Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 384/2014
PDF · 207.53 KB
No categories available
I. ÚS 384/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť F. B., zastúpeného advokátom JUDr. Karolom
Prochotským, Advokátska kancelária, Lesná 376, Podolinec, vo veci namietaného porušenia
základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresnej prokuratúry Poprad, Krajskej prokuratúry v Prešove a
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v bližšie neidentifikovaných konaniach a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
19. februára 2014 doručená sťažnosť F. B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), postupom Okresnej prokuratúry Poprad (ďalej
len „okresná prokuratúra“), Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská
prokuratúra“) a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) v bližšie neidentifikovaných konaniach.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako tajomník občianskeho
združenia s názvom Svetové združenie bývalých čsl. politických väzňov (ďalej len
„občianske združenie“) na základe podnetu viacerých členov občianskeho združenia, ako aj
občanov mesta Poprad listom z 10. septembra 2012 vyzval v ich mene primátora mesta
Poprad (ďalej len „primátor“), aby odstúpil z postu primátora z dôvodu, že hodnoverne
nepreukázal nadobudnutie svojho majetku, ako aj z dôvodu podozrenia „... zo zneužívania
právomoci verejného činiteľa a zo zneužitia tejto funkcie na súkromné obohatenie... “.
V dôsledku uvedeného mali viceprimátori mesta Poprad telefonicky kontaktovať
predsedníčku občianskeho združenia, aby sa v mene občianskeho združenia dištancovala
od výzvy podanej sťažovateľom primátorovi, avšak po tom, ako toto odmietla, mal toto
vyhlásenie „...s najväčšou pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote..., na podnet
primátora...“ vydať v mene občianskeho združenia a údajne z poverenia predsedu
občianskeho združenia Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja (ďalej len „PV –
ZPKO“) pán K., ktorý mal odoslať „... tlačovým agentúram TASR a SITA otvorený list
poškodzujúci tajomníka SZČPV F. B. (rozumej sťažovateľa, pozn.), i samotné občianske
združenie“, avšak podľa vyjadrenia predsedu PV – ZPKO mal pán K. konať bez jeho
poverenia. V dôsledku uvedeného mali byť následne v tlači uverejnené články s názvami
„Politickí väzni: Bednár nás nemá právo zastupovať“ a „Politickí väzni sa dištancujú od
iniciatívy na odvolanie primátora Popradu“.
Následne „Uvedený postup vedenia mesta a samotného primátora však dňa
24. 9. 2012 sťažovateľa donútili k podaniu podnetu Úradu špeciálnej prokuratúry
pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 326 Tr. zák. ods. 1 písm. a) b)...“. Predmetné trestné oznámenie sťažovateľ
odôvodnil tým, že v snahe spôsobiť mu úmyselne škodu „... verejní činitelia Mesta Poprad,
na príkaz primátora D. a priamo aj on prekračovali svoju právomoc a vykonávali ju
spôsobom odporujúcim zákonu tak, že dňa 10.9.2012 a 12.9.2012 vyvíjali nátlak
na predsedníčku SZČPV (občianske združenie, pozn.) E. B., aby cez TASR oznámila v mene
SZČPV, že sa dištancuje od uvedených výziev“ podaných primátorovi sťažovateľom.
Listom č. k. 1 Pn 777/12-3 z 19. novembra 2012 prokurátor okresnej prokuratúry
sťažovateľovi oznámil, že ním podané trestné oznámenie bolo postúpené na ďalšie konanie
Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Poprad, Odboru kriminálnej polície (ďalej len
„okresné riaditeľstvo“), pričom vyšetrovateľ okresného riaditeľstva uznesením ČVS:
ORP 976/2-OVK-PP-2012 z 27. decembra 2012 trestné oznámenie sťažovateľa odmietol,
pretože nebol „... dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2
Trestného poriadku“. Sťažnosti sťažovateľa proti označenému uzneseniu vyšetrovateľ
okresného riaditeľstva vyhovel z dôvodu, že na jej základe vyšli najavo nové skutočnosti,
a preto je potrebné doplniť dokazovanie, v dôsledku čoho sťažnosťou napadnuté uznesenie
v celom rozsahu zrušil. Po vykonaní ďalších vyšetrovacích úkonov vyšetrovateľ okresného
riaditeľstva uznesením ČVS: ORP-976/2-OVK-PP-2012 z 11. marca 2013 zastavil trestné
stíhanie, pretože bolo nepochybné, že skutok nie je trestným činom a nebol dôvod ani
na postúpenie veci. Sťažovateľ domnievajúc sa, že „... rozhodnutie o zastavení konania
bolo predčasné, pričom sa vyšetrovateľ nevysporiadal s navzájom súvisiacimi podaniami
komplexne a vcelku...“, podal proti zastavujúcemu uzneseniu 18. marca 2013 sťažnosť
a súčasne poukazujúc na to, že „... pre vyšetrenie tohto podnetu na OR PZ v Poprade nie sú
zaručené zákonné podmienky bez zasahovania do nezávislosti orgánov činných v trestnom
konaní zo strany popradského primátora. Z týchto dôvodov, v záujme zabezpečenia
nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní, dodržania rovnosti zbraní a práva
na spravodlivé konanie žiadal, aby vec bola odňatá OR PZ v Poprade a prikázaná inému
okresu.“
Okresná prokuratúra uznesením č. k. 2 Pv 48/13-8 z 30. apríla 2013 sťažnosť
sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva ako nedôvodnú zamietla
a k „... žiadosti o odňatie veci z dôvodu nestrannosti a zasahovania do nezávislosti orgánov
činných v trestnom konaní prokurátor konštatoval, že je bezpredmetná vzhľadom
na zamietnutie sťažnosti a súčasné procesné štádium veci“.
