Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 421/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. augusta 2014

predbežne prerokoval návrh D. M., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Rokašom,

Advokátska kancelária Prosman a Pavlovič, s. r. o., Hlavná 31, Trnava, na preskúmanie

rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn.

VP/03/13-K z 23. mája 2013, za účasti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky

pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

rozhodol:

Návrh D. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 9. augusta 2013

faxom a 12. augusta 2013 poštou doručený návrh D. M. (ďalej len „navrhovateľ“)

na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť

funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. z 23. mája 2013.

Z návrhu a jeho príloh vyplýva, že rozhodnutím sp. zn. z 23. mája 2013

výbor uložil navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi, členovi predstavenstva Národnej

diaľničnej spoločnosti, a. s. (ďalej len „dotknutá akciová spoločnosť“), pokutu v sume

zodpovedajúcej 12-násobku jeho mesačnému platu verejného funkcionára, a to ako sankciu

za to, že navrhovateľ ako verejný funkcionár uzatvoril v mene dotknutej akciovej

spoločnosti (poistník) s Allianz – Slovenskou poisťovňou, a. s., a spol. (poisťovateľ) poistnú

zmluvu č. 411 014 546 z 5. júna 2012 o „Poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

členmi orgánov spoločnosti“ (ďalej len „dotknutá poistná zmluva“), čím mal podľa

konštatovania výboru porušiť ustanovenie čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona č.

o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v

znení ústavného (ďalej aj „ústavný zákon o ochrane verejného

záujmu“) tým, že uprednostnil osobný záujem pred verejným záujmom, pretože predmetná

poistná zmluva umožňovala poistné plnenie v jeho vlastný prospech.

V návrhu podanom ústavnému súdu navrhovateľ uviedol, že napádané rozhodnutie

výboru považuje za nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež

z dôvodu, že podľa jeho názoru je založené na nepresných, tendenčných a účelových

skutočnostiach. Svoje stanovisko navrhovateľ argumentačne odôvodňuje aj tým, že podľa

jeho názoru výbor nezohľadnil význam a všeobecnú povahu poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti, ktorého cieľom je v prvom rade chrániť

majetok spoločnosti, pričom v tejto súvislosti navrhovateľ poukázal na to, že poistné

podmienky obsiahnuté v dotknutej poistnej zmluve sú štandardnými, všeobecnými

poistnými podmienkami na slovenskom poistnom trhu, ktoré poskytujú jednotliví

poisťovatelia pre daný typ poistenia, pričom súčasne zdôraznil, že v osobitných

dojednaniach obsiahnutých v dotknutej poistnej zmluve boli oproti týmto všeobecným

podmienkam v záujme dotknutej akciovej spoločnosti dojednané tieto poistné podmienky

vo výhodnejšom rozsahu. Navrhovateľ tiež zdôraznil, že daný typ poistenia majú uzavreté

aj iné podniky s majetkovou účasťou štátu, pričom takéto zmluvy uzatvárala dotknutá

akciová spoločnosť aj v minulosti, pričom až do doby jej nedávnej medializácie žiadny

zodpovedný subjekt nezistil a nekonštatoval jej nezákonnosť. Napokon navrhovateľ

zdôraznil, že on nemal z uzatvorenia dotknutej poistnej zmluvy žiadny majetkový prospech

a že táto bola uzavretá výhradne vo verejnom záujme s cieľom zabezpečiť ochranu majetku

dotknutej akciovej spoločnosti, a tým aj ochranu majetku akcionára (štátu) v prípadoch, keď

by na úhradu jej záväzkov nemusel postačovať majetok poistených osôb. Okrem toho podľa

navrhovateľa výbor nezohľadnil, že dotknutá poistná zmluva bola výsledkom verejného

obstarávania, na schválení súťažných podkladov ktorého sa on nepodieľal. V neposlednom

rade navrhovateľ konštatoval, že napádané rozhodnutie výboru považuje za nezákonné aj

z dôvodu procesných pochybení výboru v procese jeho prijímania, pretože zatiaľ čo

z napádaného rozhodnutia vyplýva, že bolo výborom prijaté 23. mája 2013, tak z jeho

odôvodnenia má vyplývať, že údaje o výške platu navrhovateľa pre účely určenia sumy

jemu ukladanej sankcie výbor zisťoval až po tomto dátume, a to až 10. júna 2013.

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uviedol:

«Navrhovateľ má, aj s prihliadnutím na vyjadrenia niektorých členov Výboru

po vydaní Rozhodnutia, za to, že Rozhodnutie Výboru vychádza z nedostatočne zisteného

stavu a právneho posúdenia, keď Výbor, resp. jeho členovia, napriek v tom čase vydanému

Rozhodnutiu v rozpore s uzavretou Poistnou zmluvou medzi iným deklarovali, že Poistná

zmluva kryje aj pokuty udelené poisteným, ibaže by poisťovňa preukázala úmyselné konanie

alebo aj zodpovednosť osôb v súvislosti s pádom mosta v Kurimanoch (pričom takáto

zodpovednosť je uvedená vo výlukách podľa Poistnej zmluvy). Z uvedeného vyplýva, že

Výbor napriek vydanému Rozhodnutiu právne nesprávne posúdil Poistnú zmluvu,

na základe čoho vyvodil závery uvedené v Rozhodnutí.

