Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 530/2014
PDF · 154.52 KB
No categories available
II. ÚS 530/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., a. s.,
zastúpenej G., s. r. o., pre namietané porušenie čl. 1, čl. 20, ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 205/2013-159
z 9. apríla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2014
osobne do podateľne doručená sťažnosť spoločnosti Z., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), pre
namietané porušenie čl. 1, čl. 20, ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 205/2013-159 z 9. apríla 2014.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 26 Cb 146/2012-105 z 31. januára 2013 bola spoločnosť A., s. r. o.
(ďalej len „žalovaná“), zaviazaná zaplatiť sťažovateľke ako žalobkyni sumu 10 415,92 €
s prísl., ďalej trovy konania vo výške 624,50 € a trovy právneho zastúpenia vo výške
1 425,76 €. Na základe odvolania žalovanej krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob 205/2013-
159 z 9. apríla 2014 potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej a vo výroku o trovách
konania a zároveň rozsudok zmenil vo výroku o trovách právneho zastúpenia tak, že
sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia nepriznal. Nepriznal jej ani náhradu trov
odvolacieho konania.
Podľa názoru sťažovateľky nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia
v prvostupňovom, ale ani odvolacom konaní došlo k porušeniu označených práv
sťažovateľky podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu.
Rozsudok krajského súdu je svojvoľný, lebo z jeho odôvodnenia vôbec nie je jasné,
na základe akého ustanovenia zákona postupoval, pričom je odôvodnenie aj nedostatočné
a samotný výrok je nepreskúmateľný. Ak na rozhodnutie o náhrade trov právneho
zastúpenia mienil krajský súd aplikovať ustanovenie § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (čo z odôvodnenia explicitne nevyplýva, hoci sa toto zaoberá účelnosťou trov
právneho zastúpenia), potom treba poukázať na znenie tohto ustanovenia, podľa ktorého súd
prizná účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Účelným
bránením práva treba rozumieť voľbu účelných krokov, resp. úkonov právnej pomoci
zo strany advokáta. Všeobecný súd je síce oprávnený skúmať účelnosť vynaložených trov,
avšak nemôže opomenúť, že účelnosť ako taká je vlastnosťou procesu spočívajúcou
v sledovaní cieľa, pričom svoju opodstatnenosť nachádza spravidla vtedy, ak vychádza
zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze.
Sťažovateľka sa nemôže stotožniť s aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku, ktorá prichádza do úvahy iba vo výnimočných prípadoch
a musí byť riadne a presvedčivo odôvodnená.
Prvok svojvôle v rozsudku krajského súdu je jednoznačný aj v konštatovaní, podľa
ktorého sťažovateľka disponuje právnym oddelením. Nie je jasné, na základe akých
dôkazov dospel krajský súd k takémuto záveru, pretože v skutočnosti sťažovateľka právne
oddelenie nemá. Okolnosť, že má zamestnanca s právnickým vzdelaním, pôsobenie ktorého
bolo pravdepodobne dôvodom nepriznania jej náhrady trov právneho zastúpenia, nebola
s prihliadnutím na predmet činnosti sťažovateľky (inter alia dodávka elektrickej energie)
podstatná, pretože pracovnou náplňou zamestnanca s právnickým vzdelaním bolo
poskytovanie právnych služieb bezprostredne súvisiacich s predmetom činnosti
sťažovateľky. Nebolo však jeho úlohou spravovať a vymáhať jej pohľadávky. Takúto prácu
by totiž mohli zvládnuť len viacerí zamestnanci s právnickým vzdelaním, keďže iba
v oblasti dodávky elektriny vykazuje sťažovateľka vyše 3 000 pohľadávok. To je dôvod, pre
ktorý tieto pohľadávky vymáha sťažovateľkou poverená advokátska kancelária. Úkony
advokátskej kancelárie pri vymáhaní pohľadávky musia byť preto posúdené ako účelné
na uplatnenie práva sťažovateľky. Neboli preukázané ani žiadne dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Právny názor krajského súdu o neúčelnosti trov vzniknutých advokátskym
zastúpením právnickej osoby majúcej zamestnanca s právnickým vzdelaním vo svojich
dôsledkoch znamená, že takáto právnická osoba musí znášať aj trovy právneho zastúpenia
sama. Tento výklad je v rozpore so základným právom na rovnosť účastníkov občianskeho
súdneho konania. Právne zastúpenie musí byť ponechané na vôli účastníka konania bez
ohľadu na to, či bol schopný sa zastupovať aj sám, a bez ohľadu na jeho vzdelanie, resp.
vzdelanie jeho zamestnanca. Zo žiadnych ustanovení ústavy či Občianskeho súdneho
poriadku nevyplýva, že by účastníci konania s právnickým vzdelaním, resp. zamestnávajúci
osobu s právnickým vzdelaním, nemali nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
advokátom.
