Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 387/2014
PDF · 315.98 KB
No categories available
I. ÚS 387/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 387/2014-104
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti
S., s. r. o., obchodnej spoločnosti A., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej
spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti V., s. r. o., obchodnej spoločnosti B., s. r. o., obchodnej spoločnosti
K., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej
spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti V., k. s., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti
S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej
spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti
R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej
spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti
R., s. r. o., a obchodnej spoločnosti F., s. r. o., zastúpených advokátom Mgr. Rastislavom
Hanulákom, Advokátska kancelária Capitol Legal Group s. r. o., Kollárovo námestie 20,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. l a 2,
čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 20 ods. l a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 55 ods. 2 a čl. 123
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj vo veci namietaného porušenia práv zaručených v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA
z 28. novembra 2013, ako aj ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14
vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje
cenová regulácia v elektroenergetike, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti A., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti
S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej
spoločnosti V., s. r. o., obchodnej spoločnosti B. s. r. o., obchodnej spoločnosti K. s. r. o.,
obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti
S. s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej
spoločnosti V. k. s., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti
R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej
spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o.,
obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti
R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej
spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o.,
obchodnej spoločnosti F. s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. februára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej
spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti A., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti
S., s. r. o., obchodnej spoločnosti V., s. r. o., obchodnej spoločnosti B., s. r. o., obchodnej
spoločnosti K., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti
R., s. r. o., obchodnej spoločnosti V., k. s., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej
spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti
R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej
spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,
obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti
R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej
spoločnosti R., s. r. o., a obchodnej spoločnosti F., s. r. o., (spolu ďalej len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. l a 2, čl. 13
ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 20 ods. l a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 55 ods. 2 a čl. 123 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj vo veci namietaného porušenia práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), v čl. 14 dohovoru a čl. 49 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie (ďalej „zmluva o EU“) rozhodnutím Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví (ďalej aj „úrad pre reguláciu“) č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA
z 28. novembra 2013, ako aj ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14
vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z. ktorou sa ustanovuje
cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „vyhláška o regulácii“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú výrobcami elektriny
zo slnečnej energie, ktorí sú napojení do distribučnej sústavy el. energie prevádzkovanej
obchodnou spoločnosťou Stredoslovenská energetika – Distribúcia, a. s. (ďalej len
„regulovaný subjekt“). Na základe § 14 ods. 11 zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii
v sieťových odvetviach (ďalej len „zákon o regulácii“) v spojení s § 26 ̶§ 28 vyhlášky
Úradu pre reguláciu č. 221/2013 Z. z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia
v elektroenergetike (ďalej len „vyhláška o regulácii“) vydal úrad pre reguláciu cenové
rozhodnutie č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA z 28. novembra 2013 (ďalej len „cenové
rozhodnutie“), ktorým určil pre regulovaný subjekt tarify za prístup do distribučnej sústavy
a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia na obdobie od 1. januára 2014
do 31. decembra 2014.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú, že ich práva boli
porušené v prvom rade v príčinnej súvislosti s vyhláškou o regulácii, konkrétne jej
ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26, ako aj § 29 ods. 13 a 14, a následne tiež na jej základe
vydaným cenovým rozhodnutím, do ktorého sa v podstate mal premietnuť obsah
označených ustanovení vyhlášky o regulácii a v tejto súvislosti sťažovatelia v sťažnosti
uviedli:
«Sťažovatelia majú tiež za to, že ich... základné práva a slobody boli porušené
aj vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje
cenová regulácia v elektroenergetike..., konkrétne ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26
a § 29 ods. 13 a 14 Vyhlášky, ktorými Porušovateľ určil povinnosť Sťažovateľov platiť
Regulovanému subjektu platbu za prístup do distribučnej sústavy Regulovaného subjektu.
Hoci z formálno-právneho hľadiska má Vyhláška povahu všeobecne záväzného
právneho predpisu, Sťažovatelia poukazujú na to, že z materiálneho hľadiska majú
napadnuté ustanovenia Vyhlášky povahu individuálneho správneho aktu, ktorého
preskúmanie podlieha právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle článku 127
Ústavy SR. ...
