Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 66/2014
PDF · 201.23 KB
No categories available
IV. ÚS 66/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť D. G. a N. G., zastúpených
advokátkou JUDr. Danielou Simanovou, Palkovičova 15, Bratislava, ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 22/2001, a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. G. a N. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra
2013 doručená sťažnosť D. G. a N. G. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 22/2001 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že «podávajú týmto v zmysle čl. 127
ods. 1 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky v platnom znení
sťažnosť vo veci porušenia ich základného práva na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ktoré im zaručuje čl. 48 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza
Listina základných práv a slobôd, § 6 a § 100 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
publikovanom v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992 Zb.
K porušeniu uvedených základných práv sťažovateliek došlo postupom a
rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom v právnej veci sťažovateliek
ako navrhovateliek proti žalovaným E. K. a M. B. (ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie istiny
v sume 11 818,10 EUR s príslušenstvom pod sp. zn. 19 C 22/2001 rozhodnutom rozsudkom
19 C/22/2001-304 zo dňa 29. marca 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 10. 2013
na základe potvrdenia rozsudku prvostupňového súdu odvolacím súdom – Krajským súdom
v Bratislave rozsudkom č. k. 8 Co 199/2012-328 zo dňa 17. septembra 2013.».
V súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o trovách konania sťažovateľky okrem
iného uviedli:
«Vzhľadom na to, že prvostupňový súd si vyhradil právo rozhodnúť o trovách
konania, uplatnili si sťažovateľky podaním zo dňa 31. 10. 2013 trovy konania,
pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia. Prvostupňový
súd o trovách konania rozhodol svojím uznesením č. k. 19 C/22/2001-335 zo dňa
29. novembra 2013, doručeným navrhovateľkám dňa 9. 12. 2013. Sťažovateľky poukazujú
na skutočnosť, že ani o náhradách trov nerozhodol súd tak, ako si sám určil, do 30 dní odo
dňa právoplatnosti rozhodnutia, ale až v posledný deň lehoty, avšak majú za to, že ani
v posledný deň lehoty vzhľadom na dátum doručenia rozhodnutia 9. 12. 2013 súd skutočne
rozhodnutie nevydal. Opätovne teda konal, aj pokiaľ je dátum uvedený na rozhodnutí
pravdivý, so zbytočnými prieťahmi a rozhodovanie ponechal až na posledný možný deň
lehoty na vydanie rozhodnutia, a to i napriek tomu, že spis je sledovaný „v osobitnom
režime súdu“ podľa vyjadrenia súdu k sťažnosti na prieťahy v konaní podanej
sťažovateľkami dňa 20. 9. 2006.
Vydaným uznesením však uviedol súd sťažovateľky opätovne do právnej neistoty
a spochybnil spravodlivosť súdneho konania, keď nepostupoval pri rozhodovaní o trovách
konania v súlade s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 415/2007-251 zo dňa
31. 3. 2011, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu č. k.
19 C/22/2001-198 v časti napadnutej odvolaním sťažovateliek a vrátil vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.»
Sťažovateľky okrem argumentov, ktoré nemali príčinnú súvislosť s namietaným
porušením v sťažnosti označených práv, v spojitosti s postupom okresného súdu pri
rozhodovaní o trovách konania ešte poukázali na to, že „Z uvedených skutočností teda
vyplýva, že i napriek tomu, že sa sťažovateľky takmer po 13 rokoch odo dňa začatia konania
konečne dočkali spravodlivého rozhodnutia vo veci samej, hoci nešlo o prípad zložitý a ako
sťažovateľky, tak ani ich právna zástupkyňa sa v konaní nesprávali tak, že by svojím
konaním akokoľvek prispeli k zbytočným prieťahom v konaní, súd i naďalej predlžuje
právnu neistotu sťažovateliek. Napriek ich úspechu vo veci samej a napriek tomu, že
v odvolaní výslovne napadli trovy konania priznané súdom neúspešným žalovaným
vyčíslené prvostupňovým súdom na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a odvolací súd rozhodnutie v časti trovy konania zrušil, ukladá Okresný súd Bratislava IV
sťažovateľkám povinnosť ich úhrady v prospech neúspešných žalovaných. Naviac
sťažovateľkám nimi vynaložené náklady na uplatnenie ochrany ich práv na súde za obdobie
od podania návrhu do 15. 8. 2007 v rozpore s ustanovením § 151 ods. 2 zákona č. 99/963
O. s. p. nepriznal.
Svojho práva na priznanie nákladov vynaložených na uplatnenie svojich práv
na súde sa opätovne musia sťažovateľky domáhať zbytočným odvolaním, ktoré je opätovne
ďalším prieťahom pri uplatnení ich práva na súde.“.
