Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 416/2014
PDF · 156.45 KB
No categories available
I. ÚS 416/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť B. S. zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Schmidlom,
Advokátska kancelária, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl.
5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jeho držaním vo väzbe od
24. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. S. o d m i e t a pre nesplnenie zákonných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2014
doručená sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátom JUDr. Petrom
Schmidlom, Advokátska kancelária, Záhorácka 11/A, Malacky, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) držaním sťažovateľa vo väzbe od 24. marca 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 562/2011 z 8. novembra 2011 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Tpo 89/2011
vzatý do väzby. Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 185/2011 z 18. mája 2012 v spojení
s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 13/2012 z 30. mája 2012 bola sťažovateľovi
lehota jeho väzby predĺžená do 10. októbra 2012. Po podaní obžaloby proti sťažovateľovi
10. septembra 2012 pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona a iné
okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 72/2012 z 1. októbra 2012 rozhodol o jeho ďalšom
ponechaní vo väzbe.
Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 z 3. júla 2013 bol sťažovateľ uznaný
vinným zo spáchania zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami
podľa § 295 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody na 3 roky
s podmienečným odkladom so skúšobnou dobou 5 rokov. Zároveň bol sťažovateľ
oslobodený spod obžaloby pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa
§ 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona.
Na základe odvolania prokurátora krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 118/2013
zo 17. októbra 2013 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 T 72/2012 v časti výroku
o vine v oslobodzujúcej časti a taktiež vo výroku o treste, čím výrok o vine pre zločin
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 Trestného
zákona nadobudol právoplatnosť 17. októbra 2013.
Po vrátení veci okresný súd v predmetnej veci opätovne rozhodol rozsudkom
z 24. marca 2014, v ktorom opätovne nesprávne rozhodol aj o vine za zločin nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 Trestného zákona, za čo
sťažovateľovi uložil opätovne trest odňatia slobody na 3 roky s podmienečným odkladom
so skúšobnou dobou 5 rokov (na uvedenú nesprávnosť bol okresný súd upozornený
krajským súdom v uznesení sp. zn. 1 Tos 51/2014 zo 7. mája 2014, pozn.) a vo vzťahu
k obzvlášť závažnému zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c)
a d), ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona rozhodol tak, že sťažovateľa opäť už
po druhýkrát oslobodil.
Sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 24. marca 2014 taktiež podal žiadosť
o prepustenie na slobodu a zároveň požiadal o nahradenie jeho väzby písomným sľubom.
Okresný súd uznesením z 24. marca 2014 prepustil sťažovateľa spolu s jeho
spoluobžalovaným na slobodu a prijal ich písomné sľuby.
Sťažovateľ poukázal na piatu vetu § 79 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorej
ak súd vyhlási oslobodzujúci rozsudok, predseda senátu bezodkladne vydá príkaz
na prepustenie obvineného z väzby s uvedením dôvodu prepustenia a uvedie túto
skutočnosť v zápisnici, a následne uviedol, že okresný súd na hlavnom pojednávaní, ktoré
sa konalo 24. marca 2014, takto nepostupoval.
Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 51/2014 zo 7. mája 2014 rozhodol
na neverejnom zasadnutí o sťažnosti generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti
uzneseniu okresného súdu z 24. marca 2014, ktorým bol sťažovateľ prepustený z väzby
na jeho žiadosť, tak, že zrušil uvedené uznesenie okresného súdu a ponechal sťažovateľa
naďalej vo väzbe. Podľa sťažovateľa mal ale krajský súd po zrušení uznesenia okresného
súdu dať ihneď príkaz na prepustenie sťažovateľa z väzby s poukazom na už § 79 ods. 2
Podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku postupuje súd aj v prípade, že v súdnom
konaní uplynula celková lehota väzby. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť,
že okresný súd už dvakrát oslobodil sťažovateľa spod obžaloby zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), b), c) a d),
ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona, a preto sa podľa neho možno domnievať,
že v predmetnej veci nedôjde k zásadnej zmene dôkaznej situácie, ktorá by podmieňovala
iné rozhodnutie tohto súdu. Sťažovateľ bol právoplatne odsúdený za zločin a v jeho prípade
celková lehota väzby 36 mesiacov mu uplynie 8. novembra 2014. S ohľadom na uvedené je
toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali v jeho veci pri vybavovaní
všetkých jeho podaní urýchlene, t. j. neprimerane dlhú dobu a s dostatočnou odbornou
starostlivosťou, čím podľa neho porušili podmienku dôvodnosti väzby.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal 2. júna 2014 podnet
na preskúmanie nezákonnosti jeho väzby od 24. marca 2014, ktorý adresoval aj krajskému
súdu.
