Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 422/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J. V., zastúpeného

advokátkou JUDr. Zuzanou Baloghovou, Advokátska kancelária, Madačova 7,

Ružomberok, pre namietané porušenie a a 2 Slovenskej

republiky v konaní vedenom Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. V. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2014

doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1

a a 2 (ďalej len „“) v konaní vedenom

Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. júna 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že návrhom podaným

Okresnému súdu Ružomberok 8. júla 2013 sa sťažovateľ ako otec maloletého dieťaťa

domáhal úpravy výkonu rodičovských práv a povinností. Okresný súd Ružomberok vec

postúpil na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu 18. júla 2013. V rámci sporu

o príslušnosť Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 3. októbra 2013 rozhodol, že je

daná miestna príslušnosť okresného súdu. Pojednávanie sa uskutočnilo 25. novembra 2013.

Vzhľadom na námietky sťažovateľa proti protokolácii, ktoré okresný súd neakceptoval, bol

spis v dôsledku odvolania sťažovateľa predložený krajskému súdu, ktorý odvolanie

odmietol ako neprípustné. Následne bol nariadený termín pojednávania na 7. máj 2014 a na

žiadosť sťažovateľa bol posunutý na 14. máj 2014.

Uznesením okresného súdu č. k. -162 z 24. apríla 2014 bolo spojené

konanie o úpravu rodičovských práv a povinností vedené pod sp. zn.

(na základe návrhu sťažovateľa) a konanie o zmenu úpravy práv a povinností k maloletému

dieťaťu vedené pod sp. zn. (na základe návrhu matky maloletého dieťaťa).

Keďže v oboch veciach konala tá istá sudkyňa, nie je zrejmé, prečo nedošlo k spojeniu

oboch vecí hneď po podaní neskoršieho návrhu, ale až dva týždne pred nariadeným

termínom pojednávania.

Okresný súd tak spojil na spoločné konanie dve konania, ktoré sa síce týkajú toho

istého maloletého dieťaťa, avšak inak nebol daný žiaden dôvod na ich spojenie. Návrh

sťažovateľa sa týkal možnosti telefonovania s maloletým dieťaťom počas pobytu u matky

a tiež nezhody rodičov týkajúce sa lekárskej starostlivosti a trvalého pobytu maloletého

dieťaťa. Je teda zrejmé, že konanie o návrhu sťažovateľa nie je skutkovo, ale ani právne

náročné, nie je náročné na dokazovanie a za bežných okolností by sa vec mohla spravidla

skončiť na prvom pojednávaní. Naproti tomu konanie o návrhu matky, ktorým sa domáha

zmeny zverenia maloletého dieťaťa, začalo až 13. februára 2014. Vzhľadom na predmet

tohto konania sa dá predpokladať dlhšie trvanie konania a potreba znaleckého dokazovania.

Nie je preto zrejmé, prečo okresný súd tieto dve konania spojil do jedného, a to tým viac, že

dokazovanie sa uberá len v rámci návrhu matky (čo sa týka návrhu sťažovateľa, sa žiadne

dokazovanie nevykonáva a nie je ani potrebné). Napokon už zo samotného predmetu týchto

konaní je zrejmé, že obom návrhom nemôže byť vyhovené, keďže popri sebe neobstoja.

Okresný súd teda viac-menej prejudikuje vo veci samej, lebo nepovažuje za potrebné

zaoberať sa návrhom sťažovateľa a celé dokazovanie smeruje len k návrhu matky. Je teda

viac ako zrejmé, že k spojeniu vecí nedošlo v záujme hospodárnosti konania.

Spojením vecí došlo aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, keďže práve spojením vecí okresný súd spôsobil, že konanie vo veci

návrhu sťažovateľa nie je do podania sťažnosti právoplatne skončené, hoci od podania

návrhu uplynul bezmála už rok a prieťah je spôsobený okresným súdom, ktorý spojením

vecí bezdôvodne oddialil meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Podľa názoru sťažovateľa ustanovenie rozvrhu práce okresného súdu, ktoré

umožňuje výnimku z náhodného prideľovania spisov, keď veci týkajúce sa toho istého

maloletého prerokováva a rozhoduje len jeden sudca, a to ten, ktorému napadla prvá vec,

je v rozpore s garantovaným právom na zákonného sudcu.

Proti uzneseniu o spojení vecí na spoločné konanie nie je prípustné odvolanie a ani

žiadny iný riadny či mimoriadny opravný prostriedok. Sťažovateľ nemá teda žiadnu

možnosť brániť sa proti spojeniu konania o jeho návrhu s návrhom matky, ktorý je s jeho

návrhom vo vzájomnom rozpore.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. s tým, aby bolo

uznesenie z 24. apríla 2014 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa tiež

priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1 500 € a náhrady trov

právneho zastúpenia advokátkou vo výške 294,08 €.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -162 z 24. apríla 2014 vyplýva, že ním

bolo spojené konanie o úpravu rodičovských práv a povinností vedené pod sp. zn.

a konanie o zmenu úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu vedené pod

sp. zn. s tým, že konanie sa bude viesť ďalej pod sp. zn. .

