Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 80/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť E. A., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Ujom,

Legionárska 14, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 1 a 5 , ako aj práv podľa , 3 a 4 v spojení s

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 26. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. januára 2014 doručená sťažnosť E. A. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom

JUDr. Jozefom Ujom, Legionárska 14, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 5 (ďalej len „“),

ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie

z 26. novembra 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 9. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie z 9. októbra

2013“) bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá ako

nedôvodná.

Krajský súd uznesením z 26. novembra 2013 rozhodol o sťažovateľovej sťažnosti

proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2013 tak, že ju podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

Sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu z 26. novembra 2013 bola

zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2013 napriek tomu,

že uvedené uznesenie je podľa neho arbitrárne a absolútne nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov, pretože okresný súd sa v rámci neho obmedzil len na konštatovanie, podľa

ktorého dôvody väzby podľa a existujú

v nezmenenom rozsahu, poukážuc pritom na dôvody uvedené v odôvodnení uznesenia

sp. zn. z 10. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 29. februára 2012 (konanie o vzatí sťažovateľa do väzby).

Okrem uvedeného v odôvodnení svojho uznesenia z 26. novembra 2013 krajský súd

poukázal na to, že v danom štádiu konania je potrebné vo veci okrem výsluchu svedka L. B.

vypočuť aj ďalších svedkov, ktorí sa vyjadrujú k jednotlivým skutkom, vykonať aj ďalšie

listinné dôkazy, a z toho dôvodu s ohľadom na existenciu dôvodov väzby krajský súd

vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú a rozhodol o jej zamietnutí. Sťažovateľ

uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013 označil za arbitrárne a nepreskúmateľné,

pretože ním došlo k potvrdeniu vecnej správnosti arbitrárneho a, pokiaľ ide o odôvodnenie,

nepreskúmateľného uznesenia okresného súdu z 9. októbra 2013.

Krajský súd uznesením z 26. novembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom

zasiahol do sťažovateľovho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru

tým, že nerozhodol spravodlivo o zákonnosti jeho väzby, pretože sa v jeho odôvodnení

nevysporiadal s nedostatkami uznesenia okresného súdu z 9. októbra 2013, ktoré nespĺňalo

náležitosti požadované (aj vo vzťahu k špecifikácii

dôvodov väzby podľa ) a krajský súd tieto nedostatky

v rámci svojho rozhodnutia neodstránil.

Sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu z 26. novembra 2013 bola

„vytvorená obligatórna väzba časovo obmedzená len ust. a bez

možnosti práva prepustenia počas konania, ktorá v tomto prípade z hľadiska

ústavnoprávneho nemôže byť dôvodne považovaná za nevyhnutné dočasné opatrenie“, čím

došlo k porušeniu ním označených práv.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na odôvodnenie uznesenia krajského súdu

z 26. novembra 2013, v ktorom uvedený súd dôvody tzv. útekovej väzby sťažovateľa

podložil podľa neho len poukázaním na výšku hroziaceho trestu, pretože vo vzťahu

k druhému argumentu tohto súdu týkajúceho sa jeho nenastúpenia do výkonu trestu

predložil súdu relevantnú argumentáciu, ktorou preukázal, že sa tomuto nastúpeniu žiadnym

spôsobom nevyhýbal, avšak uvedený súd tieto argumenty nevzal do úvahy a ani sa s nimi

v uvedenom uznesení nevysporiadal.

V rámci odôvodnenia tzv. preventívnej väzby sťažovateľa krajský súd

v uznesení z 26. novembra 2013 poukázal na jeho trestnú minulosť, ako aj na skutočnosť, že

v súčasnosti je proti nemu vedené trestné stíhanie Okresným súdom Bratislava II v konaní

pod sp. zn. .

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že vec vedená Okresným súdom

Bratislava II po sp. zn. bola skončená rozsudkom tohto súdu vydaným

5. apríla 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. apríla 2012 (sťažovateľ bol odsúdený

na peňažný trest v sume 250 € alebo náhradný trest vo výmere 3 mesiacov). Krajský súd

nebezpečenstvo z pokračovania trestnej činnosti nezaložil na súhrne viacerých okolností,

resp. dôkazov, z ktorých by bolo možné dôvodiť obavu z pokračovania v trestnej činnosti,

ale len na jednom argumente spočívajúcom v počte jeho predchádzajúcich odsúdení, a ďalší

argument, ktorý uviedol, nemožno považovať za relevantný.

Záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemá trvalé zamestnanie, a preto

u neho hrozí aj obava, že po prepustení na slobodu by mohol v páchaní majetkovej trestnej

činnosti pokračovať, aby si zabezpečil finančný zdroj príjmov, je podľa sťažovateľa iba

abstraktnou úvahou, pretože v tomto smere v konaní neboli vykonané žiadne dôkazy.

K namietanému porušeniu sťažovateľových základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5

a práva vyplývajúceho z dohovoru malo podľa neho dôjsť v dôsledku

toho, že krajský súd sa v predmetnom konaní nezaoberal náležite ním predloženou

argumentáciou, nevysporiadal sa s ňou v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 26.

novembra 2013, dôvody väzby po 23 mesiacoch výkonu väzby sťažovateľom a

niekoľkonásobnom rozhodovaní o jeho väzbe, vypočutí svedka Borisa Libora na hlavnom

pojednávaní 9. októbra 2013, i potom, ako sa sťažovateľ ku skutku v bode 4 – 6 obžaloby

priznal, opätovne odôvodnil len formálne v podstate rovnakými okolnosťami ako v čase

jeho vzatia do väzby a niektorými neaktuálnymi okolnosťami.

Sťažovateľ následne poukázal na právnu úpravu týkajúcu sa hodnotenia dôkazov (§ 2

ods. 12, , , a a ) a následne

uviedol, že rovnaká povinnosť hodnotiť dôkazy podľa neho vyplýva pre krajský súd aj pri

rozhodovaní o jeho väzbe, resp. o trvaní jeho väzby, a skutočnosť, že v predmetnej veci

neboli vykonané všetky navrhované dôkazy, nemôže zakladať ďalšie trvanie jeho väzby,

pretože povinnosťou všeobecných súdov je podľa neho hodnotiť a verifikovať dôkazy aj

počas vykonávania hlavného pojednávania, a to aj vo vzťahu k posudzovaniu dôvodov

väzby a len pre posúdenie viny alebo neviny obžalovaného sa dôkazy hodnotia iba

na záverečnej porade.

Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu uvedeným v odôvodnení

uznesenia z 26. novembra 2013, podľa ktorého k zmene právnej kvalifikácie týkajúcej sa

bodu 2, 4 a 6 obžaloby ani nedošlo a nezmenili sa ani dôvody podozrenia, že skutky

popísané v nej boli spáchané sťažovateľom. Z právnej kvalifikácie skutku potom vyplývajú

aj lehoty trvania väzby v zmysle a a krajský súd

v odôvodnení len poukázal na skutočnosť, že právna kvalifikácia skutkov bola

prokurátorom ustálená podľa výšky spôsobenej škody a vo vzťahu ku skutku v bode 4

obžaloby, k spáchaniu ktorého sa sťažovateľ priznal, nejde iba o zločin spáchaný

organizovanou skupinou, ale navyše ním bola spôsobená značná škoda.

Po uskutočnení hlavného pojednávania, resp. vykonaní dôkazov na ňom, podľa

sťažovateľa došlo k výraznému zoslabeniu intenzity podozrenia o rozsahu jeho trestnej

činnosti podľa obžaloby a taktiež v predmetnej veci existujú skutočnosti, ktoré by mohli

viesť k miernejšej právnej kvalifikácii jeho trestnej činnosti, a tým aj k miernejšiemu trestu.

Krajský súd sa však pri rozhodovaní o jeho väzbe dôkazmi vykonanými na hlavnom

pojednávaní a ani úvahami o možnej zmene právneho posúdenia jeho skutku, a tým i výšky

jeho trestu nezaoberal, naopak, odvolal sa na právnu kvalifikáciu skutku a hroziaci trest

podľa obžaloby, ktoré označil za základný dôvod trvania jeho väzby.

