Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 644/2014
PDF · 221.26 KB
No categories available
I. ÚS 644/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J., n. o., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel
Mašan, s. r. o., Školská 257, Veľký Slavkov, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marcel
Mašan, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Poprad sp. zn. 19 C 29/2009 z 21. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 1 Co/93/2013 z 12. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J., n. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. júna 2014 doručená sťažnosť J., n. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 29/2009
z 21. marca 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1
Co/93/2013 z 12. marca 2014 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu a krajského
súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky doručeným ústavnému súdu 7. júla
2014.
2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Žalobou zo dňa 18. 6. 2009 sa... A. s. r. o... domáhala u sťažovateľa náhrady škody
vo výške 8 485,05 € z titulu demontáže zariadení, ktoré boli namontované v objekte - stavbe
súp. č. 424...
Jednalo sa o hnuteľné veci, ktoré nakúpila sťažovateľka. Išlo o investíciu do cudzieho
majetku, ktorá bola vykonaná so súhlasom vlastníka nehnuteľností. Táto skutočnosť bola
preukázaná písomným súhlasom v rámci tohto konania.“
3. Po opísaní priebehu konania po podaní žaloby zo sťažnosti ďalej vyplýva, že
okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C/29/2009 z 21. marca 2013 zaviazal sťažovateľku ako
žalovanú v druhom rade zaplatiť žalobcovi sumu 7 858, 87 € s prísl. a v prevyšujúcej časti
istiny a prísl. žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka
16. apríla 2013 odvolanie, ktoré doplnila podaním z 21. mája 2013. Krajský súd
namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v časti napadnutej
sťažovateľkou.
4. Sťažovateľka považuje namietané rozsudky za nepreskúmateľné a arbitrárne,
pretože „z týchto rozhodnutí nie je zrejmé, na základe čoho dospel KS k záveru, že veci,
ktoré sú predmetom žaloby sa stali súčasťou stavby. Neriešil otázku náhrady za údajný
prechod vlastníckeho práva na žalobcu a nie je zrejmé, na základe čoho dospel k záveru, že
ide o také veci, ktoré sa zabudovaním stávajú súčasťou hlavnej stavby, keďže ide
o vyslovene odbornú otázku. Súdy vo svojom rozhodnutí samé určili, či sú tieto predmety
súčasťou stavby.
Sme toho názoru, že súd nesprávne právne posúdil medzi žalobcom a žalovaným.
Žalobu voči žalovanému mal zamietnuť z toho dôvodu, že pokiaľ zaplatil žalobca aj za tieto
veci, ktoré preukázateľne zaplatil žalovaný, mal si uplatniť nárok na záhradu škody voči
predávajúcemu, ktorý predal žalobcovi aj veci. ktoré predávajúcemu nepatrili.
Skutočnosť, že tieto predmety boli ocenené v znaleckom posudku, nezakladá
vlastnícke právo predávajúceho k týmto predmetom. Predmetom predaja teoreticky mohli
byť aj kuchynská linka, skrine a podobne, avšak ak by boli súčasťou znaleckého posudku,
nerobí z nich automaticky súčasť nehnuteľnosti.
Ďalej máme za to, že súdy pochybili, keď danú právnu situáciu neposudzovali podľa
§ 667 ods. I Občianskeho zákonníka.
Aplikácia § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka bola na daný prípad prejudikovaná
rozhodnutím NS SR sp. zn. M Cdo 251/2002...
