Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 190/2014
PDF · 109.64 KB
No categories available
I. ÚS 190/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. O., zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Cibíkom,
Tomášikova 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
garantovaných čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 5 T 49/2013 z 11. novembra 2013 a uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Tos 137/2013 z 26. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
5. februára 2014 doručená sťažnosť P. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal
zrušenia v záhlaví uvedených rozhodnutí z dôvodu porušenia jeho práv, a to práva na
ochranu osobnej slobody zakotveného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
2. Ústavný súd z podanej sťažnosti a napadnutých rozhodnutí zistil, že Okresný súd
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením z 11. novembra 2013 žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň návrh na nahradenie väzby prijatím
písomného sľubu zamietol s odôvodnením, že väzobné dôvody u neho podľa § 71 ods. 1
písm. a) a c) Trestného poriadku trvajú aj po podaní obžaloby. Okresný súd útekovú väzbu
sťažovateľa odôvodnil reálnou obavou, že by v prípade ponechania na slobode mohol
Slovenskú republiku opustiť pre hrozbu vysokým trestom odňatia slobody (15 – 20 rokov),
lebo bolo zistené, že má kontakty s osobami Maďarska. Ďalej súd vyslovil obavu, že
sťažovateľ by v prípade ponechania na slobode pokračoval ďalej v trestnej činnosti.
Rozhodnutie okresného súdu potvrdil napadnutým uznesením z 26. novembra 2013 aj
Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý dospel k záveru, že okresný súd
nepochybil, keď dospel k záveru, že sú v tejto veci dané dôvody väzby útekovej
a preventívnej v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku; krajský súd zamietol
aj žiadosť sťažovateľa o nahradenie väzby uložením dohľadu mediačného a probačného
úradníka, ktorá bola obsiahnutá v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.
3. Ústavný súd najskôr posúdil splnenie podmienok konania podľa čl. 127 ústavy
a zistil, že sťažnosť bola síce podaná včas oprávneným sťažovateľom, ktorý bol účastníkom
konania, v ktorom boli vydané rozhodnutia okresného súdu i krajského súdu napadnuté
ústavnou sťažnosťou, ale po posúdení jej obsahu dospel k záveru, že sťažnosť predstavuje
zjavne neprípustný a neopodstatnený návrh v zmysle § 25 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred
ústavným súdom dáva tomuto súdu právomoc posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako
dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú
a relatívne samostatnú časť konania, ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď
ústavný súd môže spravidla rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých
rozhodnutí všeobecného súdu ako orgánu verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej
ústavnej sťažnosti, ktorou je ústavný súd obsahom i rozsahom viazaný.
4. Ak potom ústavná sťažnosť smeruje aj proti rozhodnutiu okresného súdu, považuje
ju prima facie za neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože proti
nemu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol odvolací súd.
5. Rovnako ústavný súd považoval sťažnosť sťažovateľa za neprípustnú proti
rozhodnutiu krajského súdu aj v námietke nezákonného senátu, lebo táto zakladá dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý môže sťažovateľ využiť –
v prípade, ak bude opodstatnená – v rámci opravných prostriedkov proti meritórnemu
rozhodnutiu.
6. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, považuje ju ústavný súd
spravidla za zjavne neopodstatnenú, ak napadnuté rozhodnutie nie je vzhľadom na svoju
povahu, namietaným vadám svojím či vadám konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo,
spôsobilé porušiť základné práva a slobody sťažovateľa, t. j. keď sťažnosti chýba
ústavnoprávna dimenzia.
7. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoju ustálenú judikatúru zdôrazňujúcu
zásadu subsidiarity prieskumu rozhodnutí či iných zásahov orgánov verejnej moci zo strany
ústavného súdu a súvisiacu zásadu jeho zdržanlivosti v zasahovaní do činnosti ostatných
orgánov verejnej moci. V rade svojich rozhodnutí ústavný súd vyslovil názor, že
neprávoplatne uložený alebo hroziaci nepodmienečný trest prirodzene v určitej výmere
môže znamenať konkrétnu skutočnosť odôvodňujúcu obavu z úteku práve pred takým
trestom. Tiež existovali oprávnené dôvody na domnienku, že je nutné zabrániť
sťažovateľovi aj v (s)páchaní trestnej činnosti. V týchto prípadoch sa vyžaduje iba to, aby
boli splnené všeobecné podmienky, ktoré existujú pri aplikácii čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5
ods. 1 písm. c) dohovoru pre zbavenie osobnej slobody, hlavne zákonnosť. Tieto podmienky
však v posudzovanom prípade splnené boli a krajský súd sa žiadneho excesu v tomto smere
nedopustil.
8. S ohľadom na uvedené ústavnému súdu nezostalo nič iné, ako podanú sťažnosť
odmietnuť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014