Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 715/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s. S., S., zastúpenej JUDr.

J. V. – D., a I. K., obaja bytom B., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. B., S., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. júna 2013 a uznesením

Okresného súdu Kežmarok sp. zn. z 26. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s. S., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2013 telefaxom a 4. septembra 2013 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a.

s. S., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. V. – D., a I. K. (ďalej spolu len

„zástupcovia“), obaja bytom B., právne zastúpenej advokátom JUDr. M. B., S., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7

Cob 27/2013 z 26. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením Okresného súdu

Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. marca 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Vzhľadom na povahu právneho sporu, v rámci ktorého došlo k vydaniu napadnutého

uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského súdu (spor medzi

sťažovateľkou, zastúpenou zástupcami ako menšinovými akcionármi, a odporcami

v 1. a 2. rade, ktorí sú majoritnými akcionármi sťažovateľky a zároveň členmi jej

štatutárneho orgánu, pozn.), ústavný súd pri predbežnom preskúmaní sťažnosti považuje za

potrebné rozlišovať medzi sťažovateľkou ako akciovou spoločnosťou a jej zástupcami, ktorí

ako jej menšinoví akcionári majú právo v zmysle príslušných právnych noriem (pozri § 181

ods. 1 a 2 ) podávať v jej mene návrhy na začatie súdnych konaní.

V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. o zaplatenie sumy

756 843,45 € s príslušenstvom proti odporcom v 1. a 2. rade sa zástupcovia sťažovateľky

(A., a. s. S., pozn.) domáhali návrhom doručeným krajskému súdu 27. februára 2013

nariadenia predbežného opatrenia v súlade s

(ďalej len „OSP“). Krajský súd uznesením č. k. -184 z 13. marca 2013 vrátil

vec, ktorou sa zástupcovia sťažovateľky domáhali nariadenia predbežného opatrenia,

okresnému súdu na účely rozhodnutia o ňom z dôvodu nedostatku svojej funkčnej

príslušnosti.

O návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa sťažovateľka, zastúpená

zástupcami, domáhala, aby okresný súd žalovaným zakázal nakladať s nehnuteľnosťami

bližšie špecifikovanými v samotnom návrhu, zriadiť k týmto nehnuteľnostiam záložné

zmluvy a prevádzať ich na iné osoby darom, prípadne predajom a vykonávať na týchto

nehnuteľnostiach stavby a prikázal nezaťažovať ich právami tretích osôb do doby

právoplatného rozhodnutia vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. ,

rozhodol okresný súd uznesením č. k. -206 z 26. marca 2013 tak, že tento

návrh zamietol. Proti označenému uzneseniu podala sťažovateľka, zastúpená zástupcami,

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -35 z 26. júna

2013 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd „predpísaným a zákonným spôsobom

nevysporiadal s nepreskúmateľnosťou a arbitrárnosťou uznesenia prvostupňového súdu,

k základným princípom a zásadám civilného procesu, významu, účelu samostatného

procesného inštitútu predbežného opatrenia, t. j. k spoločným znakom predbežného

opatrenia, kde patrí a/ dočasnosť, predbežná povaha, b/ provizórnosť, c/ proporcionalita, d/

rýchlosť naliehavosť, e/ osvedčenie nároku, vznik vážnej nenapraviteľnej škody, f/

akcesorita k hlavnému konaniu vo veci samej, g/ efektívnosť. Odvolací súd sa napriek

závažnosti predmetu súdneho sporu nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami

odvolateľa uvedenými v odvolaní, nevenoval náležitú pozornosť jeho argumentom, ktoré

preukázateľne zakladajú prípustnosť uplatnenia sťažnosti na ÚS SR v zmysle platného

právneho poriadku SR. Vzhľadom na uvedené sú právne názory odvolacieho súdu zjavne

neodôvodnené a arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom označených práv odvolateľa

sťažovateľa (). Sťažovateľ tvrdí, že základnou podmienkou predbežného

opatrenia je existencia zákonného dôvodu vedúceho k jeho nariadeniu, podľa zákona je ním

taký stav právnych vzťahov medzi účastníkmi, ktorý bezpodmienečne vyžaduje dočasnú

a rýchlu súdnu úpravu, pričom zásah do práv dotknutých účastníkov musí byť primeraný

žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práva a právom chráneným záujmom. Žalobcom

bolo preukázané, že citované právne vzťahy a uplatnený nárok žalobcu je ohrozený. Je

evidentné, že žalobca uplatňuje nárok voči žalovaným v 1/ a 2/ rade v sume 756.843,45 €

s príslušenstvom. Ide o akcionársku žalobu z inštitútu bezdôvodného obohatenia z právneho

dôvodu, ktorý neskôr odpadol s tým, že právoplatným a vykonateľným rozsudkom bolo

preukázané a potvrdené, že žalovaní v 1/ a 2/ rade boli nedobromyseľní, konali úmyselne

a vedome vo svoj prospech, v neprospech akciovej spoločnosti A., a. s. S., kde zastávali

a zastávajú členov predstavenstva a. s., ako štatutári voči tretím osobám.“.

Sťažovateľka, zastúpená zástupcami, v sťažnosti ďalej uvádza:

„Okresný súd Kežmarok v právnej veci nariadenia predbežného opatrenia

postupoval podľa manuálu, tak ako sme to odôvodnili vo svojom odvolaní. Nie je mysliteľné

a je dehonestujúce a teatrálne, keď konajúci sudca má nejaký tzv. manuál pri rozhodovaní

o zamietnutí predbežných opatrení /súdne rozhodnutia OS Kežmarok uverejnené na

internetovej stránke justice.gov.sk/, kde sudca opíše od slova do slova odôvodnenia súdneho

rozhodnutia bez posúdenia rozhodných skutočností a okolností ku konkrétnej veci /viď

Uznesenie OS Kežmarok sp. zn. zo dňa 14. 11. 2012 o návrhu na vydanie

predbežného opatrenia/. Z uvedeného je preukázateľné, že konajúci sudca pri svojej

rozhodovacej činnosti porušil zodpovednosť v zmysle požiadavky náležitého výkladu

odbornosti, ktorá je na úkor všeobecnej zrozumiteľnosti a jednoznačnosti vysloveného

právneho názoru. Je nemysliteľné a arbitrárne rozhodnutie konajúceho sudcu, vyslovený

právny názor, že prípadný výrok predbežného opatrenia tak, ako bol navrhnutý žalobcom,

nie je spôsobilý zabrániť vzniku škody, inej ujmy alebo zhoršovaniu právnej pozície žalobcu

do tej miery, že sa mu ešte oplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu. Z uvedeného vyplýva,

že konajúci sudca porušil nie len základné princípy a zásady civilného procesu, ale aj

aktívnu legitimáciu minoritných akcionárov, ktorí konajú za spoločnosť ako aj samostatný

význam a účel samostatného procesného inštitútu o nariadení PO. Žalobca tvrdí, že toto už

sa nedá zhojiť logickým zdravým rozumom, ale ide o preukázateľne vedomé, úmyselné

porušenia zákona zo strany konajúceho sudcu.“

V ďalšej časti sťažovateľka po citácii judikatúry ústavného súdu vzťahujúcej sa

na základné právo na spravodlivé súdne konanie z hľadiska požiadaviek na ústavne

konformné odôvodnenie súdneho rozhodnutia súdu formuluje záver, v zmysle ktorého

„konajúce súdy svojím arbitrárnym postupom porušujúcim právo na spravodlivý súdny

proces podľa SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd zhojili s vysokou mierou formálnosti svojvôľu pri rozhodovaní čo

preukázateľne vedie k arbitrárnosti rozhodnutí, keď nezohľadnili rozhodné skutočnosti tak,

ako sú sťažovateľom odôvodnené v odvolacom a základnom konaní“.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa A., a. s. S...., zastúpený 1/ JUDr. J. V... 2/ I. K... a to

právo na spravodlivé prerokovanie veci zaručené v SR Uznesenia KS

v Prešove, sp. zn.: zo dňa 26. 06. 2013 v spojitosti s Uznesením OS

v Kežmarku sp. zn.: zo dňa 26. 03. 2013 porušené boli.

2. Zrušuje Uznesenie KS v Prešove, sp. zn. zo dňa 26. 06. 2013

v spojitosti s Uznesením OS v Kežmarku, sp. zn.: zo dňa 26. 03. 2013 a vec sa

vracia na ďalšie konanie.

3. Nárok na primerané zadosťučinenie sa zákonným zástupcom sťažovateľa priznáva

spoločne a nerozdielne v sume 3000 €.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov jeho právneho

zastúpenia, ktorý je súd povinný zaplatiť sťažovateľovi v rozsahu určenom pri skončení

veci...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní

sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bola sťažovateľka oprávnená podať

odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením

krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa tvrdenia sťažovateľky je napadnuté uznesenie krajského súdu svojvoľné

a arbitrárne, keďže krajský súd sa nevysporiadal so všetkými jej námietkami uplatnenými

v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 26. marca 2013, ktorým

súd prvého stupňa zamietol návrh sťažovateľky — zastúpenej zástupcami — na nariadenie

predbežného opatrenia.

V nadväznosti na výhrady sťažovateľky, zastúpenej zástupcami, proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia patrí v zásade do

výlučnej pôsobnosti všeobecných súdov ( ). Ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti ( ) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do

rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o

to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (m. m. ). Ústavný súd posudzuje problematiku

predbežných opatrení iba v celkom ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie

pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do

rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:

„Odvolací súd na preskúmanie odvolania nariadil súčasne s pojednávaním vo veci

samej súdne pojednávanie podľa Pri preskúmavaní odvolania

bol viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať

toto uznesenie z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní.

Výnimkou sú len vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(, ). Pri takomto preskúmavaní napadnutého uznesenia dospel

odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Návrh na vydanie predbežného opatrenia zo strany žalobcu bol podaný v priebehu

konania vo veci samej podľa Po začatí konania je možné predbežné

opatrenie nariadiť, keď je treba, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo keď je

obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Súd môže takémuto návrhu vyhovieť,

len pokiaľ navrhovateľ tvrdí a osvedčí, že medzi účastníkmi existuje právny vzťah, ktorý

vyžaduje dočasnú úpravu, pričom takýmto navrhovaným predbežným opatrením sa

nevytvorí medzi účastníkmi nenávratný stav a neprimeraným spôsobom sa nezasiahne do

ich právnych vzťahov. Pri rozhodovaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia súd

rozhoduje spravidla len na základe tvrdení žalobcu, ktoré tvrdenie musí byť v tomto štádiu

primeraným spôsobom osvedčené, keďže súd vydáva rozhodnutie o predbežnom opatrení

bez výsluchu účastníkov. Je nevyhnutnou podmienkou na vydanie predbežného opatrenia

osvedčenie všetkých právne významných skutočností už pri podaní návrhu. Je vylúčené

vyhovieť takémuto návrhu len na základe samotných tvrdení žalobcu uvedených v návrhu.

V preskúmavanej veci prvostupňový súd nevyhovel návrhu žalobcu na vydanie predbežného

opatrenia z dôvodu neosvedčenia vydania predbežného opatrenia v navrhovanom rozsahu.

V preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že v danom prípade navrhovatelia

osvedčovali nárok na vydanie predbežného opatrenia tým, že poukázali, že v predmetnej

veci vzťahujúcej sa k veci samej prebiehali a prebiehajú iné súdne pojednávania, avšak

návrh neosvedčuje splnenie podmienky na vydanie predbežného opatrenia podľa návrhu

žalobcu. V tomto konaní nariadenie predbežného opatrenia žalobca predložil výpisy z listov

vlastníctva o tom, že žalovaní sú vlastníkmi nehnuteľností, čo vyplýva z výpisov listov

vlastníctva, ktoré tvoria prílohu k podanému návrhu. U žalovaného v 1. rade... odvolací súd

zisťuje, že ten je vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastri nehnuteľností okres

Snina... U žalovaného v 2. rade... sa zisťuje, že je vlastníkom nehnuteľností... Pre

nariadenie predbežného opatrenia nestačí len tvrdenie, že nariadenými predbežným

opatrením sa zabezpečí účel občiansko-súdneho konania a že je tu daná súvislosť medzi

predbežným opatrením a požadovaným nárokom vo veci samej. Odvolací súd nerozporuje

uvedené tvrdenie, že navrhované predbežné opatrenie nesúvisí s vecou samou, avšak z

dôvodu neosvedčenia, že žalovaní scudzujú, alebo majú snahu scudziť alebo sa chcú zbaviť

svojho majetku, nie je dôvodnosť takémuto návrhu vyhovieť. Len tvrdenie, že je vlastníkom

určitých nehnuteľností a že sa vedie súdne konanie, ktorým žalovaní poškodili žalobcu z

titulu svojho správania sa, keď im boli vyplatené finančné prostriedky zo strany spoločnosti

