Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
c67/378619.2a2d36.pdf
PDF · 105.22 KB
No categories available
3tdo/1/2007
N a j v y š š í s ú d 3 Tdo 1/2007
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Milana Lipovského a sudcov JUDr. Jána Mihala a Mgr. Miroslava Lehoczkého
na verejnom zasadnutí v Bratislave 26. septembra 2007 v trestnej veci obvineného
Ing. L. D. pre trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania
podľa § 256d ods. 1 písm. c/ zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov
(Tr. zák.) vedenej na Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn. 1 T 167/03, o dovolaní,
ktoré podal obvinený Ing. L. D., zastúpený obhajcom JUDr. P. F., advokátom
v Bratislave, proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 25. augusta 2006, sp. zn.
2 To 13/04, podľa § 386 ods. 1, § 386 ods. 2 a § 388 ods. 1 Tr. por. takto
rozhodol:
Napadnutým uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 25. augusta 2006,
sp. zn. 2 To 13/04, a v konaní, ktoré mu predchádzalo z dôvodu uvedeného v § 371
ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku,
bol porušený zákon
v ustanovení § 256d ods. 1 písm. c/ Tr. zák.
Napadnuté uznesenie krajského súdu sa z r u š u j e .
Z r u š u j e sa aj rozsudok Okresného súdu v Prievidzi z 13. októbra 2003,
sp. zn. 1 T 167/03.
Z r u š u j ú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Okresnému súdu v Prievidzi sa p r i k a z u j e, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi z 13. októbra 2003, č. k.
1 T 167/03-599, obvinený Ing. L. D. bol uznaný za vinného zo spáchania trestného
činu marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 256d ods. 1 písm.
c/ Tr. zák. v podstate na tom skutkovom základe, že
ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (s.r.o.) V., na majetok ktorej
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2001, sp. zn. 9 K 319/00,
bol vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty ustanovený Ing. E. Č.,
napriek jeho výzve z 1. októbra 2001, aby 2. októbra 2001 vydal osobné motorové
vozidlá zn. V., Š. a Š., túto nerešpektoval a vozidlá nevydal.
Okresný súd obvinenému za spáchanie tohto trestného činu podľa § 256d
ods. 1 a § 53 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. uložil peňažný trest 60 000 Sk; podľa
§ 54 ods. 3 Tr. zák. bol stanovený aj náhradný trest odňatia slobody na 2 mesiace.
Odvolanie obvineného proti rozsudku okresného súdu uznesením Krajského
súdu v Trenčíne z 25. augusta 2006, sp. zn. 2 To 13/04, podľa § 256
zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (Trestný poriadok účinný
do 31. decembra 2005) bolo zamietnuté.
Obvinený zastúpený obhajcom 21. novembra 2006 na Okresnom súde
v Prievidzi proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie vysloviac názor,
že sú splnené jeho podmienky podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. Obvinený
poukázal na skutkové okolnosti, že totiž spomínané motorové vozidlá nepatrili
do konkurznej podstaty, pričom súdy k nesprávnemu použitiu ustanovenia zákona
(Tr. zák.) došli na základe nezodpovedajúceho výkladu najmä príslušných predpisov
o konkurze a vyrovnaní. Obvinený za základ dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1
písm. i/ Tr. por. označil tiež to, že zistený skutok bol napadnutým rozhodnutím právne
kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o žiadny delikt nejde; domáhal sa preto zrušenia
napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho rozsudku súdu prvého stupňa
a prikázania veci na nové prerokovanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) primárne konštatoval,
že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), že bolo podané oprávnenou osobou
(§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.) predpísaným spôsobom a v stanovenej lehote (§ 370
ods. 1, ods. 2 Tr. por.) a že boli splnené aj jeho ďalšie podmienky (§ 372, § 373
a § 374 ods. 1, ods. 2 Tr. por.). Najvyšší súd preto po predbežnom preskúmaní
dovolania v zmysle § 384 ods. 1 Tr. por. na verejnom zasadnutí preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj správnosť
postupu jemu predchádzajúceho konania, pričom dospel k záveru, že bol preukázaný
dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Vykonaným dokazovaní bolo zistené, že na majetok firmy V. uznesením
Krajského súdu v Bratislave z 21. februára 2001, sp. zn. 9 K 319/00, bol vyhlásený
konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. E. Č.. Toto uznesenie
krajského súdu bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu zo 14. júna 2001, sp. zn.