Súd si osvojil nám z neznámych dôvodov tvrdenie žalobcu.. že predmetné veci sú
súčasťou stavby, pričom podľa nášho názoru ide o odbornú otázku, kde právny režim, ktorý
prejudikoval Krajský súd v Prešove vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 25. 10. 2010 sa
vzťahuje na súčasti stavby, ktoré sú s touto pevne spojené /okná. dvere, podlahy/, nie však
na zariaďovanie potreby krátkodobej spotreby, umývadlá, svietidlá, vodovodné batérie. WC
misy, kde sa jednoznačne jedná o zariaďovacie predmety, ktoré majú podstatne kratšiu
životnosť, ako je životnosť samotnej stavby, ich výmena si nevyžaduje stavebný zásah, a
teda sa nestali neoddeliteľnou súčasťou stavby, a z toho dôvodu neexistuje právny titul
na prechod vlastníckeho práva, na prechod stavby na vlastníka. Máme za to, že súd pri
posúdení tejto otázky uprel ústavné právo sťažovateľa na vlastnícke právo a zároveň mu
odňal právo na súdnu ochranu, keď v rámci rozsudku neaplikoval ustanovenie § 667 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na nedotknuteľnosť
vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 46
Ústavy SR.
Rozsudkami preukázateľne súd rozhodol o tom, že žalovaný nie je vlastníkom
majetku, ktorý zakúpil, a skonštatoval, že tento majetok patrí žalobcovi, a to bez náhrady
a dokonca zaviazal žalovaného, aby nahradil škodu, ktorú údajne spôsobil žalobcovi tým, že
si žalobca zobral svoj vlastný majetok. Tým pádom podľa nášho názoru porušil vyššie
citované zákonné ustanovenia, keď prejudikoval prechod vlastníckych práv na žalobcu bez
adekvátnej finančnej náhrady a dokonca zaviazal žalovaného zaplatiť za svoj vlastný
majetok žalobcovi.“.
5. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto
nález:
„Krajský súd v Prešove rozsudkom č. 1 Co 93/2013-412 zo dňa 12. 3. 2014
a Okresný súd v Poprade rozsudkom č. 19C/29/2009-383 zo dňa 21. 3. 2013 porušili
základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 1, 3, 4, 5; čl. 46. ods. 1 Ústavy SR
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. 1Co 93/2013-412 zo dňa 12. 3. 2014
a rozsudok Okresný súd v Poprade č. 19C/29/2009-383 zo dňa 21. 3. 2013 sa zrušujú
a vracajú Okresnému súdu v Poprade na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.
Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 340.90 € na účet
právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
8. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa
domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.
19 C 29/2009 z 21. marca 2013, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co/93/2013
z 12. marca 2014.
II.A
K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 19 C 29/2009 z 21. marca 2013
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach týkajúcich sa
porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa ochrany základného práva alebo
slobody môže domôcť využitím jej dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02).
Podľa § 201 Občianskeho súdneho poriadku účastník môže napadnúť rozhodnutie
súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.
10. Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh konštatuje, že
na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie označených
základných práv zaručených ústavou a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu, pretože
sťažovateľka mala v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný opravný
prostriedok na dosiahnutie nápravy namietaného porušenia svojich práv, ktoré boli
namietaným rozsudkom okresného súdu podľa jej názoru porušené. Týmto účinným
prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľka aj podala proti rozsudku prvostupňového
súdu. Využitie tejto zákonnej možnosti vylučuje preskúmanie napadnutého rozsudku
okresného súdu sp. zn. 19 C 29/2009 z 21. marca 2013, keďže o odvolaní proti nemu
rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 1 Co/93/2013 z 12. marca 2014.
Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej
označených základných práv podľa ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu v súlade
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.
II.B
K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 1 Co/93/2013 z 12. marca 2014
11. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 Co/93/2013
z 12. marca 2014, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie svojich
v sťažnosti označených práv postupom krajského súdu a jeho rozsudkom, ktorým potvrdil
prvostupňové rozhodnutie vo veci samej, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi
a závermi okresného súdu, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nesprávneho
aplikovania platných právnych predpisov a následne nesprávneho posúdenia veci.
Krajskému súdu v podstatnom vytýkala arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.
12. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
13. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým v časti napadnutej sťažovateľkou
potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne a právne správne, náležite odôvodnil, čo
potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca v konaní zo zisteného skutkového stavu a na
tomto základe vyvodených právnych záverov. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia poukázal najprv na závery rozhodnutia okresného súdu (s. 1 a s. 2), ďalej
uviedol odvolacie námietky sťažovateľky a vyjadrenie žalobcu k nim a konštatoval:
„V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca nadobudol nehnuteľnosť kúpnou
zmluvou a predmetom tejto kúpnej zmluvy bola stavba súp. č. 424 stojaca na parcele
č. 3111 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 575 m2 zapísané na LV... Právny
predchodca žalobcu so žalovaným v 2) rade mal uzavretú nájomnú zmluvu a nájomný vzťah
bol ukončený k 31.12.2008. Pri vyprataní objektu žalovaná v 2/ rade demontovala položky 1
až 18 uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa. Právnym predchodcom žalobcu bol...
Žalobca kúpil objekt od právneho predchodcu tak ako stojí a leží a zaplatil dohodnutú
kúpnu cenu.
Podľa § 120 ods. 1 OZ súčasťou vecí je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí
a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým vec znehodnotila.
Podľa § 420 ods. 1, 2 OZ každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.
Z postupu súdu prvého stupňa vyplýva, že postupoval v súlade so skorším
rozhodnutím odvolacieho súdu 1Co 97/2010-263 z 25.10.2010, To znamená, že okolnosť
týkajúca sa demontáže rôznych súčasti pôvodnej stavby, predovšetkým hygienického
charakteru slúžiace na prevádzku sociálnych zariadení a osvetlenia objektu, nebola medzi
účastníkmi sporná. Po pripustení zmeny žaloby, doplnil dokazovania riadiaca právnym
názorom súdu prvého stupňa vo vzťahu k charakteru vecí, ktoré boli predmetom konania
o náhradu škody. V tomto rozhodnutí bolo konštatované, že žalovaná v 2/ rade investovala
do objektu v priebehu trvania nájomného vzťahu s iným subjektom ako je žalobca. Následne
došlo k prevodu vlastníckeho práva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom,
ktorý nadobudol legitímne nehnuteľnosť do svojho vlastníctva vrátane demontovaných vecí,
čo predstavovalo protiprávne konanie zo strany žalovaného v 2) rade.
Žalovaný v 2/ rade v svojom odvolaní namietal, že žalobca nijakým spôsobom
nepreukázal konkrétne, ktoré z demontovaných vecí nadobudol do vlastníctva titulom
uzavretej kúpnej zmluvy a zaplatením kúpnej ceny, keďže toto zo znaleckého posudku, ktorý
pre tieto účely vypracoval znalec nie je zrejmé. Z toho dôvodu žalovaný v 2/ rade vyvodil
záver, že nárok žalobcu je nedôvodný, nepreukázaný a nie je možné takémuto nároku
vyhovieť.
Odvolací súd sa nestotožňuje s touto argumentáciou žalovaného v 2) rade.
Z výsledkom vykonaného dokazovanie totiž, odvolací súd zistil, že po doplnenom
dokazovaní, v období po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu, boli jednotlivé položky
tvoriace súčasť nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom prevodu vlastníckeho práva
na žalobcu riadne a dostatočne preukázané. Súd prvého stupňa vykonal ohliadku na mieste
samom, vychádzal zo znaleckých posudkov, ktoré boli vypracované tak v čase prevodu
nehnuteľnosti a aj následne posudkom... Práve v prílohovej časti tohto znaleckého posudku
je zrejmé, v akom stave sa nachádzali jednotlivé miestnosti, ktoré tvoria nehnuteľnosť a tie
sociálne zariadenia, ich vybavenosť v čase kedy došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva
žalobcom. V tomto smere nemôže obstáť námietka žalovaného v 2) rade o nedostatočnom
zistení skutočnosti rozhodujúcim pre prijatie rozhodnutia vo veci samej, keďže každá
položka, za ktorú súd prvého stupňa priznal nárok na náhradu škody bola preukázaná
stavom, ktorý existoval v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy. Nemožno súhlasiť ani s tým, čo
tvrdí žalovaná v 2/ rade, že na ťarchu žalobcu by mala byť tá okolnosť, že v kúpnej zmluve
sa konštatuje, že žalobca nadobudla nehnuteľnosť tak ako stojí a leží a nezaujímal sa o to,
ktoré konkrétne položky boli investíciou žalovanej v 2) rade do nehnuteľnosti právneho
predchodcu žalobcu v čase trvania nájomného vzťahu. Tak ako už bolo poukázané v
skoršom rozhodnutí odvolacieho súdu, pokiaľ žalovaná v 2) rade mala za to, že investovala
do nehnuteľnosti, ktorú nadobudol žalobca a má nárok na zaplatenie týchto investícii, ktoré
nehnuteľnosť zhodnotili, tento nárok mala uplatniť voči právnemu predchodcovi žalobcu...
