Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 80/2014
PDF · 244.55 KB
No categories available
I. ÚS 80/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť E. A., zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Ujom,
Legionárska 14, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Tos 136/2013 z 26. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. januára 2014 doručená sťažnosť E. A. (ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Ujom, Legionárska 14, Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 136/2013 z 26. novembra 2013 (ďalej len „uznesenie
z 26. novembra 2013“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 4 T 15/2013 z 9. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie z 9. októbra
2013“) bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá ako
nedôvodná.
Krajský súd uznesením z 26. novembra 2013 rozhodol o sťažovateľovej sťažnosti
proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2013 tak, že ju podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu z 26. novembra 2013 bola
zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra 2013 napriek tomu,
že uvedené uznesenie je podľa neho arbitrárne a absolútne nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, pretože okresný súd sa v rámci neho obmedzil len na konštatovanie, podľa
ktorého dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku existujú
v nezmenenom rozsahu, poukážuc pritom na dôvody uvedené v odôvodnení uznesenia
sp. zn. 0 Tp 61/2012 z 10. februára 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 21/2012 z 29. februára 2012 (konanie o vzatí sťažovateľa do väzby).
Okrem uvedeného v odôvodnení svojho uznesenia z 26. novembra 2013 krajský súd
poukázal na to, že v danom štádiu konania je potrebné vo veci okrem výsluchu svedka L. B.
vypočuť aj ďalších svedkov, ktorí sa vyjadrujú k jednotlivým skutkom, vykonať aj ďalšie
listinné dôkazy, a z toho dôvodu s ohľadom na existenciu dôvodov väzby krajský súd
vyhodnotil sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú a rozhodol o jej zamietnutí. Sťažovateľ
uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013 označil za arbitrárne a nepreskúmateľné,
pretože ním došlo k potvrdeniu vecnej správnosti arbitrárneho a, pokiaľ ide o odôvodnenie,
nepreskúmateľného uznesenia okresného súdu z 9. októbra 2013.
Krajský súd uznesením z 26. novembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom
zasiahol do sťažovateľovho práva zaručeného čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru
tým, že nerozhodol spravodlivo o zákonnosti jeho väzby, pretože sa v jeho odôvodnení
nevysporiadal s nedostatkami uznesenia okresného súdu z 9. októbra 2013, ktoré nespĺňalo
náležitosti požadované § 176 ods. 2 Trestného poriadku (aj vo vzťahu k špecifikácii
dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku) a krajský súd tieto nedostatky
v rámci svojho rozhodnutia neodstránil.
Sťažovateľ namietal, že uznesením krajského súdu z 26. novembra 2013 bola
„vytvorená obligatórna väzba časovo obmedzená len ust. § 76 ods. 6 a 7 Tr. por. bez
možnosti práva prepustenia počas konania, ktorá v tomto prípade z hľadiska
ústavnoprávneho nemôže byť dôvodne považovaná za nevyhnutné dočasné opatrenie“, čím
došlo k porušeniu ním označených práv.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na odôvodnenie uznesenia krajského súdu
z 26. novembra 2013, v ktorom uvedený súd dôvody tzv. útekovej väzby sťažovateľa
podložil podľa neho len poukázaním na výšku hroziaceho trestu, pretože vo vzťahu
k druhému argumentu tohto súdu týkajúceho sa jeho nenastúpenia do výkonu trestu
predložil súdu relevantnú argumentáciu, ktorou preukázal, že sa tomuto nastúpeniu žiadnym
spôsobom nevyhýbal, avšak uvedený súd tieto argumenty nevzal do úvahy a ani sa s nimi
v uvedenom uznesení nevysporiadal.
