Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 440/2014
PDF · 167.11 KB
No categories available
I. ÚS 440/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária, Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 23 NcC 306/2012 z 11. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 21861/2013)
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v záhlaví tohto rozhodnutia označeným
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).
Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému
súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, zaplatenia náhrady škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“), ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom
okresného súdu v inom, v predmetnej žalobe označenom exekučnom konaní, pričom
za tento nesprávny úradný postup sťažovateľka považovala postup okresného súdu, ktorý
v exekučnom konaní nerozhodoval o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej
lehote.
V predmetnej žalobe podanej okresnému súdu sťažovateľka súčasne žiadala, aby súd
inštančne nadradený okresnému súdu rozhodol o prikázaní tejto veci (konania o tejto
žalobe, pozn.) inému súdu, „... pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného
súdu ... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci
a k účastníkom konania (námietka zaujatosti z objektívneho hľadiska)“. Sťažovateľka
požiadavku na prikázanie veci na konanie a rozhodnutie inému súdu z dôvodu ňou tvrdenej
zaujatosti všetkých sudcov predmetného okresného súdu argumentačne odôvodnila tým, že
v prípade neprikázania konania o označenej žalobe inému súdu bude o tejto žalobe
o náhradu škody rozhodovať okresný súd, ktorý podľa tvrdení sťažovateľky sám svojím
nesprávnym úradným postupom túto škodu aj spôsobil. Inými slovami, podľa sťažovateľky
by tak okresný súd rozhodoval o dôvodnosti nároku na náhradu škody, ktorú mal tento
okresný súd aj sám spôsobiť, čo je podľa sťažovateľky neprípustné.
Krajský súd sťažovateľkou napádaným uznesením sp. zn. 23 NcC 306/2012
z 11. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 21861/2013) jej návrhu nevyhovel. Podľa sťažovateľky
krajský súd ňou napádaným uznesením porušil jej základné právo domáhať sa súdnej
ochrany na nezávislom a nestrannom súde, keď nezohľadnil objektívnu stránku nezaujatosti
sudcov okresného súdu, t. j. keď neskúmal objektívne symptómy vyvolávajúce podľa
sťažovateľky oprávnené pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré sa podľa nej prejavujú hlavne
v pomere sudcov okresného súdu k veci, na rozhodnutí ktorej majú svoj záujem, pretože
v prípade, že by bolo rozhodnuté o povinnosti štátu nahradiť sťažovateľke škodu vzniknutú
v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom okresného súdu, štát by mohol
v zmysle § 22 zákona o zodpovednosti za škodu túto regresne vymáhať od okresného súdu,
čo môže mať podľa sťažovateľky za následok aj napríklad zníženie rozpočtových
prostriedkov pre okresný súd od štátu (ekonomická závislosť okresného súdu od štátu).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného tiež uviedla:
«Z vyššie uvedených skutočností, bez ohľadu na konkrétnosti skutkového deja, je
zrejmé, že exekučný súd (Okresný súd Žiar nad Hronom), ktorý v minulosti uskutočnil
vo vzťahu k sťažovateľovi nesprávny úradný postup, sa po podaní žaloby sťažovateľom
v režime zákona č. 514/2003 Z. z. stal súdom, ktorý bude rozhodovať o náhrade škody
spôsobenej tým istým, teda totožný, nesprávnym úradným postupom. Formulovaná
konštatácia sa stáva zásadnou pre posúdenie tejto sťažnosti. ...
Žalobca považuje za potrebné úvodom upozorniť na fundamentálnu skutočnosť
spojenú s argumentom o predpojatosti okresného súdu, ktorý má vec prejednať ako vecne
a miestne príslušný súd podľa ust. § 85 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny
poriadok, ďalej len „OSP“). Vecne a miestne príslušný súd, ktorý by bol inak oprávnený
vec prejednať, je štátnym orgánom, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu
práva uplatňované touto žalobou. Okresný súd Žiar nad Hronom zapríčinil svojim
nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu,
a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. ...
Pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného súdu Žiar nad Hronom by porušilo
právo žalobcu na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu
práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo vecí zaujatý. ...
Sťažovateľ trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi). ...
Sťažovateľ v spore vedenom pred okresným súdom žiada, aby súd rozhodol
o povinnosti Slovenskej republiky uhradiť mu škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným
postupom tohto okresného súdu. V spore bude nevyhnutné na základe vykonaného
dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného
postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd,
ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade
preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestranností okresného súdu, ako aj
nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutý ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia. ...
Vychádzajúc z vyššie uvedených východísk, sťažovateľ je toho názoru, že objektívna
skutočnosť spočívajúca v tom, že majetková škoda a nemajetková ujma, ktorej náhrady sa
sťažovateľ žalobou domáha, mala byť spôsobená rozhodovaním sudcu Okresného súdu
Žiar nad Hronom, ktorý je miestom pôsobenia všetkých sudcov vykonávajúcich funkciu
na tomto súde, pričom všetci sudcovia tohto súdu majú minimálne kolegiálny a väčšina isto
i priateľský vzťah k dotknutému sudcovi, vytvára taký vzťah sudcov k danej veci, z ktorého
možno vyvodiť dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti každého zo sudcov Okresného súdu
Žiar nad Hronom. Žiaden zo sudcov Okresného súdu Žiar nad Hronom sa vzhľadom
na dané okolnosti prípadu nemôže javiť v očiach strán ako nezávislý, pričom môžu vzniknúť
dôvodné pochybnosti o ich nezaujatosti vo veci. Nemôže byť v súlade s ústavnou zásadou
nezávislého a nestranného súdu, ak by spor o náhradu škody, resp. ujmy rozhodoval ten
súd, ktorý sám mal svojím konaním žalovanú škodu spôsobiť.»
Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu
domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že už
označeným uznesením krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu
zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. V dôsledku
uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd zrušil označené uznesenie krajského
súdu a aby mu vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, aby jej priznal primerané
finančné zadosťučinenie v sume 500 € a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným
súdom.
Sťažovateľka sa súčasne sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáhala vydania
dočasného opatrenia, ktorým by ústavný súd odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia
krajského súdu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou podanou ústavnému súdu namieta porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na zákonného
sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom sp. zn. 23 NcC 306/2012
z 11. októbra 2013 (sp. zn. Rvp 21861/2013).
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa
rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli
splnené.
V zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 36/03, I. ÚS 226/05,
II. ÚS 270/07) rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť alebo neprípustnosť je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli
citované ustanovenie § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde. Nejde však o podmienku
konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté
právoplatne skončené konanie, ktoré bolo napadnuté už v predchádzajúcom návrhu, ktorý
bol odmietnutý ako zjavne neopodstatnený alebo neprípustný.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že
o identickej sťažnosti sťažovateľky konal a rozhodol ústavný súd už v konaní vedenom
na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 348/2014, pričom uznesením sp. zn. I. ÚS 348/2014
z 2. júla 2014 bola táto sťažnosť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu
na jej prerokovanie.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť
sťažovateľky je neprípustná, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014