Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 797/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 3 a a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ako aj a , 3 a 4 postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. apríla 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2013

doručená sťažnosť Ing. L. M., Česká republika, [ďalej len „sťažovateľ“ (v záhlaví sťažnosti

je síce uvedené, že sťažovateľ je zastúpený advokátom Mgr. M. M., avšak k sťažnosti nie je

priložené splnomocnenie sťažovateľa udelené Mgr. M. a sťažnosť nie je advokátom ani

podpísaná, pozn.], ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3

a a 2 (ďalej len „“) a práva podľa ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj

porušenie a , 3 a 4 postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 19. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je v procesnom postavení žalobcu

účastníkom konania vedeného Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný

súd“) pod sp. zn. . Okresný súd žalobu sťažovateľa rozsudkom

č. k. -161 zo 14. marca 2012 zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Podaním zo 6. novembra 2012 v spojení s podaním z 19. novembra 2012 vzniesol

sťažovateľ námietku zaujatosti proti sudcom senátu 7 Co krajského súdu (JUDr. B. B.,

JUDr. A. K. a JUDr. M. F.) z dôvodu, že proti nim podal žalobu o ochranu osobnosti;

konanie o tejto žalobe o ochranu osobnosti je vedené Okresným súdom Prešov pod sp. zn.

. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. apríla 2013 rozhodol, že

namietaní sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci

vedenej krajským súdom pod sp. zn. .

Sťažovateľ s napadnutým uznesením najvyššieho súdu a ani s postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, nesúhlasí a tvrdí, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do

v sťažnosti označených základných práv podľa a práva podľa dohovoru. Trvá na

tom, že o jeho odvolaní mal rozhodnúť iný senát krajského súdu, keďže sudcovia JUDr. B.

B., JUDr. A. K. a JUDr. M. F. nie sú zákonnými sudcami v jeho veci, lebo v dôsledku ním

podanej žaloby o ochranu osobnosti vznikajú vážne pochybnosti o ich nezaujatosti, ako aj

preto, že títo sudcovia neboli vybraní náhodným výberom, ale rozhodnutím predsedníčky

krajského súdu JUDr. I., pričom všetci podľa tvrdenia sťažovateľa plnia pokyny predsedu

najvyššieho súdu. Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že senát JUDr. D., ktorý o ním vznesenej

námietke zaujatosti rozhodoval, taktiež nebol vybraný náhodným výberom, ale rozhodnutím

predsedu najvyššieho súdu. Navyše, senát JUDr. D. otázky zaujatosti v minulosti nikdy

neriešil.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho

základných práv podľa a 3 a a 2 a práva podľa

dohovoru, ako aj k porušeniu a , 3 a 4 , a zrušil uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla 2013.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

právna vec sťažovateľa vedená okresným súdom pod sp. zn. je právoplatne

skončená, keďže krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. júna 2013 potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -161 zo 14. marca 2012, pričom označené

rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 1. augusta 2013. Ústavný súd tiež zistil, že rozsudok

krajského súdu sp. zn. z 24. júna 2013 sťažovateľ napadol ďalšou svojou

sťažnosťou podľa ; ide o sťažnosť doručenú ústavnému súdu (poštou)

3. októbra 2013 a vedenú pod sp. zn. . Z obsahu tejto sťažnosti vyplýva, že

sťažovateľ v nej uplatňuje aj také námietky, ktoré ústavný súd preskúmava v tomto konaní.

Napokon ústavný súd zistil, že sťažovateľ nepodal dovolanie proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 24. júna 2013.

V nadväznosti na uvedené zistenia ústavný súd, poukazujúc na už citovaný text

, konštatuje, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany, a pred tým než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

V nadväznosti na uvedené východiská svojej konštantnej judikatúry ústavný súd

uvádza, že pre predbežné prerokovanie sťažnosti je podstatná skutočnosť, že sťažovateľ

nepodal dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 24. júna 2013. Vychádzajúc z obsahu

námietok, ktoré sťažovateľ uplatňuje v sťažnosti, ktorá je predbežne prerokovaná v tomto

konaní, ústavný súd totiž zastáva názor, že ide o také námietky, ktoré mohol a mal uplatniť

v dovolaní proti označenému rozsudku krajského súdu, t. j. pred podaním sťažnosti

ústavnému súdu nevyužil všetky právne prostriedky ochrany svojich práv, ktoré má

k dispozícii pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd na podporu svojho názoru poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu,

z ktorej vyplýva, že niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky na to, aby v dovolacom

konaní pri posudzovaní namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. g) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená znovu

bez ohľadu na to, že ju vyriešil prejudiciálne už súd nadriadený i inštančný zároveň, najmä

keď skutkové okolnosti prípadu voči namietanému sudcovi budili dôvodné pochybnosti

o jeho nezaujatosti; dovolací súd je na to priamo predurčený § 241 ods. 2 písm. a) a § 237

písm. g) v spojení s (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

). Existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca

je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, teda nebráni dovolaciemu

súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g)

posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju predtým posúdil súd

nadriadený súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z uvedenej argumentácie vyplýva, že námietky týkajúce sa sťažovateľom tvrdenej

zaujatosti členov senátu krajského súdu, ktorí podľa jeho názoru nie sú (neboli) zákonnými

sudcami v jeho právnej veci, zakladajú prípustnosť dovolania podľa

proti právoplatnému rozsudku krajského súdu sp. zn. z 24. júna 2013.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že na

meritórne rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa nemá právomoc, a preto ju z tohto dôvodu

odmietol podľa .

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013