Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 663/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť P. P., zastúpeného advokátom

JUDr. Štefanom Haulíkom, Advokátska kancelária, Jesenského 2, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo P. P. podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. P. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré

mu j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. P. P. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur

a deväťdesiatosem centov), ktorú j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť na účet

jeho právneho zástupcu JUDr. Štefana Haulíka, Advokátska kancelária, Jesenského 2,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-21 z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. P., (ďalej len „sťažovateľ“), v časti

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 5. augusta 2010 podala Krajská prokuratúra

v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) pod č. k. -455 z 3. augusta 2005

Okresnému súdu Bratislava I obžalobu, okrem iných aj na osobu sťažovateľa pre trestný čin

nedovoleného prekročenia štátnej hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a),

ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Okresný súd Bratislava I konanie viedol pod sp. zn.

.

Po podaní obžaloby Okresný súd Bratislava I na verejnom zasadnutí konanom

28. októbra 2010 vyslovil svoju nepríslušnosť v tejto veci a uznesením rozhodol o postúpení

veci okresnému súdu ako vecne a miestne príslušnému, ktorý však 6. februára 2013

uznesením sp. zn. rovnako vyslovil svoju nepríslušnosť a predložil trestný

spis Najvyššiemu súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie sporu

o príslušnosť.

Podľa názoru sťažovateľa postupmi oboch uvedených súdov (Okresného súdu

Bratislava I a okresného súdu) v jeho trestnej veci došlo k porušeniu jeho práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to ich

nečinnosťou.

Presvedčenie o porušení svojich práv sťažovateľ odôvodnil aj takto:

„... celková dĺžka konania od vznesenia obvinenia do dnešného dňa predstavuje

takmer 8 rokov. Vo veci sa pritom zatiaľ neuskutočnilo ani hlavné pojednávanie. Sťažovateľ

prostredníctvom svojho právneho zástupcu v priebehu konania mnohokrát namietal

nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní. Závažnosť porušovania práv sťažovateľa

v tomto vysoko reštančnom konaní je o to vyššia, že ide o trestnú vec, v rámci ktorej bol

sťažovateľ bezmála 6 mesiacov väzobne stíhaný, pričom počas väzby došlo k vážnym ujmám

na jeho osobnom živote..., na profesionálnom živote... a v priebehu konania už bolo

Ústavným súdom SR konštatované, že nečinnosťou príslušných orgánov došlo v konaní

k zbytočným prieťahom a že bolo porušené právo sťažovateľa na prejednanie veci

v primeranej lehote...“

Z doplnenia sťažnosti doručeného ústavnému súdu 27. mája 2013 vyplýva, že

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. apríla 2013 rozhodol, že vecne a miestne

príslušným v trestnej veci sťažovateľa (a ďalších troch obvinených) je Okresný súd

Bratislava I.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I, aby vo veci konal

bez zbytočných prieťahov v súlade so ().

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

10.000,- EUR, ktoré mu súd Okresný súd Bratislava I a Okresný súd Žilina povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania, ktoré mu sú Okresný

súd Bratislava I a Okresný súd Žilina povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia označených práv

postupom Okresného súdu Bratislava I a uznesením č. k. -21

z 12. decembra 2013 odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú a vo zvyšnej časti prijal podľa

na ďalšie konanie.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci

konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. z 20. januára 2014

v spojení s vyjadrením vo veci konajúcej zákonnej sudkyne a právny zástupca sťažovateľa

stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 10. februára 2014.

2.1 Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení, ku ktorému predseda okresného súdu

„nemal viac čo dodať“, uviedla, že išlo „o trestnú vec, ktorá najskôr napadla na Okresný

súd Bratislava I, ktorý túto vec postúpil na prejednanie Okresnému súdu Žilina...

Po naštudovaní veci predsedníčka senátu 1 T Okresného súdu Žilina dospela k záveru, že

príslušným súdom je Okresný súd Bratislava I a na neverejnom zasadnutí bola vyslovená

nepríslušnosť. Trestná vec bola následne predkladaná Najvyššiemu súdu SR za účelom

rozhodnutia sporu o príslušnosť medzi Okresným súdom Bratislava I a Okresným súdom

Žilina. Najvyšší súd rozhodol, že na konanie vo veci je príslušný Okresný súd

Bratislava I a z toho dôvodu po rozhodnutí Najvyššieho súdu Okresný súd Žilina spisový

materiál na ďalšie konanie zaslal Okresnému súdu Bratislava I, kde sa toho času nachádza

a z toho dôvodu sa nemožno k veci bližšie vyjadriť. K obdobiu, ktoré uplynulo od nápadu

veci na Okresný súd Žilina do jej predloženia Najvyššiemu súdu za účelom rozhodnutia

sporu o príslušnosť možno uviesť jedine toľko, že sa jednalo o značne rozsiahly,

mnohozväzkový spisový materiál, ktorého štúdium si vyžadovalo určitý čas, súčasne

v senáte 1 T bolo nutné konať vo veciach staršieho nápadu a v tejto trestnej veci nebol

zistený žiaden taký dôvod, ktorý by odôvodňoval prednostné konanie vo veci (v čase nápadu

na súd sa nejednalo o vec väzobnú, prednostné konanie vo veci nebolo dané ani povahou

prejednávanej veci). Obdobie nečinnosti vo veci bolo spôsobené výlučne pridelením takého

množstva vecí do senátu, že vo veciach nebolo možné konať priebežne a súčasne nutnosťou

prioritne konať vo veciach väzobných, staršieho dátumu nápadu, resp. kde to odôvodňovala

povaha prejednávanej veci.“.