Krajský súd v predmetnom konaní pochybil, keď podľa sťažovateľa arbitrárne

potvrdil uznesenie okresného súdu z 9. októbra 2013, ako aj tým, že sa formálne odvolal

na skutkový stav zistený prokurátorom v obžalobe a na právnu kvalifikáciu uvedenú v nej

s odkazom na lehoty trvania väzby uvedené v a , čím

porušil jeho právo byť prepustený počas konania, právo nebyť vo väzbe po dobu dlhšiu ako

dôvodne nevyhnutnú, a právo, aby súd zákonným spôsobom rozhodol o ďalšom trvaní

pozbavenia jeho osobnej slobody, ako aj právo na osobnú slobodu.

Podľa sťažovateľa tým, že sa krajský súd vyhol v predmetnom konaní „dôslednému

preskúmaniu procesných a hmotných podmienok pre a proti väzbe s ohľadom na verejný

záujem, preskúmanie dôkazov a právnym úvahám o možnej právnej kvalifikácii a možnej

výške trestu a úvahám o výrazne zoslabenej intenzite podozrenia zo spáchania skutku v

bode 2. obžaloby“, porušil uznesením z 26. novembra 2013 a jemu predchádzajúcim

postupom jeho základné práva podľa a 5 , ako aj právo podľa

dohovoru, t. j. krajský súd sa podľa neho nevysporiadal s otázkou zákonnosti trvania jeho

väzby ústavne konformným spôsobom.

V danej situácii arbitrárneho a nepreskúmateľného uznesenia okresného súdu

z 9. októbra 2013 a jemu predchádzajúceho postupu podľa sťažovateľa požiadavky

vyplývajúce z jeho základných práv zaručených v a 5 a práv podľa

ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru vyžadovali zo strany krajského súdu taký procesný

postup, ktorý by mu umožnil osobnú prítomnosť v konaní pred ním vrátane možnosti

osobne sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa dôvodnosti a zákonnosti ďalšieho

trvania väzby, avšak krajský súd v predmetnej veci rozhodol na neverejnom zasadnutí

v neprítomnosti sťažovateľa, čím došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania

a princípu rovnosti zbraní.

Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013 nie je ústavne

konformné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z a 5 a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na absenciu konkrétnych, relevantných a dostatočných

dôvodov opodstatňujúcich ďalšie trvanie jeho väzby.

V predmetnom konaní mal krajský súd podľa sťažovateľa rešpektujúc jeho práva

v rámci odôvodnenia jeho uznesenia z 26. novembra 2013 „dostatočným a preskúmateľným

spôsobom (výslovne, zrozumiteľne a logicky) vysvetliť, či po zvážení doterajšej dĺžky väzby

(dvadsaťjeden mesiacov), doterajšieho priebehu a stavu konania pred súdom, závažnosti

usvedčujúcich dôkazov a konkrétnych skutočností odôvodňujúcich obavu v zmysle § 71

ods. 1 písm. a) a c) , možnosti nahradenia väzby uložením záruk, dohľadu

a možného uloženia primeraných obmedzení a povinností možno ďalšie trvanie väzby aj

naďalej dôvodne považovať za primerané a nevyhnutné opatrenie z hľadiska spravodlivej

rovnováhy medzi zásadou zasahovania do základných práv a slobôd sťažovateľa iba

v nevyhnutnom rozsahu a požiadavkou verejného záujmu a zabezpečenia účelu trestného

konania“.

Sťažovateľova väzba trvá od 7. februára 2012, vykonáva ju v Ústave na výkon väzby

Bratislava a jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu bola naposledy zamietnutá

uznesením okresného súdu sp. zn. z 20. júna 2013 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 8. júla 2013.

Sťažovateľ poukázal na to, že v prípade podľa neho možnej úvahy o zmene právneho

posudzovania jeho skutku je jeho väzba, a tým pozbavenie osobnej slobody neprimerané

povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň možno uložiť, a uplynuli maximálne

zákonom ustanovené lehoty väzby. Krajský súd sa podľa neho v uznesení z 26. novembra

2013 „vyhol zvažovaniu či výkon väzby môže byť nahradený uložením alternatívnych

opatrení s odkazom na právnu kvalifikáciu v obžalobe (OZZ) a nezistenie existencie

mimoriadnych okolností prípadu podľa § 80 Tr. por“.

Podstatným problémom uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013 podľa

sťažovateľa nie je len argumentácia týkajúca sa dôvodného podozrenia zo spáchania

stíhaného trestného činu (odkazom na obžalobu), ale aj odôvodnenie jeho držania vo väzbe

z titulu a , pretože nie je podložené konkrétnymi

dôkazmi preukazujúcimi existenciu týchto dôvodov.

