Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 28/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť K. H., P., zastúpeného advokátom Mgr. Ing. R. K., N.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

, základného práva podľa Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -69 z 18. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. H. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 2. júla 2013

doručená sťažnosť K. H. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej

len ,,ústava“), základného práva podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

,,listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) č. k. -69 z 18. apríla 2012 (ďalej len

,,rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že rozhodnutím riaditeľa

Colného úradu M. sp. zn. -5334 z 20. januára 2009 bol sťažovateľ prepustený

zo služobného pomeru colníka z dôvodu, že tam uvedeným konaním zvlášť hrubým

spôsobom porušil základné povinnosti colníka, čím porušil služobnú prísahu a služobnú

povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo

na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu

bolo zamietnuté rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len ,,colné

riaditeľstvo“) sp. zn. -1214 z 23. septembra 2011 a napadnuté rozhodnutie bolo

potvrdené. Na základe žaloby sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len

,,krajský súd“) preskúmal zákonnosť rozhodnutia colného riaditeľstva a rozsudkom

č. k. -36 z 21. decembra 2011 jeho žalobu zamietol. Na základe odvolania

sťažovateľa o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou

rozsudok krajského súdu potvrdil.

3. Sťažovateľ sa po opise už uvedeného sledu rozhodnutí správnych orgánov a súdov

venoval zachovaniu dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu. V tejto

súvislosti uviedol: ,,Môj predchádzajúci právny zástupca JUDr. P. K. na otázku týkajúcu sa

doručenia rozsudku najvyššieho súdu mi v liste zo dňa 27. februára 2013 uviedol, že

predmetný rozsudok mu nebol doručený, teda ho neprevzal a ani neobdržal. Listom zo dňa

16. apríla 2013 som požiadal krajský súd o doručenie rozsudku najvyššieho súdu

a oznámenie, z akého dôvodu mi nebolo dovtedy toto rozhodnutie doručené. Rozsudok

najvyššieho súdu mi bol krajským súdom doručený 13. mája 2013.“

4. V ďalších častiach sťažnosti sťažovateľ namieta nezákonnosť použitia informačno-

technických prostriedkov proti jeho osobe a namieta najmä proces rozhodovania bývalého

Špeciálneho súdu v Pezinku o žiadostiach na vydanie príkazov na použitie týchto

prostriedkov. Nezákonnosť ním označených príkazov vidí sťažovateľ v tom, že neobsahujú

jeho meno a priezvisko ani iné označenie jeho osoby, vo vzťahu k nemu neuvádzajú ani len

fiktívne odôvodnenie aspoň o nejakej trestnej činnosti a neobsahujú meno a priezvisko

sudkyne pre prípravné konanie. V tomto smere sťažovateľ v podstatnom uviedol:

,,Je nepochybné, že príkaz alebo súhlas na použitie informačno-technických

prostriedkov musel obsahovať konkrétne údaje o mojom konkrétnom podozrení z konkrétnej

trestnej činnosti, pričom tieto zákonom stanovené údaje v mojom prípade jednoznačne,

nepochybne, teda preukázateľne absentovali. Z uvedeného je zrejmé, že predmetný príkaz

príslušného sudcu sa nevzťahoval na moju osobu. Nad rámec uvedeného si dovolím

poznamenať, že som dokonca ani v tzv. operatívnych podkladových materiáloch polície

nebol žiadnym spôsobom spomenutý (a to už vôbec nie ako podozrivý!). Zdôrazňujem

a podčiarkujem, že som sa nikdy nedopustil žiadneho trestného činu alebo iného

zakázaného konania a že nikdy som nebol obvinený ani len vypočúvaný z dôvodu

podozrenia z trestnej činnosti. Preto nemohol existovať žiaden legitímny dôvod na zásah

do môjho súkromia použitím informačno-technických prostriedkov. Neexistovali žiadne

dôkazy proti mojej osobe, ktoré by preukazovali, že žiadosť o súhlas alebo príkaz na tzv.

priestorové odpočúvanie spĺňala požiadavky, ktoré sú na ňu zo zákona kladené.

O tejto skutočnosti sa ústavný súd môže jednoznačne presvedčiť pri skúmaní

zákonnosti a prípustnosti vydaného príkazu na použitie informačno-technických

prostriedkov.

Informácie získané použitím informačno-technického prostriedku, ktoré sa

nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti - návrhu, sa nesmú použiť

ako dôkaz v trestnom konaní.

Ďalej taktiež platí, že ak sa informačno-technický prostriedok použil v rozpore

s týmto zákonom, čo v mojom prípade je preukázateľné, záznam získaný pri takom použití

alebo akýkoľvek iný výsledok nezákonného použitia informačno-technického prostriedku

nijaký štátny orgán ani iný orgán verejnej moci nesmie použiť ako dôkaz, ani uznať

za dôkaz v trestnom ale ani v disciplinárnom konaní, ibaže proti osobe, ktorá záznam

nezákonne vyhotovila alebo dala príkaz na jeho vyhotovenie.

