíhanie aj v iných samostatne realizovaných trestných veciach, a práve tu

došlo k porušeniu rovnosti zbraní, keď na jednej strane prokurátor a aj okresný súd mali

možnosť odôvodňovať trvanie väzby sťažovateľa inými jeho skutkami, kým on nemal, čo sa

týka týchto iných skutkov, ustanoveného obhajcu, čím bolo v rozhodnom období

porušované jeho základné právo na povinnú obhajobu.

Najvyšší súd sa zjavným porušením ustanovenia § 34 ods. 1 a § 37 ods. 1 Trestného

poriadku vo vzťahu k samostatne vedeným trestným konaniam dostatočným spôsobom

nevysporiadal. Navyše rozhodol v rozpore s nálezom ústavného súdu.

Neobstojí ani poukaz najvyššieho súdu na to, že došlo k povoleniu obnovy konania

vo veci sťažovateľa, keďže obnova bola povolená len vo vzťahu k uloženému trestu odňatia

slobody v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. z 28. novembra

2012.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. s tým, aby

bolo uznesenie z 28. augusta 2013 zrušené a najvyššiemu súdu bolo prikázané znova konať

a rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa.

II.

Z nálezu ústavného súdu č. k. -44 z 28. februára 2013 vyplýva, že

najvyšší súd svojím skorším uznesením sp. zn. z 13. júna 2012 porušil čl. 50

ods. 3 , keď odmietol dovolanie sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší

súd nijako konkrétne nereagoval na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého stav, keď

v osobitne vedených neväzobných trestných veciach nemal v čase od 24. marca 2010 do

8. júna 2010 napriek povinnej obhajobe žiadneho obhajcu, znamenal porušenie jeho

obhajobných práv. Nezaujatie žiadneho stanoviska k námietke, podľa ktorej sťažovateľ

nemal v určitom štádiu prípravného konania obhajcu napriek tomu, že obhajoba bola

vzhľadom na jeho pobyt vo väzbe povinná, znamená zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. augusta 2013 vyplýva, že

podľa bolo dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2011 na verejnom zasadnutí zamietnuté.

Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade skutočne došlo k formálnemu porušeniu

základných práv sťažovateľa, keďže v inkriminovanom období, t. j. od 24. marca 2010 do

8. júna 2010, nemal v neväzobných veciach napriek povinnej obhajobe v trestnej veci

vedenej v bode 4 rozsudku okresného súdu ustanoveného obhajcu. Predovšetkým treba

uviesť, že k tomuto zistenému porušeniu zákona došlo ešte v prípravnom konaní, pričom

v rozhodnom období neboli vo vzťahu ku skutkom v bodoch 1 až 3 rozsudku okresného

súdu uskutočnené žiadne úkony bez prítomnosti obhajcu sťažovateľa. Vo vzťahu ku skutku

v bode 1 bolo trestné stíhanie začaté 22. novembra 2009 a obvinenie bolo sťažovateľovi

vznesené 30. decembra 2009. Sťažovateľ sa na výsluchu 13. januára 2013 vyjadril, že si

obhajcu nevolí. Dňa 31. mája 2010 bol vyšetrovateľom vyzvaný na zvolenie obhajcu.

V prípade tohto skutku sa všetky úkony uskutočnili buď pred rozhodným obdobím, alebo až

po ňom, pričom v takom prípade bol pri úkonoch prítomný koncipient, resp. obhajca bol

o úkonoch vyrozumený, avšak sa ich nezúčastnil. Všetky výsluchy a ostatné úkony

vo vzťahu ku skutku v bode 2 rozsudku okresného súdu sa uskutočnili pred rozhodným

obdobím, pričom k začatiu trestného stíhania došlo 2. decembra 2009 a sťažovateľovi bolo

vznesené obvinenie 16. februára 2010. Aj tu 31. mája 2010 vyšetrovateľ vyzval sťažovateľa,

aby si zvolil obhajcu z dôvodu povinnej obhajoby. Dňa 3. marca 2010 došlo k spojeniu vecí

v skutkoch v bodoch 1 a 2 na spoločné konanie. Vo vzťahu ku skutku v bode 3 rozsudku

okresného súdu bolo trestné stíhanie začaté a zároveň sťažovateľovi vznesené obvinenie

31. mája 2010. Dňa 8. júna 2010 bolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené obhajcovi

sťažovateľa, ktorý ihneď podal sťažnosť. Sťažnosť podal súčasne aj sťažovateľ. V danom

prípade sa teda obhajca sťažovateľa mal možnosť vyjadriť k obvineniu vznesenému

sťažovateľovi.

