Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 387/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-104

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti

S., s. r. o., obchodnej spoločnosti A., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej

spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,

obchodnej spoločnosti V., s. r. o., obchodnej spoločnosti B., s. r. o., obchodnej spoločnosti

K., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej

spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,

obchodnej spoločnosti V., k. s., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti

S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej

spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,

obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti

R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej

spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,

obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti

R., s. r. o., a obchodnej spoločnosti F., s. r. o., zastúpených advokátom Mgr. Rastislavom

Hanulákom, Advokátska kancelária Capitol Legal Group s. r. o., Kollárovo námestie 20,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. l a 2,

čl. 13 ods. 1, 2, 3 a 4, čl. 20 ods. l a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 55 ods. 2 a čl. 123

, ako aj vo veci namietaného porušenia práv zaručených v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA

z 28. novembra 2013, ako aj ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14

vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. , ktorou sa ustanovuje

cenová regulácia v elektroenergetike, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,

obchodnej spoločnosti A., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti

S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej

spoločnosti V., s. r. o., obchodnej spoločnosti B. s. r. o., obchodnej spoločnosti K. s. r. o.,

obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti

S. s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej

spoločnosti V. k. s., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,

obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti

R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej

spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o.,

obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti

R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej

spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o., obchodnej spoločnosti R. s. r. o.,

obchodnej spoločnosti F. s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. februára 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej

spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti A., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o.,

obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti

S., s. r. o., obchodnej spoločnosti V., s. r. o., obchodnej spoločnosti B., s. r. o., obchodnej

spoločnosti K., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,

obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti F., s. r. o., obchodnej spoločnosti

R., s. r. o., obchodnej spoločnosti V., k. s., obchodnej spoločnosti P., s. r. o., obchodnej

spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti S., s. r. o., obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,

obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti

R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej

spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,

obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti

R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej spoločnosti R., s. r. o., obchodnej

spoločnosti R., s. r. o., a obchodnej spoločnosti F., s. r. o., (spolu ďalej len „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. l a 2, čl. 13

ods. 1, 2, 3 a 4, ods. l a 4, , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj vo veci namietaného porušenia práv

zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), v čl. 14 dohovoru a čl. 49 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie (ďalej „zmluva o EU“) rozhodnutím Úradu pre reguláciu

sieťových odvetví (ďalej aj „úrad pre reguláciu“) č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA

z 28. novembra 2013, ako aj ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14

vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. ktorou sa ustanovuje

cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len „vyhláška o regulácii“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú výrobcami elektriny

zo slnečnej energie, ktorí sú napojení do distribučnej sústavy el. energie prevádzkovanej

obchodnou spoločnosťou Stredoslovenská energetika – Distribúcia, a. s. (ďalej len

„regulovaný subjekt“). Na základe o regulácii

v sieťových odvetviach (ďalej len „zákon o regulácii“) v spojení s § 26 ̶§ 28 vyhlášky

Úradu pre reguláciu č. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia

v elektroenergetike (ďalej len „vyhláška o regulácii“) vydal úrad pre reguláciu cenové

rozhodnutie č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA z 28. novembra 2013 (ďalej len „cenové

rozhodnutie“), ktorým určil pre regulovaný subjekt tarify za prístup do distribučnej sústavy

a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia na obdobie od 1. januára 2014

do 31. decembra 2014.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovatelia namietajú, že ich práva boli

porušené v prvom rade v príčinnej súvislosti s vyhláškou o regulácii, konkrétne jej

ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26, ako aj § 29 ods. 13 a 14, a následne tiež na jej základe

vydaným cenovým rozhodnutím, do ktorého sa v podstate mal premietnuť obsah

označených ustanovení vyhlášky o regulácii a v tejto súvislosti sťažovatelia v sťažnosti

uviedli:

«Sťažovatelia majú tiež za to, že ich... základné práva a slobody boli porušené

aj vyhláškou Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. , ktorou sa ustanovuje

cenová regulácia v elektroenergetike..., konkrétne ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26

a § 29 ods. 13 a 14 Vyhlášky, ktorými Porušovateľ určil povinnosť Sťažovateľov platiť

Regulovanému subjektu platbu za prístup do distribučnej sústavy Regulovaného subjektu.

Hoci z formálno-právneho hľadiska má Vyhláška povahu všeobecne záväzného

právneho predpisu, Sťažovatelia poukazujú na to, že z materiálneho hľadiska majú

napadnuté ustanovenia Vyhlášky povahu individuálneho správneho aktu, ktorého

preskúmanie podlieha právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky v zmysle článku 127

SR. ...