Z formálneho hľadiska predstavuje Vyhláška procesný predpis, ktorým sa určujú
podrobnosti procesu schvaľovania cien tovarov a regulovaných činností v elektroenergetike
a podmienok ich uplatňovania... Podľa Vyhlášky sa postupuje pri určovaní a schvaľovaní
cien a podmienok ich uplatňovania v cenovom konaní, výsledkom ktorého je vydanie
cenového rozhodnutia... Vyhláška ako všeobecne záväzný právny predpis je preto pre
Sťažovateľov v zásade nenapadnuteľná (s výnimkou bližšie špecifikovanou v článku IV-B
tejto sťažnosti), napadnúť však možno akt jej aplikácie, ktorým je práve Cenové
rozhodnutie, konkrétne jeho napadnutá časť vzťahujúca sa aj na Sťažovateľov a upravujúca
podmienky uplatňovania Tarify za RK. ...
... je obsah napadnutej časti Cenového rozhodnutia obsahovo totožný s príslušnými
ustanoveniami Vyhlášky, t. j. obsah Vyhlášky sa v rámci cenového konania „premietol",
aj do Cenového rozhodnutia. ...“
Sťažovatelia považujú vyhlášku o regulácii a na jej základe vydaný cenový predpis,
ktorými im mala byť, ako výrobcom elektriny zavedená s účinnosťou od 1. januára 2014
nová povinnosť, a to povinnosť platiť regulovanému subjektu (Stredoslovenská energetika̶
Distribúcia, a. s.) za prístup do regionálnej distribučnej sústavy na distribúciu elektriny
tarifu za tzv. rezervovanú kapacitu (ďalej len „tarifa za RK“), za neústavné najmä z dôvodu,
že táto povinnosť, ktorá do 31. decembra 2013 neexistovala, je uložená aj výrobcom
elektriny, ktorý s regulovaným subjektom nemajú uzavreté zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a teda ani de facto nevyužívajú distribučnú
sústavu regulovaného subjektu, ktorému by mali platiť. Sťažovatelia poukazujú
na skutočnosť, že práve oni sú takýmito výrobcami elektriny, pričom navyše sú výrobcami
elektriny, ktorí majú právo na podporu podľa zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore
obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o podpore
obnoviteľných zdrojov“), ktorá je zabezpečená povinnosťou regulovaného subjektu povinne
od nich odoberať celý objem nimi vyrobenej elektriny a to na výstupe zo zariadenia
na výrobu elektriny, resp. na vstupe do distribučnej sústavy, takže „Sťažovatelia teda
de iure ani de facto neuskutočňujú prepravu elektriny distribučnou sústavou, a preto niet
žiadneho racionálneho dôvodu na zabezpečovanie prístupu do distribučnej sústavy
pre zariadenia Sťažovateľov (rezerváciu distribučnej kapacity) a uzavieranie zmluvy
o prístupe a distribúcii“, a teda v konečnom dôsledku tak podľa sťažovateľov nie je ani
právny dôvod na to, aby regulovanému subjektu platili tarifu za RK.
V súvislosti s uvedeným sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:
«Sťažovatelia považujú za potrebné zdôrazniť, že podľa právneho stavu
uplatňovaného do konca roka 2013 neboli vôbec povinní platiť takúto platbu, a to ani
v prípade, ak im bola regulovaná činnosť prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie
elektriny alebo činnosť prístupu do prenosovej sústavy a prenosu elektriny poskytovaná
a mali na tieto účely uzavretý s Regulovaným subjektom príslušný zmluvný vzťah (táto
služba bola v tom čase poskytovaná bezplatne). Podľa predchádzajúceho právneho stavu
boli za poskytovanie takejto služby povinní platiť iba odberatelia elektriny pripojení
do distribučnej sústavy alebo prenosovej sústavy. Pre výrobcov elektriny tak ide o úplne
novú povinnosť. ...
Špecifikom tejto platby však je, že sa povinnosť na jej platenie ukladá aj výrobcom
elektriny, ktorí nemajú s Regulovaným subjektom uzavretú zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a teda nielen zmluvne ale ani de facto
nevyužívajú distribučnú sústavu Regulovaného subjektu. Napadnutá časť Cenového
rozhodnutia je tak v tomto ohľade totožná so znením ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky, podľa
ktorého „Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza
prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy
vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá
s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“
Tarifa za RK sa má tak voči takýmto výrobcom uplatňovať ako fixný mesačný
poplatok na základe faktúry vystavenej Regulovaným subjektom, a to bez ohľadu na
existenciu záväzku na poskytovanie regulovanej činnosti prístupu do distribučnej sústavy
a distribúcie, na rozsah využívania distribučnej sústavy Regulovaného subjektu či na rozsah
elektriny vyrobenej Sťažovateľmi.