To, že tieto nadobudol spolu s nehnuteľnosťou nie je sporné a to predovšetkým tým, že
argument alebo okolnosť, že došlo následne k demontáži týchto vecí platne po celú dobu
tohto konania medzi účastníkmi ani sporná nebola. Možno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že
práve aj tieto položky mali vplyv na výšku kúpnej ceny, ktorú žalobca zaplatil pri prevode
vlastníckeho práva. Z týchto dôvodov rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p...“
14. Predmetné rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 1 Co/93/2013 z 12. marca 2014
(a v jeho rozsahu tiež časť prvostupňového rozhodnutia, ktorá bola potvrdená odvolacím
súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych
záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo
zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 120 a § 420 Občianskeho zákonníka), ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského
súdu nestotožňuje a tvrdí, že vec mali všeobecné súdy posudzovať podľa iného ustanovenia
Občianskeho zákonníka (§ 667 ods. 1) a tiež rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. M Cdo 251/2002, nepostačuje sama osebe na
prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Rozsudok krajského súdu je podľa názoru ústavného súdu jasný a zrozumiteľný,
odôvodnenie vychádza aj zo súdnej praxe (pozri napr. judikatúru najvyššieho súdu k § 120
ods. 1 Občianskeho zákonníka a jeho rozsudok sp. zn. 5 Cdo 22/2000 z 30. novembra
2000), podľa ktorej „súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa jej povahy patrí a nemôže byť
oddelené bez toho, aby sa tým vec znehodnotila. ... Znehodnotenie veci môže spočívať tak
v znížení jej hodnoty, ako aj v znížení jej funkčnosti, či v narušení jej hospodárskeho účelu“
a pod. Obdobne pozri tiež komentár k § 120 Občianskeho zákonníka v ASPI a tiež právnu
vetu uvedenú v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 14/2007 z 10. októbra 2007,
podľa ktorej „Ak je súčasť veci samostatnou vecou, môže byť aj samostatným predmetom
občianskoprávnych vzťahov, a to až do okamihu jej spojenia s hlavnou vecou. Po tomto
spojení, už jej právny režim určuje hlavná vec a právne úkony týkajúce sa hlavnej veci sa
bez ďalšieho určenia svojimi účinkami vzťahujú aj na súčasť veci. Ak je súčasť hlavnej veci
oddelená od hlavnej veci, môže síce dôjsť k znehodnoteniu hlavnej veci, avšak súčasť veci
sa môže stať napriek tomu samostatným predmetom občianskoprávneho vzťahu. To však
ešte neznamená, že by po oddelení súčasti veci od hlavnej veci, súčasť veci automaticky
mení vlastníctvo, čiže prechádza do vlastníctva iného subjektu ako vlastníka hlavnej veci.“.
15. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok (obdobne napr. II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
17. Keďže sťažovateľka, kvalifikovane zastúpená advokátom, namietané porušenie
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 ústavy riadne v sťažnosti neodôvodnila (§ 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa touto
časťou sťažnosti.
18. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2014