Následne po tom, ako ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 332/2013-10
z 18. júla 2013 odkázal sťažovateľa na podanie podnetu podľa zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)
na preskúmanie postupu a rozhodnutia okresnej prokuratúry, sťažovateľ tento
podnet 23. septembra 2013 podal, ktorý vybavil prokurátor krajskej prokuratúry listom
č. k. 1/1 KPt 88/13-11 z 21. novembra 2013 tak, že námietky sťažovateľa k namietanému
postupu a rozhodnutiu okresnej prokuratúry vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené.
Následne o opakovanom podnete sťažovateľa z 28. novembra 2013 podanom podľa zákona
o prokuratúre preskúmala postup a závery krajskej prokuratúry generálna prokuratúra
v konaní vedenom pod sp. zn. IV/4 GPt 133/13/1000 z 28. januára 2014, pričom
prokurátorka generálnej prokuratúry konštatovala správnosť postupu podriadených
prokuratúr, a teda opakovaný podnet sťažovateľa za neopodstatnený.
Sťažnosť podanú ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil takto:
„Okresná prokuratúra Poprad, Krajská prokuratúra Prešov a Generálna
prokuratúra SR svojím postupom a tým že nevyvodili žiadnu nápravu vo veci postupu
Okresného riaditeľstva PZ Odboru kriminálnej polície v Poprade, porušujú Ústavu
Slovenskej republiky - čl. 46. ods. 1 - právo na prejednanie veci zákonom stanoveným
postupom a Ústavu Slovenskej republiky... .
Predkladateľ sťažnosti má za to, že v danom prípade sa zjavne jedná o zasahovanie
do nezávislosti orgánov činných v trestnom konaní zo strany primátora D., čo potvrdzujú aj
vyjadrenia bývalého šéfa NBÚ, bývalého prezidenta policajného zboru a bývalého
vyšetrovateľa polície k správe o stave korupcie uverejnené v Rádio žurnále zo dňa
27.9.2012, v ktorých sa uvádza, že Slovensko je plné korupcie, čo je reálny stav, a ak aj sú
dôkazy, tie sú vždy spochybnené a nikto nie je odsúdený. Dôkazy SIS sa nedajú použiť
pred súdom. Polícia sa takýmto prípadom vyhýba a nemá dostatočnú podporu ani
z prokuratúry. Politika je na Slovensku prepojená so silnými ekonomickými skupinami,
ktoré zarábajú neskutočne veľké peniaze. Polícia zasa je maximálne podriadená politikom
a celý policajný manažment je od politikov závislý. S kritikou Európskej komisie bola
slovenská verejnosť oboznámená aj vo vysielaní hlavného spravodajstva Slovenského
rozhlasu dňa 4. a 11. februára 2014, kde okrem iného bolo povedané, že polícia je
na Slovensku spolitizovaná a o veci rozhodujú známosti. Predkladateľ sťažnosti listom
zo dňa 17. 2. 2014, týmto konkrétnym prípadom upozornil predsedu Európskej komisie, že
postup polície by nebol možný bez súčinností prokuratúry, ktorá je spolitizovaná rovnako
ako polícia, čo potvrdil upovedomením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa
28.1.2014.
Za daného stavu prokuratúra kryje prominentných porušovateľov zákona a stáva sa
spolupáchateľom ich konania. Takýto postup prokuratúry, ktorá samotná marí právo
občana na spravodlivosť, je spochybnením právneho štátu a Ústavy SR.
Je všeobecne známe aj z iných prípadov nežiaducich oznámení proti prominentným
politikom, že prokuratúra bežne porušuje Ústavu SR a ako inštitút zlyháva, pretože zákon
neplatí pre každého občana rovnako, preto jediným garantom dodržiavania zákonnosti
a ústavy ostáva už len Ústavný súd.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo F. B., na prejednanie veci zákonom stanoveným postupom podľa
čl. 46. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Poprad, Krajskej
prokuratúry Prešov a Generálnej prokuratúry vo veci oznámenia o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin porušené bolo.
2. Uznesenie Okresnej prokuratúry v Poprade sp. zn. 2 Pv 48/13-8 zo dňa 30. 4.
2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Predkladateľ sťažnosti si neuplatňuje nárok na priznanie finančného
zadosťučinenia.