Zároveň navrhovateľ uvádza, že Rozhodnutie vychádza z tendenčných záujmov

a názorov niektorých členov Výboru, ktoré sa v priebehu riešenia prípadu primerane

prispôsobovali potrebám, aby vyvolávali všeobecný záujem a publicitu. Navrhovateľ má

za to, že členovia Výboru nerozhodovali nestranne a nezaujato, ale pod vplyvom

nepravdivých informácii pertraktovaných v masovokomunikačných prostriedkoch,

na základe čoho má za to, že Rozhodnutie je nezákonné, pretože odporuje skutkovému

právnemu stavu. ...

V prípade deklarovaného porušenia ust. čl. 4 ods. 1 Zákona by podmienkou

porušenia tohto ustanovenia zo strany navrhovateľa bolo uprednostnenie osobného záujmu

navrhovateľa pred verejným záujmom pri výkone svojej funkcie, tzn. že by navrhovateľ

alebo jemu blízka osoba musela získať záujem prinášajúci im majetkový prospech alebo iný

prospech, pričom tento osobný záujem by bol vo vzťahu k verejnému záujmu primárny,

a teda by bol navrhovateľom sledovaný úmyselne. ...

V rozhodnutí Výbor žiadnym spôsobom nepreukázal, že by navrhovateľ využil svoje

postavenie na získanie výhody pre seba alebo iných osôb, navyše navrhovateľ ako člen

štatutárneho orgánu spoločnosti NDS je povinný v súlade s ust. § 194 Obchodného

zákonníka konať s odbornou starostlivosťou, preto navrhovateľ tak, ako opakovane tvrdil,

tvrdí, že uzavretie Poistnej zmluvy smeruje k ochrane verejného záujmu, keď v prípade

vzniku škody by majetok poisteného nemusel stačiť na náhradu škody. V prípade vzniku

takejto situácie by mohlo byť voči navrhovateľovi argumentované, že nekonal s odbornou

starostlivosťou, keď by Poistná zmluva nekryla uvedené riziká, čoho dôsledkom by bola

škoda na majetku spoločnosti NDS. ...

Navrhovateľ má za to, že Poistná zmluva tak, ako je dohodnutá chráni spoločnosť

NDS a nie záujmy navrhovateľa tak ako to tvrdí Výbor, aj keď obsahuje poistenie nákladov

na obhajobu v trestnom stíhaní, príp. náklady na styk s verejnosťou a zachovanie dobrého

mena.

Tak ako je to aj prípade hľadania zodpovednosti za porušenie Zákona na strane

navrhovateľa, spoločnosť NDS bola a je v masovokomunikačných prostriedkoch

prezentovaná ako spoločnosť, ktorá „uzatvára miliónové zmluvy, ktoré kryjú osobnú

zodpovednosť zamestnancov“, preto aj na tomto príklade možno konštatovať, že

zabezpečenie ochrany dobrého mena poisteného znamená ochranu dobrého mena

spoločnosti NDS, príp. iného poistníka, pretože poistenej fyzickej osobe nemusí mať

s prihliadnutím na súvisiace náklady záujem na ochrane svojho dobrého mena, čo by

v konečnom dôsledku znamenalo aj negatívnu informáciu o poistníkovi.

Taktiež v súvislosti s prípadným trestným stíhaním, možno konštatovať, že v prípade

trestného stíhania poisteného a jeho prípadného právoplatného odsúdenia z dôvodu, že

nebol právne zastúpený, resp. nebol vhodne zastúpený, by tým bola daná zodpovednosť

poisteného, čo by v prípade navrhovateľa ako člena štatutárneho orgánu znamenalo, že

jeho protiprávne konanie v mene spoločnosti NDS mohlo spôsobiť škodu, ktorú by

v konečnom dôsledku znášala spoločnosť NDS, pričom jej následný regres voči

navrhovateľovi by mohol byť z dôvodu obmedzeného rozsahu jeho majetku nemožný.

Na základe vyššie uvedeného navrhovateľ opakovane uvádza, že svojim konaním

chránil verejný záujem a má za to, že jeho konanie nebolo v rozpore s ust. Zákona, ako aj

iných všeobecne záväzných predpisov a z uzavretia Poistnej zmluvy pre neho nevyplynula

žiadna výhoda alebo prospech.»

Vzhľadom na uvedené sa navrhovateľ domáha, aby ústavný súd vydal nález,

„ktorým rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií

zo dňa 23.5.2013, číslo rozhodnutia: VP/03/13-K, zruší“.

Súčasne sa navrhovateľ domáhal, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný

funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote

30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata

mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10

ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorým bolo rozhodnuté o pokute voči

verejnému funkcionárovi. Podanie návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný

účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie

o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona.

Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu ( ) v konaní

o preskúmanie rozhodnutia výboru vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu

záujmov je preskúmanie resp. zistenie, či konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára

bolo alebo nebolo v rozpore s dotknutými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu, teda či povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce mu z čl. 4 ods. 1

a 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu porušil alebo neporušil.

