Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 644/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J., n. o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel

Mašan, s. r. o., Školská 257, Veľký Slavkov, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marcel

Mašan, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Poprad sp. zn. z 21. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.

zn. z 12. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J., n. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. júna 2014 doručená sťažnosť J., n. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojich základných práv podľa , 3, 4 a 5 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 21. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1

z 12. marca 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu a krajského

súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 7. júla

2014.

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Žalobou zo dňa 18. 6. 2009 sa... A. s. r. o... domáhala u sťažovateľa náhrady škody

vo výške 8 485,05 € z titulu demontáže zariadení, ktoré boli namontované v objekte - stavbe

súp. č. 424...

Jednalo sa o hnuteľné veci, ktoré nakúpila sťažovateľka. Išlo o investíciu do cudzieho

majetku, ktorá bola vykonaná so súhlasom vlastníka nehnuteľností. Táto skutočnosť bola

preukázaná písomným súhlasom v rámci tohto konania.“

3. Po opísaní priebehu konania po podaní žaloby zo sťažnosti ďalej vyplýva, že

okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. marca 2013 zaviazal sťažovateľku ako

žalovanú v druhom rade zaplatiť žalobcovi sumu 7 858, 87 € s prísl. a v prevyšujúcej časti

istiny a prísl. žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka

16. apríla 2013 odvolanie, ktoré doplnila podaním z 21. mája 2013. Krajský súd

namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v časti napadnutej

sťažovateľkou.

4. Sťažovateľka považuje namietané rozsudky za nepreskúmateľné a arbitrárne,

pretože „z týchto rozhodnutí nie je zrejmé, na základe čoho dospel KS k záveru, že veci,

ktoré sú predmetom žaloby sa stali súčasťou stavby. Neriešil otázku náhrady za údajný

prechod vlastníckeho práva na žalobcu a nie je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru, že

ide o také veci, ktoré sa zabudovaním stávajú súčasťou hlavnej stavby, keďže ide

o vyslovene odbornú otázku. Súdy vo svojom rozhodnutí samé určili, či sú tieto predmety

súčasťou stavby.

Sme toho názoru, že súd nesprávne právne posúdil medzi žalobcom a žalovaným.

Žalobu voči žalovanému mal zamietnuť z toho dôvodu, že pokiaľ zaplatil žalobca aj za tieto

veci, ktoré preukázateľne zaplatil žalovaný, mal si uplatniť nárok na záhradu škody voči

predávajúcemu, ktorý predal žalobcovi aj veci. ktoré predávajúcemu nepatrili.

Skutočnosť, že tieto predmety boli ocenené v znaleckom posudku, nezakladá

vlastnícke právo predávajúceho k týmto predmetom. Predmetom predaja teoreticky mohli

byť aj kuchynská linka, skrine a podobne, avšak ak by boli súčasťou znaleckého posudku,

nerobí z nich automaticky súčasť nehnuteľnosti.

Ďalej máme za to, že súdy pochybili, keď danú právnu situáciu neposudzovali podľa

ods. I .

Aplikácia bola na daný prípad prejudikovaná

rozhodnutím NS SR sp. zn. M Cdo 251/2002...

Súd si osvojil nám z neznámych dôvodov tvrdenie žalobcu.. že predmetné veci sú

súčasťou stavby, pričom podľa nášho názoru ide o odbornú otázku, kde právny režim, ktorý

prejudikoval Krajský súd v Prešove vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 25. 10. 2010 sa

vzťahuje na súčasti stavby, ktoré sú s touto pevne spojené /okná. dvere, podlahy/, nie však

na zariaďovanie potreby krátkodobej spotreby, umývadlá, svietidlá, vodovodné batérie. WC

misy, kde sa jednoznačne jedná o zariaďovacie predmety, ktoré majú podstatne kratšiu

životnosť, ako je životnosť samotnej stavby, ich výmena si nevyžaduje stavebný zásah, a

teda sa nestali neoddeliteľnou súčasťou stavby, a z toho dôvodu neexistuje právny titul

na prechod vlastníckeho práva, na prechod stavby na vlastníka. Máme za to, že súd pri

posúdení tejto otázky uprel ústavné právo sťažovateľa na vlastnícke právo a zároveň mu

odňal právo na súdnu ochranu, keď v rámci rozsudku neaplikoval ustanovenie § 667 ods. 1

. Bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na nedotknuteľnosť

vlastníckeho práva podľa SR ako aj právo na spravodlivý proces podľa

SR.