Na základe uvedených tvrdení sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateliek D. G. a N. G. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky,
v čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v § 6 a 100 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku postupom Okresného súdu Bratislava IV
v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/22/2001 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke D. G... finančné
zadosťučinenie v sume 5 000,- eur (slovom päťtisíc eur) a sťažovateľke N. G... finančné
zadosťučinenie v sume 5 000,- eur (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava IV,
Saratovská 1/A, Bratislava, povinný vyplatiť sťažovateľkám do 2 mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť D. G. a N. G. trovy právneho
zastúpenia v sume 349,88 eur (slovom tristoštyridsaťdeväť eur a osemdesiatosem centov)
na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Daniely Simanovej do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa
čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Ako už bolo uvedené, z obsahu sťažnosti, z listinných dôkazov k nej pripojených
a zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn.
19 C 22/2001 bolo vo veci samej skončené rozsudkom z 29. marca 2012 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 199/2012
zo 17. septembra 2013, ktorý okrem výroku o trovách nadobudol právoplatnosť 29. októbra
2013. O trovách konania okresný súd rozhodol následne uznesením sp. zn. 19 C 22/2001
z 29. novembra 2013, proti ktorému sťažovateľky podali odvolanie, ktoré bolo okresnému
súdu doručené 19. decembra 2013.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že rozhodnutie o trovách
konania okresný súd realizoval podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, pričom
dodržal aj ustanovenú lehotu, keď o trovách konania rozhodol do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
Predmetný súdny spis okresného súdu spolu s odvolaním proti uzneseniu o trovách
konania z 29. novembra 2013 bude predložený krajskému súdu na rozhodnutie po doručení
vyjadrenia odporcov k odvolaniu.
Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02,
IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ústavný súd ochranu základnému
právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným
orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak preto pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľky
namietali porušenie svojich označených práv, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním
sťažnosti ústavnému súdu, a teda k ich porušovaniu už nemohlo dochádzať, sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Vychádza pritom z toho, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa
rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím
(I. ÚS 167/03).
Sťažnosť sťažovateliek zo 4. decembra 2013 bola ústavnému súdu doručená
30. decembra 2013.
Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia okrem výroku
o trovách konania ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom
prípade v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy posúdenie možnosti jej prijatia
na ďalšie konanie iba v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.
Aj keď už ústavný súd vyslovil, že „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba
náhrady trov súdneho konania sa vzťahuje základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (III. ÚS 145/02), dospel
v okolnostiach danej veci k záveru, že vzhľadom na krátkosť časového obdobia, ktoré
uplynulo od rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania (29. novembra 2013)
do predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom, nemohlo dôjsť v konaní
týkajúcom sa náhrady trov súdneho konania k zbytočným prieťahom, a tým ani k porušeniu
označených práv sťažovateliek.
Vzhľadom na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateliek právoplatným
skončením predmetného konania vo veci samej v čase podania sťažnosti už k porušovaniu
ich označených práv nemohlo dochádzať.
V súvislosti s tým poukazuje ústavný súd na svoju konštantnú judikatúru, podľa
ktorej je jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú
preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03).
Vzhľadom na to, že sťažovateľky sa domáhajú aj priznania finančného
zadosťučinenia, ústavný súd poznamenáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať
v prípade, že vyhovie sťažnosti, tomu, koho práva boli porušené, aj peňažnú satisfakciu
podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje účel
ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V nadväznosti na to je tiež potrebné
zdôrazniť, že nárok na priznanie finančného zadosťučinenia nemožno ponímať ako nejaký
samostatný nárok na prípadné odškodnenie za zistené prieťahy v konaní príslušného
štátneho orgánu, keďže tento nárok má len akcesorickú povahu. Ústavný súd už v spojitosti
s tým vyslovil, že „satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu nie je autonómnym
prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom pre domáhanie sa tejto
ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo
sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Meritórne konanie
o námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2
listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je účelné a v zásade prípustné v prípade, že
takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný
zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľkám už bolo doručené právoplatné
rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje“
(I. ÚS 235/03, IV. ÚS 168/04).
Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu
o sťažnosti sťažovateliek, ústavný súd ju už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej
zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateliek
obsiahnutými v petite ich sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014