Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 644/2013
PDF · 163.04 KB
No categories available
II. ÚS 644/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D.
pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní
vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tdo 22/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra
2013 doručená sťažnosť A. B., D. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom
Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn.
1 Tdo 22/2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 24. októbra 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 4 T 106/2010 z 31. marca 2011 bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu
vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona (v bodoch 1 a 3 rozsudku), ďalej z prečinu
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona (v bode 2 rozsudku) a napokon
z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, ako aj z prečinu
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona (v bode 4
rozsudku) a bol za to odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov
nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Zároveň mu bol uložený aj trest prepadnutia veci (vyskakovacieho nožíka). Bol zaviazaný
tiež nahradiť škodu poškodeným – G. v sume 225 €, K. v sume 825 € a Š. v sume 450 €.
So zvyškami uplatneného nároku boli títo traja poškodení, ako aj poškodený H. odkázaní na
občianske súdne konanie. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 23 To 51/2011-861 z 28. júna 2011 bolo odvolanie sťažovateľa a jeho otca zamietnuté
ako nedôvodné. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 10/2012 z 13. júna 2012 bolo
dovolanie sťažovateľa odmietnuté.
Na základe sťažnosti podanej sťažovateľom bolo nálezom ústavného súdu č. k.
II. ÚS 500/2012-44 z 28. februára 2013 vyslovené, že najvyšší súd v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Tdo 10/2012 porušil základné právo sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
ústavy, pričom uznesenie najvyššieho súdu z 13. júna 2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. Ústavný súd vytkol najvyššiemu súdu, že zhodne s krajským súdom nijako
nereagoval na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého stav, keď v osobitne vedených
neväzobných trestných veciach v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 nemal napriek
povinnej obhajobe žiadneho obhajcu, znamenal porušenie jeho obhajobných práv.
Najvyšší súd na verejnom zasadnutí konanom 28. augusta 2013 opätovne konal
o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 23 To 51/2011 z 28. júna
2011 a rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tdo 22/2013 tak, že dovolanie sťažovateľa zamietol.
Z písomného vyhotovenia uznesenia doručeného sťažovateľovi 17. októbra 2013 vyplýva,
že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku uplatnený sťažovateľom
je len sčasti opodstatnený. V danom prípade skutočne došlo k formálnemu porušeniu
základných práv sťažovateľa, keďže v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 nemal
v neväzobných veciach napriek povinnej obhajobe v trestnej veci vedenej v bode 4
rozsudku ustanoveného obhajcu. Najvyšší súd zároveň konštatoval, že v tomto období
neboli vykonávané žiadne úkony.
S takýmto odôvodnením najvyššieho súdu nemožno súhlasiť, lebo v tomto období,
konkrétne 7. mája 2010, bolo rozhodované okresným súdom o žiadosti sťažovateľa
o prepustení z väzby, pričom rovnako ako pri jeho vzatí do väzby sa zamietnutie žiadosti
o prepustenie z väzby odôvodňovalo okrem iného skutočnosťou, že je proti nemu vedené
súčasne trestné stíhanie aj v iných samostatne realizovaných trestných veciach, a práve tu
došlo k porušeniu rovnosti zbraní, keď na jednej strane prokurátor a aj okresný súd mali
možnosť odôvodňovať trvanie väzby sťažovateľa inými jeho skutkami, kým on nemal, čo sa
týka týchto iných skutkov, ustanoveného obhajcu, čím bolo v rozhodnom období
porušované jeho základné právo na povinnú obhajobu.
Najvyšší súd sa zjavným porušením ustanovenia § 34 ods. 1 a § 37 ods. 1 Trestného
poriadku vo vzťahu k samostatne vedeným trestným konaniam dostatočným spôsobom
nevysporiadal. Navyše rozhodol v rozpore s nálezom ústavného súdu.
Neobstojí ani poukaz najvyššieho súdu na to, že došlo k povoleniu obnovy konania
vo veci sťažovateľa, keďže obnova bola povolená len vo vzťahu k uloženému trestu odňatia
slobody v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra
2012.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Tdo 22/2013 s tým, aby
bolo uznesenie z 28. augusta 2013 zrušené a najvyššiemu súdu bolo prikázané znova konať
a rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa.
II.
