Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 437/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Prípravného výboru Global Finance Aliance, Global

Finance Aliance a Kancelárie Global Finance Aliance, všetci so sídlom ..., zastúpených J.

Š., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v a 2

Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva zaručeného v čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach v spojení s porušením základného práva zaručeného

v , práva zaručeného v a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 145 ods. 4

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach

vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho

rozhodnutiami zo 16. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Prípravného výboru Global Finance Aliance, Global Finance Aliance

a Kancelárie Global Finance Aliance o d m i e t a ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. októbra 2013 doručená sťažnosť Prípravného výboru Global Finance Aliance (ďalej len

„sťažovateľ v 1. rade“, Global Finance Aliance (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“)

a Kancelárie Global Finance Aliance (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej aj

„sťažovatelia“), všetci so sídlom..., zastúpených J. Š. (ďalej len „zástupca“), vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného v a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva zaručeného v čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) v spojení

s porušením základného práva zaručeného v , práva zaručeného v

ods. 1 a 2 dohovoru a , a 3 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených

pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. a jeho rozhodnutiami

zo 16. júla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia a ich zástupca sa návrhom

doručeným Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) 9. júla 2012 ako navrhovatelia

podľa a (ďalej len „OSP“) domáhali, aby

súd odporcom: Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava (ďalej len

„odporca v 1. rade“), a vedúcej oddelenia SVS OVVS OVV Ministerstva vnútra Slovenskej

republiky (ďalej len „odporkyňa v 2. rade“, spolu ďalej len „odporcovia“) v konaní

o evidencii združenia vedenom odporcom v 1. rade pod sp. zn. VVS/1-2200/90-2497 uložil

povinnosť riadne konať a zaevidovať sťažovateľov (v 2. a 3. rade) do evidencie odporcu

v 1. rade. Okresný súd predmetnú vec uznesením č. k. -19 zo 17. júla 2012

postúpil najvyššiemu súdu, ktorý uznesením č. k. -36 zo 16. júla 2013

konanie o návrhu sťažovateľov zastavil a návrh ich zástupcu zamietol.

Ďalším návrhom podaným okresnému súdu rovnako 9. júla 2012 označeným ako

žaloba podľa o združovaní občanov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o združovaní občanov“) v spojení s a nasl. sa

sťažovatelia spolu s ich zástupcom domáhali podľa § 8 ods. 4 zákona o združovaní občanov

a zrušenia rozhodnutia – upozornenia odporcov č. k. VVS/1-2200/90-

2497 z 25. júna 2012 o nezaevidovaní združenia. Okresný súd aj túto vec uznesením

č. k. -19 zo 17. júla 2012 postúpil najvyššiemu súdu, ktorý uznesením č. k.

-42 zo 16. júla 2013 konanie o návrhu sťažovateľov zastavil a návrh ich

zástupcu odmietol.

Napokon sa sťažovatelia a ich zástupca opäť návrhom doručeným okresnému súdu

9. júla 2012 domáhali, aby súd podľa a zakázal odporcom v konaní

vedenom pod sp. zn. VVS/1-2200/90-2497 pokračovať v porušovaní základných práv

sťažovateľov a ich zástupcu na inú právnu ochranu, spravodlivé súdne konanie

a na zákonný vecne a funkčne príslušný orgán inej právnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru nezákonným postupom zavŕšeným

nezákonným upozornením č. k. VVS/1-2200/90-2497 z 25. júna 2012 ako nezákonnom

zásahu, ako aj nezaevidovaním sťažovateľov ako nezákonnom zásahu a súčasne aby

odporcom prikázal obnoviť faktický a právny stav pred nezákonným postupom tak, že

odporcovia zaevidujú sťažovateľov ku dňu doručenia návrhu na evidenciu odporcovi

v 1. rade a písomne sa sťažovateľom a ich zástupcovi ospravedlnia za nezákonný zásah. Aj

tento návrh okresný súd uznesením č. k. -19 zo 17. júla 2012 postúpil

najvyššiemu súdu, ktorý o ňom rozhodol rozsudkom č. k. -40 zo 16. júla 2013

tak, že konanie o návrhu sťažovateľov zastavil a návrh ich zástupcu zamietol.

Vo všetkých troch uvedených konaniach najvyšší súd konanie o návrhu sťažovateľov

zastavil z dôvodu, že v ich prípade išlo o neexistujúce subjekty, preto nebola splnená

základná podmienka spôsobilosti byť účastníkom konania.

