Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 111/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. L. a A. L., zastúpených obchodnou spoločnosťou

Advokátska kancelária IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom advokáta a prokuristu JUDr. Viktora Ewerlinga, PhD., vo veci

namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Malacky pod sp. zn.

a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. L. a A. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. februára 2014 doručená sťažnosť A. L. a A. L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej

2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a prokuristu JUDr. Viktora Ewerlinga,

PhD., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Okresným súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským

súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 23. marca 2003

na okresnom súde žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy z 22. novembra 2001

uzatvorenej medzi F. V. (darkyňou) ako žalovanou v 1. rade (ďalej len „žalovaná v 1. rade“)

a N. V. (obdarovanou) ako žalovanou v 2. rade (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), predmetom

ktorej bolo darovanie spoluvlastníckeho podielu 12/20 z nehnuteľnosti zapísanej na liste

vlastníctva č..., nachádzajúcom sa v katastrálnom území J. (ďalej len „nehnuteľnosť“).

Vklad vlastníckeho práva na základe uvedenej darovacej zmluvy do katastra bol povolený

4. decembra 2001. Dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že sťažovatelia uzatvorili už

predtým so žalovanou v 1. rade darovaciu zmluvu na tú istú nehnuteľnosť, na základe ktorej

ju začali užívať a zrekonštruovali ju. Platnosť tejto darovacej zmluvy medzi sťažovateľmi

a žalovanou v 1. rade bola žalovanou v l. rade napadnutá, pričom okresný súd rozsudkom

sp. zn. zo 17. marca 1999 (právoplatným 25. mája 2001) dospel k záveru, že

predmetná zmluva je platná. Napriek existencii uvedeného právoplatného rozhodnutia

okresného súdu žalovaná v 1. rade uzatvorila so žalovanou v 2. rade (svojou vnučkou)

predmetnú žalobou napádanú darovaciu zmluvu. Okresný súd rozhodol o žalobe

sťažovateľov tak, že ich návrh zamietol rozsudkom sp. zn. z 2. decembra

2008.

Na základe odvolania podaného sťažovateľmi prerokovával vec krajský súd.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli, že počas odvolacieho konania zomrela žalovaná

v 1. rade. Napriek tejto skutočnosti krajský súd konanie neprerušil a vo veci nekonal

do momentu, kým na základe uznesenia o zastavení dedičského konania pre nemajetnosť

nezistil presný okruh dedičov (ďalej len „dedičské uznesenie“). Uvedené dedičské

uznesenie bolo krajskému súdu doručené 31. marca 2010, pojednávanie vo veci nariadil

krajský súd na 18. september 2013, teda až tri a pol roka po tom, ako mu bol nepochybne

známy okruh dedičov, a teda aj procesných nástupcov v konaní. V tom čase konštatovala

existenciu prieťahov v konaní aj predsedníčka krajského súdu. Krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 18. septembra 2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý

nadobudol právoplatnosť 9. decembra 2013. Dôvodom na potvrdenie rozsudku okresného

súdu bola „výlučne údajná absencia naliehavého právneho záujmu žalobcov

na požadovanom určení neplatnosti Napádanej zmluvy v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku (str. 7 Rozsudku II)“. Postupom odvolacieho súdu podľa sťažovateľov

došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, a domôcť sa tak ochrany svojich subjektívnych

práv. Keďže uvedené vady predstavujú súčasne dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)

, podali sťažovatelia na Najvyššom súde Slovenskej

republiky dovolanie. Sťažovatelia svojou sťažnosťou namietajú porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, o ktorom dovolací súd nie je oprávnený

rozhodovať, a to v dvoch rovinách:

1. prieťahy spôsobené krajským súdom po úmrtí žalovanej v 1. rade,

2. prieťahy spôsobené okresným súdom.

V súvislosti s postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažovatelia najmä

namietajú, že v prípade, „ak odvolací súd mal za to, že v konaní absentuje naliehavý právny

záujem, povaha veci pripúšťala, aby sa v konaní pokračovalo a rozhodlo skôr. Odvolací súd

v takom prípade mohol zamietnuť žalobu pre domnelú absenciu naliehavého právneho

záujmu aj bez toho, aby mal ustálený presný okruh nástupcov zomrelej žalovanej v 1. rade...

Ak by súd napriek uvedenému nemohol v konaní pokračovať, mal konanie prerušiť. Krajský

súd tak jednak neučinil a jednak dôvod prípadného prerušenia by odpadol už 03. 02. 2010,

kedy Dedičské uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Následné prieťahy v konaní nie sú

ospravedlniteľné žiadnym objektívnym dôvodom. Sťažovatelia zdôrazňujú, že neboli

účastníkmi dedičského konania, a teda nemali na rozdiel od súdu vedomosť o tom, kedy táto

prekážka v konaní odpadla.“.

