Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 78/2014
PDF · 145 KB
No categories available
II. ÚS 78/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2014
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. L., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, pre namietané
porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.
3 Tpo 77/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014
doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 3 Tpo 77/2013. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 3. januára 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 77/2013 z 10. decembra 2013 bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby
sťažovateľa do 12. mája 2014 z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a)
a c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ vidí porušenie označených práv v tom, že okresný súd, ako aj následne
krajský súd nesprávne rozhodli, keď nezohľadnili sťažovateľom a jeho obhajcom uvádzané
náhrady väzby ako záruky uvedené v ustanovení § 80 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku,
prostredníctvom ktorých tiež možno dosiahnuť účel väzby, lebo všeobecné súdy dospeli
k názoru, že obhajca pri obhajobe sťažovateľa nemohol samostatne podať v mene
sťažovateľa žiadosť, aby bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Vyplýva to z toho, že vo výroku nerozhodli o žiadosti o nahradenie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorú podal obhajca sťažovateľa. Všeobecné
súdy teda použili reštriktívny výklad, ktorý je nezákonný a ústavne nekonformný.
Skutočnosť je taká, že v rámci výsluchu vykonaného okresným súdom 25. novembra
2013 sťažovateľ prostredníctvom obhajcu okrem iného uviedol, že žiada väzbu nahradiť
dohľadom mediačného a probačného úradníka, no napriek tomu nebolo o tejto žiadosti
vôbec rozhodnuté. Všeobecné súdy dôvodia tak, že žiadosť bola podaná obhajcom ako
neoprávnenou osobou, a preto nespĺňala základné náležitosti. Sťažovateľ je presvedčený, že
jeho obhajca právom konal v jeho mene.
Ustanovenie § 80 ods. 1 Trestného poriadku upravuje možnosť nahradenia väzby
viacerými miernejšími prostriedkami, a to zárukou, sľubom alebo dohľadom. Pri dohľade
probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby zákon explicitne nevyžaduje
písomný sľub obvineného, ani jeho súhlas v písomnej forme. O žiadosti nahradiť väzbu
dohľadom je všeobecný súd povinný rozhodnúť.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 3 Tpo 77/2013
s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 10. decembra 2013 zrušené a vec bola vrátená
na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,38 €.
II.
Zo zápisnice o výsluchu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013
vyplýva inter alia, že obhajca sťažovateľa v rámci vyjadrenia k podanému návrhu na
predĺženie lehoty väzby uviedol, že „Ďalej navrhujem pre prípady návrhy väzby určiť
dohľad mediačného a probačného úradníka.“ (pozri s. 4 prvý odsek poslednú vetu
zápisnice o výsluchu).
Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013 vyplýva, že
ním bola predĺžená lehota trvania väzby sťažovateľa v prípravnom konaní do 12. mája
2014, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.
Ďalšími výrokmi uznesenia neboli návrhy nahradiť väzbu sťažovateľa peňažnou zárukou
a písomným sľubom prijaté. Podľa okresného súdu pred rozhodnutím sudcu obhajca
sťažovateľa predložil písomný sľub a ponuku na náhradu väzby zložením peňažnej záruky,
avšak podľa názoru súdu tieto návrhy nie sú v súčasnom štádiu konania dôvodné, a to
vzhľadom aj na osobu sťažovateľa a charakter jeho trestnej činnosti.
Z doplnenia písomného odôvodnenia sťažnosti z 3. decembra 2013 vyplýva inter alia
námietka sťažovateľa, podľa ktorej „sudca pre prípravné konanie nesprávne rozhodol, keď
nezohľadnil obhajcom a obvineným uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v § 80
ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, prostredníctvom ktorých tiež možno dosiahnuť účel
väzby, nakoľko sudca vyvodil rozhodnutím obmedzenie práv obhajcu pri zastupovaní
obvineného, tak, že nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh, aby jeho väzba
bola nahradená, t. j. použil reštriktívny výklad...“ (pozri s. 6 posledný odsek doplnenia
písomného odôvodnenia sťažnosti z 3. decembra 2013).
Ako vyplýva z doručenky, doplnenie písomného odôvodnenia sťažnosti
z 3. decembra 2013 bolo krajskému súdu doručené 5. decembra 2013.
Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 77/2013 z 10. decembra 2013 vyplýva, že
ním bola zamietnutá inter alia sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013. Podľa názoru krajského súdu v súvislosti
so sľubom sťažovateľa a ponúknutou peňažnou zárukou jeho matky treba zhodne
s okresným súdom skonštatovať, že vzhľadom na osobu sťažovateľa a stíhanú trestnú
činnosť nemožno považovať tieto alternatívy za dostatočné záruky namiesto väzby.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd, ale ani krajský
súd nerozhodli o žiadosti prednesenej obhajcom sťažovateľa nahradiť väzbu dohľadom
mediačného a probačného úradníka, pretože rozhodli iba o žiadostiach nahradiť väzbu
písomným sľubom sťažovateľa, resp. zložením peňažnej záruky zo strany matky
sťažovateľa.