Predseda okresného súdu oznámil, že na ústnom pojednávaní o prijatej sťažnosti

netrvá.

2.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu

(zákonnej sudkyne) uviedol:

„Sťažovateľ je presvedčený, vychádzajúc z konštantnej judikatúry Ústavného

súdu Slovenskej republiky, že veľký nápad agendy a organizácia práce súdu nie sú

relevantnými dôvodmi ospravedlňujúcimi vznik zbytočných prieťahov v konaní a porušenie

práv sťažovateľa. Podotýkame, že od postúpenia veci z Okresného súdu

Bratislava I do rozhodnutia Okresného súdu Žilina o svojej nepríslušnosti uplynulo viac

ako 27 mesiacov... sme toho názoru, že o otázke svojej príslušnosti Okresný súd Žilina

mohol a mal rozhodnúť bezodkladne.

... je pravdou, že v čase rozhodovania Okresného súdu Žilina nešlo o väzobnú vec.

Sťažovateľ síce bol pôvodne v roku 2005 stíhaný väzobne, avšak súd rozhodol o jeho

prepustení z tzv. kolúznej väzby o. i. z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní počas jej

trvania vykonali len jeden procesný úkon, čo spochybnilo samotnú opodstatnenosť kolúznej

väzby.

... Okresný súd mal prihliadnuť aj na skutočnosť, že v prípade sťažovateľa už

Ústavný súd Slovenskej republiky v roku 2009 nálezom -46 konštatoval

porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote. Už v čase konania

na Okresnom súde Žilina navyše išlo o reštančnú vec, keďže obvinenie bolo sťažovateľovi

vznesené ešte dňa 13. 06. 2005.

Sme... toho názoru, že práve povaha veci odôvodňovala jej prednostné vybavenie.

... v predmetnej veci od vznesenia obvinenia do dnešného dňa ubehlo sedem rokov

a osem mesiacov, a to bez uskutočnenia hlavného pojednávania... Domnievame sa, že

vo vzťahu k porušeniu práv sťažovateľa je nutné prihliadnuť nielen na trvanie prieťahov

na Okresnom súde Žilina, ale aj v kontexte práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj

na celkovú dĺžku konania od vznesenia obvinenia...

Nedá nám napokon nepodotknúť, že neprimeraná dĺžka trestného konania je

z pohľadu sťažovateľa o to závažnejšia, že do dnešného dňa mu nie je zrejmé, z čoho bol

obvinený a dnes už aj obžalovaný...

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ trvá na sťažnosti v rozsahu, v akom

bola Ústavným súdom Slovenskej republiky prijatá na ďalšie konanie.“

Právny zástupca sťažovateľa tiež uviedol, že „sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný

súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu“.

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom

pod sp. zn. :

Dňa 14. decembra 2010 bol trestný spis týkajúci sa sťažovateľa doručený okresnému

súdu (pridelená sp. zn. ) po tom, ako Okresný súd Bratislava I, ktorému

5. augusta 2010 Krajská prokuratúra v Bratislave podala pod č. k. -455 obžalobu

na sťažovateľa a ďalších troch obvinených pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej

hranice a prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b)

, uznesením sp. zn. z 28. októbra 2010, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 3. novembra 2010, podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) rozhodol

o postúpení veci okresnému súdu ako vecne a miestne príslušnému.

Dňa 17. januára 2013 okresný súd nariadil termín neverejného zasadnutia

na 6. február 2013 na účel predbežného prejednania obžaloby.

Dňa 6. februára 2013 okresný súd na neverejnom zasadnutí vyslovil podľa § 244

ods. 1 písm. a) per analogiam svoju nepríslušnosť v tejto trestnej veci.

Dňa 18. apríla 2013 okresný súd predložil súdny spis (sp. zn. )

najvyššiemu súdu na rozhodnutie o príslušnosti súdu (na najvyššom súde bola vec vedená

pod sp. zn. ).

Dňa 23. apríla 2013 najvyšší súd nariadil neverejné zasadnutie na 24. apríl 2013.

Dňa 24. apríla 2013 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

rozhodol, že príslušným na konanie v trestnej veci sťažovateľa je Okresný súd

Bratislava I (uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 24. apríla 2013, pozn.).

Dňa 2. mája 2013 bol súdny spis najvyšším súdom vrátený okresnému súdu.

Dňa 3. júna 2013 bol súdny spis z okresného súdu doručený Okresnému súdu

Bratislava I na ďalšie konanie (bola mu pridelená sp. zn. ).