Z formálneho hľadiska predstavuje Vyhláška procesný predpis, ktorým sa určujú

podrobnosti procesu schvaľovania cien tovarov a regulovaných činností v elektroenergetike

a podmienok ich uplatňovania... Podľa Vyhlášky sa postupuje pri určovaní a schvaľovaní

cien a podmienok ich uplatňovania v cenovom konaní, výsledkom ktorého je vydanie

cenového rozhodnutia... Vyhláška ako všeobecne záväzný právny predpis je preto pre

Sťažovateľov v zásade nenapadnuteľná (s výnimkou bližšie špecifikovanou v článku IV-B

tejto sťažnosti), napadnúť však možno akt jej aplikácie, ktorým je práve Cenové

rozhodnutie, konkrétne jeho napadnutá časť vzťahujúca sa aj na Sťažovateľov a upravujúca

podmienky uplatňovania Tarify za RK. ...

... je obsah napadnutej časti Cenového rozhodnutia obsahovo totožný s príslušnými

ustanoveniami Vyhlášky, t. j. obsah Vyhlášky sa v rámci cenového konania „premietol",

aj do Cenového rozhodnutia. ...“

Sťažovatelia považujú vyhlášku o regulácii a na jej základe vydaný cenový predpis,

ktorými im mala byť, ako výrobcom elektriny zavedená s účinnosťou od 1. januára 2014

nová povinnosť, a to povinnosť platiť regulovanému subjektu (Stredoslovenská energetika̶

Distribúcia, a. s.) za prístup do regionálnej distribučnej sústavy na distribúciu elektriny

tarifu za tzv. rezervovanú kapacitu (ďalej len „tarifa za RK“), za neústavné najmä z dôvodu,

že táto povinnosť, ktorá do 31. decembra 2013 neexistovala, je uložená aj výrobcom

elektriny, ktorý s regulovaným subjektom nemajú uzavreté zmluvy o prístupe

do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a teda ani de facto nevyužívajú distribučnú

sústavu regulovaného subjektu, ktorému by mali platiť. Sťažovatelia poukazujú

na skutočnosť, že práve oni sú takýmito výrobcami elektriny, pričom navyše sú výrobcami

elektriny, ktorí majú právo na podporu podľa o podpore

obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o podpore

obnoviteľných zdrojov“), ktorá je zabezpečená povinnosťou regulovaného subjektu povinne

od nich odoberať celý objem nimi vyrobenej elektriny a to na výstupe zo zariadenia

na výrobu elektriny, resp. na vstupe do distribučnej sústavy, takže „Sťažovatelia teda

de iure ani de facto neuskutočňujú prepravu elektriny distribučnou sústavou, a preto niet

žiadneho racionálneho dôvodu na zabezpečovanie prístupu do distribučnej sústavy

pre zariadenia Sťažovateľov (rezerváciu distribučnej kapacity) a uzavieranie zmluvy

o prístupe a distribúcii“, a teda v konečnom dôsledku tak podľa sťažovateľov nie je ani

právny dôvod na to, aby regulovanému subjektu platili tarifu za RK.

V súvislosti s uvedeným sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

«Sťažovatelia považujú za potrebné zdôrazniť, že podľa právneho stavu

uplatňovaného do konca roka 2013 neboli vôbec povinní platiť takúto platbu, a to ani

v prípade, ak im bola regulovaná činnosť prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie

elektriny alebo činnosť prístupu do prenosovej sústavy a prenosu elektriny poskytovaná

a mali na tieto účely uzavretý s Regulovaným subjektom príslušný zmluvný vzťah (táto

služba bola v tom čase poskytovaná bezplatne). Podľa predchádzajúceho právneho stavu

boli za poskytovanie takejto služby povinní platiť iba odberatelia elektriny pripojení

do distribučnej sústavy alebo prenosovej sústavy. Pre výrobcov elektriny tak ide o úplne

novú povinnosť. ...

