Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 66/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť D. G. a N. G., zastúpených

advokátkou JUDr. Danielou Simanovou, Palkovičova 15, Bratislava, ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a podľa Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. G. a N. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra

2013 doručená sťažnosť D. G. a N. G. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú, že «podávajú týmto v zmysle čl. 127

ods. 1 ústavného v platnom znení

sťažnosť vo veci porušenia ich základného práva na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, ktoré im zaručuje

Slovenskej republiky, ústavného , ktorým sa uvádza

Listina základných práv a slobôd, a Občianskeho

súdneho poriadku a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

publikovanom v Zbierke

K porušeniu uvedených základných práv sťažovateliek došlo postupom a

rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom v právnej veci sťažovateliek

ako navrhovateliek proti žalovaným E. K. a M. B. (ďalej len „žalovaní“) o zaplatenie istiny

v sume 11 818,10 EUR s príslušenstvom pod sp. zn. rozhodnutom rozsudkom

-304 zo dňa 29. marca 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29. 10. 2013

na základe potvrdenia rozsudku prvostupňového súdu odvolacím súdom – Krajským súdom

v Bratislave rozsudkom č. k. -328 zo dňa 17. septembra 2013.».

V súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o trovách konania sťažovateľky okrem

iného uviedli:

«Vzhľadom na to, že prvostupňový súd si vyhradil právo rozhodnúť o trovách

konania, uplatnili si sťažovateľky podaním zo dňa 31. 10. 2013 trovy konania,

pozostávajúce zo zaplatených súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia. Prvostupňový

súd o trovách konania rozhodol svojím uznesením č. k. -335 zo dňa

29. novembra 2013, doručeným navrhovateľkám dňa 9. 12. 2013. Sťažovateľky poukazujú

na skutočnosť, že ani o náhradách trov nerozhodol súd tak, ako si sám určil, do 30 dní odo

dňa právoplatnosti rozhodnutia, ale až v posledný deň lehoty, avšak majú za to, že ani

v posledný deň lehoty vzhľadom na dátum doručenia rozhodnutia 9. 12. 2013 súd skutočne

rozhodnutie nevydal. Opätovne teda konal, aj pokiaľ je dátum uvedený na rozhodnutí

pravdivý, so zbytočnými prieťahmi a rozhodovanie ponechal až na posledný možný deň

lehoty na vydanie rozhodnutia, a to i napriek tomu, že spis je sledovaný „v osobitnom

režime súdu“ podľa vyjadrenia súdu k sťažnosti na prieťahy v konaní podanej

sťažovateľkami dňa 20. 9. 2006.

Vydaným uznesením však uviedol súd sťažovateľky opätovne do právnej neistoty

a spochybnil spravodlivosť súdneho konania, keď nepostupoval pri rozhodovaní o trovách

konania v súlade s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -251 zo dňa

31. 3. 2011, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu č. k.

-198 v časti napadnutej odvolaním sťažovateliek a vrátil vec súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.»

Sťažovateľky okrem argumentov, ktoré nemali príčinnú súvislosť s namietaným

porušením v sťažnosti označených práv, v spojitosti s postupom okresného súdu pri

rozhodovaní o trovách konania ešte poukázali na to, že „Z uvedených skutočností teda

vyplýva, že i napriek tomu, že sa sťažovateľky takmer po 13 rokoch odo dňa začatia konania

konečne dočkali spravodlivého rozhodnutia vo veci samej, hoci nešlo o prípad zložitý a ako

sťažovateľky, tak ani ich právna zástupkyňa sa v konaní nesprávali tak, že by svojím

konaním akokoľvek prispeli k zbytočným prieťahom v konaní, súd i naďalej predlžuje

právnu neistotu sťažovateliek. Napriek ich úspechu vo veci samej a napriek tomu, že

v odvolaní výslovne napadli trovy konania priznané súdom neúspešným žalovaným

vyčíslené prvostupňovým súdom na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a odvolací súd rozhodnutie v časti trovy konania zrušil, ukladá Okresný súd Bratislava IV

sťažovateľkám povinnosť ich úhrady v prospech neúspešných žalovaných. Naviac

sťažovateľkám nimi vynaložené náklady na uplatnenie ochrany ich práv na súde za obdobie

od podania návrhu do 15. 8. 2007 v rozpore s ustanovením § 151 ods. 2 zákona č. 99/963

nepriznal.

Svojho práva na priznanie nákladov vynaložených na uplatnenie svojich práv

na súde sa opätovne musia sťažovateľky domáhať zbytočným odvolaním, ktoré je opätovne

ďalším prieťahom pri uplatnení ich práva na súde.“.