Z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 500/2012-44 z 28. februára 2013 vyplýva, že
najvyšší súd svojím skorším uznesením sp. zn. 1 Tdo 10/2013 z 13. júna 2012 porušil čl. 50
ods. 3 ústavy, keď odmietol dovolanie sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší
súd nijako konkrétne nereagoval na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého stav, keď
v osobitne vedených neväzobných trestných veciach nemal v čase od 24. marca 2010 do
8. júna 2010 napriek povinnej obhajobe žiadneho obhajcu, znamenal porušenie jeho
obhajobných práv. Nezaujatie žiadneho stanoviska k námietke, podľa ktorej sťažovateľ
nemal v určitom štádiu prípravného konania obhajcu napriek tomu, že obhajoba bola
vzhľadom na jeho pobyt vo väzbe povinná, znamená zjavnú neodôvodnenosť rozhodnutia.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 22/2013 z 28. augusta 2013 vyplýva, že
podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku bolo dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu
krajského súdu sp. zn. 23 To 51/2011 z 28. júna 2011 na verejnom zasadnutí zamietnuté.
Podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade skutočne došlo k formálnemu porušeniu
základných práv sťažovateľa, keďže v inkriminovanom období, t. j. od 24. marca 2010 do
8. júna 2010, nemal v neväzobných veciach napriek povinnej obhajobe v trestnej veci
vedenej v bode 4 rozsudku okresného súdu ustanoveného obhajcu. Predovšetkým treba
uviesť, že k tomuto zistenému porušeniu zákona došlo ešte v prípravnom konaní, pričom
v rozhodnom období neboli vo vzťahu ku skutkom v bodoch 1 až 3 rozsudku okresného
súdu uskutočnené žiadne úkony bez prítomnosti obhajcu sťažovateľa. Vo vzťahu ku skutku
v bode 1 bolo trestné stíhanie začaté 22. novembra 2009 a obvinenie bolo sťažovateľovi
vznesené 30. decembra 2009. Sťažovateľ sa na výsluchu 13. januára 2013 vyjadril, že si
obhajcu nevolí. Dňa 31. mája 2010 bol vyšetrovateľom vyzvaný na zvolenie obhajcu.
V prípade tohto skutku sa všetky úkony uskutočnili buď pred rozhodným obdobím, alebo až
po ňom, pričom v takom prípade bol pri úkonoch prítomný koncipient, resp. obhajca bol
o úkonoch vyrozumený, avšak sa ich nezúčastnil. Všetky výsluchy a ostatné úkony
vo vzťahu ku skutku v bode 2 rozsudku okresného súdu sa uskutočnili pred rozhodným
obdobím, pričom k začatiu trestného stíhania došlo 2. decembra 2009 a sťažovateľovi bolo
vznesené obvinenie 16. februára 2010. Aj tu 31. mája 2010 vyšetrovateľ vyzval sťažovateľa,
aby si zvolil obhajcu z dôvodu povinnej obhajoby. Dňa 3. marca 2010 došlo k spojeniu vecí
v skutkoch v bodoch 1 a 2 na spoločné konanie. Vo vzťahu ku skutku v bode 3 rozsudku
okresného súdu bolo trestné stíhanie začaté a zároveň sťažovateľovi vznesené obvinenie
31. mája 2010. Dňa 8. júna 2010 bolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené obhajcovi
sťažovateľa, ktorý ihneď podal sťažnosť. Sťažnosť podal súčasne aj sťažovateľ. V danom
prípade sa teda obhajca sťažovateľa mal možnosť vyjadriť k obvineniu vznesenému
sťažovateľovi.
Napokon 8. júna 2010 došlo k spojeniu všetkých vecí na spoločné konanie. Preto
možno zhrnúť, že v predsúdnom konaní bol porušený zákon, keď sťažovateľovi nebol po
vzatí do väzby vo vzťahu ku skutku v bode 4 rozsudku okresného súdu ustanovený obhajca
aj v ďalších trestných veciach, za ktoré bol stíhaný, avšak pri skutkoch v bodoch 1 a 2 sa
v rozhodnom období neuskutočnili žiadne úkony a ku vzneseniu obvinenia pri skutku
v bode 3 mal obhajca možnosť sa vyjadriť, čo aj uskutočnil (rovnako ako sťažovateľ).