Špecifikom tejto platby však je, že sa povinnosť na jej platenie ukladá aj výrobcom

elektriny, ktorí nemajú s Regulovaným subjektom uzavretú zmluvu o prístupe do

distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a teda nielen zmluvne ale ani de facto

nevyužívajú distribučnú sústavu Regulovaného subjektu. Napadnutá časť Cenového

rozhodnutia je tak v tomto ohľade totožná so znením ust. § 26 ods. 23 Vyhlášky, podľa

ktorého „Výrobcom elektriny pripojeným do regionálnej distribučnej sústavy sa uhrádza

prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy platba za prístup do distribučnej sústavy

vo výške podľa predchádzajúcej vety na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom

regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá

s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo

zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“

Tarifa za RK sa má tak voči takýmto výrobcom uplatňovať ako fixný mesačný

poplatok na základe faktúry vystavenej Regulovaným subjektom, a to bez ohľadu na

existenciu záväzku na poskytovanie regulovanej činnosti prístupu do distribučnej sústavy

a distribúcie, na rozsah využívania distribučnej sústavy Regulovaného subjektu či na rozsah

elektriny vyrobenej Sťažovateľmi.

Medzi výrobcov elektriny, ktorí nemajú s Regulovaným subjektom uzavretú zmluvu

o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a túto regulovanú činnosť v praxi

ani nevyužívajú patria aj Sťažovatelia. Žiaden právny predpis im pritom povinnosť uzavrieť

zmluvu a využívať distribučnú sústavu Regulovaného subjektu neukladá, ba dokonca

v zmysle ust. § 27 ods. 1 písm. b) Zákona o energetike je uzavretie zmluvy o prístupe

do sústavy považované „len“ za právo výrobcu a nie jeho povinnosť. ...

Pre úplnosť je potrebné uviesť, že Sťažovatelia patria medzi výrobcov elektriny

s právom na podporu podľa o podpore obnoviteľných zdrojov

energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o podpore“), a to najmä s právom

na podporu formou povinného odberu elektriny za cenu elektriny na straty, ktorú

zabezpečuje práve Regulovaný subjekt. Podstatou tejto formy podpory pritom je, že celý

objem elektriny, ktorý Sťažovatelia vyrobia je dodaný a odobratý zo zariadenia na výrobu

elektriny (t.j. na výstupe zo zariadenia na výrobu elektriny resp. na vstupe do distribučnej

sústavy). Sťažovatelia teda de iure ani de facto neuskutočňujú prepravu elektriny

distribučnou sústavou, a preto niet žiadneho racionálneho dôvodu na zabezpečovanie

prístupu do distribučnej sústavy pre zariadenia Sťažovateľov (rezerváciu distribučnej

kapacity) a uzavieranie zmluvy o prístupe a distribúcii.

Sťažovatelia majú navyše za to, že im prepravu elektriny distribučnou sústavou

(distribúciu elektriny) neumožňuje ani platná legislatíva, keďže podľa ust. § 4 ods. 10

Zákona o podpore je každý z nich povinný „dodať prevádzkovateľovi regionálnej

distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu, celý objem vyrobenej elektriny“.

Po splnení tejto povinnosti tak Sťažovateľom „neostáva“ žiadna elektrina, ktorú by mohli

prepravovať distribučnou sústavou k ďalším odberateľom.

Z uvedeného vyplýva, že Sťažovatelia vôbec nepotrebujú uzavierať s Regulovaným

subjektom zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a ani tieto

regulované služby využívať. Napriek tomu im však Cenové rozhodnutie a Vyhláška ukladajú

povinnosť platiť Tarifu za RK. ...

Na základe uvedených skutočností je tak zrejmé, že Sťažovatelia sú priamo dotknutí

na svojich právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach Cenovým rozhodnutím

a Vyhláškou (v rozsahu napadnutej časti), keďže bez ohľadu na využívanie distribučnej

sústavy Regulovaného subjektu musia platiť každý mesiac Tarifu za RK, a to „len“

na základe faktúry vystavenej Regulovaným subjektom. V nasledujúcich častiach tejto

sťažnosti pritom preukazujú, že Cenovým rozhodnutím a Vyhláškou (vydanými

Porušovateľom) došlo tiež k zásahu do ich základných práv a slobôd. ...

Z uvedeného vyplýva, že voči Sťažovateľom, ktorí zmluvu o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny uzavretú nemajú a ani túto regulovanú činnosť nevyužívajú,

má Tarifa za RK povahu autoritatívnej poplatkovej povinnosti vyplývajúcej z Cenového

rozhodnutia a Vyhlášky ako všeobecne záväzného právneho predpisu. Porušovateľ však

nemá právomoc ukladať fyzickým a právnickým osobám žiadnu poplatkovú povinnosť,

pričom aj určenie regulovanej ceny je podľa Sťažovateľov potrebné chápať len ako

štátnomocenský zásah do zmluvnej slobody účastníkov príslušného záväzkovoprávneho

vzťahu v sieťových odvetviach a nie jej nahrádzanie. Povinnosť zaplatenia ceny

podliehajúcej cenovej regulácii môže vyplynúť len z konkrétneho záväzkovoprávneho

vzťahu, a to v podobe protiplnenia za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby v sieťových

odvetviach.