Na základe uvedených tvrdení sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateliek D. G. a N. G. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov upravené v ,

v ústavného , ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v § 6 a 100 ods. 1 zákona

č. postupom Okresného súdu Bratislava IV

v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke D. G... finančné

zadosťučinenie v sume 5 000,- eur (slovom päťtisíc eur) a sťažovateľke N. G... finančné

zadosťučinenie v sume 5 000,- eur (slovom päťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava IV,

Saratovská 1/A, Bratislava, povinný vyplatiť sťažovateľkám do 2 mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava IV je povinný uhradiť D. G. a N. G. trovy právneho

zastúpenia v sume 349,88 eur (slovom tristoštyridsaťdeväť eur a osemdesiatosem centov)

na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Daniely Simanovej do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Ako už bolo uvedené, z obsahu sťažnosti, z listinných dôkazov k nej pripojených

a zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn.

bolo vo veci samej skončené rozsudkom z 29. marca 2012 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. septembra 2013, ktorý okrem výroku o trovách nadobudol právoplatnosť 29. októbra

2013. O trovách konania okresný súd rozhodol následne uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2013, proti ktorému sťažovateľky podali odvolanie, ktoré bolo okresnému

súdu doručené 19. decembra 2013.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že rozhodnutie o trovách

konania okresný súd realizoval podľa , pričom

dodržal aj ustanovenú lehotu, keď o trovách konania rozhodol do 30 dní po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

Predmetný súdny spis okresného súdu spolu s odvolaním proti uzneseniu o trovách

konania z 29. novembra 2013 bude predložený krajskému súdu na rozhodnutie po doručení

vyjadrenia odporcov k odvolaniu.

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. , , ,

, , ) poskytuje ústavný súd ochranu základnému

právu podľa a podľa listiny, ako aj právu podľa

dohovoru, keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným

orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak preto pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd zistí, že konanie, v ktorom sťažovateľky

namietali porušenie svojich označených práv, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu, a teda k ich porušovaniu už nemohlo dochádzať, sťažnosť

zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vychádza pritom z toho, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa

rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím

().

Sťažnosť sťažovateliek zo 4. decembra 2013 bola ústavnému súdu doručená

30. decembra 2013.

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia okrem výroku

o trovách konania ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom

prípade v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy posúdenie možnosti jej prijatia

na ďalšie konanie iba v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Aj keď už ústavný súd vyslovil, že „Aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba

náhrady trov súdneho konania sa vzťahuje základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa “ (), dospel

v okolnostiach danej veci k záveru, že vzhľadom na krátkosť časového obdobia, ktoré

uplynulo od rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania (29. novembra 2013)

do predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom, nemohlo dôjsť v konaní

týkajúcom sa náhrady trov súdneho konania k zbytočným prieťahom, a tým ani k porušeniu

označených práv sťažovateliek.

Vzhľadom na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateliek právoplatným

skončením predmetného konania vo veci samej v čase podania sťažnosti už k porušovaniu

ich označených práv nemohlo dochádzať.

V súvislosti s tým poukazuje ústavný súd na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej je jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a podľa listiny, ako aj práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, to, že musí

smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv

sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. ).

Vzhľadom na to, že sťažovateľky sa domáhajú aj priznania finančného

zadosťučinenia, ústavný súd poznamenáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať

v prípade, že vyhovie sťažnosti, tomu, koho práva boli porušené, aj peňažnú satisfakciu

podľa v žiadnom rozsahu a nijakým spôsobom nemodifikuje účel

ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje v konaní o namietanom porušení práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V nadväznosti na to je tiež potrebné

zdôrazniť, že nárok na priznanie finančného zadosťučinenia nemožno ponímať ako nejaký

samostatný nárok na prípadné odškodnenie za zistené prieťahy v konaní príslušného

štátneho orgánu, keďže tento nárok má len akcesorickú povahu. Ústavný súd už v spojitosti

s tým vyslovil, že „satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu nie je autonómnym

prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom pre domáhanie sa tejto

ochrany. Takýmto titulom je len výlučne potreba chrániť konkrétne základné právo

sťažovateľa a prostredníctvom tohto práva aj princíp právnej istoty. Meritórne konanie

o námietke porušenia základného práva podľa a podľa

listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je účelné a v zásade prípustné v prípade, že

takýmto konaním by ústavný súd bol spôsobilý odstrániť stav právnej neistoty vyvolaný

zbytočnými prieťahmi. V prípade, že sťažovateľkám už bolo doručené právoplatné

rozhodnutie daného štátneho orgánu, takáto možnosť zo zrejmých dôvodov neexistuje“

(, ).

Keďže uvedené skutočnosti s poukazom na zmysel a účel a

ods. 2 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučovali ďalšie konanie ústavného súdu

o sťažnosti sťažovateliek, ústavný súd ju už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť podľa .

Vzhľadom odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateliek

obsiahnutými v petite ich sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014