Zástupca v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdí, že postupom najvyššieho súdu

a jeho rozhodnutiami došlo k porušeniu ním označených práv sťažovateľov, a to «tým, že

NS nezákonne a protiústavne v procesnom rozhodnutí o odmietnutí žaloby, o ktorom

rozhodol (pravdepodobne) len predseda senátu, napriek v záhlaví označeným viacerým

sudcom, ktorí reálne nerozhodovali alebo inak aj tým, že rozhodovali ako senát hoci

o procesnom rozhodnutí o odmietnutí mohol a mal konať a rozhodnúť len sám predseda,

čím nevznikla právomoc senátu (v zmysle v spojení s )...

... tým, že poprel princíp právnej istoty proti elementárnej právnej logike a jasnej

dikcii zákona ako aj princíp, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá, namietam preto, že NS SR judikoval

do práva a právnej istoty pro futuro ústavne nekonformný právny záver, podľa ktorého sa

budú správať orgány verejnej moci a aj ostatné subjekty práva, pričom možno očakávať už

len rovnaké ústavne nekonformné rozhodnutia NS v obdobných veciach, čo je absolútne

neprípustné...

Namietam nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko z neho vôbec

nevyplývajú jasné logické a presvedčivé odpovede na mnohé sporné zákonné

a ústavnoprávne otázky, ktoré bolo treba riešiť ako procesné ex officio, najmä prečo

odignoroval NS nedoriešil ich hmotnoprávnu a procesnú legitimitu v tomto konaní,

respektíve, prečo im ju fakticky svojim nepreskúmateľným rozhodnutím (v týchto sporných

otázkach) nepriznal, čo je zjavne nesprávne a protiústavné, nakoľko ani správnym orgánom

(MV SR), ani NS SR naoktovaný (vnútený) prejav vôle nedokáže poprieť, že na MV SR bol

doručený návrh na evidenciu a nie registráciu združenia a tieto dva samostatné odlišné

právne úkony majú úplne odlišné hmotnoprávne účinky...

Pokiaľ NS SR mal výhrady k podanému návrhu na evidenciu mal to konkretizovať

a odstrániť nejasnosti popri špecifikovaní vád návrhu, nie nejasne a všeobecne tvrdiť to, čo

správny orgán. Tvrdenie, že návrh na evidenciu je návrhom na registráciu je nezmysel...

Napadnuté uznesenia NS SR v žiadnom prípade nekorešpondujú s reálnym skutkovým

základom, nekorešpondujú s hmotnoprávnym stavom, ale naopak, tomuto príkro odporujú,

preto sú napadnuté rozhodnutia vo výrokoch vecne nesprávne, svojvoľné a protiústavné...

... došlo k porušeniu zákazu diskriminácie, princípu právnej istoty a predvídateľnosti

rozhodnutia súdu, napriek jasnej dikcii zákona, a dotknutej judikatúry súdov,

porušením princípu konať zákonom nezakázané a neprikázané ignorovaním právne platnej

a účinnej emailovej korešpondencie so súdom...

... nie je zrejmé, či rozhodoval senát, ako a kto hlasoval, či len predsedníčka senátu,

alebo samosudca, pričom o procesnom rozhodnutí koná a rozhoduje len predsedníčka nie

senát ten len v merite, z týchto hľadísk sú rozhodnutia zmätočné a nejasné a javia sa akoby

„pomiešané“ právomocou senátu a samosudcu bez identifikácie v záhlaví rozhodnutí...».

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia (ich zástupca) navrhli, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Podľa prvej vety sa vyslovuje, že základné práva

sťažovateľov v 1. až 3. rade a vedľajšieho účastníka konania na ich strane, na súdnu

ochranu a prístup k nej podľa , 2 , na spravodlivé

súdne konanie a prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu občianskych a politických

práv samostatne, ale (primárne) aj

a) v spojení s porušením práva na združovanie podľa čl. 11 ods. 1 a 2 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

b) v spojení s porušením práva na zákonného sudcu (senát) podľa čl. 48 ods. 1

c) v spojení s a , 3

d) v spojení s

boli protiústavným procesným postupom v konaní Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.

, a a rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR ako

porušovateľa, sp. zn. -36, -42 a -40, zo dňa 16. 7. 2013

porušené.

2. Podľa prvej vety sa právoplatné protiústavné rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR ako porušovateľa sp. zn. -36, -42

a , zo dňa 16. 7. 2013 v celom rozsahu zrušujú a veci sa mu primárne vracajú

späť na ďalšie (nové) konanie a rozhodnutie lege artis.

3. Podľa sa samostatne každému sťažovateľovi priznáva

primerané spravodlivé finančné zadosťučinenie ako majetkovú a morálnu ujmu vo výške

100 eur, ktoré je povinný bezodkladne vyplatiť do troch dní od právoplatnosti (doručenia)

tohto nálezu Najvyšší súd SR k ich rukám na účet....