Podľa názoru sťažovateľa sú skutkové a právne závery uvedené v uznesení krajského

súdu z 26. novembra 2013 zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie ním označených práv.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal

nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 26. novembra 2013 došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3

a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie, prikáže sťažovateľa

neodkladne prepustiť na slobodu, uloží Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „kancelária ústavného súdu“) uhradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume

284,08 € na účet jeho právneho zástupcu a krajský súd zaviaže uhradiť štátu trovy právneho

zastúpenia v sume 454,96 € na účet kancelárie ústavného súdu.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1 a 5, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu z 26. novembra 2013. K namietanému porušeniu označených práv malo

dôjsť v dôsledku toho, že

- krajský súd mal sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra

2013 vyhovieť, pretože uvedené uznesenie je nepreskúmateľné a arbitrárne;

- krajský súd sa v odôvodnení uznesenia z 26. novembra 2013 nevysporiadal

s nedostatkami arbitrárneho a nepreskúmateľného uznesenia okresného súdu z 9. októbra

2013;

- dôvody útekovej väzby krajský súd založil len na výške hroziaceho trestu

a k argumentácii, ktorou sťažovateľ popieral svoje vyhýbanie sa nástupu na výkon trestu

odňania slobody uloženému mu v inej veci, sa nevyjadril;

- čo sa týka dôvodov preventívnej väzby, krajský súd poukázal len na trestnú

minulosť sťažovateľa a jeho nezamestnanosť, a preto je záver krajského súdu o možnom

pokračovaní trestnej činnosti sťažovateľa len abstraktnou úvahou, ktorá nie je založená na

žiadnych dôkazoch;

- krajský súd v odôvodnení uznesenia z 26. novembra 2013 nesprávne konštatoval, že

je proti nemu vedené ďalšie trestné stíhanie vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava II

pod sp. zn. , pretože v čase rozhodovania krajského súdu už toto konanie bolo

právoplatne skončené;

- v rámci odôvodnenia uznesenia z 26. novembra 2013 sa krajský súd nezaoberal

sťažovateľom predloženou argumentáciou, najmä jeho právnymi úvahami o možnej zmene

právnej kvalifikácie jeho skutku na prečin pre podľa neho zoslabenie intenzity podozrenia

zo spáchania skutku, za ktorý je trestne stíhaný, čoho dôsledkom by bola aj zmena zákonnej

lehoty jeho väzby a jeho prípadné prepustenie z väzby, ako aj s tým súvisiaca otázka

zvažovania možnosti nahradenia jeho väzby inými miernejšími prostriedkami,

- krajský súd mal v predmetnej veci rozhodovať v jeho prítomnosti, v záujme

dodržania zásady kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti strán.

Z uvedeného vyplýva, že podstatou všetkých námietok sťažovateľa je namietané

nedostatočné a arbitrárne odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013.

Úlohou ústavného súdu v tejto veci bolo posúdiť, či uznesenie krajského súdu

z 26. novembra 2013 spĺňa požiadavku ústavnej konformnosti.

Ústavný súd preto preskúmal uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013, ktorým

tento súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu okresného súdu

z 9. októbra 2013, v ktorom krajský súd v podstatnom uviedol:

«Sťažnostný súd podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

výroku uznesenia proti ktorému podal sťažovateľ sťažnosť ako aj konanie ktoré mu

predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je nedôvodná.

Ako z obsahu spisového materiálu vyplýva, prokurátorom Generálnej prokuratúry

SR bola na Okresnom súde Bratislava I dňa 18. 02. 2013 podaná obžaloba na

obžalovaného E. A. pre obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4

písm. b), ods. 5 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák. v jednočinnom

súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. a s prečinom

poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. na skutkovom

základe ako je popísaný v bode 2 obžaloby a za pokračovací zločin krádeže podľa § 212

ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák. v

súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák., s prečinom

poškodzovania cudzej vecí podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., s prečinom

neoprávneného vyrobenia o používania platobného prostriedku elektronických peňazí alebo

inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe ako je popísaný

v bodoch 4 až 6 obžaloby. V skutku pod bodom 2 obžaloby, je obžalovanému kladené

za vinu spáchanie obzvlášť závažného zločinu krádeže spoločne s obžalovanými M. K., T. K.

a s ďalším minimálne jedným doposiaľ nestotožneným páchateľom, ako členmi

organizovanej skupiny odcudzenie vecí po predchádzajúcom naplánovaní príprave vecí

zakrývajúcich stopy trestného činu, rozdelení úloh zameraných najmä na disponovanie s

odcudzenými vecami, s použitím technických prostriedkov na prekonanie prekážok.