Vo vzťahu ku konaniu okresného súdu sťažovatelia argumentovali najmä tým,

že „pokiaľ... naliehavý právny záujem ako základná podmienka pre konanie o veci

absentoval, ako o tom rozhodol Krajský súd v Bratislave, je v rozpore s právom účastníka

na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov, aby bola jeho žaloba

zamietnutá prvý raz z toho dôvodu, a po vykonávaní rozsiahleho dokazovania, až po takmer

jedenástich rokoch“.

Podľa názoru sťažovateľov oba všeobecné súdy konajúce v ich veci porušili svoju

povinnosť chrániť základné práva účastníkov konania najmä vzhľadom na skutočnosť,

že „existencia týchto ucelených prieťahov a zjavná neprimeranosť dĺžky konania na strane

oboch súdov a údajná neprípustnosť celého konania, napriek tomu, že v konaní prebiehalo

riadne dokazovanie, vyšla najavo až právoplatnosťou Rozsudku II, nakoľko až tento

zamietol priznanie súdnej ochrany bez meritórneho rozhodnutia o podstate sporu

s odôvodnením, že absentuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti, o ktorej sa

viedol spor bezmála jedenásť rokov“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

v ktorom vysloví:

„1. Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie ich veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní naposledy vedenom

pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené boli.

2. Ústavný súd priznáva finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- Eur (slovom

pätnásťtisíc eur) samostatne každému zo sťažovateľov, ktoré im sú Okresný súd Malacky

a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne a

nerozdielne nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľom, v sume 501,70 Eur na účet

ich právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s alternatívnym petitom sťažnosti,

keďže sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli dva alternatívne petity, pričom ústavný súd

vychádzajúc z ich obsahu predmet tohto konania ustálil podľa najširšieho z nich, že

sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. .

II.A K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. pri rozhodovaní o veci samej

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide

predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom,

porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd)

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať

(napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému

súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd

sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ),

pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právu podľa dohovoru

(m. m. ). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,

rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietané konanie vedené okresným súdom

bolo vo veci samej právoplatne skončené 9. decembra 2013, keď nadobudol právoplatnosť

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 2. decembra 2008 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 18. septembra 2013.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu (12. februára 2014) už okresný súd nemohol porušovať sťažovateľmi

označené práva v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej.

Keďže sťažovatelia, ako už bolo uvedené, namietali porušenie svojho základného

práva podľa a práva podľa dohovoru postupom okresného

súdu v namietanom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 12. februára 2014,

t. j. v čase, keď namietané konanie v merite veci už bolo právoplatne skončené

(9. decembra 2013), a teda k porušovaniu nimi označených práv už nemohlo dochádzať,

ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu vo veci samej

v súlade s odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. pri rozhodovaní o trovách konania

Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia v právnej veci

sťažovateľov ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom prípade

v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy iba posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie

konanie v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je totiž aj právny názor, podľa

ktorého sa aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady trov súdneho konania

vzťahuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(, ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže tiež vyplývať

aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti

sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania

[porovnaj a (napr. )].

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súdny spis sp. zn. bol okresnému

súdu vrátený z krajského súdu po odvolacom konaní 16. októbra 2013. Okresný súd

následne vykonal úkony spojené s doručovaním rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 18. septembra 2013 (právoplatný 9. decembra 2013), ktorým bol

rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený a v časti trov prvostupňového konania

zrušený a vrátený na ďalšie konanie. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že okresný súd

o trovách konania dosiaľ opätovne nerozhodoval.

Ústavný súd hodnotí tú časť konania, ktorej cieľom je vyriešenie výšky trov konania,

ako menej zásadnú v porovnaní s hlavným predmetom konania, o ktorom už bolo

právoplatne rozhodnuté, a teda právna istota sťažovateľov bola nastolená. Ústavný súd

súčasne konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia postup okresného

súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o trovách konania nenamietali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní v súvislosti s rozhodovaním

o trovách konania, nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle , resp.

dohovoru, a preto sťažnosť podľa odmietol v tejto časti

ako zjavne neopodstatnenú.

II.C K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn.

Sťažovatelia taktiež namietali porušenie svojich v sťažnosti označených práv

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietané konanie bolo právoplatne skončené,

ako už bolo uvedené, rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 18. septembra 2013, ktorým došlo k potvrdeniu rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 2. decembra 2008 v merite veci a súčasne k jeho zrušeniu v časti trov

prvostupňového konania. Rozsudok krajského súdu z 18. septembra 2013 nadobudol

právoplatnosť 9. decembra 2013. Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená

poštou 12. februára 2014.

Vychádzajúc z uvedeného a poukazujúc na judikatúru ústavného súdu uvedenú

v bode II.A tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti

ústavnému súdu už krajský súd nemohol porušovať sťažovateľmi označené práva v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 12. februára 2014,

t. j. v čase, keď namietané konanie už bolo právoplatne skončené (9. decembra 2013),

v dôsledku čoho v čase podania sťažnosti už k porušovaniu nimi označených práv postupom

krajského súdu nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti

v súlade s odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími nárokmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014