5. Najvyšší súd SR sa zaväzuje vyplatiť do troch dní od právoplatnosti (doručenia)

tohto nálezu náhradu všetkých trov konania sťažovateľov k ich rukám na účet...“

Sťažovatelia zároveň požiadali ústavný súd o ustanovenie spoločného právneho

zástupcu a o „ustanovenie opatrovníka sťažovateľom v 1 až 3 rade najlepšie v jednej osobe

právneho zástupcu“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. ).

Z obsahu príloh sťažnosti vyplýva, že zástupca sťažovateľov podal odporcovi

v 1. rade návrh na evidenciu „hybridného združenia organizácie zamestnávateľov

a odborovej organizácie“, avšak odporca v 1. rade tento návrh posudzoval „podľa

predmetu činnosti uvedeného v stanovách“, podľa ktorého „išlo jednoznačne o právnu

formu občianskeho združenia“.

Podľa § 6 ods. 1 zákona o združovaní občanov združenie vzniká registráciou.

Podľa § 9a ods. 1 zákona o združovaní občanov odborová organizácia a organizácia

zamestnávateľov sa stáva právnickou osobou dňom nasledujúcim potom, keď príslušnému

ministerstvu bol doručený návrh na jej evidenciu.

Zo sťažnosti a z jej príloh ďalej vyplýva aj skutočnosť, že k registrácii, ale ani

k prípadnej evidencii sťažovateľov nedošlo, preto sťažovatelia nevznikli, a teda neexistujú

(týka sa to najmä sťažovateľov v 2. a 3. rade).

Pokiaľ ide o sťažovateľa v 1. rade – prípravný výbor – tento je v podstate definovaný

v § 6 ods. 2 zákona o združovaní občanov, podľa ktorého návrh na registráciu môžu

podávať najmenej traja občania, z ktorých aspoň jeden musí byť starší ako 18 rokov (ďalej

len „prípravný výbor“). Podľa § 9a ods. 2 zákona o združovaní občanov pre evidenciu

odborovej organizácie a organizácie zamestnávateľov platia obdobne ustanovenia § 6

ods. 2, § 7 ods. 1 a § 9 ods. 2, ktoré sa týkajú registrácie združenia.

V danom prípade sťažnosť za sťažovateľov podal ich zástupca, ktorý však sám seba

označil za vedľajšieho účastníka v konaní pred ústavným súdom, a teda nevystupuje v

tomto konaní ani ako jeden zo sťažovateľov, ale ani ako člen prípravného výboru

eventuálneho združenia (v zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o združovaní občanov).

Ako z citovaného vyplýva, namietať porušenie svojich

základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd formou sťažnosti

podanej ústavnému súdu môžu iba fyzické alebo právnické osoby.

Rovnako podľa sťažnosť môže podať fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Keďže v danom prípade podali sťažnosť osoby, ktoré neexistujú, a teda ktoré nemajú

spôsobilosť byť účastníkmi konania, nemohol ústavný súd konať inak, iba odmietnuť takúto

sťažnosť podľa ako podanú neoprávnenou osobou.

Pokiaľ ide o zástupcu sťažovateľov, ústavný súd s poukazom na znenie § 49 zákona

o ústavnom súde (v nadväznosti na ) poznamenáva, že ústavnú sťažnosť

nemôže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných

práv a slobôd iných osôb, nie svojich (m. m. , ). Zástupca

v prerokovanej ústavnej sťažnosti namietal porušenie označených práv iných osôb (ktoré

však neexistujú), čo je takisto dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako podanej zjavne neoprávnenou osobou.

V súvislosti s označením sa zástupcu ako vedľajšieho účastníka konania ústavný súd

uznáva, že zástupca síce môže mať záujem na výsledku tohto konania pred ústavným

súdom, avšak vzhľadom na ustanovenie je nutné

konštatovať, že jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka nie je možný.

Podľa vedľajšími účastníkmi konania sú osoby,

ktorým toto postavenie priznáva tento zákon, ak sa tohto postavenia nevzdajú. Majú

v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastníci konania, konajú však iba sami za seba.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

alebo .

Ústavný súd konštatuje, že z ustanovenia nevyplýva,

že do rozhodovacej činnosti ústavného súdu možno prenášať jednotlivé inštitúty

. Citované ustanovenie pripúšťa iba primerané použitie

(alebo ). Ustanovenie zákona

o ústavnom súde je vo vzťahu k ustanoveniu lex specialis,

pričom v zmysle uvedeného sa zástupcovi podľa žiadneho ustanovenia zákona o ústavnom

súde nemôže priznať postavenie vedľajšieho účastníka.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014