Medzi výrobcov elektriny, ktorí nemajú s Regulovaným subjektom uzavretú zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a túto regulovanú činnosť v praxi
ani nevyužívajú patria aj Sťažovatelia. Žiaden právny predpis im pritom povinnosť uzavrieť
zmluvu a využívať distribučnú sústavu Regulovaného subjektu neukladá, ba dokonca
v zmysle ust. § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike je uzavretie zmluvy o prístupe
do sústavy považované „len“ za právo výrobcu a nie jeho povinnosť. ...
Pre úplnosť je potrebné uviesť, že Sťažovatelia patria medzi výrobcov elektriny
s právom na podporu podľa zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov
energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o podpore“), a to najmä s právom
na podporu formou povinného odberu elektriny za cenu elektriny na straty, ktorú
zabezpečuje práve Regulovaný subjekt. Podstatou tejto formy podpory pritom je, že celý
objem elektriny, ktorý Sťažovatelia vyrobia je dodaný a odobratý zo zariadenia na výrobu
elektriny (t.j. na výstupe zo zariadenia na výrobu elektriny resp. na vstupe do distribučnej
sústavy). Sťažovatelia teda de iure ani de facto neuskutočňujú prepravu elektriny
distribučnou sústavou, a preto niet žiadneho racionálneho dôvodu na zabezpečovanie
prístupu do distribučnej sústavy pre zariadenia Sťažovateľov (rezerváciu distribučnej
kapacity) a uzavieranie zmluvy o prístupe a distribúcii.
Sťažovatelia majú navyše za to, že im prepravu elektriny distribučnou sústavou
(distribúciu elektriny) neumožňuje ani platná legislatíva, keďže podľa ust. § 4 ods. 10
Zákona o podpore je každý z nich povinný „dodať prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny“.
Po splnení tejto povinnosti tak Sťažovateľom „neostáva“ žiadna elektrina, ktorú by mohli
prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom.
Z uvedeného vyplýva, že Sťažovatelia vôbec nepotrebujú uzavierať s Regulovaným
subjektom zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a ani tieto
regulované služby využívať. Napriek tomu im však Cenové rozhodnutie a Vyhláška ukladajú
povinnosť platiť Tarifu za RK. ...
Na základe uvedených skutočností je tak zrejmé, že Sťažovatelia sú priamo dotknutí
na svojich právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach Cenovým rozhodnutím
a Vyhláškou (v rozsahu napadnutej časti), keďže bez ohľadu na využívanie distribučnej
sústavy Regulovaného subjektu musia platiť každý mesiac Tarifu za RK, a to „len“
na základe faktúry vystavenej Regulovaným subjektom. V nasledujúcich častiach tejto
sťažnosti pritom preukazujú, že Cenovým rozhodnutím a Vyhláškou (vydanými
Porušovateľom) došlo tiež k zásahu do ich základných práv a slobôd. ...
Z uvedeného vyplýva, že voči Sťažovateľom, ktorí zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny uzavretú nemajú a ani túto regulovanú činnosť nevyužívajú,
má Tarifa za RK povahu autoritatívnej poplatkovej povinnosti vyplývajúcej z Cenového
rozhodnutia a Vyhlášky ako všeobecne záväzného právneho predpisu. Porušovateľ však
nemá právomoc ukladať fyzickým a právnickým osobám žiadnu poplatkovú povinnosť,
pričom aj určenie regulovanej ceny je podľa Sťažovateľov potrebné chápať len ako
štátnomocenský zásah do zmluvnej slobody účastníkov príslušného záväzkovoprávneho
vzťahu v sieťových odvetviach a nie jej nahrádzanie. Povinnosť zaplatenia ceny
podliehajúcej cenovej regulácii môže vyplynúť len z konkrétneho záväzkovoprávneho
vzťahu, a to v podobe protiplnenia za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby v sieťových
odvetviach.