Napokon 8. júna 2010 došlo k spojeniu všetkých vecí na spoločné konanie. Preto

možno zhrnúť, že v predsúdnom konaní bol porušený zákon, keď sťažovateľovi nebol po

vzatí do väzby vo vzťahu ku skutku v bode 4 rozsudku okresného súdu ustanovený obhajca

aj v ďalších trestných veciach, za ktoré bol stíhaný, avšak pri skutkoch v bodoch 1 a 2 sa

v rozhodnom období neuskutočnili žiadne úkony a ku vzneseniu obvinenia pri skutku

v bode 3 mal obhajca možnosť sa vyjadriť, čo aj uskutočnil (rovnako ako sťažovateľ).

Navyše, následne v konaní pred súdom boli všetky dôkazy, t. j. aj výsluchy svedkov

vykonané zákonným spôsobom za prítomnosti obhajcu sťažovateľa. Za tejto situácie aj pri

vyslovení porušenia zákona, nie je dôvodné vec vrátiť späť do prípravného konania na

opakované vykonanie dokazovania. Vytýkané porušenie základných práv sťažovateľa na

obhajobu nebolo zistené v takej miere, aby to bolo možné považovať za porušenie zákona,

ktoré by malo mať za následok zrušenie celého rozhodnutia krajského súdu. Treba

zdôrazniť, že aj ústavný súd sa vo svojom náleze obmedzil len na vytknutie nedostatočného

odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa

porušenia práva na obhajobu. V ostatných častiach sťažnosti nevyhovel. Taktiež je potrebné

uviesť, že v predmetnej trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. ,

ktorá bola právoplatne skončená odsudzujúcim rozsudkom, bola uznesením okresného súdu

sp. zn. z 21. mája 2013 povolená obnova konania a súčasne bol zrušený

výrok o treste rozsudku okresného súdu sp. zn. . Táto skutočnosť však nebráni

tomu, aby najvyšší súd rozhodoval o pôvodne podanom dovolaní sťažovateľa v rozsahu,

v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na povinnú

obhajobu.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenie návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal

so zjavným porušením ustanovenia a vo vzťahu

k samostatne vedeným trestným konaniam. Navyše rozhodol v rozpore s nálezom ústavného

súdu. Považuje za podstatné, že v období, keď v samostatne vedených konaniach napriek

nutnej obhajobe nemal obhajcu, bolo okresným súdom rozhodované o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby, pričom sa zamietnutie žiadosti odôvodňovalo aj skutočnosťou, že je

proti nemu vedené súčasne trestné stíhanie aj v iných samostatne realizovaných trestných

veciach. Práve tým došlo podľa neho k porušeniu rovností zbraní, lebo prokurátor a okresný

súd mali možnosť odôvodňovať trvanie väzby inými skutkami sťažovateľa, hoci on, čo sa

týka týchto iných skutkov, v rozpore so zákonom nemal ustanoveného obhajcu.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že v náleze ústavného

súdu č. k. -44 z 28. februára 2013 bolo ustálené porušenie základného práva

sťažovateľa na obhajobu podľa tým, že najvyšší súd nijako konkrétne

nereagoval na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v osobitne vedených neväzobných

trestných veciach nemal v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 napriek povinnej

obhajobe žiadneho obhajcu. Najvyšší súd v ďalšom konaní nasledujúcom po tomto náleze

v súlade s právnym názorom ústavného súdu rozhodoval o dovolaní sťažovateľa znova, a to

už na verejnom zasadnutí, pričom uvedenou námietkou sa zaoberal a zaujal k nej podrobné

stanovisko. Preto rozhodne neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej mal najvyšší súd

rozhodnúť v rozpore s nálezom ústavného súdu.

Zostáva ešte vyriešiť otázku, či možno stanovisko najvyššieho súdu

z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne

práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne, alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu,

alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol

bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že obvinený má predovšetkým právo obhajovať

sa sám, resp. slobodne sa rozhodnúť, či sa chce obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu. Uvedené právo obvineného ale nie je absolútne a v niektorých typoch konaní, resp.

v niektorých vymedzených prípadoch je obvinený povinný „podrobiť sa“ nutnej obhajobe.

Nutná obhajoba tvorí preto vlastne výnimku z práva obhajovať sa sám, resp. z práva

slobodne si vybrať, či sa obvinený bude obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Ustanovenie [obdobne ako a dohovoru]

neobsahuje spresnenie podmienok výkonu obhajobného práva, keďže toto vyplýva

z . Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je ponechané

na voľbu zmluvných štátov, aby vybrali prostriedky, ktoré sú vhodné na to, aby toto právo

ich súdne systémy zaručili. Z hľadiska dohovoru je totiž podstatné len to, či cesta, ktorou sa

vydali, je zlučiteľná s požiadavkami spravodlivého súdneho konania. Spôsob použitia čl. 6

ods. 3 písm. c) dohovoru v prípravnom konaní sa odvíja od charakteristík daného konania

a konkrétnych okolností prípadu. Pre zistenie, či výsledok sledovaný čl. 6 dohovoru

(spravodlivé súdne konanie) bol dosiahnutý, je potrebné vziať do úvahy vnútroštátne

konanie v konkrétnej veci ako celok (Imbrioscia proti Švajčiarsku).