Rozsudkami preukázateľne súd rozhodol o tom, že žalovaný nie je vlastníkom

majetku, ktorý zakúpil, a skonštatoval, že tento majetok patrí žalobcovi, a to bez náhrady

a dokonca zaviazal žalovaného, aby nahradil škodu, ktorú údajne spôsobil žalobcovi tým, že

si žalobca zobral svoj vlastný majetok. Tým pádom podľa nášho názoru porušil vyššie

citované zákonné ustanovenia, keď prejudikoval prechod vlastníckych práv na žalobcu bez

adekvátnej finančnej náhrady a dokonca zaviazal žalovaného zaplatiť za svoj vlastný

majetok žalobcovi.“.

5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto

nález:

„Krajský súd v Prešove rozsudkom č. -412 zo dňa 12. 3. 2014

a Okresný súd v Poprade rozsudkom č. -383 zo dňa 21. 3. 2013 porušili

základné právo sťažovateľa zaručené v , 3, 4, 5; . ods. 1 SR

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. -412 zo dňa 12. 3. 2014

a rozsudok Okresný súd v Poprade č. -383 zo dňa 21. 3. 2013 sa zrušujú

a vracajú Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 340.90 € na účet

právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa

domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 21. marca 2013, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2014.

II.A

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 21. marca 2013

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach týkajúcich sa

porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany základného práva alebo

slobody môže domôcť využitím jej dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie ().

Podľa účastník môže napadnúť rozhodnutie

súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

10. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh konštatuje, že

na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie označených

základných práv zaručených a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu, pretože

sťažovateľka mala v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný

prostriedok na dosiahnutie nápravy namietaného porušenia svojich práv, ktoré boli

namietaným rozsudkom okresného súdu podľa jej názoru porušené. Týmto účinným

prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľka aj podala proti rozsudku prvostupňového

súdu. Využitie tejto zákonnej možnosti vylučuje preskúmanie napadnutého rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 21. marca 2013, keďže o odvolaní proti nemu

rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 12. marca 2014.

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej

označených základných práv podľa a dohovoru rozsudkom okresného súdu v súlade

s pre nedostatok svojej právomoci.

II.B

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 12. marca 2014

11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2014, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie vo veci samej, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi

a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nesprávneho

aplikovania platných právnych predpisov a následne nesprávneho posúdenia veci.

Krajskému súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.

12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým v časti napadnutej sťažovateľkou

potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne, náležite odôvodnil, čo

potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca v konaní zo zisteného skutkového stavu a na

tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázal najprv na závery rozhodnutia okresného súdu (s. 1 a s. 2), ďalej

uviedol odvolacie námietky sťažovateľky a vyjadrenie žalobcu k nim a konštatoval:

„V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca nadobudol nehnuteľnosť kúpnou

zmluvou a predmetom tejto kúpnej zmluvy bola stavba súp. č. 424 stojaca na parcele

č. 3111 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 575 m2 zapísané na LV... Právny

predchodca žalobcu so žalovaným v 2) rade mal uzavretú nájomnú zmluvu a nájomný vzťah

bol ukončený k 31.12.2008. Pri vyprataní objektu žalovaná v 2/ rade demontovala položky 1

až 18 uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. Právnym predchodcom žalobcu bol...

Žalobca kúpil objekt od právneho predchodcu tak ako stojí a leží a zaplatil dohodnutú

kúpnu cenu.

Podľa súčasťou vecí je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí

a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.

Podľa , každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením

právnej povinnosti.

Z postupu súdu prvého stupňa vyplýva, že postupoval v súlade so skorším

rozhodnutím odvolacieho súdu -263 z 25.10.2010, To znamená, že okolnosť

týkajúca sa demontáže rôznych súčasti pôvodnej stavby, predovšetkým hygienického

charakteru slúžiace na prevádzku sociálnych zariadení a osvetlenia objektu, nebola medzi

účastníkmi sporná. Po pripustení zmeny žaloby, doplnil dokazovania riadiaca právnym

názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k charakteru vecí, ktoré boli predmetom konania

o náhradu škody. V tomto rozhodnutí bolo konštatované, že žalovaná v 2/ rade investovala

do objektu v priebehu trvania nájomného vzťahu s iným subjektom ako je žalobca. Následne

došlo k prevodu vlastníckeho práva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom,

ktorý nadobudol legitímne nehnuteľnosť do svojho vlastníctva vrátane demontovaných vecí,

čo predstavovalo protiprávne konanie zo strany žalovaného v 2) rade.

Žalovaný v 2/ rade v svojom odvolaní namietal, že žalobca nijakým spôsobom

nepreukázal konkrétne, ktoré z demontovaných vecí nadobudol do vlastníctva titulom

uzavretej kúpnej zmluvy a zaplatením kúpnej ceny, keďže toto zo znaleckého posudku, ktorý

pre tieto účely vypracoval znalec nie je zrejmé. Z toho dôvodu žalovaný v 2/ rade vyvodil

záver, že nárok žalobcu je nedôvodný, nepreukázaný a nie je možné takémuto nároku

vyhovieť.