Podľa čl. 4 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár

je povinný pri výkone svojej funkcie presadzovať a chrániť verejný záujem. Pri výkone

svojej funkcie verejný funkcionár nesmie uprednostniť osobný záujem pred verejným

záujmom.

Podľa čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný

funkcionár sa musí pri výkone svojej funkcie zdržať všetkého, čo môže byť v rozpore

s týmto ústavným zákonom. Na tento účel verejný funkcionár nesmie využívať svoju

funkciu, právomoci z nej vyplývajúce a informácie nadobudnuté pri jej výkone alebo

v súvislosti s jej výkonom na získavanie výhod vo svoj prospech, v prospech jemu blízkych

osôb ani iných fyzických osôb alebo právnických osôb; to sa nevzťahuje na činnosť alebo

úlohu, ktorá vyplýva verejnému funkcionárovi z výkonu jeho funkcie.

Výbor svoje rozhodnutie, ktorého preskúmania sa navrhovateľ domáha, odôvodnil

takto:

«Výbor sa v konaní oboznámil s textom poistnej zmluvy, písomným znením

informácie predsedu výboru zo dňa 4. decembra 2012, ako i s vyjadrením verejného

funkcionára zo dňa 19. februára 2013. Na základe týchto podkladov sa výbor nestotožnil

s tvrdením verejného funkcionára a s jeho kvalifikáciou inak nesporného skutkového stavu.

Výbor rozhodol, že zo strany verejného funkcionára išlo o porušenie čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a)

ústavného zákona.

Z hľadiska skutkového stavu je nesporné, že podľa uvedenej poistnej zmluvy č. 411

014 546 ňou verejný funkcionár D. M. poistil aj vlastnú osobu v plnom rozsahu rizík krytých

poistnou zmluvou, a to za prostriedky akciovej spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť,

ktorá je v 100%-nom vlastníctve štátu.

Podľa poistnej zmluvy zahŕňal rozsah poistenia (i) poistenie členov orgánov

spoločnosti a riadiacich zamestnancov spoločnosti, (ii) poistenie náhrady spoločnosti, (iii)

poistenie nákladov obhajoby, súdnych trov, trov mimosúdneho vyrovnania a (iv) poistenie

nákladov na styk s verejnosťou a zachovanie dobrého mena.

Rozsah poistenia tak kryl nielen poistenie náhrady spoločnosti, ale aj osobné,

individuálne náklady členov orgánov a vedúcich zamestnancov spoločnosti. Je potrebné

poukázať napríklad na dve ďalšie ustanovenia poistnej zmluvy, kde sú súčasťou poistenia

plnenia, ktoré sa týkajú výhradne členov orgánov ako fyzických osôb. Konkrétne:

• poistenie nákladov na obhajobu aj v trestnom stíhaní (článok 2-22 písm. a)

všeobecných poistných podmienok uvádza, že náklady obhajoby zahŕňajú náklady obhajoby

poisteného v prípravnom konaní, a pred súdom v trestnom konaní vedenom proti nemu, ak

je vedené v súvislosti s nárokom na náhradu škody, a rovnaká formulácia je uvedená aj

v bode 7 písm. a) osobitných dojednaní). Keďže sa predmetné ustanovenie uvádza aj

v osobitných dojednaniach dojednaných individuálne, nemôže ísť o žiadne prehliadnutie,

ale o úmysel.

• náklady na styk s verejnosťou a zachovanie dobrého mena sa výslovne týkajú nie

dobrého mena právnickej osoby, ale poistených členov orgánov spoločnosti (článok 2-21

všeobecných poistných podmienok, ako aj bod 9 osobitných dojednaní). Keďže sa toto

ustanovenie uvádza aj v osobitných dojednaniach, dojednaných individuálne (bod 9), opäť

nemôže ísť o žiadne prehliadnutie, ale o úmysel.

V oboch prípadoch ide o náklady, ktoré by pri absencii poistenia plne znášala

poistená fyzická osoba a nie spoločnosť. Nemožno preto argumentovať, že by tieto

dojednania akýmkoľvek spôsobom chránili spoločnosť, ako to vo svojom stanovisku

vo všeobecnosti uviedol verejný funkcionár.

Tomuto konštatovaniu nasvedčuje skutočnosť, že bolo možné pri uzatváraní takýchto

poistných zmlúv oddeliť individuálne plnenie v prospech (na ochranu) pracovníka poistenej

spoločnosti od celkového plnenia, v prospech samotnej poistenej spoločnosti. Napríklad

rovnaký poisťovateľ v inej poistnej zmluve o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú

členmi orgánov spoločnosti č. 411 016 472 uzavretej medzi Vodohospodárskou výstavbou

š. p. Bratislava a Allianz Slovenská poisťovňa, a. s. Bratislava zo dňa 28.2.2013 poistné

za jednotlivé časti poistnej zmluvy finančne rozdeľuje a následne tie, ktoré poisťujú

individuálnu ochranu si hradia vedúci pracovníci zrážkou zo mzdy (nie je uhradené ich

zamestnávateľom).