4. F. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 284,08eur, (slovom
dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov), ktorú je Okresná prokuratúra Poprad povinná
vyplatiť na účet advokáta JUDr. Karola Prochotského, Lesná 376, 065 03 PODOLINEC,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľom namietané porušenie
základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry v bližšie
nešpecifikovaných konaniach.
Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je v danom prípade navyše zastúpený
kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia (petit sťažnosti), ktorého sa sťažovateľ domáha.
Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, avšak v danom prípade kvalifikovane právne zastúpený sťažovateľ v petite svojej
sťažnosti neidentifikoval (uvedením spisovej značky) v ktorom konkrétnom konaní malo
dôjsť postupom označených prokuratúr k namietanému porušeniu ním označeného
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. V dôsledku uvedeného je tak petit
sťažnosti nevykonateľný, avšak ústavný súd v záujme predchádzať prílišnému formalizmu
pri posudzovaní sťažnosti a tiež v záujme poskytnutia materiálnoprávnej ochrany právam
sťažovateľa s prihliadnutím na obsahové zdôvodnenie sťažnosti a jej prílohy, sťažnosť
sťažovateľa aj vecne preskúmal.
1. K namietanému postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného základného práva
alebo slobody oprávnený konať alebo rozhodovať iný orgán verejnej moci (okrem súdu,
pozn.), ústavný súd jeho sťažnosť už po jej predbežnom prerokovaní odmietne
pre neprípustnosť.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu toho
práva, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, t. j. základného práva na inú právnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť v príčinnej súvislosti
s postupom okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry pri vybavovaní podaní sťažovateľa
v súvislosti s jeho trestným oznámením z 24. septembra 2012, neposkytujú iné orgány
verejnej moci na základe sťažovateľovi dostupných právnych prostriedkov predstavujúcich
účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania
sťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého postupu okresnej prokuratúry a krajskej
prokuratúry využitím opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre adresovaného
generálnej prokuratúre, ktorý opakovaný podnet sťažovateľ napokon aj účinne využil,
pričom generálna prokuratúra sa v konaní o tomto opakovanom podnete v podstate musela
vysporiadať s identickými námietkami, aké sťažovateľ proti označenému postupu okresnej
prokuratúry a krajskej prokuratúry uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou
vo veciach patriacich do právomoci iných orgánov verejnej moci, ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry,
pozn.) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2. K namietanému postupu generálnej prokuratúry
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietaný postup generálnej prokuratúry (rovnako ako aj
v prípade namietaného postupu okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry, pozn.), je
argumentácia sťažovateľa týkajúca sa namietaného porušenia jeho základného práva na inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy založená iba na jeho všeobecnom
presvedčení o korupcii v kruhoch primátora mesta Poprad a jeho údajnom mocenskom
vplyve na vyšetrovateľa okresného riaditeľstva a na predstaviteľov podriadených
prokuratúr, v dôsledku čoho tieto orgány činné v trestnom konaní nerozhodli o trestom
oznámení sťažovateľa z 24. septembra 2012 podľa jeho predstáv.
V liste generálnej prokuratúry č. k. IV/4 GPt 133/13/1000-15 z 28. januára 2014
o vybavení opakovaného podnetu sťažovateľa prokurátorka generálnej prokuratúry okrem
iného uviedla:
„Vzhľadom k tomu, že som si v celom rozsahu osvojila vybavenie veci podriadenými
prokurátormi, nepovažujem za potrebné opakovať ich podrobné zdôvodnenia. V celom
rozsahu som sa stotožnila s doterajším postupom a rozhodovaním orgánov činných
v trestnom konaní a nezistila som žiadne pochybenie alebo nesprávnosť, či už pokiaľ ide
o rozsah vykonaného dokazovania alebo správne ustálenie a právne posúdenie skutkového
stavu.“
Pre úplnosť veci ústavný súd poukazuje aj na závery krajskej prokuratúry, s ktorými
sa, ako je uvedené, generálna prokuratúra stotožnila:
„Z pohľadu posúdenia veci považujem za potrebné uviesť, že nemôžem objektívne
vylúčiť ani potvrdiť eventuálny záver vo Vami namietanom smere a teda to, či na orgány
činné v trestnom konaní bol alebo nebol robený nátlak v tom smere, aby rozhodli určitým
spôsobom. Podstatným je, že uvedené úvahy sú čisto teoretické a Vami naznačené v púhej
akademickej teoretickej rovine, bez uvedenia jediného konkrétneho dôkazu.“
V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že iba teoretické podozrenia
o možnom neústavnom postupe generálnej prokuratúry pri vybavovaní opakovaného
podnetu sťažovateľa (bez uvedenia konkrétnych skutočností, ktoré by mohol ústavný súd
posúdiť, napr. nedodržanie lehôt alebo postup v rozpore so zákonom a pod., pozn.), samy
osebe nepostačujú na záver o porušení základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti (k postupu generálnej
prokuratúry, pozn.) už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia okresnej prokuratúry, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovateľ domáhal ich priznania,
už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014