K námietkam uvedeným v sťažnosti obžalovaného a v jej doplnkoch je potrebné

uviesť, že pri rozhodovaní o väzbe súdy nehodnotia dôkazy priebežne počas dokazovania

na hlavnom pojednávaní a k jednotlivým dôkazom nevyvodzujú závery k vine. Zhodnotiť

dôkazy môže súd až po vykonaní všetkých na vec sa vzťahujúcich dôkazov jednotlivo aj v ich

vzájomných súvislostiach...

K zmene právnej kvalifikácie týkajúcej sa bodu 2 ani k bodom 4 až 6 nedošlo

a nedošlo ani k zmene dôvodov na podozrenie, že skutky popísané v obžalobe boli spáchané

obžalovaným E. A. Z tejto právnej kvalifikácie potom plynú aj lehoty trvania väzby v zmysle

,

Sťažnostný súd k tomu iba dodáva, že právna kvalifikácia skutkov bola prokurátorom

ustálená podľa výšky spôsobenej škody a teda aj ohľadom skutku v bode 4, kde sa

obžalovaný doznal, nejde len o zločin pre organizovanú skupinu, ale tiež pre značnú škodu.

Za taký zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák.

obžalovanému hrozí trest odňatia slobody v rozpätí od 3 rokov do 10 rokov.

Pri skúmaní dôvodov, pre ktoré obžalovaný bol podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. b),

písm. c) na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. 02. 2012

sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 02. 2012

sp. zn. vzatý do väzby, sťažnostný súd zistil, že dôvod väzby v zmysle § 71

ods. 1 písm. b) bol už uznesením Okresného súdu Bratislava I z 06. 03. 2013

sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava z 18. 03. 2013

sp. zn. vypustený.

Väzba obžalovanému plynie od 07. 02. 2012 a vykonáva ju v Ústave na výkon väzby

v Bratislave. Posledne bola žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu

zamietnutá uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. 06. 2013 sp. zn.

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 28. 07. 2013 sp. zn. .

Čo sa týka dôvodov uvedených v ustanovení , aj

podľa názoru sťažnostného súdu obava, že obžalovaný by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby

sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemá stále bydlisko, alebo ak mu

hrozí vysoký trest a tiež obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti aj naďalej trvá.

Obava tzv. útekovej väzby je založená najmä charakterom trestnej činnosti, za ktorú

obžalovanému hrozí uloženie vysokého trestu. Ako už bolo v predchádzajúcich

rozhodnutiach súdov konštatované, obžalovaný sa v inej jeho trestnej vecí vyhýbal nástupu

do výkonu trestu odňatia slobody, prečo musel súd vydať 3 príkazy na jeho dodanie

do výkonu trestu.

Obava tzv. preventívnej väzby vyplýva z kriminálnej minulosti obžalovaného, ktorý

bol už 10 krát súdne trestaný a v súčasnosti je proti nemu vedené trestné stíhanie vo veci

Okresného súdu Bratislava II sp. zn. .

Keďže obžalovaný nemá trvalé zamestnanie hrozí aj obava, že po prepustení

na slobodu by mohol v páchaní majetkovej trestnej činnosti pokračovať, aby si tak

zabezpečil finančný zdroj príjmov.

