Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 168/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., zastúpeného advokátom

Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -55

z 19. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra

2014 doručená sťažnosť P. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. -55 z 19. septembra 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Topoľčany

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. marca 2013 bol zamietnutý návrh

sťažovateľa na určenie neúčinnosti právneho úkonu ( ).

O odvolaní sťažovateľa proti uvedenému prvostupňovému rozsudku rozhodol krajský súd

rozsudkom č. k. -55 z 19. septembra 2013 tak, že ho ako vecne správny

potvrdil.

Sťažovateľ argumentuje tým, že „Okresný súd aj krajský súd ako súd odvolací

nevyhoveli môjmu návrhu z dôvodov údajnej prekluzie, lebo som návrh podal po uplynutí

lehoty na včasné podanie návrhu s poukazom na kúpnu zmluvu, ktorá bola uzatvorená dňa

25. 9. 2013 medzi spoločnosťou V., s. r. o. a odporkyňou, ktorá bola do 23. 9. 2009 jedinou

konateľkou a spoločníčkou tejto spoločnosti. Za povšimnutie stojí tá skutočnosť, že od

24. 9. 2009 sa stal konateľom a spoločníkom spoločností V. V., ktorý do tej doby vykonával

všetky úkony a prakticky on viedol spoločnosť V. s. r. o. Je to známy podvodník medzi

podnikateľmi. Ja osobne som s ním dojednával predaj dreva, ktoré som rezal pre V. s. r. o.,

ktoré tento podvodník predal a peniaze mi nedal. V. V. a odporkyňa z titulu postavenia vo fy

V. s. r. o. vedeli o finančnom stave tejto spoločnosti, vedeli, že spoločnosť mi dlhuje

za drevené výrobky, ktoré som pre nich zhotovil a aj to, že prevzali peniaze od odberateľa,

ale mne odmietli uhradiť fakturovanú čiastku. Odpredajom motorového vozidla sa chceli

vyhnúť úhrade faktúr, ktoré som uplatnil a predložil. Predložená kúpna zmluva na motorové

vozidlo jednoznačne dokazuje, že nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetu zmluvy

z predávajúceho (V. s. r. o.) na kupujúceho nastane po prepise predmetu zmluvy.

Poukazujem na to, že prepis auta z fy V. na R. S. bol uskutočnený dňa 7. 10. 2009, teda

žaloba bola podaná včas v lehote určenej v . Rozhodnutie Krajského súdu

v Nitre o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetu zmluvy dňa 25. 9. 2009 neobstojí Je

svojvoľné a porušuje moje základné právo na spravodlivý proces tak, ako to je uvedené

v čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a najmä je nespravodlivé v snahe

pomôcť odporkyni a mňa poškodiť. V odvolaní, ktoré som podal proti rozsudku okresného

súdu, sa odvolací súd vôbec nezaoberal otázkou prevodu motorového vozidla z fy V. s. r. o.

na žalovanú. Odvolací súd konal svojvoľne, keď vyslovil, že žaloba je podaná oneskorene

a to po uplynutí lehoty 3 rokov od vzniku právneho úkonu. Toto rozhodnutie je krajne

nespravodlivé, keď neumožňuje rozhodnúť zákonným spôsobom uvedeným v žalobe

a v odvolaní, ktoré som podal proti rozsudku okresného súdu.“.

Podľa sťažovateľa „Spôsob, ktorým rozhodol v tejto veci krajský súd, je potrebné

hodnotiť ako svojvoľný opomínajúci skutočný účel relevantnej právnej normy a týmto

rozhodnutím odvolacieho súdu mi tento súd odňal právo domáhať sa spravodlivej súdnej

ochrany zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby o jeho sťažnosti rozhodol tak, že zruší

napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a vec vráti krajskému súdu

na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľ domáha aj priznania úhrady trov konania v sume

137,97 €.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (návrhu) ide predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci, resp. jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo (, ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým bol

na základe jeho odvolania potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn.

zo 7. marca 2013. Uvedeným prvostupňovým rozsudkom bol zamietnutý návrh sťažovateľa,

ktorým sa domáhal určenia, že právny úkon (kúpna zmluva) týkajúci sa prevodu

motorového vozidla..., z obchodnej spoločnosti V., s. r. o., ako predávajúcej na odporkyňu

ako kupujúcu, je voči nemu právne neúčinný.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ považuje za porušenie svojho práva

na spravodlivé súdne konanie to, že krajský súd „v snahe poškodiť ho a pomôcť odporkyni“

sa vôbec nezaoberal otázkou prevodu motorového vozidla z obchodnej spoločnosti

V., s. r. o., na odporkyňu. Svojvoľnosť postupu odvolacieho súdu spočíva podľa

sťažovateľa v tom, keď vyslovil, že návrh bol podaný oneskorene po uplynutí troch rokov,

odkedy dlžník právny úkon urobil. Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie o nadobudnutí

vlastníckeho práva k predmetu zmluvy 25. septembra 2009 neobstojí, keďže prepis

predmetného automobilu na odporkyňu bol uskutočnený až 7. októbra 2009, teda návrh bol

podaný podľa neho včas, a to v lehote ustanovenej v .

Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil, že by

okresným súdom aplikovaný postup pri hodnotení dôkazov, s ktorým sa krajský súd

stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý by mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho

právomocami podľa . Naopak, ide o skutkové a právne závery, ktoré sú

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako

to vyplýva z požiadaviek práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd taktiež nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery, že nejde o prípad

uvedený v , podľa ktorého skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku

alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu

(prísediaceho) alebo obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť

do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V spojitosti s tým považuje ústavný súd za ťažiskovú najmä tú časť odôvodnenia

napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd uviedol:

„Odvolací súd udáva, že navrhovateľ v priebehu konania pred súdom prvého stupňa

nikdy netvrdil, ani potom, čo sa súd prvého stupňa oboznámil s vyjadrením odporkyne

k veci zo dňa 3. 12. 2012 /v ktorom odporkyňa deklarovala nadobudnutie vlastníckeho

práva k predmetnému osobnému motorovému vozidlu dňa 25. 9. 2009/, ani potom, čo sa súd

prvého stupňa oboznámil s dôkazmi a to kúpnou zmluvou zo dňa 25. 9. 2009, potvrdenkou

zo dňa 25. 9. 2009 o zaplatení kúpnej ceny 22.000 eur, že vlastnícke právo k predmetu

kúpnej zmluvy zo dňa 25. 9. 2009 neprešlo na odporkyňu dňa 25. 9. 2009, ale až

7. 10. 2009. Odvolací súd mal za to, že navrhovateľ bol súdom prvého stupňa riadne

poučený podľa a s poukazom na odvolacie dôvody nejde o prípad

uvedený v , b, c, d , preto navrhovateľ nemohol túto skutočnosť uplatniť

v odvolacom konaní.“

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd zdôrazňuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv

(obdobne napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd preto rozhodol o sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2014