Pri posudzovaní uprednostnenia osobného záujmu nad verejným, sa treba zaoberať

obchodnoprávnymi aj pracovnoprávnymi aspektmi veci vzhľadom na to, že verejný

funkcionár je nielen členom orgánu spoločnosti, ale aj jej zamestnancom.

Vo vzťahu k obchodnoprávnym aspektom ide predovšetkým o § 194 ods. 5 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej „obchodný

zákonník“), podľa ktorého sú členovia predstavenstva povinní vykonávať svoju pôsobnosť

s náležitou starostlivosťou, ktorá zahŕňa povinnosť vykonávať ju s odbornou

starostlivosťou, a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej akcionárov. Najmä sú

povinní zaobstarať si, a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa

predmetu rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach,

ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej

záujmy alebo záujmy jej akcionárov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať

svoje záujmy, záujmy len niektorých akcionárov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami

spoločnosti.

Podľa prvej vety platí, že tí členovia

predstavenstva, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní

spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili.

V zmysle sa uvádza, že člen predstavenstva

nezodpovedá za škodu, ak preukáže, že postupoval pri výkone svojej pôsobnosti s odbornou

starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. Členovia predstavenstva

nezodpovedajú za škodu spôsobenú spoločnosti konaním, ktorým vykonávali uznesenie

valného zhromaždenia; to neplatí, ak je uznesenie valného zhromaždenia v rozpore

s právnymi predpismi alebo stanovami spoločnosti. Členov predstavenstva nezbavuje

zodpovednosti, ak ich konanie schválila dozorná rada.

Podľa sú zakázané dohody medzi spoločnosťou

a členom predstavenstva vylučujúce alebo obmedzujúce zodpovednosť člena

predstavenstva; stanovy nemôžu obmedziť alebo vylúčiť zodpovednosť člena

predstavenstva. Spoločnosť sa môže vzdať nárokov na náhradu škody voči členom

predstavenstva alebo uzatvoriť s nimi dohodu o urovnaní najskôr po troch rokoch od ich

vzniku, a to len ak s tým vysloví súhlas valné zhromaždenie a ak proti takémuto rozhodnutiu

na valnom zhromaždení nevznesie do zápisnice protest menšina akcionárov s akciami,

ktorých menovitá hodnota dosahuje najmenej 5 % základného imania.

Nasledujúci ods. 9 cit. uvádza, že nároky spoločnosti

na náhradu škody voči členom predstavenstva môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný

účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti.

Ustanovenia odsekov 6 až 8 sa použijú primerane. Nároky veriteľov spoločnosti voči

členom predstavenstva nezanikajú, ak sa spoločnosť vzdá nárokov na náhradu škody alebo

s nimi uzatvorí dohodu o urovnaní. Ak je na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz,

uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči členom predstavenstva správca konkurznej

podstaty.

Výbor tiež zobral do úvahy skutočnosť, že verejný funkcionár ako člen štatutárneho

orgánu poistníka uzavrel poistnú zmluvu na poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú

vedúcimi pracovníkmi štátnej akciovej spoločnosti tretím osobám, vrátane pracovnoprávnej

zodpovednosti (bod 20 opisu predmetu zákazky). Zaoberal sa skutočnosťou, že člen

štatutárneho orgánu poistníka bol v rovnaký moment aj verejným funkcionárom,

a predmetné poistenie smerovalo aj k úhrade škody spôsobenej v rámci pracovnoprávneho

vzťahu.

Pritom pracovnoprávna zodpovednosť je sankčný vzťah, ktorý vzniká porušením

povinnosti, a ktorého hlavným obsahom je povinnosť škodcu uhradiť škodu, a právo

poškodeného túto náhradu škody požadovať. Samozrejme existuje právna možnosť poistiť

sa i za škodu vyplývajúcu z pracovnoprávneho vzťahu, avšak v takomto prípade je logické

a v súlade s dobrými mravmi, aby náklady znášal ten, kto bude mať z toho určitú výhodu

(prospech). V prípade, že tomu tak nie je, a náklady na poistné má hradiť zamestnávateľ,

stráca sa tým nielen reparačná a satisfakčná funkcia pracovnoprávnej zodpovednosti, ale

najmä preventívna funkcia vymedzená vo viacerých ustanoveniach pracovnoprávnych

predpisov.

Medzi základné povinnosti zamestnancov patrí povinnosť chrániť majetok

zamestnávateľa. Zamestnanci sú povinní riadne hospodáriť s prostriedkami, ktoré im zveril

zamestnávateľ, chrániť jeho majetok, a nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami

zamestnávateľa ( ).

Uzavretie takejto poistnej zmluvy, pri ktorej zamestnanec nemá zodpovednosť

za svoje konanie a za škodu, ktorú tým spôsobí, nie je bežné, a pokiaľ je, treba skúmať,

v koho prospech je uzavretá. Samozrejme je to poistník, ktorý je chránený voči konaniu

svojho zamestnanca, ale na druhej strane aj poistený vedúci zamestnanec, ktorý nebude mať

v tomto prípade povinnosť škodu nahradiť osobne a zo svojho, a to i v prípade, že o tom

rozhodne súd alebo iný orgán, keďže vždy ide o zavinené konanie.