Na základe uvedeného krajský súd nezistil dôvody pre zrušenie prípadne zmenu

uznesenia, preto sťažnosť obžalovaného zamietol podľa »

Sťažovateľ namietal, že uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013 je

neodôvodnené a arbitrárne, pretože v ňom krajský súd nereagoval na ním predloženú

argumentáciu týkajúcu sa u neho neexistujúceho dôvodného podozrenia zo spáchania

skutku, z neexistencie dôvodov jeho väzby a neobsahujúce odkaz na konkrétne okolnosti

odôvodňujúce jeho väzbu.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013, ako aj

s obsahom predchádzajúcich uznesení vydaných pri rozhodovaní o zákonnosti väzby

sťažovateľa, na ktoré krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 26. novembra 2013

odkazuje, ústavný súd zistil, že zákonnosť väzby sťažovateľa bola preskúmavaná

v predmetnom konaní v pomerne pravidelných intervaloch, napr. uznesením okresného súdu

o vzatí do väzby sp. zn. z 10. februára 2012 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. z 29. februára 2012, uznesením okresného súdu o predĺžení

lehoty trvania väzby sp. zn. zo 7. augusta 2012 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 22. augusta 2012, uznesením okresného súdu

sp. zn. v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 5. decembra 2012, uznesením okresného súdu o predĺžení väzby a o žiadosti o prepustenie

z väzby sp. zn. z 20. decembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 8. januára 2013, uznesením okresného súdu o ďalšom trvaní väzby

po podaní obžaloby sp. zn. zo 6. marca 2013 v spojení s uznesením krajského

súdu sp. zn. z 18. marca 2013, ako aj uznesením okresného súdu o žiadosti

o prepustenie na slobodu sp. zn. z 20. júna 2013 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 8. júla 2013, a napokon i uznesením okresného súdu

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. októbra 2013 v spojení s uznesením

krajského súdu z 26. novembra 2013.

V rámci odôvodnenia uvedených uznesení súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto

veci k dôvodom väzby sťažovateľa konštatovali skutočnosti, na základe ktorých dospeli

k záveru, že tento je dôvodne podozrivý zo spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu,

a v súvislosti s týmto podozrením odkázali na v konaní vykonané dôkazy, výpovede

poškodených a svedkov, ako aj na listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise (výsledky

obhliadky, znalecké posudky a pod). O tom, že k oslabeniu uvedeného dôvodného

podozrenia nedošlo, svedčí predovšetkým fakt, že v predmetnej veci bola proti

sťažovateľovi a ďalším jeho spoluobvineným za skutky, z ktorých boli obvinení, podaná

obžaloba.

Vo vzťahu k dôvodom tzv. útekovej väzby súdy zúčastnené na rozhodovaní

o zákonnosti väzby sťažovateľa poukázali predovšetkým na skutok právne kvalifikovaný

v obžalobe ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a),

ods. 4 písm. b) a ods. 5 písm. a) , za ktorý sťažovateľovi hrozí trest

odňatia slobody v trvaní od 10 až do 15 rokov, taktiež poukázali na skutočnosť,

že sťažovateľ sa vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. vyhýbal nástupu

na výkon krátkodobého trestu odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov a nastúpil naň až po tom,

ako okresný súd vydal trikrát rozkaz na jeho dodanie do výkonu trestu.

Vo vzťahu k dôvodom tzv. preventívnej väzby súdy zúčastnené na rozhodovaní

o zákonnosti väzby sťažovateľa poukázali na skutočnosť, že cieľom trestnej činnosti

sťažovateľa a jeho v súčasnosti už spoluobžalovaných bolo získať majetkový prospech,

t. j. že k páchaniu trestnej činnosti ich viedli zištné dôvody a cena nimi odcudzených vecí

mala predstavovať sumu 510 907,61 €, ďalej aj na fakt, že v minulosti bol sťažovateľ už 10-

krát súdne trestaný, okrem iného aj pre majetkovú trestnú činnosť, z čoho vyplýva dôvodná

obava, že by i po prepustení na slobodu v páchaní tejto trestnej činnosti pokračovali. Súdy

v tejto súvislosti poukázali taktiež na organizovaný spôsob páchania tejto trestnej činnosti

a aj na dĺžku doby, počas ktorej bola trestná činnosť páchaná.

V predmetnej veci už bola 18. februára 2013 podaná obžaloba a začalo hlavné

pojednávanie, ktoré bolo niekoľkokrát odročené a na ktorom bolo vykonané rozsiahle

dokazovanie, ktoré dosiaľ nie je ukončené. Väzba sťažovateľa bola uznesením okresného

súdu sp. zn. z 20. decembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

sp. zn. z 8. januára 2013 predĺžená do 5. apríla 2014.