Zo skutkového hľadiska treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že obhajca
sťažovateľa skutočne v rámci výsluchu uskutočneného okresným súdom 25. novembra 2013
navrhol nahradiť väzbu sťažovateľa dohľadom mediačného a probačného úradníka. Tento
jeho prednes je zachytený v zápisnici o výsluchu na s. 4 v prvom odseku na konci.
Rovnako považuje ústavný súd za preukázané, že okresný súd v uznesení sp. zn.
0 Tp 549/2013 z 25. novembra 2013 rozhodol jednak o návrhu prokurátora na predĺženie
lehoty väzby, ako aj o žiadostiach sťažovateľa nahradiť jeho väzbu peňažnou zárukou jeho
matky, resp. písomným sľubom sťažovateľa. O žiadosti obhajcu sťažovateľa nahradiť väzbu
sťažovateľa dohľadom mediačného a probačného úradníka nerozhodol, pričom o tejto
žiadosti nie je žiadna zmienka ani v odôvodnení uznesenia. Z uznesenia teda vôbec
nevyplýva, že takúto žiadosť obhajca sťažovateľa predniesol.
Podstatné je ďalej to, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, podľa
ktorého sa vraj okresný súd (rovnako ako aj krajský súd) žiadosťou obhajcu nahradiť väzbu
dohľadom mediačného a probačného úradníka nezaoberal preto, lebo obhajca nebol
oprávnený v mene sťažovateľa takúto žiadosť predložiť. Žiadna takáto úvaha z uznesenia
okresného súdu, ale ani z uznesenia krajského súdu nevyplýva, a to zrejme už aj preto, že
všeobecné súdy žiadosť obhajcu ani len nespomenuli. Inými slovami, z listinných dôkazov,
ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nijako nemožno zistiť, odkiaľ čerpal sťažovateľ
informáciu, podľa ktorej sa všeobecné súdy žiadosťou nezaoberali preto, že táto mala byť
predložená obhajcom ako neoprávnenou osobou.
Za osobitne významný treba považovať obsah odôvodnenia sťažnosti, ktorú
sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 549/2013 z 25. novembra
2013. Sťažnosť samotná bola podaná hneď po vyhlásení uznesenia priamo do zápisnice.
Písomné dôvody sťažnosti sú sformulované v podaní obhajcu sťažovateľa z 28. novembra
2013. V tomto podaní nie je žiadna zmienka o tom, že nebolo rozhodnuté o žiadosti obhajcu
nahradiť väzbu dohľadom mediačného a probačného úradníka. V doplnení odôvodnenia
sťažnosti z 3. decembra 2013, ktoré bolo priamo krajskému súdu doručené poštou
5. decembra 2013, sa namieta, že „sudca pre prípravné konanie nesprávne rozhodol, keď
nezohľadnil obhajcom a obvineným uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v § 80
ods. 1 a nasl. Trestného poriadku, prostredníctvom ktorých tiež možno dosiahnuť účel
väzby, nakoľko sudca vyvodil rozhodnutím obmedzenie práv obhajcu pri zastupovaní
obvineného, tak, že nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh, aby jeho väzba
bola nahradená, t. j. použil reštriktívny výklad...“ (s. 6 posledný odsek doplnenia dôvodov
sťažnosti z 3. decembra 2013).
Možno konštatovať, že sťažovateľ v podanom riadnom opravnom prostriedku
(sťažnosti) výslovne nenamietal skutočnosť, že o žiadosti jeho obhajcu nahradiť väzbu
dohľadom mediačného a probačného úradníka nebolo rozhodnuté. Brojil v podstate proti
údajnému (avšak v skutočnosti vôbec nevyslovenému) právnemu názoru okresného súdu,
podľa ktorého vraj obhajca nebol oprávnený žiadosť podať.
Za uvedeného stavu je ústavný súd toho názoru, že hoci sťažovateľ z formálneho
hľadiska využil možnosť podať riadny opravný prostriedok (sťažnosť) proti uzneseniu
okresného súdu, v skutočnosti z materiálneho hľadiska právo na riadny opravný prostriedok
nevyužil, pretože námietku o tom, že o žiadosti obhajcu o nahradenie väzby dohľadom
mediačného a probačného úradníka nebolo rozhodnuté, neuplatnil. Obstojí preto záver, že
sťažovateľ nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných
práv alebo slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený podľa Trestného
poriadku. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.
Treba napokon uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že
námietku nerozhodnutia o žiadosti obhajcu neuplatnil v riadnom opravnom prostriedku
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup
ústavného súdu v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014