Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 111/2014
PDF · 201.1 KB
No categories available
I. ÚS 111/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. L. a A. L., zastúpených obchodnou spoločnosťou
Advokátska kancelária IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej 2, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom advokáta a prokuristu JUDr. Viktora Ewerlinga, PhD., vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Malacky pod sp. zn. 6 C 335/2008
a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 15 Co 215/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. L. a A. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. februára 2014 doručená sťažnosť A. L. a A. L. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených
obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., Šoltésovej
2, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a prokuristu JUDr. Viktora Ewerlinga,
PhD., ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Okresným súdom Malacky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 335/2008 a Krajským
súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 15 Co 215/2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 23. marca 2003
na okresnom súde žalobu o určenie neplatnosti darovacej zmluvy z 22. novembra 2001
uzatvorenej medzi F. V. (darkyňou) ako žalovanou v 1. rade (ďalej len „žalovaná v 1. rade“)
a N. V. (obdarovanou) ako žalovanou v 2. rade (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), predmetom
ktorej bolo darovanie spoluvlastníckeho podielu 12/20 z nehnuteľnosti zapísanej na liste
vlastníctva č..., nachádzajúcom sa v katastrálnom území J. (ďalej len „nehnuteľnosť“).
Vklad vlastníckeho práva na základe uvedenej darovacej zmluvy do katastra bol povolený
4. decembra 2001. Dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že sťažovatelia uzatvorili už
predtým so žalovanou v 1. rade darovaciu zmluvu na tú istú nehnuteľnosť, na základe ktorej
ju začali užívať a zrekonštruovali ju. Platnosť tejto darovacej zmluvy medzi sťažovateľmi
a žalovanou v 1. rade bola žalovanou v l. rade napadnutá, pričom okresný súd rozsudkom
sp. zn. 5 C 345/97 zo 17. marca 1999 (právoplatným 25. mája 2001) dospel k záveru, že
predmetná zmluva je platná. Napriek existencii uvedeného právoplatného rozhodnutia
okresného súdu žalovaná v 1. rade uzatvorila so žalovanou v 2. rade (svojou vnučkou)
predmetnú žalobou napádanú darovaciu zmluvu. Okresný súd rozhodol o žalobe
sťažovateľov tak, že ich návrh zamietol rozsudkom sp. zn. 6 C 335/2008 z 2. decembra
2008.
Na základe odvolania podaného sťažovateľmi prerokovával vec krajský súd.
Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli, že počas odvolacieho konania zomrela žalovaná
v 1. rade. Napriek tejto skutočnosti krajský súd konanie neprerušil a vo veci nekonal
do momentu, kým na základe uznesenia o zastavení dedičského konania pre nemajetnosť
nezistil presný okruh dedičov (ďalej len „dedičské uznesenie“). Uvedené dedičské
uznesenie bolo krajskému súdu doručené 31. marca 2010, pojednávanie vo veci nariadil
krajský súd na 18. september 2013, teda až tri a pol roka po tom, ako mu bol nepochybne
známy okruh dedičov, a teda aj procesných nástupcov v konaní. V tom čase konštatovala
existenciu prieťahov v konaní aj predsedníčka krajského súdu. Krajský súd rozsudkom
sp. zn. 15 Co 215/2009 z 18. septembra 2013 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý
nadobudol právoplatnosť 9. decembra 2013. Dôvodom na potvrdenie rozsudku okresného
súdu bola „výlučne údajná absencia naliehavého právneho záujmu žalobcov
na požadovanom určení neplatnosti Napádanej zmluvy v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku (str. 7 Rozsudku II)“. Postupom odvolacieho súdu podľa sťažovateľov
došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, a domôcť sa tak ochrany svojich subjektívnych
práv. Keďže uvedené vady predstavujú súčasne dovolací dôvod podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku, podali sťažovatelia na Najvyššom súde Slovenskej
republiky dovolanie. Sťažovatelia svojou sťažnosťou namietajú porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, o ktorom dovolací súd nie je oprávnený
rozhodovať, a to v dvoch rovinách:
1. prieťahy spôsobené krajským súdom po úmrtí žalovanej v 1. rade,
2. prieťahy spôsobené okresným súdom.
V súvislosti s postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažovatelia najmä
namietajú, že v prípade, „ak odvolací súd mal za to, že v konaní absentuje naliehavý právny
záujem, povaha veci pripúšťala, aby sa v konaní pokračovalo a rozhodlo skôr. Odvolací súd
v takom prípade mohol zamietnuť žalobu pre domnelú absenciu naliehavého právneho
záujmu aj bez toho, aby mal ustálený presný okruh nástupcov zomrelej žalovanej v 1. rade...
Ak by súd napriek uvedenému nemohol v konaní pokračovať, mal konanie prerušiť. Krajský
súd tak jednak neučinil a jednak dôvod prípadného prerušenia by odpadol už 03. 02. 2010,
kedy Dedičské uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Následné prieťahy v konaní nie sú
ospravedlniteľné žiadnym objektívnym dôvodom. Sťažovatelia zdôrazňujú, že neboli
účastníkmi dedičského konania, a teda nemali na rozdiel od súdu vedomosť o tom, kedy táto
prekážka v konaní odpadla.“.
Vo vzťahu ku konaniu okresného súdu sťažovatelia argumentovali najmä tým,
že „pokiaľ... naliehavý právny záujem ako základná podmienka pre konanie o veci
absentoval, ako o tom rozhodol Krajský súd v Bratislave, je v rozpore s právom účastníka
na prejednanie veci v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov, aby bola jeho žaloba
zamietnutá prvý raz z toho dôvodu, a po vykonávaní rozsiahleho dokazovania, až po takmer
jedenástich rokoch“.