Odvolací súd sa nestotožňuje s touto argumentáciou žalovaného v 2) rade.

Z výsledkom vykonaného dokazovanie totiž, odvolací súd zistil, že po doplnenom

dokazovaní, v období po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, boli jednotlivé položky

tvoriace súčasť nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom prevodu vlastníckeho práva

na žalobcu riadne a dostatočne preukázané. Súd prvého stupňa vykonal ohliadku na mieste

samom, vychádzal zo znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované tak v čase prevodu

nehnuteľnosti a aj následne posudkom... Práve v prílohovej časti tohto znaleckého posudku

je zrejmé, v akom stave sa nachádzali jednotlivé miestnosti, ktoré tvoria nehnuteľnosť a tie

sociálne zariadenia, ich vybavenosť v čase kedy došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva

žalobcom. V tomto smere nemôže obstáť námietka žalovaného v 2) rade o nedostatočnom

zistení skutočnosti rozhodujúcim pre prijatie rozhodnutia vo veci samej, keďže každá

položka, za ktorú súd prvého stupňa priznal nárok na náhradu škody bola preukázaná

stavom, ktorý existoval v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy. Nemožno súhlasiť ani s tým, čo

tvrdí žalovaná v 2/ rade, že na ťarchu žalobcu by mala byť tá okolnosť, že v kúpnej zmluve

sa konštatuje, že žalobca nadobudla nehnuteľnosť tak ako stojí a leží a nezaujímal sa o to,

ktoré konkrétne položky boli investíciou žalovanej v 2) rade do nehnuteľnosti právneho

predchodcu žalobcu v čase trvania nájomného vzťahu. Tak ako už bolo poukázané v

skoršom rozhodnutí odvolacieho súdu, pokiaľ žalovaná v 2) rade mala za to, že investovala

do nehnuteľnosti, ktorú nadobudol žalobca a má nárok na zaplatenie týchto investícii, ktoré

nehnuteľnosť zhodnotili, tento nárok mala uplatniť voči právnemu predchodcovi žalobcu...

To, že tieto nadobudol spolu s nehnuteľnosťou nie je sporné a to predovšetkým tým, že

argument alebo okolnosť, že došlo následne k demontáži týchto vecí platne po celú dobu

tohto konania medzi účastníkmi ani sporná nebola. Možno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že

práve aj tieto položky mali vplyv na výšku kúpnej ceny, ktorú žalobca zaplatil pri prevode

vlastníckeho práva. Z týchto dôvodov rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne

potvrdil podľa ..“

14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2014

(a v jeho rozsahu tiež časť prvostupňového rozhodnutia, ktorá bola potvrdená odvolacím

súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych

záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo

zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov ( a ), ktorá by

bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského

súdu nestotožňuje a tvrdí, že vec mali všeobecné súdy posudzovať podľa iného ustanovenia

() a tiež rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Cdo 251/2002, nepostačuje sama osebe na

prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Rozsudok krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu jasný a zrozumiteľný,

odôvodnenie vychádza aj zo súdnej praxe (pozri napr. judikatúru najvyššieho súdu k § 120

ods. 1 a jeho rozsudok sp. zn. z 30. novembra

2000), podľa ktorej „súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť

oddelené bez toho, aby sa tým vec znehodnotila. ... Znehodnotenie veci môže spočívať tak

v znížení jej hodnoty, ako aj v znížení jej funkčnosti, či v narušení jej hospodárskeho účelu“

a pod. Obdobne pozri tiež komentár k v ASPI a tiež právnu

vetu uvedenú v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. z 10. októbra 2007,

podľa ktorej „Ak je súčasť veci samostatnou vecou, môže byť aj samostatným predmetom

občianskoprávnych vzťahov, a to až do okamihu jej spojenia s hlavnou vecou. Po tomto

spojení, už jej právny režim určuje hlavná vec a právne úkony týkajúce sa hlavnej veci sa

bez ďalšieho určenia svojimi účinkami vzťahujú aj na súčasť veci. Ak je súčasť hlavnej veci

oddelená od hlavnej veci, môže síce dôjsť k znehodnoteniu hlavnej veci, avšak súčasť veci

sa môže stať napriek tomu samostatným predmetom občianskoprávneho vzťahu. To však

ešte neznamená, že by po oddelení súčasti veci od hlavnej veci, súčasť veci automaticky

mení vlastníctvo, čiže prechádza do vlastníctva iného subjektu ako vlastníka hlavnej veci.“.

15. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok (obdobne napr. , ,

). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a práva podľa dohovoru, preto

sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

17. Keďže sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, namietané porušenie

základných práv podľa , 3, 4 a 5 riadne v sťažnosti neodôvodnila (

ods. 1 ), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa touto

časťou sťažnosti.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014