V rámci odôvodnenia tzv. preventívnej väzby sťažovateľa krajský súd
v uznesení z 26. novembra 2013 poukázal na jeho trestnú minulosť, ako aj na skutočnosť, že
v súčasnosti je proti nemu vedené trestné stíhanie Okresným súdom Bratislava II v konaní
pod sp. zn. 1 T 97/2011.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že vec vedená Okresným súdom
Bratislava II po sp. zn. 1 T 97/2011 bola skončená rozsudkom tohto súdu vydaným
5. apríla 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. apríla 2012 (sťažovateľ bol odsúdený
na peňažný trest v sume 250 € alebo náhradný trest vo výmere 3 mesiacov). Krajský súd
nebezpečenstvo z pokračovania trestnej činnosti nezaložil na súhrne viacerých okolností,
resp. dôkazov, z ktorých by bolo možné dôvodiť obavu z pokračovania v trestnej činnosti,
ale len na jednom argumente spočívajúcom v počte jeho predchádzajúcich odsúdení, a ďalší
argument, ktorý uviedol, nemožno považovať za relevantný.
Záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemá trvalé zamestnanie, a preto
u neho hrozí aj obava, že po prepustení na slobodu by mohol v páchaní majetkovej trestnej
činnosti pokračovať, aby si zabezpečil finančný zdroj príjmov, je podľa sťažovateľa iba
abstraktnou úvahou, pretože v tomto smere v konaní neboli vykonané žiadne dôkazy.
K namietanému porušeniu sťažovateľových základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5
ústavy a práva vyplývajúceho z čl. 5 ods. 4 dohovoru malo podľa neho dôjsť v dôsledku
toho, že krajský súd sa v predmetnom konaní nezaoberal náležite ním predloženou
argumentáciou, nevysporiadal sa s ňou v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 26.
novembra 2013, dôvody väzby po 23 mesiacoch výkonu väzby sťažovateľom a
niekoľkonásobnom rozhodovaní o jeho väzbe, vypočutí svedka Borisa Libora na hlavnom
pojednávaní 9. októbra 2013, i potom, ako sa sťažovateľ ku skutku v bode 4 – 6 obžaloby
priznal, opätovne odôvodnil len formálne v podstate rovnakými okolnosťami ako v čase
jeho vzatia do väzby a niektorými neaktuálnymi okolnosťami.
Sťažovateľ následne poukázal na právnu úpravu týkajúcu sa hodnotenia dôkazov (§ 2
ods. 12, § 241, § 243, § 278 ods. 2 a 3 a § 284 ods. 2 Trestného poriadku) a následne
uviedol, že rovnaká povinnosť hodnotiť dôkazy podľa neho vyplýva pre krajský súd aj pri
rozhodovaní o jeho väzbe, resp. o trvaní jeho väzby, a skutočnosť, že v predmetnej veci
neboli vykonané všetky navrhované dôkazy, nemôže zakladať ďalšie trvanie jeho väzby,
pretože povinnosťou všeobecných súdov je podľa neho hodnotiť a verifikovať dôkazy aj
počas vykonávania hlavného pojednávania, a to aj vo vzťahu k posudzovaniu dôvodov
väzby a len pre posúdenie viny alebo neviny obžalovaného sa dôkazy hodnotia iba
na záverečnej porade.
Sťažovateľ nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu uvedeným v odôvodnení
uznesenia z 26. novembra 2013, podľa ktorého k zmene právnej kvalifikácie týkajúcej sa
bodu 2, 4 a 6 obžaloby ani nedošlo a nezmenili sa ani dôvody podozrenia, že skutky
popísané v nej boli spáchané sťažovateľom. Z právnej kvalifikácie skutku potom vyplývajú
aj lehoty trvania väzby v zmysle § 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku a krajský súd
v odôvodnení len poukázal na skutočnosť, že právna kvalifikácia skutkov bola
prokurátorom ustálená podľa výšky spôsobenej škody a vo vzťahu ku skutku v bode 4
obžaloby, k spáchaniu ktorého sa sťažovateľ priznal, nejde iba o zločin spáchaný
organizovanou skupinou, ale navyše ním bola spôsobená značná škoda.