Podľa názoru sťažovateľov oba všeobecné súdy konajúce v ich veci porušili svoju
povinnosť chrániť základné práva účastníkov konania najmä vzhľadom na skutočnosť,
že „existencia týchto ucelených prieťahov a zjavná neprimeranosť dĺžky konania na strane
oboch súdov a údajná neprípustnosť celého konania, napriek tomu, že v konaní prebiehalo
riadne dokazovanie, vyšla najavo až právoplatnosťou Rozsudku II, nakoľko až tento
zamietol priznanie súdnej ochrany bez meritórneho rozhodnutia o podstate sporu
s odôvodnením, že absentuje naliehavý právny záujem na určení neplatnosti, o ktorej sa
viedol spor bezmála jedenásť rokov“.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví:
„1. Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Malacky v konaní naposledy vedenom
pod sp. zn. 6 C 335/08 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Co 215/2009 porušené boli.
2. Ústavný súd priznáva finančné zadosťučinenie v sume 15.000,- Eur (slovom
pätnásťtisíc eur) samostatne každému zo sťažovateľov, ktoré im sú Okresný súd Malacky
a Krajský súd v Bratislave povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Malacky a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne a
nerozdielne nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľom, v sume 501,70 Eur na účet
ich právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s alternatívnym petitom sťažnosti,
keďže sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli dva alternatívne petity, pričom ústavný súd
vychádzajúc z ich obsahu predmet tohto konania ustálil podľa najširšieho z nich, že
sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 335/2008, ako aj postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Co 215/2009.
II.A K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 335/2008 pri rozhodovaní o veci samej
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide
predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom,
porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd)
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne
nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietané konanie vedené okresným súdom
bolo vo veci samej právoplatne skončené 9. decembra 2013, keď nadobudol právoplatnosť
rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 335/2008 z 2. decembra 2008 v spojení s rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 15 Co 215/2009 z 18. septembra 2013.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu (12. februára 2014) už okresný súd nemohol porušovať sťažovateľmi
označené práva v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej.
Keďže sťažovatelia, ako už bolo uvedené, namietali porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného
súdu v namietanom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 12. februára 2014,
t. j. v čase, keď namietané konanie v merite veci už bolo právoplatne skončené
(9. decembra 2013), a teda k porušovaniu nimi označených práv už nemohlo dochádzať,
ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu vo veci samej
v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
II.B K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 C 335/2008 pri rozhodovaní o trovách konania
Vzhľadom na nadobudnutie právoplatnosti meritórneho rozhodnutia v právnej veci
sťažovateľov ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu prichádzalo v danom prípade
v rámci jej predbežného prerokovania do úvahy iba posúdenie možnosti jej prijatia na ďalšie
konanie v časti týkajúcej sa rozhodovania okresného súdu o trovách konania.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je totiž aj právny názor, podľa
ktorého sa aj na súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady trov súdneho konania
vzťahuje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (III. ÚS 145/02, IV. ÚS 168/04).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže tiež vyplývať
aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti
sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
[porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súdny spis sp. zn. 6 C 335/2008 bol okresnému
súdu vrátený z krajského súdu po odvolacom konaní 16. októbra 2013. Okresný súd
následne vykonal úkony spojené s doručovaním rozsudku krajského súdu
sp. zn. 15 Co 215/2009 z 18. septembra 2013 (právoplatný 9. decembra 2013), ktorým bol
rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený a v časti trov prvostupňového konania
zrušený a vrátený na ďalšie konanie. Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že okresný súd
o trovách konania dosiaľ opätovne nerozhodoval.
Ústavný súd hodnotí tú časť konania, ktorej cieľom je vyriešenie výšky trov konania,
ako menej zásadnú v porovnaní s hlavným predmetom konania, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a teda právna istota sťažovateľov bola nastolená. Ústavný súd
súčasne konštatuje, že z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia postup okresného
súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o trovách konania nenamietali.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že postup okresného súdu v namietanom konaní v súvislosti s rozhodovaním
o trovách konania, nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti
ako zjavne neopodstatnenú.
II.C K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Co 215/2009
Sťažovatelia taktiež namietali porušenie svojich v sťažnosti označených práv
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 215/2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že namietané konanie bolo právoplatne skončené,
ako už bolo uvedené, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 215/2009
z 18. septembra 2013, ktorým došlo k potvrdeniu rozsudku okresného súdu
sp. zn. 6 C 335/2008 z 2. decembra 2008 v merite veci a súčasne k jeho zrušeniu v časti trov
prvostupňového konania. Rozsudok krajského súdu z 18. septembra 2013 nadobudol
právoplatnosť 9. decembra 2013. Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená
poštou 12. februára 2014.
Vychádzajúc z uvedeného a poukazujúc na judikatúru ústavného súdu uvedenú
v bode II.A tohto rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu už krajský súd nemohol porušovať sťažovateľmi označené práva v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 Co 215/2009.
Keďže sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 Co 215/2009 sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 12. februára 2014,
t. j. v čase, keď namietané konanie už bolo právoplatne skončené (9. decembra 2013),
v dôsledku čoho v čase podania sťažnosti už k porušovaniu nimi označených práv postupom
krajského súdu nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti
v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími nárokmi sťažovateľov uplatnenými v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2014