6 Obo 93/01; konkurz na predmetný majetok bol potom opätovne vyhlásený
uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2001, sp. zn. 9 K 319/00.
Okresný i krajský súd z toho vyvodili právny záver (vyjadrený v písomných
vyhotoveniach ich rozhodnutí), že po zrušení konkurzu 14. júna 2001 nedošlo
k zániku konkurzného konania. Obvinený ako konateľ s.r.o. V. po tomto termíne bol
síce oprávnený nakladať s majetkom firmy, ale podľa názoru oboch súdov nižších
stupňov tak mohol konať len so súhlasom predbežného správcu konkurznej podstaty,
ktorého absencia má za následok neplatnosť právnych úkonov konateľa firmy;
s poukazom na to spomínané súdy uzavreli, že obvinený ako konateľ firmy
po opätovnom vyhlásení konkurzu 17. septembra 2001 na základe výzvy správcu
konkurznej podstaty bol povinný uvedené motorové vozidlá vydať.
Dovolací súd tieto právne závery súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
neakceptuje a v zhode so správnymi tvrdeniami dovolania konštatuje:
Podľa § 44a ods. 1 zák. č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (zákon
o konkurze a vyrovnaní) konkurz sa zrušuje uznesením ktorým odvolací súd zmenil
alebo zrušil uznesenie súdu prvého stupňa.
Podľa § 45 ods. 1 uvedeného zákona zrušením konkurzu zanikajú účinky
vyhlásenia (§ 14 zákona) a úpadca opäť nadobúda právo nakladať s majetkom, ktorý
ostal po zrušení konkurzu.
Z uvedeného vyplýva, že od 14. júna 2001 (zrušenie konkurzu)
do 17. septembra 2001 (jeho opätovné vyhlásenie) firma V. mohla nakladať
so svojim majetkom, a to v súlade s ustanovením § 4b ods. 1 písm. a/ zákona
o konkurze a vyrovnaní, teda zdržať sa konania smerujúceho k zmenšeniu majetku
dlžníka s výnimkou bežnej obchodnej činnosti. Tento záver zodpovedá skutočnosti,
že uznesením Najvyššieho súdu zo 14. júna 2001 nebolo konkurzné konanie
zastavené, a preto rozsah manipulácie dlžníka s majetkom je obmedzený v zmysle
uvedeného zákonného ustanovenia.
Motorové vozidlo zn. V. jeho vlastníkom firmou V. bolo dané do užívania inej
s.r.o. – V. D na základe zmluvy o prenájme. Ing. E. Č. ako správca konkurznej
podstaty firmy V. listom zo 6. júna 2001 (doručeným tejto firme 20. júna 2001)
vypovedal spomínanú zmluvu o prenájme.
Obvinený však k tomu uviedol, že po zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa
o vyhlásení konkurzu Najvyšším súdom (14. júna 2001) zas v pozícii konateľa firmy
V. toto vypovedanie zmluvy o prenájme dokonca opakovane zrušil; znovu
ustanovený správca konkurznej podstaty po opätovnom vyhlásení konkurzu
(17. septembra 2001) spomínanú zmluvu o prenájme (medzi firmami V. a V. D)
nevypovedal a nereagoval ani na kroky s.r.o. V. D smerujúce k objasneniu či náprave
vzniknutej situácie.
Postup obvineného pri zrušení vypovedania nájomnej zmluvy týkajúcej
sa tohto motorového vozidla sa javí ako legálny. Týmto konaním obvineného totiž
nedošlo k zmenšeniu majetku firmy V. (automobil zostal v jej vlastníctve, inej firme
bol len prenajatý), pričom na vyrovnanie takých obchodných vzťahov boli zrejme
potrebné iné právne kroky správcom konkurznej podstaty.
Z dôkazov vyplýva, že motorové vozidlá zn. Š. a Š. neboli majetkom s. r. o. V.,
ale leasingovej spoločnosti.
Obvinený po zrušení konkurzu na majetok firmy V. 14. júna 2001
a pred jeho opätovným vyhlásením 17. septembra 2001, vykonávajúci v tomto
období legálne funkciu konateľa tejto firmy, dohodou zo 6. júla 2001 previedol práva
a povinnosti z leasingových zmlúv týkajúcich sa spomínaných vozidiel na s. r. o. V.