V prípade, že takúto zmluvu uzavrie v mene zamestnávateľa jeho štatutárny orgán

alebo člen štatutárneho orgánu, je to vždy otázka jeho zodpovednosti za takéto konanie,

avšak ak za zamestnávateľa koná verejný funkcionár, nastane stav nielen etického, či

morálneho konfliktu, ale aj konfliktu verejného záujmu a osobného záujmu. Pokiaľ verejný

funkcionár má takúto poistnú zmluvu v mene zamestnávateľa, ale v prospech svojej osoby

(i keď ide o prípadné budúce možné plnenie), nastáva tu konflikt záujmov, keďže takúto

zmluvu uzavrel za prostriedky štátnej akciovej spoločnosti, a nie zo svojich prostriedkov. Je

potrebné uviesť, že pokiaľ ide o poistenie zodpovednosti akciovej spoločnosti za škody

spôsobené jej vedúcimi zamestnancami tretej osobe, má poistenie svoje opodstatnenie.

Avšak ak toto poistenie vylučuje realizáciu pracovnoprávnej zodpovednosti, ktorá má

nastúpiť na základe pracovnoprávnych predpisov voči zavinenému konaniu vedúcich

zamestnancov je potrebné, aby sa dôsledne zvažovalo o aký záujem ide. Ak teda verejný

funkcionár uzavrie takúto poistnú zmluvu v prospech budúceho možného plnenia vo svoj

prospech (nemožnosť realizácie pracovnoprávnej zodpovednosti voči jeho osobe), ide

o osobný záujem, ktorý nesmie prevažovať nad verejným záujmom.

Pokiaľ sa týka bodu 7 poistnej zmluvy medzi Národnou diaľničnou

spoločnosťou, a. s. Bratislava a Allianz Slovenská poisťovňa, a. s. Bratislava, tento

obsahuje ustanovenia takéhoto druhu, pričom ich nebolo nevyhnutné uzavrieť. Keďže

na strane poistenca uzatváral poistnú zmluvu tiež verejný funkcionár D. M., ako člen

štatutárneho orgánu poistenej akciovej spoločnosti, je zodpovedný i za obsah zmluvy,

a uvedené možné budúce plnenie v prospech jeho samotného. Tým, že takéto plnenie

dojednal, a takúto poistnú zmluvu v mene spoločnosti uzavrel, sa dopustil konania v rozpore

s čl. 4 ods. 1 a čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona, a naplnil tým skutkový a právny stav

tak, ako je uvedený vo výroku tohto rozhodnutia.

Uzavretie predmetného poistenia prináša majetkový prospech členom orgánov

Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. Bratislava, nakoľko prípadné škody bude za nich

vyplácať poisťovňa a poistenie je platené z prostriedkov spoločnosti, nie samotnými členmi

orgánov. Skutočnosť, že aj zaplatené poistné predstavuje majetkový prospech, je zrejmá

napríklad aj z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. augusta 1999 sp. zn. .»

V súvislosti s návrhom navrhovateľa ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že

napádané rozhodnutie výboru bolo navrhovateľovi doručené 13. júla 2013, pričom jeho

samotný návrh bol ústavnému súdu doručený faxom 9. augusta 2013 a následne poštou,

pričom na poštovú prepravu bol podaný 9. augusta 2013 (ústavnému súdu bol poštou

doručený 12. augusta 2013), čo znamená že návrh navrhovateľa bol ústavnému súdu podaný

v lehote podľa citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, t. j.

bol podaný riadne a včas.

Podstata argumentácie navrhovateľa je založená na jeho konštatácii o štandardnosti

dojednaní obsiahnutých v dotknutej poistnej zmluve, ktoré mali byť dojednané výlučne

v prospech a v záujme ochrany majetku dotknutej akciovej spoločnosti, a nie v záujme

ochrany majetku členov jej riadiacich orgánov, ktorí sú v tejto dotknutej poistnej zmluve

označení ako „poistené“ osoby. Súčasne navrhovateľ vo všeobecnej rovine poukázal

na skutočnosť, že obdobné poistné zmluvy majú uzavreté aj iné spoločnosti vo vlastníctve

štátu, pričom zdôraznil, že ide o štandardný typ poistenia.

V uvedených súvislostiach ústavný súd na margo tvrdeného poukazuje

na skutočnosť, že iba samotné konštatovanie o štandardnosti dotknutých zmluvných

dojednaní ešte bez ďalšieho nie je dôkazom o ich ústavnosti v prípade, ak tieto zmluvné

dojednania neboli podrobené testu ústavnosti, a to napr. aj skrze ustanovení ústavného

zákona o ochrane verejného záujmu.