A keďže v prípade Sťažovateľov sa regulovaná činnosť prístupu a distribúcie

neposkytuje, nemožno im ani ukladať povinnosť platiť cenu za jej poskytovanie. Uloženie

takejto povinnosti v Cenovom rozhodnutí možno preto považovať za úkon, ktorým

Porušovateľ prekročil svoje zákonné kompetencie. ...

O tom, že účelom zavedenia Tarify za RK pre výrobcov elektriny je predovšetkým

spoplatnenie výrobcov elektriny bez ohľadu na rozsah využívania príslušnej regulovanej

činnosti svedčí aj odôvodnenie konečného znenia ust. § 26 ods. 23 až 25 Vyhlášky:

„Jednoznačné ustanovenie, že platba za distribúciu sa bude vzťahovať na všetkých

výrobcov elektriny... Zároveň sa explicitne navrhuje povinnosť výrobcov elektriny platiť

platbu za distribúciu regionálnej distribučnej sústave na základe faktúry, aby nedochádzalo

k aplikačným problémom tohto ustanovenia v praxi a k odmietaniu povinnosti platiť

pre neexistujúcu zmluvu o pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy

a distribúcii elektriny.“ ...

Z uvedených dôvodov majú Sťažovatelia za to, že v rozsahu v akom sa má Tarifa

za RK uplatňovať voči výrobcom elektriny, ktorí nevyužívajú službu prístupu do distribučnej

sústavy a distribúcie elektriny došlo k prekročeniu právomoci Úradu vykonávať cenovú

reguláciu a k porušeniu špecifikovaných základných práv a slobôd Sťažovateľov.»

Sťažovatelia v súvislosti s namietaným porušením svojich práv v príčinnej súvislosti

s vyhláškou o regulácii v sťažnosti okrem iného tiež uviedli:

«Vyhláška má však povahu všeobecne záväzného právneho predpisu, vo vzťahu

ku ktorému v podmienkach materiálneho právneho štátu platí, že obsah jeho úpravy musí

byť všeobecný, a to najmä s prihliadnutím na predmet úpravy ako aj okruh adresátov.

Nedodržanie tohto princípu generality právnej normy možno preto považovať za porušenie

princípu materiálneho právneho štátu vyplývajúceho z článku 1 ods. 1 SR. Ústavný

súd SR k tomu uvádza: „Jednou z požiadaviek, ktoré napĺňajú právny štát, je aj všeobecne

uznávaná požiadavka generality právnej normy, preto v rozpore s citovaným článkom

je právna norma, ktorá sa vzťahuje na určité, vopred známe jednotlivé veci“ (nález

spis. zn. zo dňa 24. 5. 1995). ...

... Ak však cieľom právnej normy je zbaviť určité konkrétne subjekty vlastníctva

(čo i len sčasti) či motivácie v ich doterajšej podnikateľskej činnosti, prípadne nájsť „inú

cestu“ ako ich zbaviť vlastníctva (t.j. inak ako cestou individuálneho vyvlastnenia, avšak

s rovnakým dopadom), ide o akt, ktorý je skryte určený konkrétnym subjektom, bez ambícií

riešiť modelovú situáciu, naopak s cieľom zasiahnuť určité konkrétne práva a povinnosti

konkrétnych subjektov. Takýto „predpis“ potom nie je fakticky všeobecne záväzným

právnym predpisom, ale individuálnym rozhodnutím Porušovateľa, ktoré je prijaté vo forme

Vyhlášky. ...

Ako pritom vyplýva z rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, pri posudzovaní či

v konkrétnom prípade ide o normatívny alebo individuálny právny akt, je potrebné

prihliadať nielen na jeho formu, ale tiež na jeho predmet, obsah a účinky (nález spis.

zn. zo dňa 24.5.1995). Ústavný súd ČR v rozhodnutí spis. zn.

zo dňa 28. 6. 2005 vo vzťahu k ustanoveniu § 3a zákona č. 114/1995 Sb. o vnitrozemské

plavbě uvádza, že predmetné ustanovenie: „upravuje jedinečný případ, a schází mu tak

podstatný materiální znak právní normy, jimž je obecnost. Materiálně se proto nejedná

o právní předpis, ale napadené ustanovení je de facto individuálním správním aktem.“

Ak sa pritom bližšie pozrieme na okruh adresátov, predmet, obsah a účinky

ustanovení Vyhlášky upravujúcich podrobnosti cenovej regulácie činnosti prístupu

do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny, „podľa označenia" sa síce vzťahujú len

na Regulovaný subjekt ako prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ale

čo do obsahu a účelu majú zjavný dopad na výrobcov elektriny pripojených do distribučnej

sústavy Regulovaného subjektu (a teda aj na Sťažovateľov). ...