Navyše, následne v konaní pred súdom boli všetky dôkazy, t. j. aj výsluchy svedkov
vykonané zákonným spôsobom za prítomnosti obhajcu sťažovateľa. Za tejto situácie aj pri
vyslovení porušenia zákona, nie je dôvodné vec vrátiť späť do prípravného konania na
opakované vykonanie dokazovania. Vytýkané porušenie základných práv sťažovateľa na
obhajobu nebolo zistené v takej miere, aby to bolo možné považovať za porušenie zákona,
ktoré by malo mať za následok zrušenie celého rozhodnutia krajského súdu. Treba
zdôrazniť, že aj ústavný súd sa vo svojom náleze obmedzil len na vytknutie nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa
porušenia práva na obhajobu. V ostatných častiach sťažnosti nevyhovel. Taktiež je potrebné
uviesť, že v predmetnej trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 4 T 106/2010,
ktorá bola právoplatne skončená odsudzujúcim rozsudkom, bola uznesením okresného súdu
sp. zn. 8 Nt 109/2012 z 21. mája 2013 povolená obnova konania a súčasne bol zrušený
výrok o treste rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 T 106/2010. Táto skutočnosť však nebráni
tomu, aby najvyšší súd rozhodoval o pôvodne podanom dovolaní sťažovateľa v rozsahu,
v ktorom ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na povinnú
obhajobu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenie návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ je presvedčený, že najvyšší súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal
so zjavným porušením ustanovenia § 34 ods. 1 a § 37 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu
k samostatne vedeným trestným konaniam. Navyše rozhodol v rozpore s nálezom ústavného
súdu. Považuje za podstatné, že v období, keď v samostatne vedených konaniach napriek
nutnej obhajobe nemal obhajcu, bolo okresným súdom rozhodované o žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby, pričom sa zamietnutie žiadosti odôvodňovalo aj skutočnosťou, že je
proti nemu vedené súčasne trestné stíhanie aj v iných samostatne realizovaných trestných
veciach. Práve tým došlo podľa neho k porušeniu rovností zbraní, lebo prokurátor a okresný
súd mali možnosť odôvodňovať trvanie väzby inými skutkami sťažovateľa, hoci on, čo sa
týka týchto iných skutkov, v rozpore so zákonom nemal ustanoveného obhajcu.
Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že v náleze ústavného
súdu č. k. II. ÚS 500/2012-44 z 28. februára 2013 bolo ustálené porušenie základného práva
sťažovateľa na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že najvyšší súd nijako konkrétne
nereagoval na tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v osobitne vedených neväzobných
trestných veciach nemal v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 napriek povinnej
obhajobe žiadneho obhajcu. Najvyšší súd v ďalšom konaní nasledujúcom po tomto náleze
v súlade s právnym názorom ústavného súdu rozhodoval o dovolaní sťažovateľa znova, a to
už na verejnom zasadnutí, pričom uvedenou námietkou sa zaoberal a zaujal k nej podrobné
stanovisko. Preto rozhodne neobstojí námietka sťažovateľa, podľa ktorej mal najvyšší súd
rozhodnúť v rozpore s nálezom ústavného súdu.
Zostáva ešte vyriešiť otázku, či možno stanovisko najvyššieho súdu
z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne
práva:
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne, alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu,
alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol
bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že obvinený má predovšetkým právo obhajovať
sa sám, resp. slobodne sa rozhodnúť, či sa chce obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu. Uvedené právo obvineného ale nie je absolútne a v niektorých typoch konaní, resp.
v niektorých vymedzených prípadoch je obvinený povinný „podrobiť sa“ nutnej obhajobe.
Nutná obhajoba tvorí preto vlastne výnimku z práva obhajovať sa sám, resp. z práva
slobodne si vybrať, či sa obvinený bude obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Ustanovenie čl. 50 ods. 3 ústavy [obdobne ako čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru]
neobsahuje spresnenie podmienok výkonu obhajobného práva, keďže toto vyplýva
z Trestného poriadku. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je ponechané
na voľbu zmluvných štátov, aby vybrali prostriedky, ktoré sú vhodné na to, aby toto právo
ich súdne systémy zaručili. Z hľadiska dohovoru je totiž podstatné len to, či cesta, ktorou sa
vydali, je zlučiteľná s požiadavkami spravodlivého súdneho konania. Spôsob použitia čl. 6
ods. 3 písm. c) dohovoru v prípravnom konaní sa odvíja od charakteristík daného konania
a konkrétnych okolností prípadu. Pre zistenie, či výsledok sledovaný čl. 6 dohovoru
(spravodlivé súdne konanie) bol dosiahnutý, je potrebné vziať do úvahy vnútroštátne
konanie v konkrétnej veci ako celok (Imbrioscia proti Švajčiarsku).
