Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 275/2014
PDF · 150.44 KB
No categories available
I. ÚS 275/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť A. Š., vo veci namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 ECdo 214/2013 z 28. januára 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014
doručená sťažnosť A. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 ECdo 214/2013 z 28. januára 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pred Okresným súdom Prešov (ďalej len
„okresný súd“) prebieha exekučné konanie vedené pod sp. zn. 2 Er 311/2009 vo veci
oprávnenej – sťažovateľky proti povinnému J. R. (ďalej len „povinný“) o vymoženie
povinnosti vydať kľúče od bytu. Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 9 CoE 8/2010, 9 CoE 21/2010 z 15. júna 2010 (ďalej len „uznesenie krajského
súdu“) bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Er 311/2009 zo 4. februára 2010.
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením
najvyššieho súdu odmietnuté ako oneskorene podané, keďže uznesenie krajského súdu
nadobudlo právoplatnosť 7. júla 2010 (keď bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky
JUDr. Dáši Komkovej ako poslednej v poradí), pričom dovolanie sťažovateľky bolo
odovzdané na poštovú prepravu až 16. augusta 2010, teda po uplynutí zákonnej
jednomesačnej lehoty.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že pri nahliadnutí do spisu okresného súdu
sp. zn. 2 Er 311/2009 zistila, že uznesenie krajského súdu bolo okresným súdom
doručované na adresu advokátskej kancelárie JUDr. Dáši Komkovej – právnej zástupkyne
sťažovateľky, ale podpis na doručenke o prevzatí zásielky nepatrí právnej zástupkyni, a teda
doručovanie zásielky nebolo uskutočnené v súlade s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o doručovaní do vlastných rúk. Podpis na
doručenke patrí v tom čase advokátskemu koncipientovi advokátky F. K. O uvedenej
skutočnosti sa právna zástupkyňa sťažovateľky dozvedela až pri štúdiu spisu okresného
súdu porovnaním podpisov na doručenke. Najvyšší súd túto skutočnosť pri prerokúvaní
dovolania podľa sťažovateľky vôbec neskúmal, zisťoval len dodržanie lehoty na podanie
dovolania.
Podľa názoru sťažovateľky postup súdu pri doručovaní písomností určených
do vlastných rúk upravený v § 47 ods. 2 OSP v jej prípade nebol dodržaný, keďže v čase
doručovania uznesenia krajského súdu sa právna zástupkyňa sťažovateľky nezdržiavala na
adrese advokátskej kancelárie z dôvodu pobytu na zahraničnej dovolenke, a teda predmetné
uznesenie nemohla prevziať.
Podaným dovolaním sa sťažovateľka domáhala preskúmania postupu okresného súdu
a krajského súdu, ktoré v exekučnom konaní o vydanie kľúčov od bytu proti povinnému
započítali trovy právneho zastúpenia v sume 487,25 € voči pohľadávke povinného ako
prenajímateľa v celkovej výške 574,54 €, ktorá vznikla na základe uznania jej záväzku
spočívajúceho v dlžnom nájomnom a úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu.
Uvedeným postupom bola sťažovateľke podľa jej názoru odňatá možnosť konať
pred súdom.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť
na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu bolo
porušené, zrušil predmetné uznesenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení oprávnenej
v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 311/2009 proti povinnému
o vymoženie povinnosti vydať kľúče od bytu. Okresný súd uznesením sp. zn. 2 Er 311/2009
zo 4. februára 2010 vyhovel námietkam povinného podaným proti exekúcii v časti trov
konania v sume 487,25 €, v prevyšujúcej časti jeho námietky i návrh na odklad exekúcie
zamietol a vyhovel aj jeho námietkam proti trovám exekúcie. Uznesením sp. zn.
2 Er 311/2009 z 10. februára 2010 okresný súd povinnému uložil povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za konanie o námietkach.
Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE 8/2010,
9 CoE 21/2010 z 15. júna 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu zo 4. februára 2010
v časti výroku o vyhovení námietkam povinného, čo sa týka konania v sume 487,25 €,
odmietol odvolanie sťažovateľky proti výroku o vyhovení námietkam povinného proti
predbežným trovám exekúcie v sume 231,47 € a zrušil uznesenie okresného súdu
z 10. februára 2010 o uložení povinnosti povinnému zaplatiť súdny poplatok za konanie
o námietkach.
Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne dovolanie, ktoré odôvodnila existenciou vád podľa § 237 písm. d), e) a f) OSP,
ako aj existenciou inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tiež
tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol ako oneskorene podané
a v relevantnej časti namietaného rozhodnutia uviedol:
„V preskúmavanej veci je z obsahu súdneho spisu, zrejmé, že dovolaním napadnuté
rozhodnutie, t. j. uznesenie Krajského súdu v Prešove z 15. júna 2010, sp. zn. 9 CoE 8/2010,
9 CoE 21/2010, nadobudlo právoplatnosť 7. júla 2010 (v tento deň bolo rozhodnutie
doručené právnej zástupkyni oprávnenej JUDr. Dáši Komkovej ako v poradí poslednej).
Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo vydané opravné uznesenie a nepripadá teda
do úvahy použitie ustanovenia § 240 ods. 1(veta druhá) O. s. p., pripadol koniec
jednomesačnej lehoty na podanie dovolania počítanej od nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia na 7. august 2010. Tento deň bol sobota, preto došlo k posunutiu lehoty podľa
§ 57 ods. 2 (veta druhá) O. s. p. a posledným dňom na podanie dovolania bol 9. august
2010 (pondelok ako najbližší nasledujúci pracovný deň). Dovolanie oprávnenej však bolo
podané poštou až 16. augusta 2010, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej
jednomesačnej lehoty.“
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ako už bolo konštatované, najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie
sťažovateľky ako oneskorene podané s poukazom na § 218 ods. 1 písm. a) OSP v spojení
s § 243b ods. 5 OSP. Keďže uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť
7. júla 2010 a sťažovateľka účinne podala dovolanie proti nemu až 16. augusta 2010,
je ústavne akceptovateľný záver dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania proti uzneseniu
krajského súdu z dôvodu jeho oneskoreného podania, pretože najvyšší súd vychádzal
z relevantného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré primerane interpretoval
a aplikoval na skutkový a právny stav v konaní. Ústavný súd tak nezistil relevantnú
súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a namietaným uznesením najvyššieho
súdu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá už po jej predbežnom
prerokovaní, bolo tiež bez právneho významu odkazovať sťažovateľku so žiadosťou
o ustanovenie právneho zástupcu na príslušné Centrum právnej pomoci.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že jedinou podstatnou námietkou
sťažovateľky v sťažnosti bola nesprávna aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku upravujúcich doručovanie do vlastných rúk najvyšším súdom. Podľa tvrdenia
sťažovateľky zásielku určenú jej právnej zástupkyni počas jej neprítomnosti prevzal
advokátsky koncipient, čoho dôsledkom bolo zmeškanie zákonnej lehoty na podanie
dovolania proti uzneseniu krajského súdu. Táto okolnosť nebola v namietanom uznesení
najvyšším súdom zohľadnená. Z obsahu dovolania podaného sťažovateľkou proti uzneseniu
krajského súdu, ako aj z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že uvedenú
argumentáciu sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v dovolacom konaní
pred najvyšším súdom nepredniesla (hoci jej museli byť známe dôsledky zmeškania
zákonom ustanovenej lehoty), a teda nebolo povinnosťou najvyššieho súdu skúmať z
vlastnej iniciatívy, či osoba, ktorej patrí podpis na potvrdení o doručení uznesenia krajského
súdu, bola oprávnená na jeho prevzatie. Vzhľadom na uvedené mohol ústavný súd
odmietnuť sťažnosť sťažovateľky aj z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
a rozhodnutie. Vo vzťahu k podstate argumentácie sťažovateľky ústavný súd ešte
pripomína, že v zmysle § 48 ods. 5 OSP je advokátsky koncipient osoba oprávnená
na prevzatie zásielky určenej advokátovi, pokiaľ bol poverený prijímaním zásielok.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2014