A keďže v prípade Sťažovateľov sa regulovaná činnosť prístupu a distribúcie
neposkytuje, nemožno im ani ukladať povinnosť platiť cenu za jej poskytovanie. Uloženie
takejto povinnosti v Cenovom rozhodnutí možno preto považovať za úkon, ktorým
Porušovateľ prekročil svoje zákonné kompetencie. ...
O tom, že účelom zavedenia Tarify za RK pre výrobcov elektriny je predovšetkým
spoplatnenie výrobcov elektriny bez ohľadu na rozsah využívania príslušnej regulovanej
činnosti svedčí aj odôvodnenie konečného znenia ust. § 26 ods. 23 až 25 Vyhlášky:
„Jednoznačné ustanovenie, že platba za distribúciu sa bude vzťahovať na všetkých
výrobcov elektriny... Zároveň sa explicitne navrhuje povinnosť výrobcov elektriny platiť
platbu za distribúciu regionálnej distribučnej sústave na základe faktúry, aby nedochádzalo
k aplikačným problémom tohto ustanovenia v praxi a k odmietaniu povinnosti platiť
pre neexistujúcu zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy
a distribúcii elektriny.“ ...
Z uvedených dôvodov majú Sťažovatelia za to, že v rozsahu v akom sa má Tarifa
za RK uplatňovať voči výrobcom elektriny, ktorí nevyužívajú službu prístupu do distribučnej
sústavy a distribúcie elektriny došlo k prekročeniu právomoci Úradu vykonávať cenovú
reguláciu a k porušeniu špecifikovaných základných práv a slobôd Sťažovateľov.»
Sťažovatelia v súvislosti s namietaným porušením svojich práv v príčinnej súvislosti
s vyhláškou o regulácii v sťažnosti okrem iného tiež uviedli:
«Vyhláška má však povahu všeobecne záväzného právneho predpisu, vo vzťahu
ku ktorému v podmienkach materiálneho právneho štátu platí, že obsah jeho úpravy musí
byť všeobecný, a to najmä s prihliadnutím na predmet úpravy ako aj okruh adresátov.
Nedodržanie tohto princípu generality právnej normy možno preto považovať za porušenie
princípu materiálneho právneho štátu vyplývajúceho z článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný
súd SR k tomu uvádza: „Jednou z požiadaviek, ktoré napĺňajú právny štát, je aj všeobecne
uznávaná požiadavka generality právnej normy, preto v rozpore s citovaným článkom
ústavy je právna norma, ktorá sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci“ (nález
spis. zn. PL. ÚS 16/95 zo dňa 24. 5. 1995). ...
... Ak však cieľom právnej normy je zbaviť určité konkrétne subjekty vlastníctva
(čo i len sčasti) či motivácie v ich doterajšej podnikateľskej činnosti, prípadne nájsť „inú
cestu“ ako ich zbaviť vlastníctva (t.j. inak ako cestou individuálneho vyvlastnenia, avšak
s rovnakým dopadom), ide o akt, ktorý je skryte určený konkrétnym subjektom, bez ambícií
riešiť modelovú situáciu, naopak s cieľom zasiahnuť určité konkrétne práva a povinnosti
konkrétnych subjektov. Takýto „predpis“ potom nie je fakticky všeobecne záväzným
právnym predpisom, ale individuálnym rozhodnutím Porušovateľa, ktoré je prijaté vo forme
Vyhlášky. ...
Ako pritom vyplýva z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, pri posudzovaní či
v konkrétnom prípade ide o normatívny alebo individuálny právny akt, je potrebné
prihliadať nielen na jeho formu, ale tiež na jeho predmet, obsah a účinky (nález spis.
zn. PL ÚS 16/95 zo dňa 24.5.1995). Ústavný súd ČR v rozhodnutí spis. zn. PL. ÚS 24/04
zo dňa 28. 6. 2005 vo vzťahu k ustanoveniu § 3a zákona č. 114/1995 Sb. o vnitrozemské
plavbě uvádza, že predmetné ustanovenie: „upravuje jedinečný případ, a schází mu tak
podstatný materiální znak právní normy, jimž je obecnost. Materiálně se proto nejedná
o právní předpis, ale napadené ustanovení je de facto individuálním správním aktem.“
Ak sa pritom bližšie pozrieme na okruh adresátov, predmet, obsah a účinky
ustanovení Vyhlášky upravujúcich podrobnosti cenovej regulácie činnosti prístupu
do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny, „podľa označenia" sa síce vzťahujú len
na Regulovaný subjekt ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ale
čo do obsahu a účelu majú zjavný dopad na výrobcov elektriny pripojených do distribučnej
sústavy Regulovaného subjektu (a teda aj na Sťažovateľov). ...