Možno konštatovať, že argumenty uplatnené najvyšším súdom, podľa ktorých
materiálne vzaté nedošlo k porušeniu obhajobných práv sťažovateľa, treba považovať za
plne súladné s už uvedenými výkladovými princípmi. Hoci počas prípravného konania
sťažovateľ v čase od 24. marca 2010 do 8. júna 2010 nemal ustanoveného obhajcu
v osobitných konaniach vedených v trestných veciach, hoci v ďalšej trestnej veci bol
vo väzbe (čo zakladalo povinnú obhajobu vo všetkých veciach), počas uvedenej doby neboli
vykonávané žiadne úkony trestného konania, a preto ani nemohlo dôjsť k takému porušeniu
jeho obhajobných práv, ktoré by mohlo mať dopad na výsledok konania ako celku.
V tejto súvislosti nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, ktorý poukazuje na to,
že v uvedenom období sa rozhodlo o jeho ponechaní vo väzbe, a to aj na základe toho, že
bol stíhaný aj v ďalších neväzobne riešených veciach, v ktorých nemal obhajcu. Uvedená
okolnosť totiž nemôže mať vplyv na rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa.
Za správny treba považovať aj ďalší argument najvyššieho súdu, podľa ktorého
v rámci hlavného pojednávania boli všetky dôkazy vykonané zákonným spôsobom, pričom
sťažovateľovo právo na obhajobu bolo v súdnom konaní plne realizované.
Keďže čl. 6 dohovoru určuje iba minimálny štandard práva na spravodlivé súdne
konanie, nič nebráni tomu, aby sa v právnych poriadkoch zmluvných strán uplatňoval vyšší
štandard, teda väčší rozsah tohto práva. Je preto potrebné preskúmať, či závery najvyššieho
súdu obstoja aj vo svetle relevantných ustanovení Trestného poriadku.
Trestný poriadok je vo fáze súdneho konania postavený na princípe
kontradiktórnosti, v rámci ktorého je právom všeobecného súdu rozhodnúť, či obžaloba ako
jedna zo strán trestného konania predložila dostatok dôkazov na preukázanie viny
obžalovaného (druhej strany trestného konania). Nie je teda v zásade povinnosťou
všeobecného súdu iniciatívne viesť dokazovanie nad rámec dôkazných návrhov strán. Tým
je aj dané, že všeobecný súd môže v rámci rozhodnutia pri predbežnom prerokovaní
obžaloby, resp. preskúmania obžaloby vec vrátiť prokurátorovi v podstate iba celkom
výnimočne, a to buď vtedy, keď má prebehnúť konanie o dohode o vine a treste alebo ak
zistí závažné procesné chyby, najmä to, že boli porušené ustanovenia zabezpečujúce právo
obhajoby [§ 241 ods. 1 písm. f) a § 244 ods. 1 písm. g) a h) Trestného poriadku].
Po preskúmaní obžaloby, resp. po predbežnom prerokovaní obžaloby môže súd vrátiť
vec prokurátorovi na došetrenie len vtedy, ak počas hlavného pojednávania vyjde najavo, že
obžalovaný spáchal ešte ďalší skutok, ktorý je trestným činom, a prokurátor o vrátenie veci
požiadal so zreteľom na potrebu spoločného prerokovania.
V danom prípade po podaní obžaloby nedošlo k vráteniu veci prokurátorovi
(z dôvodu porušenia ustanovenia zabezpečujúceho práva obhajoby), pričom rozhodnutie,
podľa ktorého sa nariadi hlavné pojednávanie (podľa § 241 ods. 1 alebo podľa § 244 ods. 1
Trestného poriadku), nemôže byť v odvolacom konaní skúmané. Inými slovami, odvolací
súd nemá možnosť rozhodnúť po zrušení prvostupňového rozsudku o vrátení veci
prokurátorovi.
Napokon treba uviesť, že najvyšší súd v dovolacom konaní môže po zrušení
právoplatného rozsudku vrátiť vec do prípravného konania iba vtedy, ak o to požiadal
generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 389 Trestného poriadku).
Z uvedených ustanovení vyplýva, že aj podľa Trestného poriadku je rozhodujúce
z hľadiska dodržiavania obhajobných práv to, či konanie ako celok možno považovať za
spravodlivé. Samotná skutočnosť, že v určitej fáze prípravného konania obvinený nemal
obhajcu, hoci obhajoba bola v jeho prípade povinná, bez ďalšieho neznamená nezákonnosť
a neústavnosť právoplatného odsudzujúceho rozsudku, ak súdne konanie prebehlo pri
plnom zachovaní obhajobných práv. Absencia povinnej obhajoby v určitej časti prípravného
konania môže mať spravidla ten následok, že na dôkazy vykonané v takomto časovom
období nebude môcť súd pri rozhodovaní o vine a treste prihliadnuť.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013