... Vyhláška je teda vo vzťahu k odberateľom pripojeným do distribučnej sústavy

prísne všeobecná, zatiaľ čo vo vzťahu k výrobcom elektriny rieši konkrétnu situáciu

ustanovujúc platobnú povinnosť s konkrétnym obsahom.

Takáto selektívnosť v prístupe Porušovateľa vedie Sťažovateľov k záveru, že vyššie

uvedenou úpravou „podrobností cenovej regulácie“ vôbec nesledoval ciele v podobe

nastavenia všeobecných (modelových) podmienok cenovej regulácie činnosti prístupu do

distribučnej sústavy a distribúcie pre výrobcov elektriny, ale len cieľ výberu vopred viac-

menej presne definovateľného objemu finančných prostriedkov v prospech Regulovaného

subjektu... Sťažovateľom sa tak javí, že primárnym cieľom je odňatie časti majetku

výrobcom elektriny pripojených do distribučných sústav, čo však rozhodne nemožno

uskutočňovať na základe Vyhlášky a spôsobom, akým to Porušovateľ uskutočňuje.

Povahu citovaných ustanovení Vyhlášky ako individuálneho právneho aktu pritom

dokresľuje aj fakt, že v prípade, ak by ústavný súd zrušil napadnuté časti Cenového

rozhodnutia, naďalej by súčasťou právneho poriadku boli ustanovenia § 26 ods. 23, 24 a 26

a § 29 ods. 13 a 14 Vyhlášky, ktoré výrobcom elektriny (vrátane Sťažovateľov) ukladajú

totožnú povinnosť ako zrušené časti Cenového rozhodnutia. Napriek právnej „neexistencii“

individuálneho správneho aktu by tak naďalej existoval dostatočne určitý mechanizmus

výpočtu Tarify za RK a podmienok jej uplatňovania vyplývajúci zo všeobecne záväzného

právneho predpisu.

Sťažovatelia sú preto toho názoru, že ust. § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14

Vyhlášky majú de facto povahu individuálneho správneho aktu, v dôsledku čoho je potrebné

pristúpiť nielen k zrušeniu napadnutej časti Cenového rozhodnutia, ale aj týchto ustanovení

Vyhlášky. Opačný postup by totiž znamenal, že Sťažovateľom bude odňaté právo na súdnu

a inú právnu ochranu garantované článkom 46 ods. 2 SR a článkom 6 ods. 1

Dohovoru, keďže sa voči uvedeným ustanoveniam Vyhlášky nebudú môcť brániť súdnou

cestou.»

Okrem toho sťažovatelia namietajú, že napádaným cenovým rozhodnutím, ako aj

vyhláškou o regulácii sú ako výrobcovia elektriny v porovnaní s jej odberateľmi

diskriminovaní, pretože na rozdiel od jej odberateľov im nie je priznaná možnosť dojednať

si s regulovaným subjektom hodnotu distribučnej (rezervovanej) kapacity, ktorá je

v konečnom dôsledku určujúcou pre výpočet platby za prístup do distribučnej sústavy.

Sťažovatelia tiež poukazujú na skutočnosť, že ako výrobcovia elektriny majú

s regulovaným subjektom, ktorý je prevádzkovateľom distribučnej siete, uzavreté iba zmluvy

o ich fyzickom pripojení do distribučnej sústavy, za ktoré technické (fyzické) pripojenie už

raz zaplatili, a teda ich za toto už raz realizované pripojenie nemožno viac spoplatňovať aj

v rámci regulovanej činnosti pripojenia do distribučnej siete, pretože táto činnosť je

regulovanou činnosťou sui generis, takže «Hodnota maximálnej rezervovanej kapacity teda

vôbec nesúvisí so službou prístupu do distribučnej sústavy a nemožno ju stotožniť s

distribučnou (rezervovanou) kapacitou, ktorá má byť ako jediná relevantná z hľadiska

zabezpečovania a spoplatňovania služby prístupu do distribučnej sústavy a distribúcie

elektriny.