... Vyhláška je teda vo vzťahu k odberateľom pripojeným do distribučnej sústavy
prísne všeobecná, zatiaľ čo vo vzťahu k výrobcom elektriny rieši konkrétnu situáciu
ustanovujúc platobnú povinnosť s konkrétnym obsahom.
Takáto selektívnosť v prístupe Porušovateľa vedie Sťažovateľov k záveru, že vyššie
uvedenou úpravou „podrobností cenovej regulácie“ vôbec nesledoval ciele v podobe
nastavenia všeobecných (modelových) podmienok cenovej regulácie činnosti prístupu do
distribučnej sústavy a distribúcie pre výrobcov elektriny, ale len cieľ výberu vopred viac-
menej presne definovateľného objemu finančných prostriedkov v prospech Regulovaného
subjektu... Sťažovateľom sa tak javí, že primárnym cieľom je odňatie časti majetku
výrobcom elektriny pripojených do distribučných sústav, čo však rozhodne nemožno
uskutočňovať na základe Vyhlášky a spôsobom, akým to Porušovateľ uskutočňuje.
Povahu citovaných ustanovení Vyhlášky ako individuálneho právneho aktu pritom
dokresľuje aj fakt, že v prípade, ak by ústavný súd zrušil napadnuté časti Cenového
rozhodnutia, naďalej by súčasťou právneho poriadku boli ustanovenia § 26 ods. 23, 24 a 26
a § 29 ods. 13 a 14 Vyhlášky, ktoré výrobcom elektriny (vrátane Sťažovateľov) ukladajú
totožnú povinnosť ako zrušené časti Cenového rozhodnutia. Napriek právnej „neexistencii“
individuálneho správneho aktu by tak naďalej existoval dostatočne určitý mechanizmus
výpočtu Tarify za RK a podmienok jej uplatňovania vyplývajúci zo všeobecne záväzného
právneho predpisu.
Sťažovatelia sú preto toho názoru, že ust. § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14
Vyhlášky majú de facto povahu individuálneho správneho aktu, v dôsledku čoho je potrebné
pristúpiť nielen k zrušeniu napadnutej časti Cenového rozhodnutia, ale aj týchto ustanovení
Vyhlášky. Opačný postup by totiž znamenal, že Sťažovateľom bude odňaté právo na súdnu
a inú právnu ochranu garantované článkom 46 ods. 2 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1
Dohovoru, keďže sa voči uvedeným ustanoveniam Vyhlášky nebudú môcť brániť súdnou
cestou.»
Okrem toho sťažovatelia namietajú, že napádaným cenovým rozhodnutím, ako aj
vyhláškou o regulácii sú ako výrobcovia elektriny v porovnaní s jej odberateľmi
diskriminovaní, pretože na rozdiel od jej odberateľov im nie je priznaná možnosť dojednať
si s regulovaným subjektom hodnotu distribučnej (rezervovanej) kapacity, ktorá je
v konečnom dôsledku určujúcou pre výpočet platby za prístup do distribučnej sústavy.
Sťažovatelia tiež poukazujú na skutočnosť, že ako výrobcovia elektriny majú
s regulovaným subjektom, ktorý je prevádzkovateľom distribučnej siete, uzavreté iba zmluvy
o ich fyzickom pripojení do distribučnej sústavy, za ktoré technické (fyzické) pripojenie už
raz zaplatili, a teda ich za toto už raz realizované pripojenie nemožno viac spoplatňovať aj
v rámci regulovanej činnosti pripojenia do distribučnej siete, pretože táto činnosť je
regulovanou činnosťou sui generis, takže «Hodnota maximálnej rezervovanej kapacity teda
vôbec nesúvisí so službou prístupu do distribučnej sústavy a nemožno ju stotožniť s
distribučnou (rezervovanou) kapacitou, ktorá má byť ako jediná relevantná z hľadiska
zabezpečovania a spoplatňovania služby prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie
elektriny.
