Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 283/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. M. a Z. C., zastúpených advokátom JUDr. Igorom

Gažíkom, Advokátska kancelária, Bojnická cesta 7, Prievidza, vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Okresného súdu

Prievidza sp. zn. z 5. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. a Z. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2014

faxom a 28. apríla 2014 poštou doručená sťažnosť P. M. a Z. C., (spolu ďalej len

„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Okresného súdu

Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 5. novembra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že v dedičskom konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. bolo prerokované dedičstvo po otcovi sťažovateľov V. M.,

zomrelom... (ďalej len „poručiteľ“), pričom toto dedičské konanie malo byť zastavené

uznesením z 5. novembra 2013 kvôli tomu, že poručiteľ zanechal iba majetok nepatrnej

hodnoty, ktorý bol poukázaný R. R. ako zriaďovateľovi pohrebu.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú postup okresného

súdu v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj uznesenie

z 5. novembra 2013, a to z dôvodu, že v predmetnom dedičskom konaní s nimi nebolo

konané ako s dedičmi, hoci sú deťmi poručiteľa, o dedičskom konaní nemali vedomosť

a ani im nebolo doručené rozhodnutie z tohto dedičského konania. Podľa sťažovateľov

jediným účastníkom dedičského konania bol iba pán R. R., ktorý súdnej komisárke

prerokovávajúcej dedičstvo mal poskytnúť informácie o majetku poručiteľa a na ktorého

poručiteľ ešte za svojho života 17. augusta 2011 „... zaopatrovacou zmluvou previedol celý

svoj spoluvlastnícky podiel v rodinnom dome a ďalších nehnuteľnostiach...“. O neplatnosti

predmetnej zaopatrovacej zmluvy, o ktorej sťažovatelia nemali mať vedomosť, a o určenie

vlastníckeho práva poručiteľa k dotknutým nehnuteľnostiam ku dňu jeho smrti je podľa

sťažovateľov na okresnom súde vedené konanie pod sp. zn. , pričom podľa

sťažovateľov pre účely získania informácií pre potreby tohto konania nahliadli

25. februára 2014 do dedičského spisu, keď sa dozvedeli o stave dotknutého dedičského

konania po poručiteľovi (od dátumu nahliadnutia do dedičského spisu sťažovatelia odvíjajú

aj lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu, pozn.).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že napriek ich urgencii na nezákonný postup

adresovanej okresnému súdu 28. februára 2014, ktorou sa domáhali, aby okresný súd

nariadil prerokovanie dedičstva po poručiteľovi v ich prítomnosti ako oprávnených dedičov,

okresný súd vo svojej odpovedi z 13. marca 2014 vyhodnotil svoj postup v predmetnej

dedičskej veci ako správny v súlade s „.... a tretia veta ...“,

pričom „Podľa okresného súdu zastavenie dedičského konania bolo dôvodné, nakoľko

poručiteľ zanechal majetok len nepatrnej hodnoty, čím sa jediným účastníkom konania stal

R. R. ako zriaďovateľ pohrebu.“, avšak okresný súd sa podľa sťažovateľov nevysporiadal

s tým, či zisťovanie obsahu dedičstva po poručiteľovi „... bolo podkladom náležitého

šetrenia notára...“, ktorý mal konať iba na podklade jednostranných informácií

poskytnutých R. R..

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

«Otázka účastníctva konania v konaní o dedičstve nie je konzistentná. Na dedičské

konanie sa v zásade aplikuje druhá definícia účastníctva, t.j. účastníkom je ten, koho zákon

za účastníka označuje. V zmysle prvá veta : „Účastníkmi konania sú tí,

o ktorých sa možno dôvodne domnievať, že sú poručiteľovými dedičmi...“ Určitý odklon

od označenia dedičov za účastníkov dedičského konania pozná

v prípade zastavenia dedičského konania pre nedostatok majetku (§ 175h ods. 1, 2), kedy

za jediného účastníka označuje osobu, ktorá sa postarala o pohreb. A práve na základe

tejto zákonnej dikcie postupoval Okresný súd Prievidza, resp. ním poverený notár, keď

v dedičskom konaní označil za jediného účastníka konania R. R., a nie nás, nakoľko z jeho

prehlásení mal za preukázané dôvody k zastaveniu konania pre zanechanie len nepatrného

majetku poručiteľa.

Notár a ani samotný súd si však neuvedomili, že zriaďovateľ pohrebu nebol priamym

rodinným príslušníkom nášho otca, nebol oprávneným dedičom a na rozdiel od nás nemusel

mať vedomosť o niektorých skutočnostiach rozhodujúcich pre prejednanie dedičstva,

t. j. okruhu dedičov, aktívach a pasívach poručiteľa. Keďže účelom dedičského konania je

v rámci predbežného šetrenia zistiť skutkový stav o dedičoch a dedičstve poručiteľa,

nemožno sa náležíte spoliehať, že informácia v tomto smere len zo strany zriaďovateľa

pohrebu je dostatočná a vyčerpávajúca. Preto úlohou kompetentných orgánov malo byť

zistenie objektívneho stavu veci najprv a najmä prostredníctvom nás ako dedičov ako

účastníkov dedičského konania. Až následne po tom, čo by sa v priebehu konania

preukázalo, že poručiteľ nezanechal majetok veľkej hodnoty, mohlo sa dedičstvo prejednať

bez nás a len so zriaďovateľom pohrebu. ...