V napadnutej časti Cenového rozhodnutia a Vyhlášky sa tak bez opory v zákonnej

úprave „miešajú" inštitúty pripojenia do sústavy (maximálna rezervovaná kapacita)

s inštitútmi zabezpečenia prístupu do sústavy a distribúcie s cieľom určiť fixnú hodnotu

vstupujúcu do výpočtu Tarify za RK pre výrobcov elektriny. Týmto postupom sa však nielen

popiera právo výrobcov elektriny dojednať si s Regulovaným subjektom hodnotu

rezervovanej kapacity, v akej žiada o prístup do distribučnej sústavy, ale sa tiež bezdôvodne

a arbitrárne určuje výrobcom elektriny povinnosť platiť Tarifu za RK v určitej fixnej výške

(zodpovedajúcej 12-mesačnej sadzbe platby za rezervovanú kapacitu) bez možnosti jej

ovplyvnenia úpravou spôsobu prevádzky zariadenia na výrobu elektriny. ...

Uvedené len deklaruje quasi fiškálny účel zavedenia Tarify za RK pre výrobcov

elektriny, pri ktorom je irelevantné zohľadnenie miery využívania príslušnej regulovanej

činnosti a dôraz sa kladie len na výber určitého objemu finančných prostriedkov, ktorý

pri určení fixnej platby možno relatívne jednoducho vypočítať vopred. Tým sa súčasne

garantuje Regulovanému subjektu určitý výnos od výrobcov elektriny pripojených do jeho

distribučnej sústavy, čo takisto nemožno považovať za naplnenie účelu cenovej

regulácie...“».

Napokon sťažovatelia namietajú, že vyhláška o regulácii a na jej základe vydané

cenové rozhodnutie retroaktívne zasiahli do ich postavenia, pretože zasiahli do už

prebiehajúceho regulačného obdobia, ktoré podľa regulačnej politiky schválenej Radou pre

reguláciu malo trvať od 1. januára 2012 do 31. decembra 2016, do behu tohto obdobia však

bolo zasiahnuté bez toho, aby vyhláška o regulácii mala akékoľvek ustanovenie o prerušení

alebo o skončení takto stanoveného regulačného obdobia, pričom v dôsledku tohto zásahu

sa postavenie sťažovateľov ako výrobcov elektriny zhoršilo, tým že im bola uložená

do tej doby neexistujúca povinnosť. Uvedeným postupom tak podľa sťažovateľov bolo

retroaktívne zasiahnuté do ich legitímnych očakávaní, že v priebehu prebiehajúceho

regulačného obdobia nedôjde k zásadným zmenám v pravidlách regulácie, čomu

prispôsobili aj svoju hospodársku politiku. V tejto súvislosti sťažovatelia v sťažnosti tiež

uviedli:

„Zavedenie Tarify za RK pre výrobcov elektriny uprostred stabilizovaného

regulačného obdobia prichádza preto do úvahy len v prípade, ak je vecne odôvodnené,

vhodné a potrebné k dosiahnutiu sledovaného cieľa, a najmä ak je daný verejný záujem,

ktorý preváži nad záujmom výrobcov elektriny na ďalšom trvaní doterajšej právnej úpravy

(nález Ústavného súdu ČR spis. zn. zo dňa 15. 5. 2012).

Porušovateľ však ani pri vydávaní Vyhlášky a ani pri vydávaní Cenového

rozhodnutia žiaden verejný záujem nedeklaroval, a tak majú Sťažovatelia za to, že zmena

pravidiel cenovej regulácie vzťahujúca sa na výrobcov elektriny nie je uskutočnená ústavno

konformným spôsobom, a to z dôvodu, že výrazne zhoršuje ich právne a ekonomické

postavenie, pričom je uskutočnená arbitrárne bez akéhokoľvek verejne známeho

zhodnotenia dopadov na trh. Oproti výrobcom v okolitých krajinách pritom dostáva

slovenských výrobcov do výrazne nevýhodnejšej pozície.“

V neposlednom rade sťažovatelia vidia porušenie svojho základného práva a práva

na ochranu vlastníctva aj v tom, že o sumu tarify z RK, ktorú majú povinnosť platiť

regulovanému subjektu, sa im zníži suma doplatku, ktorý im vypláca regulovaný subjekt

za výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov (výroba elektriny zo slnečnej energie, pozn.).

V dôsledku uvedeného tak podľa sťažovateľov dochádza nielen k zásahu do ich

vlastníckeho práva k majetku (príjmu), ktorý legitímne očakávali na základe záruk

priznaných im zákonom o podpore obnoviteľných zdrojov, ale sa tým zasahuje aj do ich

práva na podnikanie, keďže im bola obmedzená záruka návratnosti investícií, ktoré vložili

do zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov. V tejto súvislosti sťažovatelia

tiež uviedli:

„Povaha výroby elektriny zo slnečnej energie, pri ktorej podnikajú Sťažovatelia,

za predchádzajúcej ani súčasnej ekonomickej situácie (najmä pri cenách elektriny

na komoditných trhoch) neumožňovala a dodnes neumožňuje návratnosť investícií počas

životnosti zariadenia na výrobu elektriny bez participácie na relevantnom systéme podpory.