Po uskutočnení hlavného pojednávania, resp. vykonaní dôkazov na ňom, podľa
sťažovateľa došlo k výraznému zoslabeniu intenzity podozrenia o rozsahu jeho trestnej
činnosti podľa obžaloby a taktiež v predmetnej veci existujú skutočnosti, ktoré by mohli
viesť k miernejšej právnej kvalifikácii jeho trestnej činnosti, a tým aj k miernejšiemu trestu.
Krajský súd sa však pri rozhodovaní o jeho väzbe dôkazmi vykonanými na hlavnom
pojednávaní a ani úvahami o možnej zmene právneho posúdenia jeho skutku, a tým i výšky
jeho trestu nezaoberal, naopak, odvolal sa na právnu kvalifikáciu skutku a hroziaci trest
podľa obžaloby, ktoré označil za základný dôvod trvania jeho väzby.
Krajský súd v predmetnom konaní pochybil, keď podľa sťažovateľa arbitrárne
potvrdil uznesenie okresného súdu z 9. októbra 2013, ako aj tým, že sa formálne odvolal
na skutkový stav zistený prokurátorom v obžalobe a na právnu kvalifikáciu uvedenú v nej
s odkazom na lehoty trvania väzby uvedené v § 78 ods. 6 a 7 Trestného poriadku, čím
porušil jeho právo byť prepustený počas konania, právo nebyť vo väzbe po dobu dlhšiu ako
dôvodne nevyhnutnú, a právo, aby súd zákonným spôsobom rozhodol o ďalšom trvaní
pozbavenia jeho osobnej slobody, ako aj právo na osobnú slobodu.
Podľa sťažovateľa tým, že sa krajský súd vyhol v predmetnom konaní „dôslednému
preskúmaniu procesných a hmotných podmienok pre a proti väzbe s ohľadom na verejný
záujem, preskúmanie dôkazov a právnym úvahám o možnej právnej kvalifikácii a možnej
výške trestu a úvahám o výrazne zoslabenej intenzite podozrenia zo spáchania skutku v
bode 2. obžaloby“, porušil uznesením z 26. novembra 2013 a jemu predchádzajúcim
postupom jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 4
dohovoru, t. j. krajský súd sa podľa neho nevysporiadal s otázkou zákonnosti trvania jeho
väzby ústavne konformným spôsobom.
V danej situácii arbitrárneho a nepreskúmateľného uznesenia okresného súdu
z 9. októbra 2013 a jemu predchádzajúceho postupu podľa sťažovateľa požiadavky
vyplývajúce z jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5
ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru vyžadovali zo strany krajského súdu taký procesný
postup, ktorý by mu umožnil osobnú prítomnosť v konaní pred ním vrátane možnosti
osobne sa vyjadriť ku všetkým okolnostiam týkajúcim sa dôvodnosti a zákonnosti ďalšieho
trvania väzby, avšak krajský súd v predmetnej veci rozhodol na neverejnom zasadnutí
v neprítomnosti sťažovateľa, čím došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania
a princípu rovnosti zbraní.
Podľa sťažovateľa uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013 nie je ústavne
konformné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4
a čl. 6 ods. 1 dohovoru vzhľadom na absenciu konkrétnych, relevantných a dostatočných
dôvodov opodstatňujúcich ďalšie trvanie jeho väzby.
V predmetnom konaní mal krajský súd podľa sťažovateľa rešpektujúc jeho práva
v rámci odôvodnenia jeho uznesenia z 26. novembra 2013 „dostatočným a preskúmateľným
spôsobom (výslovne, zrozumiteľne a logicky) vysvetliť, či po zvážení doterajšej dĺžky väzby
(dvadsaťjeden mesiacov), doterajšieho priebehu a stavu konania pred súdom, závažnosti
usvedčujúcich dôkazov a konkrétnych skutočností odôvodňujúcich obavu v zmysle § 71
ods. 1 písm. a) a c) Tr. por., možnosti nahradenia väzby uložením záruk, dohľadu
a možného uloženia primeraných obmedzení a povinností možno ďalšie trvanie väzby aj
naďalej dôvodne považovať za primerané a nevyhnutné opatrenie z hľadiska spravodlivej
rovnováhy medzi zásadou zasahovania do základných práv a slobôd sťažovateľa iba
v nevyhnutnom rozsahu a požiadavkou verejného záujmu a zabezpečenia účelu trestného
konania“.