Pokiaľ súdny komisár a súd mali za to, že súčasná (málo presná) právna úprava im

nedávala právny základ jednať s nami pri predbežnom šetrení o majetku poručiteľa,

poukazujeme na extenzívny výklad prvá veta : „V konaní, ktoré možno

začať i bez návrhu, sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má

konať.“ V prípade zastavenia konania sú takými osobami jednoznačne tí, o ktorých sa

možno domnievať, že sú dedičmi poručiteľa. Keďže zastavením dedičského konania boli

dotknuté najmä naše dedičské práva, malo sa s nami konať ako s účastníkmi konania.

Z tohto dôvodu okresný súd pochybil, keď nám ako dedičom z titulu účastníctva,

rozhodnutie o zastavení dedičského konania nedoručil. Práve na základe vedomosti

o zastavení konania sme mohli uplatniť naše procesné právo odvolať sa a namietnuť

skutočnosť o zanechaní nepatrného majetku poručiteľom. Veď my, ako deti poručiteľa, sme

mali najlepšiu vedomosť o existencii majetku nášho nebohého otca. ...

Náš nebohý otec bol vlastníkom hnuteľných a nehnuteľných vecí. Máme vedomosť, že

niektoré jeho hnuteľné veci boli odvezené práve zriaďovateľom pohrebu, R. R., krátko pred

otcovou smrťou. Vecí by sa odviezlo i viac, ale susedia nás upozornili na to, že sa rodinný

dom rabuje a my sme privolali políciu. Táto prišla a kázala už naložené veci vyložiť. Neboli

to len otcove veci, ale aj moje, sťažovateľa v 1. rade. Z tohto dôvodu bolo na R. podané

trestné oznámenie. Otec vlastnil nehnuteľnosť, o ktorú previedol zaopatrovacou zmluvou

práve na pána R. s ktorým sa súdime o určenie neplatnosti zaopatrovacej zmluvy a určenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam (konanie na Okresnom súde Prievidza, č. k. ).»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1

, na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, konaním a rozhodnutím Okresného súdu Prievidza

zo dňa 5.11.2013 vo veci vedenej pod sp. zn. , , bolo

porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Okresného súdu Prievidza sp. zn. -12,

zo dňa 5.11.2013 a vec sa vracia Okresnému súdu Prievidza, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Prievidza je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania a právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora Gažíka vo výške 340,90 EUR v lehote 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu

sp. zn. z 5. novembra 2013.

Podľa (ďalej aj „OSP“) ak poručiteľ

zanechal majetok nepatrnej hodnoty, môže ho súd vydať tomu, kto sa postaral o pohreb,

a konanie zastaví.

Podľa poslednej vety v konaní podľa je účastníkom

konania iba ten, kto sa postaral o pohreb.

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich tvrdení, že s nimi nebolo konané ako

s účastníkmi v dedičskom konaní po ich otcovi v štádiu, keď bol zisťovaný rozsah majetku

poručiteľa patriaceho do dedičstva, a sťažovatelia namietajú, že v tomto smere tak súdna

komisárka a stotožniac sa s ňou aj okresný súd bez ďalšieho zisťovania uverili tvrdeniam

tretej osoby, ktorá nemala postavenie oprávneného dediča, pri ustálení obsahu dedičstva,

ktoré bolo vyhodnotené ako majetok nepatrnej hodnoty.

V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade postupoval

okresný súd v súlade s citovanými ustanoveniami , a aj keby

sa dospelo k záveru, že v dotknutom dedičskom konaní nebol do dedičstva pojatý celý

majetok poručiteľa, a to či už z dôvodu, že tretia osoba, ktorej bolo dedičstvo nepatrnej

hodnoty vydané o tomto „potencionálnom ďalšom“ majetku poručiteľa nemala objektívnu

vedomosť alebo ho „úmyselne zatajila“, táto skutočnosť nemohla v konečnom dôsledku

žiadnym spôsobom objektívne zasiahnuť do práv sťažovateľov ako oprávnených dedičov

po poručiteľovi. Ústavný súd dáva sťažovateľom totiž do pozornosti, že v prípade ich

vedomosti o ďalšom v dedičskom konaní po poručiteľovi neprerokovanom jeho majetku

majú možnosť vzhľadom na tento novoobjavený majetok iniciovať jeho dodatočné

prerokovanie v novom dedičskom konaní. Pokiaľ ide o sporný majetok poručiteľa,

v súvislosti s ktorým, ako to aj sťažovatelia uvádzajú, vedú s treťou osobou súdny spor,

majú sťažovatelia ako oprávnení dedičia poručiteľa možnosť postupovať obdobným

spôsobom po právoplatnom skončení tohto sporu v prospech poručiteľa, t. j.

po právoplatnom určení tohto majetku do vlastníctva poručiteľa ku dňu jeho smrti.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti

sťažnosťou napádaného postupu a rozhodnutia okresného súdu z hľadiska sťažovateľmi

namietaného porušenia označených práv, takže jeho závery nemožno považovať

za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných

právnych noriem.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol

( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov ( prvá veta ),

ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovatelia domáhali ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014