D; táto sa tak stala riadnym pokračovateľom ich nájmu (leasingu).
Dovolací súd v tomto smere poukazuje na právne závery vyslovené
v rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. októbra 2006, sp. zn. 46 Cbi 87/02,
ktorým bola zamietnutá žaloba správcu konkurznej podstaty firmy V. o náhradu
škody a vydanie veci z konkurznej podstaty; táto bola podaná proti firme V. D
a ďalšej firme. Krajský súd konštatoval, že predmetné vozidlá neboli vo vlastníctve
úpadcu, netvorili majetkovú konkurznú podstatu a keďže do nej nepatrili, dispozícia
úpadcu (s týmito vecami) nebola obmedzená. Krajský súd ďalej konštatoval, že išlo
vlastne o formu nájmu motorových vozidiel na základe leasingových zmlúv; firma V.
(v konkurze) do jeho vyhlásenia sa nestala vlastníkom motorových vozidiel a tieto ani
nemohli byť zahrnuté do konkurznej podstaty.
Dovolací súd v rozhodovanej trestnej veci nezistil dôvod na iné právne
posúdenie (ako judikoval v spomínanej kauze Krajský súd v Bratislave). Vzal tiež
do úvahy, že podľa § 6 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní podstatu tvoria veci,
byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty (majetok), ktoré patrili
dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas
konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok.
Podľa doterajších súdnych rozhodnutí v trestnej veci obvinený maril konkurzné
konanie tým, že nevydal vec patriacu do konkurznej podstaty (§ 256d ods. 1 písm. c/
Tr. zák.).
Automobil zn. V. bol síce majetkom firmy V. (v konkurze), ale bol legálne
prenajatý inej firme; jeho odňatie tejto firme a vydanie správnosti konkurznej podstaty
obvineným by kolidovalo s právami tretieho subjektu; nájomná zmluva pritom nebola
vypovedaná oprávnenou osobou, rozdielnou od obvineného, resp. neboli z jej strany
ani podniknuté relevantné právne kroky.
Automobily zn. Š. a Š. v dobe vyhlásenia konkurzu na majetok firmy V.
evidentne nepatrili do konkurznej podstaty, a preto obvinený ako konateľ tejto firmy
nemal povinnosť tieto vydať správcovi konkurznej podstaty, najmä keď ich nájom
(leasing) legálne prevzal už predtým iný právny subjekt.
Dovolací súd na margo poznamenáva, že personálne či iné súvislosti
pri jednotlivých subjektoch v rozhodovanej veci neboli predmetom skúmania
v trestnom konaní, lebo jeho obsahom bolo zisťovanie, či obvinený úmyselne nesplnil
svoje povinnosti v rámci konkurzného konania.
Dovolací súd v tomto smere dospel k rezultátu, že obvinený nenaplnil zákonné
znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, teda že nemaril konkurzné
konanie tým, že nevydal veci patriace do konkurznej podstaty. Okresný a krajský súd
nelegálne rezultovali, že išlo o trestný čin, hoci relevantným výkladom
hmotnoprávneho ustanovenia, ktorým je v rozhodovanej veci zákon o konkurze
a vyrovnaní, mali dospieť k záveru, že u obvineného nejde o trestný čin.
Ich rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,
resp. na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; tento záver
je možný aj bez skúmania správnosti a úplnosti zisteného skutku.
Uvedenými okolnosťami je daný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por. lebo nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku je aj rozhodnutie,
že skutok je trestným činom, hoci reálne nejde o delikt.
Najvyšší súd na základe takto zisteného dôvodu dovolania vyslovil podľa
§ 386 ods. 1 Tr. por. porušenie zákona napadnutým rozhodnutím a v jemu
predchádzajúcom konaní v ustanovení § 256d ods. 1 písm. c/ Tr. zák., lebo obvinený
bol nesprávne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu marenia konkurzného
alebo vyrovnávacieho konania podľa tohto zákonného ustanovenia.
Najvyšší súd pritom podľa § 386 ods. 2 Tr. por. zrušil napadnuté uznesenie
krajského súdu, jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu a nadväzujúce
rozhodnutia; podľa § 388 ods. 1 Tr. por. potom okresnému súdu v Prievidzi prikázal
vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 26. septembra 2007
JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: