Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 275/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť A. Š., vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2014

doručená sťažnosť A. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 28. januára 2014 (ďalej len „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že pred Okresným súdom Prešov (ďalej len

„okresný súd“) prebieha exekučné konanie vedené pod sp. zn. vo veci

oprávnenej – sťažovateľky proti povinnému J. R. (ďalej len „povinný“) o vymoženie

povinnosti vydať kľúče od bytu. Uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. , z 15. júna 2010 (ďalej len „uznesenie krajského

súdu“) bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. zo 4. februára 2010.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením

najvyššieho súdu odmietnuté ako oneskorene podané, keďže uznesenie krajského súdu

nadobudlo právoplatnosť 7. júla 2010 (keď bolo doručené právnej zástupkyni sťažovateľky

JUDr. Dáši Komkovej ako poslednej v poradí), pričom dovolanie sťažovateľky bolo

odovzdané na poštovú prepravu až 16. augusta 2010, teda po uplynutí zákonnej

jednomesačnej lehoty.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že pri nahliadnutí do spisu okresného súdu

sp. zn. zistila, že uznesenie krajského súdu bolo okresným súdom

doručované na adresu advokátskej kancelárie JUDr. Dáši Komkovej – právnej zástupkyne

sťažovateľky, ale podpis na doručenke o prevzatí zásielky nepatrí právnej zástupkyni, a teda

doručovanie zásielky nebolo uskutočnené v súlade s príslušnými ustanoveniami

(ďalej aj „OSP“) o doručovaní do vlastných rúk. Podpis na

doručenke patrí v tom čase advokátskemu koncipientovi advokátky F. K. O uvedenej

skutočnosti sa právna zástupkyňa sťažovateľky dozvedela až pri štúdiu spisu okresného

súdu porovnaním podpisov na doručenke. Najvyšší súd túto skutočnosť pri prerokúvaní

dovolania podľa sťažovateľky vôbec neskúmal, zisťoval len dodržanie lehoty na podanie

dovolania.

Podľa názoru sťažovateľky postup súdu pri doručovaní písomností určených

do vlastných rúk upravený v v jej prípade nebol dodržaný, keďže v čase

doručovania uznesenia krajského súdu sa právna zástupkyňa sťažovateľky nezdržiavala na

adrese advokátskej kancelárie z dôvodu pobytu na zahraničnej dovolenke, a teda predmetné

uznesenie nemohla prevziať.

Podaným dovolaním sa sťažovateľka domáhala preskúmania postupu okresného súdu

a krajského súdu, ktoré v exekučnom konaní o vydanie kľúčov od bytu proti povinnému

započítali trovy právneho zastúpenia v sume 487,25 € voči pohľadávke povinného ako

prenajímateľa v celkovej výške 574,54 €, ktorá vznikla na základe uznania jej záväzku

spočívajúceho v dlžnom nájomnom a úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu.

Uvedeným postupom bola sťažovateľke podľa jej názoru odňatá možnosť konať

pred súdom.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru namietaným uznesením najvyššieho súdu bolo

porušené, zrušil predmetné uznesenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení oprávnenej

v exekučnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. proti povinnému

o vymoženie povinnosti vydať kľúče od bytu. Okresný súd uznesením sp. zn.

zo 4. februára 2010 vyhovel námietkam povinného podaným proti exekúcii v časti trov

konania v sume 487,25 €, v prevyšujúcej časti jeho námietky i návrh na odklad exekúcie

zamietol a vyhovel aj jeho námietkam proti trovám exekúcie. Uznesením sp. zn.

z 10. februára 2010 okresný súd povinnému uložil povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za konanie o námietkach.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením sp. zn. ,

z 15. júna 2010 potvrdil uznesenie okresného súdu zo 4. februára 2010

v časti výroku o vyhovení námietkam povinného, čo sa týka konania v sume 487,25 €,

odmietol odvolanie sťažovateľky proti výroku o vyhovení námietkam povinného proti

predbežným trovám exekúcie v sume 231,47 € a zrušil uznesenie okresného súdu

z 10. februára 2010 o uložení povinnosti povinnému zaplatiť súdny poplatok za konanie

o námietkach.

