Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 78/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2014

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. L., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou TIMAR & partners, s. r. o., Štúrova 42, Šaľa, pre namietané

porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky, ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014

doručená sťažnosť M. L. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základného

práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“), ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná

na poštovú prepravu 3. januára 2014.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 25. novembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 10. decembra 2013 bolo rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby

sťažovateľa do 12. mája 2014 z dôvodov vyplývajúcich z ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a)

a c) .

Sťažovateľ vidí porušenie označených práv v tom, že okresný súd, ako aj následne

krajský súd nesprávne rozhodli, keď nezohľadnili sťažovateľom a jeho obhajcom uvádzané

náhrady väzby ako záruky uvedené v ustanovení a nasl. ,

prostredníctvom ktorých tiež možno dosiahnuť účel väzby, lebo všeobecné súdy dospeli

k názoru, že obhajca pri obhajobe sťažovateľa nemohol samostatne podať v mene

sťažovateľa žiadosť, aby bola jeho väzba nahradená dohľadom probačného a mediačného

úradníka. Vyplýva to z toho, že vo výroku nerozhodli o žiadosti o nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorú podal obhajca sťažovateľa. Všeobecné

súdy teda použili reštriktívny výklad, ktorý je nezákonný a ústavne nekonformný.

Skutočnosť je taká, že v rámci výsluchu vykonaného okresným súdom 25. novembra

2013 sťažovateľ prostredníctvom obhajcu okrem iného uviedol, že žiada väzbu nahradiť

dohľadom mediačného a probačného úradníka, no napriek tomu nebolo o tejto žiadosti

vôbec rozhodnuté. Všeobecné súdy dôvodia tak, že žiadosť bola podaná obhajcom ako

neoprávnenou osobou, a preto nespĺňala základné náležitosti. Sťažovateľ je presvedčený, že

jeho obhajca právom konal v jeho mene.

Ustanovenie upravuje možnosť nahradenia väzby

viacerými miernejšími prostriedkami, a to zárukou, sľubom alebo dohľadom. Pri dohľade

probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby zákon explicitne nevyžaduje

písomný sľub obvineného, ani jeho súhlas v písomnej forme. O žiadosti nahradiť väzbu

dohľadom je všeobecný súd povinný rozhodnúť.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu z 10. decembra 2013 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Požaduje tiež náhradu trov právneho zastúpenia v sume 337,38 €.

II.

Zo zápisnice o výsluchu okresného súdu sp. zn. z 25. novembra 2013

vyplýva inter alia, že obhajca sťažovateľa v rámci vyjadrenia k podanému návrhu na

predĺženie lehoty väzby uviedol, že „Ďalej navrhujem pre prípady návrhy väzby určiť

dohľad mediačného a probačného úradníka.“ (pozri s. 4 prvý odsek poslednú vetu

zápisnice o výsluchu).

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 25. novembra 2013 vyplýva, že

ním bola predĺžená lehota trvania väzby sťažovateľa v prípravnom konaní do 12. mája

2014, a to z dôvodov uvedených v ustanovení a .

Ďalšími výrokmi uznesenia neboli návrhy nahradiť väzbu sťažovateľa peňažnou zárukou

a písomným sľubom prijaté. Podľa okresného súdu pred rozhodnutím sudcu obhajca

sťažovateľa predložil písomný sľub a ponuku na náhradu väzby zložením peňažnej záruky,

avšak podľa názoru súdu tieto návrhy nie sú v súčasnom štádiu konania dôvodné, a to

vzhľadom aj na osobu sťažovateľa a charakter jeho trestnej činnosti.

Z doplnenia písomného odôvodnenia sťažnosti z 3. decembra 2013 vyplýva inter alia

námietka sťažovateľa, podľa ktorej „sudca pre prípravné konanie nesprávne rozhodol, keď

nezohľadnil obhajcom a obvineným uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v § 80

ods. 1 a nasl. , prostredníctvom ktorých tiež možno dosiahnuť účel

väzby, nakoľko sudca vyvodil rozhodnutím obmedzenie práv obhajcu pri zastupovaní

obvineného, tak, že nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh, aby jeho väzba

bola nahradená, t. j. použil reštriktívny výklad...“ (pozri s. 6 posledný odsek doplnenia

písomného odôvodnenia sťažnosti z 3. decembra 2013).

Ako vyplýva z doručenky, doplnenie písomného odôvodnenia sťažnosti

z 3. decembra 2013 bolo krajskému súdu doručené 5. decembra 2013.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. z 10. decembra 2013 vyplýva, že

ním bola zamietnutá inter alia sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 25. novembra 2013. Podľa názoru krajského súdu v súvislosti

so sľubom sťažovateľa a ponúknutou peňažnou zárukou jeho matky treba zhodne

s okresným súdom skonštatovať, že vzhľadom na osobu sťažovateľa a stíhanú trestnú

činnosť nemožno považovať tieto alternatívy za dostatočné záruky namiesto väzby.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Jadrom sťažnosti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej okresný súd, ale ani krajský

súd nerozhodli o žiadosti prednesenej obhajcom sťažovateľa nahradiť väzbu dohľadom

mediačného a probačného úradníka, pretože rozhodli iba o žiadostiach nahradiť väzbu

písomným sľubom sťažovateľa, resp. zložením peňažnej záruky zo strany matky

sťažovateľa.