V tejto súvislosti si dovoľujem poprosiť a zároveň požiadať ústavný súd, aby sa ako

posledný vnútroštátny orgán ochrany práva sám (osobne) presvedčil o nezákonnosti

vydaných príkazov na použitie informačno-technických prostriedkov, pretože dosiaľ žiadny

orgán ochrany práva (dozorujúce prokuratúry ale ani súdy) nielenže nebrali do úvahy moje

námietky, ale priam ich do dnešného dňa ignorujú, ani sa len nevyjadrili, či moje námietky

o nezákonnosti vydaných príkazov sú opodstatnené alebo nie.

Dovoľujem si uviesť, že administratívny spis neobsahoval žiadnu utajovanú prílohu,

čo značí, že neobsahoval ani predmetné príkazy, z čoho je nad všetku pochybnosť zrejmé, že

nielenže správne orgány, ale ani všeobecné súdy nemohli skúmať zákonnosť ich vydania, čo

zároveň mi ani teoreticky neumožňovalo napadnúť ich nezákonnosť v správnom konaní.“

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho označené

základné práva podľa a listiny a práva podľa a 2

dohovoru boli porušené ,,... orgánmi verejnej správy a všeobecnými súdmi, ktoré použili

v rozpore so zákonom ako dôkaz obrazovo-zvukový záznam získaný v trestnom konaní“.

Ďalej žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv podľa a

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý navrhuje zrušiť, vrátiť mu vec

na ďalšie konanie a prikázať konať. Požaduje taktiež priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 20 000 € a náhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo

iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa

zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným

zariadením.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd najskôr skúmal, či je podaná

včas, pretože od vyhlásenia rozsudku najvyššieho súdu do dňa podania sťažnosti uplynula

doba viac než jedného roka. Pre účely overenia sťažovateľových tvrdení o tom, že

napadnutý rozsudok jeho právnemu zástupcovi nebol doručený (bod 3 odôvodnenia),

si ústavný súd vyžiadal spis krajského súdu vedený v správnej veci sťažovateľa. Z jeho

obsahu vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu z 18. apríla 2012 bol krajskému súdu

doručený v písomnom vyhotovení 6. júna 2013 a účastníkom konania bol následne

expedovaný 8. júna 2013. Z doručenky tvoriacej obsah spisu vyplýva, že JUDr. P. K. ako

riadne splnomocnený advokát sťažovateľa prevzal predmetný rozsudok prostredníctvom

splnomocnenca 13. júna 2012, a keďže v rovnaký deň rozsudok prevzal aj žalovaný správny

orgán, v tento deň nadobudol právoplatnosť. Súčasťou spisu pritom nie je ani vypovedanie

plnej moci zástupcom a ani jej odvolanie sťažovateľom ako účastníkom, preto ani ich

prípadná existencia nebola voči súdu účinná ( )

a krajský súd postupoval správne, keď doručoval rozsudok splnomocnenému advokátovi

sťažovateľa. Doručením rozsudku advokátovi prostredníctvom osoby, ktorú tento ako

splnomocnenca poveril prijímaním zásielok, nastali účinky doručenia v súlade s § 48 ods. 5

.

9. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Z obsahu súdneho spisu krajského súdu

nepochybne vyplýva, že rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť jeho riadnym

doručením účastníkom konania 13. júna 2012. Tvrdenia sťažovateľa v sťažnosti neboli

nijako objektivizované a preukázané, a preto z pohľadu ústavného súdu nemôžu spochybniť

záver, že rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 13. júna 2012. Ak potom

sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 28. júna 2013, táto bola podaná

preukázateľne po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty na jej podanie.

10. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sťažnosť nemožno považovať

za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti (napr. ), pričom

ústavný súd rovnako vyslovil, že nedodržanie zákonnej lehoty na podanie sťažnosti je

zákonom ustanoveným dôvodom na jej odmietnutie ako oneskorene podanej

(), a zároveň uviedol, že ide o takú lehotu, ktorú nemožno predĺžiť ani

nemožno odpustiť jej zmeškanie (, ). Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na jednu zo základných zásad práva, ktorou je vigilantibus iuris, teda bdelým

patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, vrátane zachovania lehoty na podanie

sťažnosti pred ústavným súdom. Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že sťažnosť

sťažovateľa bola podaná oneskorene, a preto ju ústavný súd uznesením odmietol.

11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný

súd ďalšími návrhmi sťažovateľa nezoberal.

12. Na margo petitu, ktorý formuloval sťažovateľ v sťažnosti, ústavný súd iba

stručne dodáva, podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že

ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ). Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby

požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym

zástupcom, advokátom. Podľa návrh na začatie konania

sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho

podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Podľa

sťažnosť okrem všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré

základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, označenie

právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili základné práva

alebo slobody, a označenie, proti komu sťažnosť smeruje. Keďže sťažovateľ

za porušovateľa svojich práv označil iba najvyšší súd, neprichádzalo do úvahy, a to ani

v prípade včasnosti podania sťažnosti, aby ústavný súd skúmal prípadné porušenie týchto

práv ním bližšie neoznačenými ,,orgánmi verejnej správy a všeobecnými súdmi“, na ktoré

poukazuje v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014