Proti uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne dovolanie, ktoré odôvodnila existenciou vád podľa , a ,

ako aj existenciou inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tiež

tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol ako oneskorene podané

a v relevantnej časti namietaného rozhodnutia uviedol:

„V preskúmavanej veci je z obsahu súdneho spisu, zrejmé, že dovolaním napadnuté

rozhodnutie, t. j. uznesenie Krajského súdu v Prešove z 15. júna 2010, sp. zn. ,

, nadobudlo právoplatnosť 7. júla 2010 (v tento deň bolo rozhodnutie

doručené právnej zástupkyni oprávnenej JUDr. Dáši Komkovej ako v poradí poslednej).

Vzhľadom k tomu, že v danom prípade nebolo vydané opravné uznesenie a nepripadá teda

do úvahy použitie ustanovenia (veta druhá) , pripadol koniec

jednomesačnej lehoty na podanie dovolania počítanej od nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia na 7. august 2010. Tento deň bol sobota, preto došlo k posunutiu lehoty podľa

(veta druhá) a posledným dňom na podanie dovolania bol 9. august

2010 (pondelok ako najbližší nasledujúci pracovný deň). Dovolanie oprávnenej však bolo

podané poštou až 16. augusta 2010, teda zjavne po uplynutí zákonom stanovenej

jednomesačnej lehoty.“

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ako už bolo konštatované, najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie

sťažovateľky ako oneskorene podané s poukazom na v spojení

s . Keďže uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť

7. júla 2010 a sťažovateľka účinne podala dovolanie proti nemu až 16. augusta 2010,

je ústavne akceptovateľný záver dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania proti uzneseniu

krajského súdu z dôvodu jeho oneskoreného podania, pretože najvyšší súd vychádzal

z relevantného ustanovenia , ktoré primerane interpretoval

a aplikoval na skutkový a právny stav v konaní. Ústavný súd tak nezistil relevantnú

súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru a namietaným uznesením najvyššieho

súdu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá už po jej predbežnom

prerokovaní, bolo tiež bez právneho významu odkazovať sťažovateľku so žiadosťou

o ustanovenie právneho zástupcu na príslušné Centrum právnej pomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že jedinou podstatnou námietkou

sťažovateľky v sťažnosti bola nesprávna aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku upravujúcich doručovanie do vlastných rúk najvyšším súdom. Podľa tvrdenia

sťažovateľky zásielku určenú jej právnej zástupkyni počas jej neprítomnosti prevzal

advokátsky koncipient, čoho dôsledkom bolo zmeškanie zákonnej lehoty na podanie

dovolania proti uzneseniu krajského súdu. Táto okolnosť nebola v namietanom uznesení

najvyšším súdom zohľadnená. Z obsahu dovolania podaného sťažovateľkou proti uzneseniu

krajského súdu, ako aj z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že uvedenú

argumentáciu sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v dovolacom konaní

pred najvyšším súdom nepredniesla (hoci jej museli byť známe dôsledky zmeškania

zákonom ustanovenej lehoty), a teda nebolo povinnosťou najvyššieho súdu skúmať z

vlastnej iniciatívy, či osoba, ktorej patrí podpis na potvrdení o doručení uznesenia krajského

súdu, bola oprávnená na jeho prevzatie. Vzhľadom na uvedené mohol ústavný súd

odmietnuť sťažnosť sťažovateľky aj z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

a rozhodnutie. Vo vzťahu k podstate argumentácie sťažovateľky ústavný súd ešte

pripomína, že v zmysle je advokátsky koncipient osoba oprávnená

na prevzatie zásielky určenej advokátovi, pokiaľ bol poverený prijímaním zásielok.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014