V napadnutej časti Cenového rozhodnutia a Vyhlášky sa tak bez opory v zákonnej
úprave „miešajú" inštitúty pripojenia do sústavy (maximálna rezervovaná kapacita)
s inštitútmi zabezpečenia prístupu do sústavy a distribúcie s cieľom určiť fixnú hodnotu
vstupujúcu do výpočtu Tarify za RK pre výrobcov elektriny. Týmto postupom sa však nielen
popiera právo výrobcov elektriny dojednať si s Regulovaným subjektom hodnotu
rezervovanej kapacity, v akej žiada o prístup do distribučnej sústavy, ale sa tiež bezdôvodne
a arbitrárne určuje výrobcom elektriny povinnosť platiť Tarifu za RK v určitej fixnej výške
(zodpovedajúcej 12-mesačnej sadzbe platby za rezervovanú kapacitu) bez možnosti jej
ovplyvnenia úpravou spôsobu prevádzky zariadenia na výrobu elektriny. ...
Uvedené len deklaruje quasi fiškálny účel zavedenia Tarify za RK pre výrobcov
elektriny, pri ktorom je irelevantné zohľadnenie miery využívania príslušnej regulovanej
činnosti a dôraz sa kladie len na výber určitého objemu finančných prostriedkov, ktorý
pri určení fixnej platby možno relatívne jednoducho vypočítať vopred. Tým sa súčasne
garantuje Regulovanému subjektu určitý výnos od výrobcov elektriny pripojených do jeho
distribučnej sústavy, čo takisto nemožno považovať za naplnenie účelu cenovej
regulácie...“».
Napokon sťažovatelia namietajú, že vyhláška o regulácii a na jej základe vydané
cenové rozhodnutie retroaktívne zasiahli do ich postavenia, pretože zasiahli do už
prebiehajúceho regulačného obdobia, ktoré podľa regulačnej politiky schválenej Radou pre
reguláciu malo trvať od 1. januára 2012 do 31. decembra 2016, do behu tohto obdobia však
bolo zasiahnuté bez toho, aby vyhláška o regulácii mala akékoľvek ustanovenie o prerušení
alebo o skončení takto stanoveného regulačného obdobia, pričom v dôsledku tohto zásahu
sa postavenie sťažovateľov ako výrobcov elektriny zhoršilo, tým že im bola uložená
do tej doby neexistujúca povinnosť. Uvedeným postupom tak podľa sťažovateľov bolo
retroaktívne zasiahnuté do ich legitímnych očakávaní, že v priebehu prebiehajúceho
regulačného obdobia nedôjde k zásadným zmenám v pravidlách regulácie, čomu
prispôsobili aj svoju hospodársku politiku. V tejto súvislosti sťažovatelia v sťažnosti tiež
uviedli:
„Zavedenie Tarify za RK pre výrobcov elektriny uprostred stabilizovaného
regulačného obdobia prichádza preto do úvahy len v prípade, ak je vecne odôvodnené,
vhodné a potrebné k dosiahnutiu sledovaného cieľa, a najmä ak je daný verejný záujem,
ktorý preváži nad záujmom výrobcov elektriny na ďalšom trvaní doterajšej právnej úpravy
(nález Ústavného súdu ČR spis. zn. PI. ÚS 17/11 zo dňa 15. 5. 2012).
Porušovateľ však ani pri vydávaní Vyhlášky a ani pri vydávaní Cenového
rozhodnutia žiaden verejný záujem nedeklaroval, a tak majú Sťažovatelia za to, že zmena
pravidiel cenovej regulácie vzťahujúca sa na výrobcov elektriny nie je uskutočnená ústavno
konformným spôsobom, a to z dôvodu, že výrazne zhoršuje ich právne a ekonomické
postavenie, pričom je uskutočnená arbitrárne bez akéhokoľvek verejne známeho
zhodnotenia dopadov na trh. Oproti výrobcom v okolitých krajinách pritom dostáva
slovenských výrobcov do výrazne nevýhodnejšej pozície.“
V neposlednom rade sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva a práva
na ochranu vlastníctva aj v tom, že o sumu tarify z RK, ktorú majú povinnosť platiť
regulovanému subjektu, sa im zníži suma doplatku, ktorý im vypláca regulovaný subjekt
za výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov (výroba elektriny zo slnečnej energie, pozn.).