Sťažovateľ v argumentácii týkajúcej sa porušenia zásady kontradiktórnosti konania

a rovnosti zbraní namietal, že krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí bez jeho

prítomnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenia § 301 a nasl. Trestného

poriadku, z ktorých vyplýva, že v prípade rozhodovania o sťažnosti obvineného proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o ponechaní obvineného vo väzbe po podaní obžaloby,

o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, o neprijatí písomného sľubu

obvineného, ako aj o rozšírení (zmene) väzobných dôvodov na ďalšie skutky nie je

druhostupňovému súdu zákonom uložená povinnosť rozhodovať o sťažnosti na verejnom

zasadnutí.

Sťažovateľ mal v danom prípade možnosť predložiť svoju argumentáciu v konaní tak

pred okresným súdom, ako aj v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra

2013 a vzhľadom na to, že krajský súd mal zákonom poskytnutú možnosť rozhodnúť

o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu bez jeho prítomnosti na neverejnom

zasadnutí, nemožno uvedený postup považovať za porušenie sťažovateľom označených

práv, resp. zásady kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní.

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by ho

usvedčoval zo spáchania obzvlášť závažného zločinu krádeže, a v tejto súvislosti predložil

súdom rozhodujúcim v jeho veci svoju argumentáciu týkajúcu sa možnej zmeny právnej

kvalifikácie uvedeného skutku na prečin z dôvodu podľa neho zoslabenia intenzity

podozrenia, že ho spáchal, v dôsledku čoho by sa následne v jeho prípade zmenila aj

zákonná doba trvania jeho väzby, a dĺžka ním vykonanej väzby by tak presiahla lehotu

uvedenú v alebo 7 .

V súvislosti s uvedenou argumentáciou krajský súd v uznesení z 26. novembra 2013

poukázal na skutočnosť, že k zmene právnej kvalifikácie skutku v predmetnej veci nedošlo.

Sťažovateľom opísanú situáciu rieši , avšak v danom prípade

musí v konaní dôjsť k upozorneniu na zmenu právnej kvalifikácie skutku, obžalovaný môže

byť následne prepustený z väzby na základe písomného príkazu predsedu senátu.

S ohľadom na skutočnosť, že vo veci sťažovateľa v konaní nedošlo k upozorneniu na zmenu

právnej kvalifikácie skutku, zo spáchania ktorého je obžalovaný aj sťažovateľ, a preto

uvedené úvahy sťažovateľa nemajú žiadnu právnu relevanciu a podľa názoru ústavného

súdu v danom prípade ani nebolo potrebné, aby sa nimi krajský súd podrobnejšie zaoberal.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013, ako aj obsahu

predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe sťažovateľa, na ktoré toto uznesenie odkazuje, podľa

názoru ústavného súdu vyplýva, že tento súd, resp. súdy zúčastnené na rozhodovaní o jeho

väzbe, sa argumentáciou predloženou sťažovateľom zaoberali. Z uznesenia z 26. novembra

2013 vyplýva, že krajský súd dospel k záveru o pretrvávaní dôvodného podozrenia

sťažovateľa zo spáchania skutkov, pre ktoré bola aj proti nemu podaná obžaloba, týmto

súdom uvedené dôvody väzby sťažovateľa založené na hrozbe vysokého trestu,

predchádzajúcom správaní sťažovateľa spočívajúcom vo vyhýbaní sa nástupu do výkonu

trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, ako aj trestnej minulosti sťažovateľa vo svojom

súhrne stále možno považovať v danom štádiu trestného konania za dostatočné a relevantné.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013 spočívajúce v odkaze

na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa možno síce považovať za krajné, ale

s ohľadom na pravidelné intervaly preskúmavania zákonnosti väzby sťažovateľa, náročnosť

uvedenej veci z hľadiska charakteru trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ obžalovaný,

a z toho vyplývajúcu časovú náročnosť vykonávania dokazovania a predovšetkým

s ohľadom na súčasné štádium trestného konania v jeho veci ešte stále ústavne

akceptovateľné riešenie.

Podľa názoru ústavného súdu možno odôvodnenie uznesenia krajského súdu

z 26. novembra 2013 považovať za ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia,

t. j. nemožno ho označiť za arbitrárne alebo nedostatočné.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014