Sťažovateľova väzba trvá od 7. februára 2012, vykonáva ju v Ústave na výkon väzby
Bratislava a jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu bola naposledy zamietnutá
uznesením okresného súdu sp. zn. 4 T 15/2013 z 20. júna 2013 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Tos 75/2013 z 8. júla 2013.
Sťažovateľ poukázal na to, že v prípade podľa neho možnej úvahy o zmene právneho
posudzovania jeho skutku je jeho väzba, a tým pozbavenie osobnej slobody neprimerané
povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň možno uložiť, a uplynuli maximálne
zákonom ustanovené lehoty väzby. Krajský súd sa podľa neho v uznesení z 26. novembra
2013 „vyhol zvažovaniu či výkon väzby môže byť nahradený uložením alternatívnych
opatrení s odkazom na právnu kvalifikáciu v obžalobe (OZZ) a nezistenie existencie
mimoriadnych okolností prípadu podľa § 80 Tr. por“.
Podstatným problémom uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013 podľa
sťažovateľa nie je len argumentácia týkajúca sa dôvodného podozrenia zo spáchania
stíhaného trestného činu (odkazom na obžalobu), ale aj odôvodnenie jeho držania vo väzbe
z titulu § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pretože nie je podložené konkrétnymi
dôkazmi preukazujúcimi existenciu týchto dôvodov.
Podľa názoru sťažovateľa sú skutkové a právne závery uvedené v uznesení krajského
súdu z 26. novembra 2013 zjavne neodôvodnené a arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie ním označených práv.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal
nález, v ktorom vysloví, že uznesením krajského súdu z 26. novembra 2013 došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3
a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru, zruší uvedené uznesenie, prikáže sťažovateľa
neodkladne prepustiť na slobodu, uloží Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „kancelária ústavného súdu“) uhradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume
284,08 € na účet jeho právneho zástupcu a krajský súd zaviaže uhradiť štátu trovy právneho
zastúpenia v sume 454,96 € na účet kancelárie ústavného súdu.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1 a 5, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu z 26. novembra 2013. K namietanému porušeniu označených práv malo
dôjsť v dôsledku toho, že
- krajský súd mal sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra
2013 vyhovieť, pretože uvedené uznesenie je nepreskúmateľné a arbitrárne;
- krajský súd sa v odôvodnení uznesenia z 26. novembra 2013 nevysporiadal
s nedostatkami arbitrárneho a nepreskúmateľného uznesenia okresného súdu z 9. októbra
2013;
- dôvody útekovej väzby krajský súd založil len na výške hroziaceho trestu
a k argumentácii, ktorou sťažovateľ popieral svoje vyhýbanie sa nástupu na výkon trestu
odňania slobody uloženému mu v inej veci, sa nevyjadril;
- čo sa týka dôvodov preventívnej väzby, krajský súd poukázal len na trestnú
minulosť sťažovateľa a jeho nezamestnanosť, a preto je záver krajského súdu o možnom
pokračovaní trestnej činnosti sťažovateľa len abstraktnou úvahou, ktorá nie je založená na
žiadnych dôkazoch;
- krajský súd v odôvodnení uznesenia z 26. novembra 2013 nesprávne konštatoval, že
je proti nemu vedené ďalšie trestné stíhanie vo veci vedenej Okresným súdom Bratislava II
pod sp. zn. 1 T 97/2014, pretože v čase rozhodovania krajského súdu už toto konanie bolo
právoplatne skončené;
- v rámci odôvodnenia uznesenia z 26. novembra 2013 sa krajský súd nezaoberal
sťažovateľom predloženou argumentáciou, najmä jeho právnymi úvahami o možnej zmene
právnej kvalifikácie jeho skutku na prečin pre podľa neho zoslabenie intenzity podozrenia
zo spáchania skutku, za ktorý je trestne stíhaný, čoho dôsledkom by bola aj zmena zákonnej
lehoty jeho väzby a jeho prípadné prepustenie z väzby, ako aj s tým súvisiaca otázka
zvažovania možnosti nahradenia jeho väzby inými miernejšími prostriedkami,
- krajský súd mal v predmetnej veci rozhodovať v jeho prítomnosti, v záujme
dodržania zásady kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti strán.