V danom prípade je dotknutá akciová spoločnosť spoločnosťou v 100 % vlastníctve

štátu (štát je jej jediným akcionárom, pozn.), ktorej právna forma, štruktúra (pokiaľ

ide o riadiace orgány) a fungovanie sa spravuje príslušnými ustanoveniami § 154 a nasl.

upravujúcimi problematiku akciovej spoločnosti. Podľa

je osobitne v upravená zodpovednosť akciovej

spoločnosti ako celku navonok voči tretím osobám za nesplnenie si svojich záväzkov

a v § 194 ods. 6 je osobitne upravená zodpovednosť členov predstavenstva akciovej

spoločnosti ako jej vrcholových riadiacich pracovníkov dovnútra voči samotnej akciovej

spoločnosti za škodu, ktorú by jej spôsobili nesplnením si svojich povinností pri výkone

svojej pôsobnosti.

Podľa spoločnosť zodpovedá za porušenie

svojich záväzkov celým svojím majetkom. Akcionár neručí za záväzky spoločnosti.

Podľa členovia predstavenstva, ktorí porušili

svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade vzniku škody tretej osobe vzniknutej v dôsledku

činnosti akciovej spoločnosti nie je povinnosťou tejto tretej osoby skúmať, kto, resp. ktorý

riadiaci pracovník akciovej spoločnosti túto škodu spôsobil, pretože akciová spoločnosť má

ex lege objektívnu zodpovednosť za túto škodu voči tretej osobe a ručí za ňu celým svojím

majetkom. Až následne nastupuje objektívna zodpovednosť členov predstavenstva za túto

škodu voči akciovej spoločnosti, ak vznikla porušením povinnosti v ich riadiacej

pôsobnosti, za škodu zodpovedajú neobmedzene v celom jej rozsahu.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že je nevyhnutne potrebné oddeliť zodpovednosť

akciovej spoločnosti za škodu, ktorá by eventuálne mohla vzniknúť navonok tretím

subjektom v dôsledku toho, že by akciová spoločnosť nesplnila svoje záväzky voči týmto

tretím osobám na jednej strane, a na strane druhej internú zodpovednosť jej riadiacich

pracovníkov (členov predstavenstva) voči samotnej akciovej spoločnosti za škodu

spôsobenú akciovej spoločnosti porušením povinností v ich riadiacej pôsobnosti.

Podľa ústavného súdu vzhľadom na uvedené, tak nemožno stotožňovať, resp.

kumulovať do jedného inštitútu zodpovednosť akciovej spoločnosti za ňou spôsobenú

škodu, ktorá sa uplatňuje voči tretím subjektom, a tiež zodpovednosť členov predstavenstva

za škodu, ktorá sa uplatňuje interne voči samotnej akciovej spoločnosti v rozsahu porušenia

povinnosti v ich riadiacej pôsobnosti, tak ako to učinil navrhovateľ.

Dojednaním poistnej zmluvy o zodpovednosti za škodu je poistená, resp. chránená

zodpovednosť za škodu toho subjektu, ktorý je predmetnou poistnou zmluvou poistený.

Inými slovami, v prípade ak nastane poistná udalosť na strane poisteného subjektu, ktorou

je pri tomto type poistenia vznik škodovej udalosti, za ktorú je poistený zodpovedný,

poisťovateľ (poisťovňa) uhradí do výšky poistného krytia túto škodu poškodenému

namiesto poisteného, čím je v konečnom dôsledku chránený majetok poisteného pred

výdavkami za náhradu tejto škody, za ktorej vznik je inak poistený zodpovedný.

V danom prípade už zo samotného označenia dotknutej poistnej zmluvy – „Poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú členmi orgánov spoločnosti“ – vyplýva, že predmetným

zmluvným dojednaním je poistená, resp. chránená zodpovednosť za škodu poistených osôb,

ktorými sú v tomto prípade „všetci minulí, súčasní a budúci členovia predstavenstva,

členovia dozornej rady, prokuristi a riadiaci zamestnanci spoločnosti v zmysle bodu 6

osobitných dojednaní a ostatné osoby“, takže v konečnom dôsledku je tak v prípade vzniku

ich zodpovednosti za škodu voči akciovej spoločnosti v prvom rade chránený ich záujem

a majetok, a nie majetok dotknutej akciovej spoločnosti, pretože majetok akciovej

spoločnosti, resp. jej právo na náhradu jej spôsobenej škody, za ktorú zodpovedajú napr.

členovia jej predstavenstva, je primárne chránené ex lege, a to ustanovením o zodpovednosti

týchto osôb za túto škodu neobmedzene celým ich majetkom. Inými slovami, dotknutá

poistná zmluva je uzavretá v prvom rade na ochranu poistených osôb (teda aj navrhovateľa),

a nie primárne na ochranu majetku dotknutej akciovej spoločnosti, tak ako to tvrdí

navrhovateľ.

