Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 316/2014
PDF · 108.3 KB
No categories available
II. ÚS 316/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. M., zastúpeného advokátom
JUDr. Romanom Juríkom, Advokátska kancelária, Račianska 62, Bratislava, pre namietané
porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín pod
sp. zn. 23 Er 3533/2004 a Krajským súdom v Trenčíne pod sp. zn. 6 CoE 175/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára
2014 doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným
súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 23 Er 3533/2004 a Krajským súdom
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 6 CoE 175/2013. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 17. januára 2014.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že na základe platobného
výmeru Všeobecnej zdravotnej poisťovne Považská Bystrica (ďalej len „poisťovňa“) sp. zn.
PV 2233/2003/b zo 14. augusta 2003 ako exekučného titulu sa vedie proti sťažovateľovi ako
povinnému exekúcia na okresnom súde pod sp. zn. 23 Er 3533/2004. Ako oprávnený
vystupuje v súčasnosti právny nástupca poisťovne Slovenská konsolidačná, a. s.
Platobný výmer sťažovateľ nikdy neprevzal a nevedel ani o tom, že by bol tento
uložený na pošte, hoci odo dňa uloženia zásielky mala začať plynúť lehota na uplatnenie
fikcie doručenia. V skutočnosti však doručenka pripojená k exekučnému titulu nespĺňa
predpísané náležitosti, a preto podmienky na uplatnenie fikcie doručenia nemôžu byť
splnené. Nemohli preto ani nastať účinky právoplatnosti a vykonateľnosti platobného
výmeru. Tieto skutočnosti mal všeobecný súd preskúmať z úradnej moci už v štádiu
rozhodovania o vydaní poverenia pre súdneho exekútora, čo sa však nestalo.
Sťažovateľ požiadal v roku 2012 o zastavenie a odklad exekúcie. Uznesením
okresného súdu č. k. 23 Er 3533/2004-50 z 12. augusta 2013 bol tak návrh na zastavenie
exekúcie, ako aj návrh na povolenie odkladu exekúcie zamietnutý. Uznesením krajského
súdu č. k. 6 CoE 175/2013-69 z 19. novembra 2013 bolo uznesenie okresného súdu
vo vzťahu k zamietnutiu návrhu na zastavenie exekúcie potvrdené a odvolanie vo vzťahu
k zamietnutiu návrhu na odklad exekúcie odmietnuté.
Podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy mu svojím postupom odňali právo
na súdnu ochranu a na prístup k súdu. Odňatie možnosti konať pred súdom spočívalo v tom,
že sťažovateľ nebol konfrontovaný v sporných otázkach a nedošlo ani k vysporiadaniu sa
s jeho odvolacími námietkami. S dôvodmi zastavenia exekúcie sa všeobecné súdy riadne
nezaoberali, a to bez uvedenia dôvodov. Konanie prebehlo písomne bez možnosti vyjadriť
sa a bez vykonania dôkazov, ktoré by mohli viesť k spravodlivému riešeniu sporu. Bola tak
popretá aj zásada ústnosti konania a prístupu účastníka konania k súdu v kontexte
vykonania riadneho dokazovania. K odňatiu práva na prístup k súdu v materiálnom zmysle
došlo aj vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok odôvodnenia.
Všeobecné súdy nesprávne posúdili otázku náležitostí doručenky ako verejnej listiny
v súvislosti s uplatnením fikcie doručenia v zmysle Správneho poriadku. Krajský súd
formalisticky konštatoval, že obálka, v ktorej bol doručovaný exekučný titul, obsahuje
pečiatku pošty, čo sa má vzťahovať aj na doručenku, hoci táto neobsahuje formálne prvky
predpísané pre perfektnú verejnú listinu. Preskúmateľným spôsobom sa nevysporiadali
s normami upravujúcimi obsahové náležitosti doručenky a nemali vôbec za preukázané, že
dátumy vyznačil poštový doručovateľ. To znemožnilo správne vyhodnotenie splnenia
podmienok uplatnenia ustanovenia § 24 ods. 1 a 2 Správneho poriadku. Všeobecné súdy
odobrili skutočnosť, že hocijaká doručenka bez pečiatky pošty a podpisu doručovateľa,
na ktorej sú iba nečitateľne vyznačené dátumy doručenia, opakovaného doručenia
a uloženia zásielky, je perfektná a spôsobilá na splnenie podmienok na aplikáciu fikcie
doručenia. Ide o nesprávny a arbitrárny postup, keďže sa nevykonalo nijaké šetrenie
a dokazovanie vo vzťahu k náležitostiam doručenky a okolnostiam doručenia.
Celkove možno uzavrieť, že uznesenia všeobecných súdov neobsahujú nijaké
dôvody, pre ktoré došlo k zamietnutiu návrhu na zastavenie exekúcie.
Z hľadiska právomoci ústavného súdu konať v tejto veci sťažovateľ zdôrazňuje, že
vyčerpal všetky dostupné vnútroštátne prostriedky nápravy. Čo sa týka podania dovolania,
sťažovateľ sa opiera o judikatúru ústavného súdu, ktorá potvrdzuje, že na dovolanie nie je
právny nárok, a preto nie je nevyhnutné sťažnosť podávať až po rozhodnutí dovolacieho
súdu. Podľa názoru sťažovateľa dovolanie v tomto zmysle nie je účinným prostriedkom
nápravy porušených ústavných práv.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
23 Er 3533/2004 a krajským súdom pod sp. zn. 6 CoE 175/2013 s tým, aby boli uznesenia
okresného súdu z 12. augusta 2013 a krajského súdu z 19. novembra 2013 zrušené a vec
bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Domáha sa ďalej priznania finančného
zadosťučinenia vo výške po 1 000 € od okresného súdu a od krajského súdu. Napokon sa
domáha aj náhrady trov konania od okresného súdu a od krajského súdu.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 6 CoE 175/2013-69 z 19. novembra 2013.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal
krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného
súdu. Treba dodať, že sťažovateľ právo podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu aj
využil.
Proti uzneseniu krajského súdu vzhľadom na povahu námietok sťažovateľa prichádza
do úvahy podanie dovolania, ktorého prípustnosť by sa opierala o ustanovenie § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ podľa zistenia ústavného súdu
dovolanie proti uzneseniu krajského súdu aj podal. Preto právomoc poskytnúť ochranu
sťažovateľovým právam má v danom štádiu Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci
dovolacieho konania. Tým je zároveň vo vzťahu voči uzneseniu krajského súdu vylúčená
právomoc ústavného súdu.
Napokon treba uviesť, že je celkom mylný názor sťažovateľa, podľa ktorého
dovolanie nie je účinným právnym prostriedkom nápravy porušených ústavných práv,
a preto nie je nevyhnutné sťažnosť ústavnému súdu podať až po rozhodnutí dovolacieho
súdu. V skutočnosti opak je pravdou. Dovolanie treba považovať za účinný právny
prostriedok, vyčerpanie ktorého musí predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu.
Sťažovateľove úvahy by obstáli iba vo vzťahu voči inštitútu mimoriadneho dovolania podľa
§ 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2014