Z uvedeného vyplýva, že podstatou všetkých námietok sťažovateľa je namietané
nedostatočné a arbitrárne odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013.
Úlohou ústavného súdu v tejto veci bolo posúdiť, či uznesenie krajského súdu
z 26. novembra 2013 spĺňa požiadavku ústavnej konformnosti.
Ústavný súd preto preskúmal uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013, ktorým
tento súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa podanej proti uzneseniu okresného súdu
z 9. októbra 2013, v ktorom krajský súd v podstatnom uviedol:
«Sťažnostný súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
výroku uznesenia proti ktorému podal sťažovateľ sťažnosť ako aj konanie ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť obžalovaného nie je nedôvodná.
Ako z obsahu spisového materiálu vyplýva, prokurátorom Generálnej prokuratúry
SR bola na Okresnom súde Bratislava I dňa 18. 02. 2013 podaná obžaloba na
obžalovaného E. A. pre obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4
písm. b), ods. 5 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák. v jednočinnom
súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák. a s prečinom
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. na skutkovom
základe ako je popísaný v bode 2 obžaloby a za pokračovací zločin krádeže podľa § 212
ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. i) Tr. zák. v
súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Tr. zák., s prečinom
poškodzovania cudzej vecí podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák., s prečinom
neoprávneného vyrobenia o používania platobného prostriedku elektronických peňazí alebo
inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe ako je popísaný
v bodoch 4 až 6 obžaloby. V skutku pod bodom 2 obžaloby, je obžalovanému kladené
za vinu spáchanie obzvlášť závažného zločinu krádeže spoločne s obžalovanými M. K., T. K.
a s ďalším minimálne jedným doposiaľ nestotožneným páchateľom, ako členmi
organizovanej skupiny odcudzenie vecí po predchádzajúcom naplánovaní príprave vecí
zakrývajúcich stopy trestného činu, rozdelení úloh zameraných najmä na disponovanie s
odcudzenými vecami, s použitím technických prostriedkov na prekonanie prekážok.
K námietkam uvedeným v sťažnosti obžalovaného a v jej doplnkoch je potrebné
uviesť, že pri rozhodovaní o väzbe súdy nehodnotia dôkazy priebežne počas dokazovania
na hlavnom pojednávaní a k jednotlivým dôkazom nevyvodzujú závery k vine. Zhodnotiť
dôkazy môže súd až po vykonaní všetkých na vec sa vzťahujúcich dôkazov jednotlivo aj v ich
vzájomných súvislostiach...
K zmene právnej kvalifikácie týkajúcej sa bodu 2 ani k bodom 4 až 6 nedošlo
a nedošlo ani k zmene dôvodov na podozrenie, že skutky popísané v obžalobe boli spáchané
obžalovaným E. A. Z tejto právnej kvalifikácie potom plynú aj lehoty trvania väzby v zmysle
Sťažnostný súd k tomu iba dodáva, že právna kvalifikácia skutkov bola prokurátorom
ustálená podľa výšky spôsobenej škody a teda aj ohľadom skutku v bode 4, kde sa
obžalovaný doznal, nejde len o zločin pre organizovanú skupinu, ale tiež pre značnú škodu.
Za taký zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. a), písm. b) Tr. zák.
obžalovanému hrozí trest odňatia slobody v rozpätí od 3 rokov do 10 rokov.