Ústavný súd v uvedených súvislostiach samozrejme pripúšťa, že sprostredkovane,

resp. druhotne je dotknutou poistnou zmluvou v konečnom dôsledku chránený aj majetok

dotknutej akciovej spoločnosti, a teda aj akcionárov, a to najmä pred prípadnými

negatívnymi dôsledkami neželaného konania poistených osôb (jej manažérov), v dôsledku

ktorého (napr. zámerné zbavovanie sa majetku, ktorým tieto osoby ex lege zodpovedajú

za škodu, pozn.) by mohlo byť ohrozené reálne vymoženie splnenia si ich záväzkov voči

akciovej spoločnosti v súvislosti s ich zodpovednosťou za nimi spôsobenú škodu, za ktorú

ručia celým svojím majetkom (v tomto prípade by boli dôvodné napr. aj trestnoprávne

dôsledky, pozn.), alebo napr. v prípadoch, keď by nimi spôsobená škoda, za ktorú

zodpovedajú, výrazne presahovala výšku majetku týchto osôb (v tomto prípade by boli

dôvodné napr. aj ustanovenia o spoluúčasti v poistnej zmluve, pozn.) a pod., avšak tento

účel dotknutej poistnej zmluvy je len podporný a nemožno ním bezvýhradne odôvodňovať

jej uzavretie, tak ako to tvrdí navrhovateľ.

Uvedeným sekundárnym účelom dotknutej poistnej zmluvy, t. j. účelom

spočívajúcim v druhotnej ochrane majetku akciovej spoločnosti, a teda aj majetku

akcionárov, však možno odôvodniť rozhodnutie akciovej spoločnosti uzatvoriť dotknutú

poistnú zmluvu (ako poistník) v prospech osôb, ktorých zodpovednosť za škodu je touto

dotknutou poistnou zmluvou primárne chránená (t. j. v prospech poistených), a tiež s tým

súvisiaci jej záväzok platiť buď v celom rozsahu (čo je aj v dotknutom prípade, pozn.),

alebo čiastočne aj dojednané poistné namiesto samotného poisteného, resp. namiesto

poistených.

Ústavný súd však zdôrazňuje, že aj v tomto prípade, t. j. v prípade, keď sa akciová

spoločnosť rozhodne (napriek štandardu, podľa ktorého si poistený v prípade poistenia

svojej zodpovednosti za škodu platí poistné zväčša sám, pozn.) v prospech poistených

uzavrieť poistnú zmluvu na ochranu ich zodpovednosti za škodu s cieľom chrániť aj seba

zabezpečením vymáhateľnosti svojich škodových nárokov od týchto osôb a zaviaže sa

za nich platiť poistné (buď v celku, alebo čiastočne), je potrebné mať na zreteli, aby

poistným krytím v takejto poistnej zmluve boli zaistené iba také poistné udalosti,

pri ktorých vznikne škoda výhradne iba pri výkone pracovných činností týchto riadiacich

zamestnancov v rozsahu ich pôsobností.

Vzhľadom na uvedené tak dotknutou poistnou zmluvou, z ktorej platí namiesto

poistených subjektov poistné akciová spoločnosť (tobôž, ak ide o akciovú spoločnosť

v 100 % vlastníctve štátu, bez schválenia a súhlasu tohto jediného akcionára, pozn.), by

nemali byť poistené aj také škodové nároky voči riadiacim zamestnancom tejto akciovej

spoločnosti, ktoré si poškodení môžu uplatniť priamo voči týmto riadiacim zamestnancom

ako jednotlivcom, resp. ako voči fyzickým osobám, a nie voči spoločnosti, pretože ide

o škodové nároky, ktoré nesúvisia s výkonom ich pracovných povinností v rozsahu ich

pôsobnosti (napr. nárok na náhradu škody za príp. sexuálne obťažovanie, konanie o ochrane

dobrého mena fyzickej osoby, konanie o nároku na náhradu škody za ublíženie na zdraví

mimo výkonu práce, nároky zamestnávateľa voči riadiacim zamestnancom na náhradu

škody z pracovnoprávnych vzťahov, napr. za škodu spôsobenú na im zverených veciach,

ako aj trovy týchto súdnych konaní a pod.). Uvedené však dotknutým riadiacim

zamestnancom akciovej spoločnosti nebráni, aby si sami pripoistili svoju zodpovednosť aj

pre takéto prípady, avšak v tomto prípade sú ako poistení povinní znášať poistné sami

zo svojho, nie z majetku akciovej spoločnosti a bez jej súhlasu (tobôž, ak ide ako v danom

prípade o majetok štátu, pozn.).

Aj v posudzovanom prípade navrhovateľ ako predseda predstavenstva uzavrel

v mene dotknutej akciovej spoločnosti dotknutú poistnú zmluvu na poistenie aj svojej

zodpovednosti za škodu, v rámci zmluvných dojednaní ktorej bolo dojednané aj poistenie

takých škodových udalostí, poistenie za ktoré by mal v zmysle už uvedeného znášať

zo svojho sám navrhovateľ, resp. sami všetci poistení. V tomto smere sa možno stotožniť

so záverom výboru, že uzavretím dotknutej poistnej zmluvy navrhovateľ získal na úkor

verejného záujmu osobný prospech, pretože osobným (majetkovým) prospechom nie je len

to, o čo by sa majetok dotknutej osoby mohol zväčšiť, no nezväčší sa, tak ako to poníma

navrhovateľ (t. j. nie je to len suma, o ktorú by si navrhovateľ polepšil, keby sa priamo

jemu, a nie akciovej spoločnosti vyplatilo poistné plnenie z poistnej udalosti, tak ako sa

bráni navrhovateľ, pozn.), ale osobným (majetkovým) prospechom je aj to, o čo by sa

majetok dotknutej osoby mohol zmenšiť, ale sa v konečnom dôsledku nezmenšil (t. j.