Sťažovateľ, ktorého návrh bol okresnému súdu doručený 26. júla 2013, žiada uložiť

rodičom povinnosť navzájom sa informovať o maloletom dieťati, ďalej, aby matka

umožnila sťažovateľovi telefonický kontakt v trvaní 10 minút v čase, keď je maloleté dieťa

v starostlivosti matky, aby maloleté dieťa malo trvalý pobyt na adrese(...), a napokon, aby

okresný súd dal súhlas sťažovateľovi na zmenu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pre

maloleté dieťa. Matka, ktorej návrh bol okresnému súdu doručený 13. februára 2014, žiada

o zmenu úpravy práv a povinností k maloletému dieťaťu tak, aby namiesto striedavej

starostlivosti oboch rodičov bol zverený do starostlivosti matky s určením vyživovacej

povinnosti sťažovateľa vo výške 150 € mesačne. S prihliadnutím na ustanovenie § 112

ods. 1 v záujme hospodárnosti konania bolo potrebné

rozhodnúť o spojení oboch konaní.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Podľa ak sa v návrhu na začatie konania

uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci

spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.

Sťažovateľ predovšetkým namieta spojenie konaní o jeho návrhu a o návrhu matky

na spoločné konanie. Pritom zdôrazňuje, že po spojení oboch konaní vyvstala potreba

znaleckého dokazovania, ktoré sa však týka iba návrhu matky.

Možno konštatovať, že sťažovateľ vlastne tvrdí, že záujem hospodárnosti konania,

ktorý viedol k spojeniu vecí, prestal fungovať vo chvíli, keď došlo k nariadeniu znaleckého

dokazovania, ktoré sa však návrhu sťažovateľa vôbec netýka.

Podľa názoru ústavného súdu v danej situácii mal sťažovateľ (a má aj teraz) možnosť

postupom podľa ustanovenia žiadať

o vylúčenie konania o jeho návrhu na samostatné konanie. Znamená to, že vo vzťahu k tejto

námietke sťažovateľ nevyužil všetky účinné zákonné možnosti, ktoré má k dispozícii na to,

aby k namietanému porušeniu práva nedochádzalo. To zakladá neprípustnosť sťažnosti

v tejto časti. Treba k tomu dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že

o postup podľa nepožiadal z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný

postup podľa ustanovenia .

Podľa názoru sťažovateľa spojením oboch konaní dochádza k zbytočným prieťahom

týkajúcim sa jeho návrhu na začatie konania, pretože po ich spojení bolo nariadené znalecké

dokazovanie, ktoré pre rozhodnutie o jeho návrhu nie je potrebné. Inými slovami, nebyť

spojenia oboch konaní, o jeho návrhu už mohlo a malo byť rozhodnuté, a ak sa tak dosiaľ

nestalo, treba to považovať za zbytočné prieťahy.

Aj v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa platia už uvedené úvahy ústavného

súdu, pretože ani v tomto smere sťažovateľ nevyužil možnosť vyplývajúcu z ustanovenia

. Prípadným vylúčením návrhu sťažovateľa na

samostatné konanie by dôvod prieťahov prestal existovať.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že kým o jeho návrhu koná zákonný sudca, zatiaľ toho

istého sudcu nemožno považovať za zákonného sudcu v konaní o návrhu podanom matkou

maloletého dieťaťa. Podľa jeho názoru totiž návrh matky mal byť pridelený príslušnému

sudcovi náhodným výberom, čo sa však nestalo. Bolo totiž aplikované príslušné

ustanovenie rozvrhu práce okresného súdu, podľa ktorého veci týkajúce sa toho istého

maloletého prerokováva a rozhoduje len jeden sudca, a to ten, ktorému napadla prvá vec.

Toto ustanovenie rozvrhu práce považuje sťažovateľ za rozporné s zaručeným

právom na zákonného sudcu.

„Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že do rámca skutočností spochybňujúcich

nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne prípady

inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou dočinenia predtým,

resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napr. ako vyšetrovateľ alebo prokurátor. Ďalej do

tejto skupiny patria prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd alebo

sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonný sudca.“ ()

Podľa názoru ústavného súdu ak je účastník konania toho presvedčenia, že vo veci

nekoná zákonný sudca, môže sa brániť námietkou zaujatosti. Totiž sudca, ktorý nie je

zákonným sudcom, nie je zároveň ani sudcom nestranným, pretože z objektívneho hľadiska

sa nejaví navonok ako nestranný. Takýto sudca môže síce subjektívne rozhodovať absolútne

nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným

pochybnostiam so zreteľom na to, že nie je zákonným sudcom ().

Z tvrdení sťažovateľa, ale ani z predložených listinných dôkazov nevyplýva, že by

sťažovateľ namietol zaujatosť konajúceho sudcu vo vzťahu voči návrhu na začatie konania,

ktorý podala matka, a to na základe argumentov uplatnených v tejto sťažnosti. Sťažovateľ

teda ani v tomto prípade nevyužil zákonom daný účinný právny prostriedok na nápravu

namietaného porušenia práva. Rovnako neuviedol ani dôvod, pre ktorý takto nepostupoval.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014