Pri skúmaní dôvodov, pre ktoré obžalovaný bol podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. b),
písm. c) Tr. por. na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10. 02. 2012
sp. zn. 0Tp/61/12 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. 02. 2012
sp. zn. 3Tpo/21/2012 vzatý do väzby, sťažnostný súd zistil, že dôvod väzby v zmysle § 71
ods. 1 písm. b) Tr. por. bol už uznesením Okresného súdu Bratislava I z 06. 03. 2013
sp. zn. 4T/15/2013 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava z 18. 03. 2013
sp. zn. 2Tos/29/2013 vypustený.
Väzba obžalovanému plynie od 07. 02. 2012 a vykonáva ju v Ústave na výkon väzby
v Bratislave. Posledne bola žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu
zamietnutá uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 20. 06. 2013 sp. zn. 4T/15/2013
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave z 28. 07. 2013 sp. zn. 2Tos/75/2013.
Čo sa týka dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. aj
podľa názoru sťažnostného súdu obava, že obžalovaný by mohol ujsť alebo sa skrývať, aby
sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemá stále bydlisko, alebo ak mu
hrozí vysoký trest a tiež obava, že bude pokračovať v trestnej činnosti aj naďalej trvá.
Obava tzv. útekovej väzby je založená najmä charakterom trestnej činnosti, za ktorú
obžalovanému hrozí uloženie vysokého trestu. Ako už bolo v predchádzajúcich
rozhodnutiach súdov konštatované, obžalovaný sa v inej jeho trestnej vecí vyhýbal nástupu
do výkonu trestu odňatia slobody, prečo musel súd vydať 3 príkazy na jeho dodanie
do výkonu trestu.
Obava tzv. preventívnej väzby vyplýva z kriminálnej minulosti obžalovaného, ktorý
bol už 10 krát súdne trestaný a v súčasnosti je proti nemu vedené trestné stíhanie vo veci
Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 1T/97/2011.
Keďže obžalovaný nemá trvalé zamestnanie hrozí aj obava, že po prepustení
na slobodu by mohol v páchaní majetkovej trestnej činnosti pokračovať, aby si tak
zabezpečil finančný zdroj príjmov.
Na základe uvedeného krajský súd nezistil dôvody pre zrušenie prípadne zmenu
uznesenia, preto sťažnosť obžalovaného zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.»
Sťažovateľ namietal, že uznesenie krajského súdu z 26. novembra 2013 je
neodôvodnené a arbitrárne, pretože v ňom krajský súd nereagoval na ním predloženú
argumentáciu týkajúcu sa u neho neexistujúceho dôvodného podozrenia zo spáchania
skutku, z neexistencie dôvodov jeho väzby a neobsahujúce odkaz na konkrétne okolnosti
odôvodňujúce jeho väzbu.
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013, ako aj
s obsahom predchádzajúcich uznesení vydaných pri rozhodovaní o zákonnosti väzby
sťažovateľa, na ktoré krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia z 26. novembra 2013
odkazuje, ústavný súd zistil, že zákonnosť väzby sťažovateľa bola preskúmavaná
v predmetnom konaní v pomerne pravidelných intervaloch, napr. uznesením okresného súdu
o vzatí do väzby sp. zn. 0 Tp 61/2012 z 10. februára 2012 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 3 Tpo 21/2012 z 29. februára 2012, uznesením okresného súdu o predĺžení
lehoty trvania väzby sp. zn. 0 Tp 314/2012 zo 7. augusta 2012 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 73/2012 z 22. augusta 2012, uznesením okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 386/2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 102/2012
z 5. decembra 2012, uznesením okresného súdu o predĺžení väzby a o žiadosti o prepustenie
z väzby sp. zn. 0 Tp 521/2012 z 20. decembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 107/2012 z 8. januára 2013, uznesením okresného súdu o ďalšom trvaní väzby
po podaní obžaloby sp. zn. 4 T 15/2013 zo 6. marca 2013 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 2 Tos 29/2013 z 18. marca 2013, ako aj uznesením okresného súdu o žiadosti
o prepustenie na slobodu sp. zn. 4 T 15/2013 z 20. júna 2013 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 2 Tos 75/2013 z 8. júla 2013, a napokon i uznesením okresného súdu
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. októbra 2013 v spojení s uznesením
krajského súdu z 26. novembra 2013.
