Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 533/2014
PDF · 140.27 KB
No categories available
III. ÚS 533/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť B. B., zastúpeného advokátom JUDr. Richardom
Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. B., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2014
doručená sťažnosť B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 8/2012 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je navrhovateľom v konaní
o zaplatenie 564 300 € s príslušenstvom, kde za odporcu je označená „Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR“. Napadnuté konanie
začalo v roku 2012 a sťažovateľ uvádza, že okresný súd odročil ústne pojednávanie
na neurčito. Od toho času sa neuskutočnilo pojednávanie a do podania tejto sťažnosti nebol
určený ďalší termín pojednávania v napadnutom konaní. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ
tvrdí, že uplynul viac ako rok, počas ktorého bol okresný súd nečinný, a preto je sťažovateľ
toho názoru, že v napadnutom konaní dochádza k zbytočným prieťahom.
K využitiu účinných prostriedkov nápravy sťažovateľ uvádza, že v zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), konkrétne podľa veci „Ištván
a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike ESĽP,
odmietol prax ústavného súdu podmieňujúcej podanie ústavnej sťažnosti na prieťahy
v konaní predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi súdu“, preto tento prostriedok nevyužil.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol
vo veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní,
priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €, ako aj trovy právneho
zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže
ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd štandardne (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04, III. ÚS 401/2008)
považuje za účinný prostriedok nápravy slúžiaci ochrane základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov sťažnosť na postup súdu podanú podľa § 62 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podanú predsedovi príslušného súdu. Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ktorý
vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov
a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52
ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 zákona o súdoch]. Podobne aj zákon o súdoch
v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli
spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného
ustanovenia orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť
všetky skutočnosti.
Účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať predsedovi
príslušného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní je podľa konštantnej judikatúry ústavného
súdu poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený
porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05, III. ÚS 401/2008). Ústavný súd preto
o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná
iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý
mal k dispozícii podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ
túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o
ústavnom súde).
Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je teda jedným z atribútov prípustnosti
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej
ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Sťažovateľ tvrdil a argumentoval, že nevyčerpal účinný právny prostriedok
poskytnutý príslušnými ustanoveniami zákona o súdoch na ochranu jeho označených práv
s poukazom na už citované rozhodnutia ESĽP.
Zároveň ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade sťažovateľa neboli
v sťažnosti iné dôvody hodné osobitného zreteľa tvrdené, ani preukázané, ktoré by mohli
viesť k odpusteniu požiadavky na využitie účinného prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1
Vzhľadom na existenciu procesnej prekážky pre meritórne rozhodovanie o tom,
či v sťažovateľom označenom konaní okresného súdu bolo porušené jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd jeho sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu
neprípustnosti ako predčasne podanú.
Ústavný súd k argumentácii sťažovateľa, že nie je potrebné využiť „sťažnosť
predsedovi súdu“, s odvolaním sa na citované rozhodnutia ESĽP uvádza, že okolnosti
prípadov v uvedených veciach, v ktorých ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sú rozdielne, najmä čo sa týka celkovej dĺžky konaní a štádia, v ktorom ústavný súd
odmietol sťažnosti sťažovateľov z dôvodu nevyužitia, respektíve formálneho využitia
účinného prostriedku nápravy pri porušovaní ich označených práv, pretože v posudzovanom
prípade sťažovateľa ide o dvojročné konanie, pričom sťažovateľ poukazuje na konkrétny
úsek konania (ojedinelý prieťah v trvaní viac ako rok). Za daných okolností preto nemožno
tvrdiť, že sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdu by nemohla byť účinným
prostriedkom nápravy v posudzovanom prípade, tak ako to paušálne a generalizujúco tvrdí
sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Ústavný súd prípomína, že každý prípad skúma
individuálne, podobne, ako aj ESĽP, preto závery v konkrétnych uvádzaných prípadoch
nemožno bez ďalšieho aplikovať automaticky.
Nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že aj v prípade
akceptácie sťažovateľových názorov o nadbytočnosti, respektíve zbytočnosti využitia
sťažnosti predsedovi príslušného súdu, by bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú, a to s poukazom na judikatúru ESĽP, podľa ktorej je primeraná
dĺžka rozhodovania súdu na jednom stupni podľa okolností prípadu dva až tri roky, a takisto
s poukazom na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (IV. ÚS 203/03), pričom jednorazový prieťah v konaní
súdu nesignalizuje bez ďalšieho možnosť zbytočných prieťahov v konaní. Aj s poukazom
na uvedené je ústavný súd preto toho názoru, že v posudzovanom prípade sťažnosť
na postup súdu adresovaná predsedovi okresného súdu by spĺňala kritérium účinného
prostriedku nápravy, preto jeho nevyužitie posúdil ako prekážku a sťažnosť sťažovateľa
odmietol ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. septembra 2014