Možno konštatovať, že argumenty uplatnené najvyšším súdom, podľa ktorých

materiálne vzaté nedošlo k porušeniu obhajobných práv sťažovateľa, treba považovať za

plne súladné s už uvedenými výkladovými princípmi. Hoci počas prípravného konania

sťažovateľ v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 nemal ustanoveného obhajcu

v osobitných konaniach vedených v trestných veciach, hoci v ďalšej trestnej veci bol

vo väzbe (čo zakladalo povinnú obhajobu vo všetkých veciach), počas uvedenej doby neboli

vykonávané žiadne úkony trestného konania, a preto ani nemohlo dôjsť k takému porušeniu

jeho obhajobných práv, ktoré by mohlo mať dopad na výsledok konania ako celku.

V tejto súvislosti nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, ktorý poukazuje na to,

že v uvedenom období sa rozhodlo o jeho ponechaní vo väzbe, a to aj na základe toho, že

bol stíhaný aj v ďalších neväzobne riešených veciach, v ktorých nemal obhajcu. Uvedená

okolnosť totiž nemôže mať vplyv na rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa.

Za správny treba považovať aj ďalší argument najvyššieho súdu, podľa ktorého

v rámci hlavného pojednávania boli všetky dôkazy vykonané zákonným spôsobom, pričom

sťažovateľovo právo na obhajobu bolo v súdnom konaní plne realizované.

Keďže čl. 6 dohovoru určuje iba minimálny štandard práva na spravodlivé súdne

konanie, nič nebráni tomu, aby sa v právnych poriadkoch zmluvných strán uplatňoval vyšší

štandard, teda väčší rozsah tohto práva. Je preto potrebné preskúmať, či závery najvyššieho

súdu obstoja aj vo svetle relevantných ustanovení .

je vo fáze súdneho konania postavený na princípe

kontradiktórnosti, v rámci ktorého je právom všeobecného súdu rozhodnúť, či obžaloba ako

jedna zo strán trestného konania predložila dostatok dôkazov na preukázanie viny

obžalovaného (druhej strany trestného konania). Nie je teda v zásade povinnosťou

všeobecného súdu iniciatívne viesť dokazovanie nad rámec dôkazných návrhov strán. Tým

je aj dané, že všeobecný súd môže v rámci rozhodnutia pri predbežnom prerokovaní

obžaloby, resp. preskúmania obžaloby vec vrátiť prokurátorovi v podstate iba celkom

výnimočne, a to buď vtedy, keď má prebehnúť konanie o dohode o vine a treste alebo ak

zistí závažné procesné chyby, najmä to, že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce právo

obhajoby [ a a ].

Po preskúmaní obžaloby, resp. po predbežnom prerokovaní obžaloby môže súd vrátiť

vec prokurátorovi na došetrenie len vtedy, ak počas hlavného pojednávania vyjde najavo, že

obžalovaný spáchal ešte ďalší skutok, ktorý je trestným činom, a prokurátor o vrátenie veci

požiadal so zreteľom na potrebu spoločného prerokovania.

V danom prípade po podaní obžaloby nedošlo k vráteniu veci prokurátorovi

(z dôvodu porušenia ustanovenia zabezpečujúceho práva obhajoby), pričom rozhodnutie,

podľa ktorého sa nariadi hlavné pojednávanie (podľa § 241 ods. 1 alebo podľa § 244 ods. 1

), nemôže byť v odvolacom konaní skúmané. Inými slovami, odvolací

súd nemá možnosť rozhodnúť po zrušení prvostupňového rozsudku o vrátení veci

prokurátorovi.

Napokon treba uviesť, že najvyšší súd v dovolacom konaní môže po zrušení

právoplatného rozsudku vrátiť vec do prípravného konania iba vtedy, ak o to požiadal

generálny prokurátor Slovenskej republiky ( ).

Z uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa je rozhodujúce

z hľadiska dodržiavania obhajobných práv to, či konanie ako celok možno považovať za

spravodlivé. Samotná skutočnosť, že v určitej fáze prípravného konania obvinený nemal

obhajcu, hoci obhajoba bola v jeho prípade povinná, bez ďalšieho neznamená nezákonnosť

a neústavnosť právoplatného odsudzujúceho rozsudku, ak súdne konanie prebehlo pri

plnom zachovaní obhajobných práv. Absencia povinnej obhajoby v určitej časti prípravného

konania môže mať spravidla ten následok, že na dôkazy vykonané v takomto časovom

období nebude môcť súd pri rozhodovaní o vine a treste prihliadnuť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013