V dôsledku uvedeného tak podľa sťažovateľov dochádza nielen k zásahu do ich
vlastníckeho práva k majetku (príjmu), ktorý legitímne očakávali na základe záruk
priznaných im zákonom o podpore obnoviteľných zdrojov, ale sa tým zasahuje aj do ich
práva na podnikanie, keďže im bola obmedzená záruka návratnosti investícií, ktoré vložili
do zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov. V tejto súvislosti sťažovatelia
tiež uviedli:
„Povaha výroby elektriny zo slnečnej energie, pri ktorej podnikajú Sťažovatelia,
za predchádzajúcej ani súčasnej ekonomickej situácie (najmä pri cenách elektriny
na komoditných trhoch) neumožňovala a dodnes neumožňuje návratnosť investícií počas
životnosti zariadenia na výrobu elektriny bez participácie na relevantnom systéme podpory.
S ohľadom na záväzok Slovenskej republiky zabezpečiť do roku 2020 minimálne 14 %-ný
podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe,
prijatím Zákona o podpore pristúpila Slovenská republika k zavedeniu systému podpory,
ktorý umožní záujemcom nielen investovať do zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie, ale tiež očakávať rozumnú návratnosť svojej investície. ...
... návratnosť investície po zavedení povinnosti platby Tarify za RK, k návratnosti
investície nielenže nedôjde v rámci požadovaných 12 rokov, ale pri súčasných cenách
elektriny ani počas garantovanej 15-ročnej doby podpory, čo zo zariadení na výrobu
elektriny zo slnečnej energie robí v podstate zmarené investície. ...
Sťažovatelia majú pritom za to, že otázka návratnosti investície je úzko spojená
s možnosťou tvorby zisku, keďže bez návratnosti de facto niet reálneho zisku. Ten pritom
možno celkom jednoznačne považovať za podstatu a zmysel práva na podnikanie
garantovaného článkom 35 ods. 1 Ústavy SR.“
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie
konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva a slobody Sťažovateľov vyplývajúce z článku 1 ods. 1, článku 2
ods. 2 a 3, článku 12 ods. l a 2, článku 13 ods. 1,2,3 a 4, článku 20 ods. l a 4, článku 35
ods. 1, článku 46 ods. 2, článku 55 ods. 2 a článku 123 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a článku 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie boli porušené
rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0024/2014/E, číslo spisu 8923-2013-
BA zo dňa 28. 11. 2013.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví č. 0024/2014/E, číslo spisu 8923-2013-BA zo dňa 28.11.2013 v rozsahu časti
A článku V.
Sťažovatelia si uplatňujú náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.“
Alternatívne sťažovatelia „V prípade, ak sa Ústavný súd SR stotožní s argumentáciou
Sťažovateľov o povahe napadnutých ustanovení Vyhlášky ako individuálneho správneho
aktu, žiadajú Sťažovatelia Ústavný súd SR, aby vydal aj takýto nález:
Základné práva a slobody Sťažovateľov vyplývajúce z článku 1 ods. 1, článku 2
ods. 2 a 3, článku 12 ods. l a 2, článku 13 ods. 1,2,3 a 4, článku 20 ods. l a 4, článku 35
ods. 1, článku 46 ods. 2, článku 55 ods. 2 a článku 123 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a článku 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie boli porušené
ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia
v elektroenergetike.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ustanovenia § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29
ods. 13 a 14 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., ktorou sa
ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike.
Sťažovatelia si uplatňujú náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.“
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sa sťažovatelia tiež domáhajú, aby ústavný súd
prijal dočasné opatrenie, ktorým by pozastavil vykonateľnosť napádaného cenového
rozhodnutia a poprípade, aby ním pozastavil ja účinnosť v petite označených ustanovení
vyhlášky o regulácii, pričom svoj návrh v tomto smere odôvodnili takto:
„Výkonom napadnutých častí Cenového rozhodnutia a Vyhlášky v praxi tak bude
Sťažovateľom spôsobená nielen závažná ujma na vyššie uvedených základných právach, ale
tiež ujma ekonomickej povahy vedúca až k ohrozeniu návratnosti investícií Sťažovateľov do
zariadení na výrobu elektriny, ktoré prevádzkujú..., čo môže mať tiež za následok
neschopnosť niektorého zo Sťažovateľov splácať poskytnuté úvery a hrozbu úpadku
vedúceho až k vyhláseniu konkurzu. Reálne tak hrozí, že predmetné náhle a neočakávané
spoplatnenie Sťažovateľov zasiahne neústavné a nezákonne nielen do práv a majetku
Sťažovateľov, ale je spôsobilé tiež ukončiť podnikanie niektorého z nich.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie nimi
označených základných práv a práv zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým
dohovorom a zmluvou o EU, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím uradu pre reguláciu č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA z 28. novembra 2013,
ako aj ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky o regulácii.