Sťažnosť sťažovateľa je podávaná v lehote 2 mesiacov od 15. mája 2014, keď mu
bolo doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 51/2014 zo 7. mája 2014.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5
ods. 3 dohovoru jeho držaním vo väzbe od 24. marca 2014 bolo porušené, aby prikázal
okresnému súdu prepustiť sťažovateľa z výkonu väzby a uhradiť mu trovy konania na účet
jeho právneho zástupcu.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť napriek
tomu, že sťažovateľ je zastúpený advokátom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu
na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1, 2 a 3 a § 50 ods. 1
písm. a), b) a c) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu na začatie
konania musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento
zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje
na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. I. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, III. ÚS 380/2011). Ustanovenie § 20 zákona o ústavnom
súde sa v celom rozsahu vzťahuje na sťažnosť podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia
sťažovateľa porušili [písm. a)], označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného
zásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody [písm. b)], a označenie, proti komu
smeruje [písm. c)]. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu. Podľa § 50 ods. 3 zákona
o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí
uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde) a až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
V rámci svojej ustálenej judikatúry ústavný súd opakovane vyslovil, že návrh
rozhodnutia (petit) musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne [v súlade s čl. 127
ods. 2 a 3 ústavy a § 56 v spojení s § 50 ods. 1 a 3 zákona o ústavnom súde], teda takým
spôsobom, aby mohol byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci
(napr. II. ÚS 37/02, III. ÚS 17/03, III. ÚS 234/04). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní zistí, že návrh na rozhodnutie (petit) uvedené požiadavky nespĺňa, môže takúto
sťažnosť odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, a to zvlášť vtedy, ak
je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom).
Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález, v ktorom vysloví:
„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.,
držaním sťažovateľa vo väzbe od 24. 03. 2014, porušené bolo.
2. Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby sťažovateľa ihneď prepustil
z výkonu väzby.
3. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume
340,90 Eur na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia.“
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľom predložený návrh
rozhodnutia vo veci samej (petit) nie je vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda
takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre jeho rozhodnutie v uvedenej veci.
Nevyhnutnou podmienkou postupu ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56
ods. 3 zákona o ústavnom súde je, aby ústavný súd najprv vyhovel sťažnosti podanej podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy a svojím rozhodnutím vyslovil, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva, avšak takáto požiadavka nie
je v petite sťažovateľom podanej sťažnosti obsiahnutá. Petit sťažnosti nekorešponduje
s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v sťažnosti, z obsahu ktorej je zrejmá existencia
rozhodnutí všeobecných súdov o väzbe sťažovateľa, avšak ním navrhovaný petit napriek
tomu nešpecifikuje, ktoré všeobecné súdy a akými rozhodnutiami, príp. v akom konaní mali
porušiť ním označené práva.
Ústavný súd pripomína, že sťažovateľ je v konaní pred ústavným súdom zastúpený
advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,
a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,
aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,
aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína
konanie pred ústavným súdom (napr. IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08). Keďže
advokát sťažovateľa v predchádzajúcom období opakovane v konaniach pred ústavným
súdom ako právny zástupca sťažovateľov vystupoval, s vyžadovaním splnenia uvedenej
povinnosti ústavným súdom bol uzrozumený a poučený.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. augusta 2014