S ohľadom na záväzok Slovenskej republiky zabezpečiť do roku 2020 minimálne 14 %-ný

podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe,

prijatím Zákona o podpore pristúpila Slovenská republika k zavedeniu systému podpory,

ktorý umožní záujemcom nielen investovať do zariadení na výrobu elektriny z obnoviteľných

zdrojov energie, ale tiež očakávať rozumnú návratnosť svojej investície. ...

... návratnosť investície po zavedení povinnosti platby Tarify za RK, k návratnosti

investície nielenže nedôjde v rámci požadovaných 12 rokov, ale pri súčasných cenách

elektriny ani počas garantovanej 15-ročnej doby podpory, čo zo zariadení na výrobu

elektriny zo slnečnej energie robí v podstate zmarené investície. ...

Sťažovatelia majú pritom za to, že otázka návratnosti investície je úzko spojená

s možnosťou tvorby zisku, keďže bez návratnosti de facto niet reálneho zisku. Ten pritom

možno celkom jednoznačne považovať za podstatu a zmysel práva na podnikanie

garantovaného článkom 35 ods. 1 SR.“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby po prijatí ich sťažnosti na ďalšie

konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva a slobody Sťažovateľov vyplývajúce z článku 1 ods. 1, článku 2

ods. 2 a 3, článku 12 ods. l a 2, článku 13 ods. 1,2,3 a 4, článku 20 ods. l a 4, článku 35

ods. 1, článku 46 ods. 2, článku 55 ods. 2 a článku 123 , ako aj

základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a článku 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie boli porušené

rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0024/2014/E, číslo spisu 8923-2013-

BA zo dňa 28. 11. 2013.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Úradu pre reguláciu sieťových

odvetví č. 0024/2014/E, číslo spisu 8923-2013-BA zo dňa 28.11.2013 v rozsahu časti

A článku V.

Sťažovatelia si uplatňujú náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.“

Alternatívne sťažovatelia „V prípade, ak sa Ústavný súd SR stotožní s argumentáciou

Sťažovateľov o povahe napadnutých ustanovení Vyhlášky ako individuálneho správneho

aktu, žiadajú Sťažovatelia Ústavný súd SR, aby vydal aj takýto nález:

Základné práva a slobody Sťažovateľov vyplývajúce z článku 1 ods. 1, článku 2

ods. 2 a 3, článku 12 ods. l a 2, článku 13 ods. 1,2,3 a 4, článku 20 ods. l a 4, článku 35

ods. 1, článku 46 ods. 2, článku 55 ods. 2 a článku 123 , ako aj

základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, článku 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a článku 49 Zmluvy o fungovaní Európskej únie boli porušené

ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky Úradu pre reguláciu

sieťových odvetví č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia

v elektroenergetike.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje ustanovenia § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29

ods. 13 a 14 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. , ktorou sa

ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike.

Sťažovatelia si uplatňujú náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.“

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sa sťažovatelia tiež domáhajú, aby ústavný súd

prijal dočasné opatrenie, ktorým by pozastavil vykonateľnosť napádaného cenového

rozhodnutia a poprípade, aby ním pozastavil ja účinnosť v petite označených ustanovení

vyhlášky o regulácii, pričom svoj návrh v tomto smere odôvodnili takto:

„Výkonom napadnutých častí Cenového rozhodnutia a Vyhlášky v praxi tak bude

Sťažovateľom spôsobená nielen závažná ujma na vyššie uvedených základných právach, ale

tiež ujma ekonomickej povahy vedúca až k ohrozeniu návratnosti investícií Sťažovateľov do

zariadení na výrobu elektriny, ktoré prevádzkujú..., čo môže mať tiež za následok

neschopnosť niektorého zo Sťažovateľov splácať poskytnuté úvery a hrozbu úpadku

vedúceho až k vyhláseniu konkurzu. Reálne tak hrozí, že predmetné náhle a neočakávané

spoplatnenie Sťažovateľov zasiahne neústavné a nezákonne nielen do práv a majetku

Sťažovateľov, ale je spôsobilé tiež ukončiť podnikanie niektorého z nich.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie nimi

označených základných práv a práv zaručených , dohovorom, dodatkovým

dohovorom a zmluvou o EU, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti

s rozhodnutím uradu pre reguláciu č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA z 28. novembra 2013,

ako aj ustanoveniami § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky o regulácii.