Sťažovateľka zaplatením odmeny za právne zastupovanie a následným nepriznaním
náhrady týchto trov napriek úspechu vo veci samej utrpela aj majetkovú ujmu.
Rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený, čím sťažovateľke bola
odopretá možnosť dozvedieť sa o dôvodoch rozhodnutia, a preto je sťažovateľka toho
názoru, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Krajský súd sa
obmedzil len na veľmi stručné konštatovanie. Neuviedol, na základe akých skutočností
dospel k záveru, že sťažovateľka má zriadené právne oddelenie, ale ani to, aké ustanovenie
zákona aplikoval.
Došlo aj k porušeniu princípu právnej istoty ako jednej zo zložiek právneho štátu
v zmysle čl. 1 ústavy, keďže všeobecné súdy v obdobných prípadoch náhradu trov právneho
zastúpenia priznávajú.
Sťažovateľka žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2
a 3 Ústavy(...), právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...), právo
na majetok v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu a ústavný princíp v zmysle čl. 1 Ústavy(...)
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 04. 2014, sp. zn. 3 Cob/205/2013-159
porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
09. 04. 2014, sp. zn.: 3 Cob/205/2013-159, v časti vo výroku o trovách právneho
zastúpenia, v ktorej zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 26Cb/146/2012-105
zo dňa 31. 01. 2013, ako aj v časti náhrady trov odvolacieho konania zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľovi vo výške 340,90 Eur na účet jeho právneho zástupcu(...), a to do dvoch
mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
Z rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 205/2013-159 z 9. apríla 2014 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cb 146/2012-105 z 31. januára 2013
vo veci samej a vo výroku o trovách. Zároveň bol zmenený vo výroku o trovách právneho
zastúpenia tak, že sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia nepriznáva. Sťažovateľke
nebola priznaná ani náhrada trov odvolacieho konania. Podľa názoru krajského súdu nebolo
možné stotožniť sa s postupom okresného súdu, ktorý priznal sťažovateľke právo
na náhradu trov právneho zastúpenia za situácie, keď sťažovateľka disponuje právnym
oddelením. Účelnosť zastúpenia advokátom z pohľadu účelnosti priznania trov právneho
zastúpenia treba hodnotiť, a to aj s prihliadnutím na predmet konania ako negatívnu, a to
vzhľadom aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004, v ktorom sa
konštatuje, že nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia nedochádza k zásahu do
podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Nález tiež
konštatoval, že nepriznaním náhrady trov právneho zastúpenia nebolo porušené základné
právo na rovnosť účastníkov v konaní, pretože došlo len k uplatneniu zákonom daného
priestoru pre uváženie účelnosti trov konania. Preto bol rozsudok okresného súdu vo výroku
o náhrade trov právneho zastúpenia podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenený
tak, ako je uvedené vo výroku. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224
ods. 1 v spojení s § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a preto sťažovateľke, hoci
bola v odvolacom konaní úspešná, náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcu len
v nákladoch právneho zastúpenia nepriznal.
Rozsudok krajského súdu bol podľa dátumovej pečiatky doručený právnemu
zástupcovi sťažovateľky 27. mája 2014.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku
krajského súdu č. k. 3 Cob 205/2013-159 z 9. apríla 2014.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľka v podanej sťažnosti inter alia namieta, že nedostatočným odôvodnením
rozsudku krajského súdu sa jej odoprela možnosť dozvedieť sa o dôvodoch rozsudku, a tým
jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.
Hoci z ustanovenia § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku je zrejmé, že
dovolanie nie je prípustné vo veciach týkajúcich sa trov konania, napriek tomu je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (teda aj proti rozhodnutiu o trovách
konania), a to v prípadoch vád konania špecifikovaných v ustanovení § 237 Občianskeho
súdneho poriadku.
Z podanej sťažnosti je zrejmé, že podľa názoru sťažovateľky trpí rozsudok krajského
súdu vadou spočívajúcou v tom, že postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Takáto námietka sťažovateľky umožňuje podanie dovolania, ktorého
prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Napriek
tomu podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka dovolanie proti rozsudku krajského súdu
nepodala. Nevyužila teda v zásade účinný prostriedok nápravy označených práv v rámci
dovolacieho konania, hoci tento mimoriadny opravný prostriedok mala k dispozícii.
To zakladá neprípustnosť sťažnosti.
Napokon treba uviesť, že sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala),
že dovolanie nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal
do úvahy prípadný možný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2014