Zo skutkového hľadiska treba z pohľadu ústavného súdu konštatovať, že obhajca

sťažovateľa skutočne v rámci výsluchu uskutočneného okresným súdom 25. novembra 2013

navrhol nahradiť väzbu sťažovateľa dohľadom mediačného a probačného úradníka. Tento

jeho prednes je zachytený v zápisnici o výsluchu na s. 4 v prvom odseku na konci.

Rovnako považuje ústavný súd za preukázané, že okresný súd v uznesení sp. zn.

z 25. novembra 2013 rozhodol jednak o návrhu prokurátora na predĺženie

lehoty väzby, ako aj o žiadostiach sťažovateľa nahradiť jeho väzbu peňažnou zárukou jeho

matky, resp. písomným sľubom sťažovateľa. O žiadosti obhajcu sťažovateľa nahradiť väzbu

sťažovateľa dohľadom mediačného a probačného úradníka nerozhodol, pričom o tejto

žiadosti nie je žiadna zmienka ani v odôvodnení uznesenia. Z uznesenia teda vôbec

nevyplýva, že takúto žiadosť obhajca sťažovateľa predniesol.

Podstatné je ďalej to, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, podľa

ktorého sa vraj okresný súd (rovnako ako aj krajský súd) žiadosťou obhajcu nahradiť väzbu

dohľadom mediačného a probačného úradníka nezaoberal preto, lebo obhajca nebol

oprávnený v mene sťažovateľa takúto žiadosť predložiť. Žiadna takáto úvaha z uznesenia

okresného súdu, ale ani z uznesenia krajského súdu nevyplýva, a to zrejme už aj preto, že

všeobecné súdy žiadosť obhajcu ani len nespomenuli. Inými slovami, z listinných dôkazov,

ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nijako nemožno zistiť, odkiaľ čerpal sťažovateľ

informáciu, podľa ktorej sa všeobecné súdy žiadosťou nezaoberali preto, že táto mala byť

predložená obhajcom ako neoprávnenou osobou.

Za osobitne významný treba považovať obsah odôvodnenia sťažnosti, ktorú

sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 25. novembra

2013. Sťažnosť samotná bola podaná hneď po vyhlásení uznesenia priamo do zápisnice.

Písomné dôvody sťažnosti sú sformulované v podaní obhajcu sťažovateľa z 28. novembra

2013. V tomto podaní nie je žiadna zmienka o tom, že nebolo rozhodnuté o žiadosti obhajcu

nahradiť väzbu dohľadom mediačného a probačného úradníka. V doplnení odôvodnenia

sťažnosti z 3. decembra 2013, ktoré bolo priamo krajskému súdu doručené poštou

5. decembra 2013, sa namieta, že „sudca pre prípravné konanie nesprávne rozhodol, keď

nezohľadnil obhajcom a obvineným uvádzané náhrady väzby ako záruky uvedené v § 80

ods. 1 a nasl. , prostredníctvom ktorých tiež možno dosiahnuť účel

väzby, nakoľko sudca vyvodil rozhodnutím obmedzenie práv obhajcu pri zastupovaní

obvineného, tak, že nemohol samostatne podať v mene obvineného návrh, aby jeho väzba

bola nahradená, t. j. použil reštriktívny výklad...“ (s. 6 posledný odsek doplnenia dôvodov

sťažnosti z 3. decembra 2013).

Možno konštatovať, že sťažovateľ v podanom riadnom opravnom prostriedku

(sťažnosti) výslovne nenamietal skutočnosť, že o žiadosti jeho obhajcu nahradiť väzbu

dohľadom mediačného a probačného úradníka nebolo rozhodnuté. Brojil v podstate proti

údajnému (avšak v skutočnosti vôbec nevyslovenému) právnemu názoru okresného súdu,

podľa ktorého vraj obhajca nebol oprávnený žiadosť podať.

Za uvedeného stavu je ústavný súd toho názoru, že hoci sťažovateľ z formálneho

hľadiska využil možnosť podať riadny opravný prostriedok (sťažnosť) proti uzneseniu

okresného súdu, v skutočnosti z materiálneho hľadiska právo na riadny opravný prostriedok

nevyužil, pretože námietku o tom, že o žiadosti obhajcu o nahradenie väzby dohľadom

mediačného a probačného úradníka nebolo rozhodnuté, neuplatnil. Obstojí preto záver, že

sťažovateľ nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných

práv alebo slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie bol oprávnený podľa Trestného

poriadku. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Treba napokon uviesť, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že

námietku nerozhodnutia o žiadosti obhajcu neuplatnil v riadnom opravnom prostriedku

z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup

ústavného súdu v zmysle ustanovenia .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014