V súvislosti so sťažnosťou sťažovateľov ústavný súd v prvom rade poukazuje

na skutočnosť, že na ústavnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. prebieha

konanie podľa o návrhu skupiny poslancov Národnej rady

Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) na vyslovenie nesúladu § 26 ods. 23, 24,

25 a 26, ako aj vyhlášky o regulácií s , s dohovorom, dodatkovým

protokolom, ako aj inými zákonnými normami, ktoré sú súčasťou právneho poriadku

Slovenskej republiky.

Podľa ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti,

prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú

povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich

do súladu s , ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými

spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c),

aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami

vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú

platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych

predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou,

vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný

odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

Podľa právny predpis, jeho časti alebo niektoré

jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke

zákonov.

Podľa právoplatné rozhodnutia vydané

v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom,

sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti

uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov je v prvom rade založená na ich

konštatovaní o ústavnej neudržateľnosti § 26 ods. 23, 24 a 26 a § 29 ods. 13 a 14 vyhlášky

o regulácii, a v tom dôsledku aj cenového rozhodnutia úradu pre reguláciu, ktoré bolo

vydané na jej základe a do ktorého sa tak prevtelili aj označené ustanovenia tejto vyhlášky

o regulácii, o ktorých súlade s už ústavný súd koná na základe návrhu subjektu

na to oprávneného podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom

súde (t. j. na základe návrhu poslancov národnej rady, pozn.), je za danej procesnej situácie

podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľov bezpredmetná, a to najmä s ohľadom

na skutočnosť, že ústavný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľov o charaktere vyhlášky

o regulácii ako individuálneho správneho aktu, ktorého ústavnosť by bolo možné

preskúmavať v konaní o individuálnej sťažnosti podľa .

Vyhláška o regulácii je všeobecne záväzným právnym predpisom (nie sú v nej

menovite označené subjekty, na ktoré by sa mala vzťahovať, pozn.), ústavnosť, resp. súlad

s , ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, môže

ústavný súd preskúmavať iba na základe návrhu na to zákonom oprávnených subjektov,

medzi ktoré sťažovatelia nepatria. Takýmito subjektmi podľa § 37 ods. 1 v spojení s § 18

ods. 1 písm. a) až f) sú:

a) najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky,

b) prezident Slovenskej republiky,

c) vláda Slovenskej republiky,

d) súd, v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,

e) generálny prokurátor Slovenskej republiky,

f) verejný ochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1,

ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva

a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov už po jej predbežnom

prerokovaní vo vzťahu k namietanej vyhláške o regulácii odmietol ako podanú zjavne

neoprávnenou osobou ( ).

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané rozhodnutie úradu pre reguláciu

č. 0024/2014/E, 8923-2013-BA z 28. novembra 2013, ústavný súd konštatuje, že

rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe účinného všeobecne záväzného právneho

predpisu, ktorého protiústavnosť autoritatívne nevyslovil orgán verejnej moci na to

legitimovaný (t. j. ústavný súd), nemôže byť bez ďalšieho považované za protiústavné

a vo svojej postate porušujúce základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že rozhodnutie úradu pre reguláciu č. 0024/2014/E,

8923-2013-BA z 28. novembra 2013 v jeho sťažovateľmi napádaných častiach v podstate

„kopíruje“ sporné a sťažovateľmi tiež napádané ustanovenia vyhlášky o regulácii,

o ústavnosti ktorých, tak ako už bolo uvedené, ústavný súd už koná v konaní vedenom

pod sp. zn. , výsledok ktorého bude mať napokon v zmysle citovaného

ustanovenia vplyv aj na samotnú „životnosť“

a záväznosť sťažovateľmi napádaného rozhodnutia úradu pre reguláciu č. 0024/2014/E,

8923-2013-BA z 28. novembra 2013.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť

sťažovateľov už po jej predbežnom prerokovaní aj vo vzťahu k napádanému cenovému

rozhodnutiu ako zjavne neopodstatnenú odmietol ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádanej

vyhlášky o regulácii a cenového rozhodnutia, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127

ods. 2 prvá veta ), ústavný súd o tých častiach sťažnosti, ktorými sa sťažovatelia

domáhali ich priznania, už nerozhodoval.

Z dôvodu omietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho dôvodu aj

rozhodovanie o návrhu sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2014