V rámci odôvodnenia uvedených uznesení súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto
veci k dôvodom väzby sťažovateľa konštatovali skutočnosti, na základe ktorých dospeli
k záveru, že tento je dôvodne podozrivý zo spáchania skutkov, ktoré sa mu kladú za vinu,
a v súvislosti s týmto podozrením odkázali na v konaní vykonané dôkazy, výpovede
poškodených a svedkov, ako aj na listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise (výsledky
obhliadky, znalecké posudky a pod). O tom, že k oslabeniu uvedeného dôvodného
podozrenia nedošlo, svedčí predovšetkým fakt, že v predmetnej veci bola proti
sťažovateľovi a ďalším jeho spoluobvineným za skutky, z ktorých boli obvinení, podaná
obžaloba.
Vo vzťahu k dôvodom tzv. útekovej väzby súdy zúčastnené na rozhodovaní
o zákonnosti väzby sťažovateľa poukázali predovšetkým na skutok právne kvalifikovaný
v obžalobe ako pokračujúci obzvlášť závažný zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a),
ods. 4 písm. b) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona, za ktorý sťažovateľovi hrozí trest
odňatia slobody v trvaní od 10 až do 15 rokov, taktiež poukázali na skutočnosť,
že sťažovateľ sa vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 8/2000 vyhýbal nástupu
na výkon krátkodobého trestu odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov a nastúpil naň až po tom,
ako okresný súd vydal trikrát rozkaz na jeho dodanie do výkonu trestu.
Vo vzťahu k dôvodom tzv. preventívnej väzby súdy zúčastnené na rozhodovaní
o zákonnosti väzby sťažovateľa poukázali na skutočnosť, že cieľom trestnej činnosti
sťažovateľa a jeho v súčasnosti už spoluobžalovaných bolo získať majetkový prospech,
t. j. že k páchaniu trestnej činnosti ich viedli zištné dôvody a cena nimi odcudzených vecí
mala predstavovať sumu 510 907,61 €, ďalej aj na fakt, že v minulosti bol sťažovateľ už 10-
krát súdne trestaný, okrem iného aj pre majetkovú trestnú činnosť, z čoho vyplýva dôvodná
obava, že by i po prepustení na slobodu v páchaní tejto trestnej činnosti pokračovali. Súdy
v tejto súvislosti poukázali taktiež na organizovaný spôsob páchania tejto trestnej činnosti
a aj na dĺžku doby, počas ktorej bola trestná činnosť páchaná.
V predmetnej veci už bola 18. februára 2013 podaná obžaloba a začalo hlavné
pojednávanie, ktoré bolo niekoľkokrát odročené a na ktorom bolo vykonané rozsiahle
dokazovanie, ktoré dosiaľ nie je ukončené. Väzba sťažovateľa bola uznesením okresného
súdu sp. zn. 0 Tp 521/2012 z 20. decembra 2012 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Tpo 107/2012 z 8. januára 2013 predĺžená do 5. apríla 2014.
Sťažovateľ v argumentácii týkajúcej sa porušenia zásady kontradiktórnosti konania
a rovnosti zbraní namietal, že krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí bez jeho
prítomnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na ustanovenia § 301 a nasl. Trestného
poriadku, z ktorých vyplýva, že v prípade rozhodovania o sťažnosti obvineného proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu o ponechaní obvineného vo väzbe po podaní obžaloby,
o zamietnutí žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, o neprijatí písomného sľubu
obvineného, ako aj o rozšírení (zmene) väzobných dôvodov na ďalšie skutky nie je
druhostupňovému súdu zákonom uložená povinnosť rozhodovať o sťažnosti na verejnom
zasadnutí.