III.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. ...

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) má obvinený

právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo

je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý

charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.

Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd

a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. 6. 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prerokovaná, je

pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej

prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby

konania sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP vo veci

König v. Nemecko z 28. 6. 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky.

Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahu

prieťahov v konaní (napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom k naplneniu práva na súdnu ochranu

v rozhodovaní o veci samej dochádza spravidla právoplatným rozhodnutím (obdobne

, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo podľa dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom

na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných

kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (). V súlade

s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ,

, ). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom

prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania je

konanie o obžalobe podanej proti sťažovateľovi a spol., pričom už samotný charakter tohto

konania kladie na orgány činné v trestnom konaní zvýšené nároky na ich prednostné

a rýchle vybavenie v záujme čo najrýchlejšieho dosiahnutia právnej istoty strán trestného

konania tak, ako to priamo vyplýva aj z , podľa ktorého má

každý právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v „primeranej lehote“ prejednaná

nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného

konania sa posudzuje prísnejšie, než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to

vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv

na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta

v. Taliansko z 25. 6. 1987)].

1. Vo vzťahu ku kritériu zložitosť veci ústavný súd vzhľadom na zistenia

vyplývajúce z trestného spisu uvádza, že konanie, resp. dĺžka jeho trvania absolútne nebola

závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci, pretože jedinou, z hľadiska dosiahnutia

účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, relevantnou

okolnosťou, ktorou sa v preskúmavanom konaní okresný súd zaoberal, bolo riešenie otázky

miestnej príslušnosti. Iné procesné úkony, pokiaľ ide o meritum veci, okresný súd

nevykonával.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako strany trestného konania, tento podľa

ústavného súdu žiadnym spôsobom neprispel k predĺženiu napadnutého konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. .

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní

a konštatoval, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je trestnoprávne konanie,

okresný súd svojou neodôvodnenou nečinnosťou spôsobil neúmerné predĺženie skúmaného

konania. Okresný súd totiž po tom, ako mu bol trestný spis 14. decembra 2010 doručený,

vykonal podľa zistenia ústavného súdu prvý úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty

smerujúci až 17. januára 2013, t. j. po troch rokoch a jednom mesiaci, čo je

z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné.

Obranu okresného súdu, že sa „jednalo o značne rozsiahly, mnohozväzkový spisový

materiál, ktorého štúdium si vyžadovalo určitý čas, súčasne v senáte 1 T bolo nutné konať

vo veciach staršieho nápadu a v tejto trestnej veci nebol zistený žiaden taký dôvod, ktorý by

odôvodňoval prednostné konanie vo veci (v čase nápadu na súd sa nejednalo o vec

väzobnú, prednostné konanie vo veci nebolo dané ani povahou prejednávanej veci).

Obdobie nečinnosti vo veci bolo spôsobené výlučne pridelením takého množstva vecí do

senátu, že vo veciach nebolo možné konať priebežne a súčasne nutnosťou prioritne konať vo

veciach väzobných, staršieho dátumu nápadu, resp. kde to odôvodňovala povaha

prejednávanej veci.“, ústavný súd nemohol akceptovať. Je nepredstaviteľné, aby štúdium

akokoľvek rozsiahlej trestnej veci trvalo viac ako tri roky a hoci zo strany okresného súdu

nebol zistený dôvod na prednostné konanie v nej, táto okolnosť nemôže ospravedlniť

absolútnu trojročnú nečinnosť. Okrem toho ústavný súd konštatuje, že neobstojí ani obranná

argumentácia okresného súdu o nadmernej zaťaženosti konajúceho senátu, pretože podľa

judikatúry ústavného súdu ani prípadné nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom

konaní. Námietka neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nepredstavuje

dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy,

ktoré však nemôžu ísť na ťarchu účastníka (m. m. , ).

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako

aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak

ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

4. Pretože ústavný súd sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie iba v rozsahu

namietaného porušenia práv postupom okresného súdu, ktorý však v čase rozhodovania

ústavného súdu už vo veci nekoná, ústavný súd nevyhovel jeho návrhu, aby mu

podľa a prikázal konať

vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

10 000 €, ktoré odôvodnil stavom právnej neistoty, v ktorej sa nachádza, ako aj tým, že

„Samotné trestné stíhanie a vykonaná väzba... vážnym spôsobom zasiahli a stále zasahujú

do osobného, rodinného, spoločenského a pracovného života sťažovateľa.“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným

zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné

zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia , ktoré podľa zásad

spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na predmet

konania a na zistenú nečinnosť okresného súdu považuje za primerané v sume 3 000 €, tak

ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil

(v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich

úhradu, v celkovej sume 417,98 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.

Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014 je 134 €

a hodnota režijného paušálu je 8,04 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2014

(vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume 418 € vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si úhradu trov právneho zastúpenia

uplatnil iba v sume 417,98 €, ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, túto úhradu

sťažovateľovi priznal len vo výške uplatneného nároku, tak ako to je uvedené v bode

3 výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014