V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov ústavný súd v prvom rade poukazuje
na skutočnosť, že na ústavnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. Rvp 2375/2014 prebieha
konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy o návrhu skupiny poslancov Národnej rady
Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) na vyslovenie nesúladu § 26 ods. 23, 24,
25 a 26, ako aj § 29 ods. 13 vyhlášky o regulácií s ústavou, s dohovorom, dodatkovým
protokolom, ako aj inými zákonnými normami, ktoré sú súčasťou právneho poriadku
Slovenskej republiky.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi
právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,
prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú
povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich
do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými
spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),
aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú
platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych
predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,
vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný
odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.
Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré
jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke
zákonov.
Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde právoplatné rozhodnutia vydané
v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,
sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti
uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov je v prvom rade založená na ich
konštatovaní o ústavnej neudržateľnosti § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky
o regulácii, a v tom dôsledku aj cenového rozhodnutia úradu pre reguláciu, ktoré bolo
vydané na jej základe a do ktorého sa tak prevtelili aj označené ustanovenia tejto vyhlášky
o regulácii, o ktorých súlade s ústavou už ústavný súd koná na základe návrhu subjektu
na to oprávneného podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom
súde (t. j. na základe návrhu poslancov národnej rady, pozn.), je za danej procesnej situácie
podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľov bezpredmetná, a to najmä s ohľadom
na skutočnosť, že ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľov o charaktere vyhlášky
o regulácii ako individuálneho správneho aktu, ktorého ústavnosť by bolo možné
preskúmavať v konaní o individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Vyhláška o regulácii je všeobecne záväzným právnym predpisom (nie sú v nej
menovite označené subjekty, na ktoré by sa mala vzťahovať, pozn.), ústavnosť, resp. súlad
s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, môže
ústavný súd preskúmavať iba na základe návrhu na to zákonom oprávnených subjektov,
medzi ktoré sťažovatelia nepatria. Takýmito subjektmi podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18
ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde sú:
a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,
b) prezident Slovenskej republiky,
c) vláda Slovenskej republiky,
d) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,
e) generálny prokurátor Slovenskej republiky,
f) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1,
ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva
a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom
prerokovaní vo vzťahu k namietanej vyhláške o regulácii odmietol ako podanú zjavne
neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané rozhodnutie úradu pre reguláciu
č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA z 28. novembra 2013, ústavný súd konštatuje, že
rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe účinného všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktorého protiústavnosť autoritatívne nevyslovil orgán verejnej moci na to
legitimovaný (t. j. ústavný súd), nemôže byť bez ďalšieho považované za protiústavné
a vo svojej postate porušujúce základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.
Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že rozhodnutie úradu pre reguláciu č. 0024/2014/E,
8923-2013-BA z 28. novembra 2013 v jeho sťažovateľmi napádaných častiach v podstate
„kopíruje“ sporné a sťažovateľmi tiež napádané ustanovenia vyhlášky o regulácii,
o ústavnosti ktorých, tak ako už bolo uvedené, ústavný súd už koná v konaní vedenom
pod sp. zn. Rvp 2375/2014, výsledok ktorého bude mať napokon v zmysle citovaného
ustanovenia § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde vplyv aj na samotnú „životnosť“
a záväznosť sťažovateľmi napádaného rozhodnutia úradu pre reguláciu č. 0024/2014/E,
8923-2013-BA z 28. novembra 2013.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť
sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní aj vo vzťahu k napádanému cenovému
rozhodnutiu ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádanej
vyhlášky o regulácii a cenového rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovatelia
domáhali ich priznania, už nerozhodoval.
Z dôvodu omietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho dôvodu aj
rozhodovanie o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2014