Sťažovateľ mal v danom prípade možnosť predložiť svoju argumentáciu v konaní tak
pred okresným súdom, ako aj v rámci sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 9. októbra
2013 a vzhľadom na to, že krajský súd mal zákonom poskytnutú možnosť rozhodnúť
o sťažnosti sťažovateľa proti uvedenému uzneseniu bez jeho prítomnosti na neverejnom
zasadnutí, nemožno uvedený postup považovať za porušenie sťažovateľom označených
práv, resp. zásady kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní.
Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, ktorý by ho
usvedčoval zo spáchania obzvlášť závažného zločinu krádeže, a v tejto súvislosti predložil
súdom rozhodujúcim v jeho veci svoju argumentáciu týkajúcu sa možnej zmeny právnej
kvalifikácie uvedeného skutku na prečin z dôvodu podľa neho zoslabenia intenzity
podozrenia, že ho spáchal, v dôsledku čoho by sa následne v jeho prípade zmenila aj
zákonná doba trvania jeho väzby, a dĺžka ním vykonanej väzby by tak presiahla lehotu
uvedenú v § 71 ods. 6 alebo 7 Trestného poriadku.
V súvislosti s uvedenou argumentáciou krajský súd v uznesení z 26. novembra 2013
poukázal na skutočnosť, že k zmene právnej kvalifikácie skutku v predmetnej veci nedošlo.
Sťažovateľom opísanú situáciu rieši § 71 ods. 9 Trestného poriadku, avšak v danom prípade
musí v konaní dôjsť k upozorneniu na zmenu právnej kvalifikácie skutku, obžalovaný môže
byť následne prepustený z väzby na základe písomného príkazu predsedu senátu.
S ohľadom na skutočnosť, že vo veci sťažovateľa v konaní nedošlo k upozorneniu na zmenu
právnej kvalifikácie skutku, zo spáchania ktorého je obžalovaný aj sťažovateľ, a preto
uvedené úvahy sťažovateľa nemajú žiadnu právnu relevanciu a podľa názoru ústavného
súdu v danom prípade ani nebolo potrebné, aby sa nimi krajský súd podrobnejšie zaoberal.
Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013, ako aj obsahu
predchádzajúcich rozhodnutí o väzbe sťažovateľa, na ktoré toto uznesenie odkazuje, podľa
názoru ústavného súdu vyplýva, že tento súd, resp. súdy zúčastnené na rozhodovaní o jeho
väzbe, sa argumentáciou predloženou sťažovateľom zaoberali. Z uznesenia z 26. novembra
2013 vyplýva, že krajský súd dospel k záveru o pretrvávaní dôvodného podozrenia
sťažovateľa zo spáchania skutkov, pre ktoré bola aj proti nemu podaná obžaloba, týmto
súdom uvedené dôvody väzby sťažovateľa založené na hrozbe vysokého trestu,
predchádzajúcom správaní sťažovateľa spočívajúcom vo vyhýbaní sa nástupu do výkonu
trestu odňatia slobody v inej trestnej veci, ako aj trestnej minulosti sťažovateľa vo svojom
súhrne stále možno považovať v danom štádiu trestného konania za dostatočné a relevantné.
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu z 26. novembra 2013 spočívajúce v odkaze
na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa možno síce považovať za krajné, ale
s ohľadom na pravidelné intervaly preskúmavania zákonnosti väzby sťažovateľa, náročnosť
uvedenej veci z hľadiska charakteru trestnej činnosti, pre ktorú je sťažovateľ obžalovaný,
a z toho vyplývajúcu časovú náročnosť vykonávania dokazovania a predovšetkým
s ohľadom na súčasné štádium trestného konania v jeho veci ešte stále ústavne
akceptovateľné riešenie.
Podľa názoru ústavného súdu možno odôvodnenie uznesenia krajského súdu
z 26. novembra 2013 považovať za ústavnoprávne akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia,
t. j. nemožno ho označiť za arbitrárne alebo nedostatočné.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014