osobným majetkovým prospechom je aj suma, ktorú takýmto spôsobom navrhovateľ ušetril

tým, že za poistenie svojej zodpovednosti nielen za škodové udalosti súvisiace s výkonom

jeho pracovných povinností v rozsahu jeho pôsobností, ale aj za škodové udalosti

nesúvisiace s jeho pracovnou pôsobnosťou neplatil poistné sám zo svojho, ale ho za neho

platila dotknutá akciová spoločnosť, pozn.).

V tomto smere neobstojí ani obranná argumentácia navrhovateľa, podľa ktorej

dotknutá poistná zmluva z 13. júna 2012 bola predmetom verejného obstarávania,

na schválení súťažných podkladov ktorého sa on nepodieľal, a teda z tohto dôvodu by

nemal byť ani sankcionovaný za jej uzavretie (navrhovateľ neuviedol žiadne konkrétne

dátumy, napr. začatia verejného obstarávania a pod., a táto jeho námietka je formulovaná

iba vo všeobecnej rovine, pozn.). Podľa zistenia ústavného súdu zo spisu výboru

č. k. VP/03/13-K navrhovateľ bol členom predstavenstva dotknutej akciovej spoločnosti už

od januára 2012. V tejto súvislosti je však podstatná skutočnosť, že navrhovateľ predmetnú

námietku prvýkrát uplatnil až v konaní pred ústavným súdom, avšak vôbec ju nezmienil

vo svojom vyjadrení z 19. februára 2013 adresovanom výboru, ktorý sa tak nemal možnosť

s touto námietkou navrhovateľa vysporiadať, preto nemohla byť ani predmetom prieskumu

ústavným súdom.

Napokon v súvislosti s námietkou navrhovateľa týkajúcou sa procesných pochybení

výboru v procese prijímania napádaného rozhodnutia ústavný súd podotýka, že zo spisu

výboru č. k. VP/03/13-K zistil, že výrok napádaného rozhodnutia bol výborom skutočne

prijatý 23. mája 2013 (pozri zápisnicu zo zasadnutia výboru, pozn.), tak ako to vyplýva aj

zo samotného rozhodnutia, pričom výrok o uložení pokuty navrhovateľovi bol prijatý

vo všeobecnom znení v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. e) ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu, podľa ktorého výbor rozhodol, že navrhovateľovi sa uloží pokuta v sume

12-násobku jeho mesačného platu verejného funkcionára. Z uvedeného vyplýva, že

napádané rozhodnutie bolo výborom prijaté v súlade s ústavným zákonom o ochrane

verejného záujmu, pretože sankčné ustanovenie čl. 9 ods. 10 písm. e) predmetného

ústavného zákona korešponduje, resp. sa uplatňuje v prípade porušenia čl. 4 tohto ústavného

zákona, čo bol prípad navrhovateľa. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že výbor až

následne po prijatí svojho rozhodnutia dopytmi zisťoval skutočnú výšku mesačného príjmu

navrhovateľa, pretože tu ide o obdobnú situáciu, aká sa vyskytuje aj v postupe napr.

všeobecných súdov, ktoré pri vyhlásení rozhodnutia iba vo všeobecnom výroku konštatujú,

napr. priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, a až následne

po vyhlásení rozhodnutia tieto trovy úspešný účastník vyčísli, resp. konkretizuje ich výšku.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa ústavný súd dospel k záveru, že konanie

navrhovateľa bolo v rozpore s čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane

verejného záujmu, preto ústavný súd návrh navrhovateľa odmietol ako zjavne

neopodstatnený ( ).

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že v konaní

o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným

záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s vo veci

samej buď uznesením, ktorým potvrdí napadnuté rozhodnutie výboru, alebo nálezom,

ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná úprava konania o preskúmaní

rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom obsiahnutá

v ustanoveniach a neustanovuje, pokiaľ ide povinnosť

predbežného prerokovania každého návrhu na neverejnom zasadnutí, inak (§ 25 ods. 1

), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné

uplatniť postup podľa a . Z uvedeného vyplýva, že

senát ústavného súdu môže odmietnuť návrh už po jeho predbežnom prerokovaní, a to

v prípade, že zistí existenciu niektorého z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona

o súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný

a evidentne bez nutnosti ďalšieho skúmania ho možno kvalifikovať ako návrh zjavne

neopodstatnený. V takomto prípade nepovažuje ústavný súd za nevyhnutné ani za účelné

rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej

napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť. Takýto postup je v súlade s uznesením

pléna ústavného súdu č. k. PLz. -3 z 2. mája 2007, podľa ktorého „Na konanie

o návrhoch vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa

a nasl. ústavného o ochrane verejného záujmu pri výkone

funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného sa vzťahuje

o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2014