A., a. s. z titulu úmyselného bezdôvodného obohatenia, ktoré spôsobili neoprávnení

akcionári a členovia predstavenstva A., a. s. žalovaným v 1. a 2. rade, to ešte neosvedčuje

nárok na vydanie predbežného opatrenia. Týmto tvrdením žalobcovia iba osvedčujú

predmet konania vo veci samej, avšak nie nevyhnutnosť vydania predbežného opatrenia na

ochranu žalobcu z titulu hroziacej škody zo strany žalovaných. Samotný žalobca poukazuje

na charakter predbežného opatrenia, že predbežné opatrenie má dočasný charakter a je

postačujúce pre jeho vydanie len skutočnosť opodstatnenosti návrhu na dočasné opatrenie,

avšak púhe tvrdenia, osvedčenie nepreukazuje. Pokiaľ žalobca má maximálnu obavu, že

žalovaní v 1. a 2. rade môžu nakladať so svojím majetkom tak, že ich majetok prejde do rúk

tretej osoby, napr. bude vyhlásený konkurz a tým vyhliadka žalobcu na vrátenie dlžnej sumy

ostane v nedohľadne, takéto tvrdenie je len hypotetické, ničím neosvedčené.

Pokiaľ žalobca tvrdí, že osvedčil a preukázal, že výkon budúceho súdneho

rozhodnutia bezprostredne ohrozí sa znižovaním jeho majetku a tvrdí, že návrh na vydanie

predbežného opatrenia profesne osvedčil a odôvodnil, že nebezpečenstvo zmarenia výkonu

rozhodnutia zo strany žalovaných tu bezprostredne a reálne hrozí, aj toto tvrdenie je iba

predpokladané, ničím neosvedčené. Žalovaní riadia a zodpovedajú za spoločnosť A., a. s. S.

Konanie za spoločnosť A., a. s. sa v danom prípade nemôže stotožňovať s postavením

žalovaných v konaní vo veci samej. V tomto prípade vo veci samej sú žalovaní ako fyzické

osoby, ktoré majú vrátiť finančné prostriedky, ktoré získali od spoločnosti A., a. s. S.,

žalobcovi. Preto odvolací súd poukazuje na to, že konanie za spoločnosť A., a. s. S. sa nedá

stotožniť s postavením žalovaných ako účastníkov konania vo veci samej vedenej v

odvolacom konaní.

Odvolací súd po preskúmaní odvolacích dôvodov nedospel k právnemu záveru na

zmenu napadnutého uznesenia prvostupňového súdu, ktorým bol návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietnutý. V priebehu odvolacieho konania, ktoré bolo nariadené

aj na prejednanie odvolania proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, účastníci odvolacieho konania, t. j. žalobca, zotrval iba na písomne

podanom odvolaní a zástupca žalovaných predložil súdu výpisy z listov vlastníctva na

žalovaného v 1. a 2. rade skonštatovaním, že žalovaní nescudzujú svoj majetok a že sú

vlastníkmi predmetných nehnuteľností zapísaných v listoch vlastníctva.“

V nadväznosti na citované považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj v konaní

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na

súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať

predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným

orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, ).

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že všeobecný súd predbežným opatrením

dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť

ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných

pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich

charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania,

lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu.

Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

dospel k záveru, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych okolností

posudzovaného prípadu a náležitým spôsobom vyhodnotil všetky tie skutkové zistenia,

ktoré boli nevyhnutné pre osvedčenie nevyhnutnosti vydania predbežného opatrenia na

ochranu sťažovateľky z titulu hroziacej škody zo strany žalovaných, a tým aj odôvodnenosť

(ne)nariadenia predbežného opatrenia, a na tomto základe formuloval záver, podľa ktorého

„z dôvodu neosvedčenia, že žalovaní scudzujú, alebo majú snahu scudziť alebo sa chcú

zbaviť svojho majetku, nie je dôvodnosť takémuto návrhu vyhovieť“. Skutkové a právne

závery, ku ktorým krajský súd v napadnutom uznesení dospel, sú podľa názoru ústavného

súdu primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne, a preto sú

z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala konštatovať jeho porušenie. Ústavný súd

preto túto časť sťažnosti odmietol podľa ako zjavne

neodôvodnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013