Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3tdo/1/2007

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Milana Lipovského a sudcov JUDr. Jána Mihala a Mgr. Miroslava Lehoczkého

na verejnom zasadnutí v Bratislave 26. septembra 2007 v trestnej veci obvineného

Ing. L. D. pre trestný čin marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania

podľa v znení neskorších predpisov

(Tr. zák.) vedenej na Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn. , o dovolaní,

ktoré podal obvinený Ing. L. D., zastúpený obhajcom JUDr. P. F., advokátom

v Bratislave, proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 25. augusta 2006, sp. zn.

, podľa , a takto

rozhodol:

Napadnutým uznesením Krajského súdu v Trenčíne z 25. augusta 2006,

sp. zn. , a v konaní, ktoré mu predchádzalo z dôvodu uvedeného v § 371

ods. 1 písm. i/ ,

bol porušený zákon

v ustanovení § 256d ods. 1 písm. c/ Tr. zák.

Napadnuté uznesenie krajského súdu sa z r u š u j e .

Z r u š u j e sa aj rozsudok Okresného súdu v Prievidzi z 13. októbra 2003,

sp. zn. .

Z r u š u j ú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Okresnému súdu v Prievidzi sa p r i k a z u j e, aby vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokoval a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi z 13. októbra 2003, č. k.

-599, obvinený Ing. L. D. bol uznaný za vinného zo spáchania trestného

činu marenia konkurzného alebo vyrovnávacieho konania podľa § 256d ods. 1 písm.

c/ Tr. zák. v podstate na tom skutkovom základe, že

ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným (s.r.o.) V., na majetok ktorej

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2001, sp. zn. ,

bol vyhlásený konkurz a za správcu konkurznej podstaty ustanovený Ing. E. Č.,

napriek jeho výzve z 1. októbra 2001, aby 2. októbra 2001 vydal osobné motorové

vozidlá zn. V., Š. a Š., túto nerešpektoval a vozidlá nevydal.

Okresný súd obvinenému za spáchanie tohto trestného činu podľa § 256d

ods. 1 a § 53 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. uložil peňažný trest 60 000 Sk; podľa

§ 54 ods. 3 Tr. zák. bol stanovený aj náhradný trest odňatia slobody na 2 mesiace.

Odvolanie obvineného proti rozsudku okresného súdu uznesením Krajského

súdu v Trenčíne z 25. augusta 2006, sp. zn. , podľa § 256

v znení neskorších predpisov ( účinný

do 31. decembra 2005) bolo zamietnuté.

Obvinený zastúpený obhajcom 21. novembra 2006 na Okresnom súde

v Prievidzi proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie vysloviac názor,

že sú splnené jeho podmienky podľa Obvinený

poukázal na skutkové okolnosti, že totiž spomínané motorové vozidlá nepatrili

do konkurznej podstaty, pričom súdy k nesprávnemu použitiu ustanovenia zákona

(Tr. zák.) došli na základe nezodpovedajúceho výkladu najmä príslušných predpisov

o konkurze a vyrovnaní. Obvinený za základ dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1

písm. i/ označil tiež to, že zistený skutok bol napadnutým rozhodnutím právne

kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o žiadny delikt nejde; domáhal sa preto zrušenia

napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho rozsudku súdu prvého stupňa

a prikázania veci na nové prerokovanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) primárne konštatoval,

že dovolanie je prípustné ( ), že bolo podané oprávnenou osobou

( ) predpísaným spôsobom a v stanovenej lehote (

ods. 1, ods. 2 ) a že boli splnené aj jeho ďalšie podmienky (,

a , ). Najvyšší súd preto po predbežnom preskúmaní

dovolania v zmysle na verejnom zasadnutí preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj správnosť

postupu jemu predchádzajúceho konania, pričom dospel k záveru, že bol preukázaný

dôvod dovolania podľa

Vykonaným dokazovaní bolo zistené, že na majetok firmy V. uznesením

Krajského súdu v Bratislave z 21. februára 2001, sp. zn. , bol vyhlásený

konkurz a za správcu konkurznej podstaty bol ustanovený Ing. E. Č.. Toto uznesenie

krajského súdu bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu zo 14. júna 2001, sp. zn.

; konkurz na predmetný majetok bol potom opätovne vyhlásený

uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 17. septembra 2001, sp. zn. .

Okresný i krajský súd z toho vyvodili právny záver (vyjadrený v písomných

vyhotoveniach ich rozhodnutí), že po zrušení konkurzu 14. júna 2001 nedošlo

k zániku konkurzného konania. Obvinený ako konateľ s.r.o. V. po tomto termíne bol

síce oprávnený nakladať s majetkom firmy, ale podľa názoru oboch súdov nižších

stupňov tak mohol konať len so súhlasom predbežného správcu konkurznej podstaty,

ktorého absencia má za následok neplatnosť právnych úkonov konateľa firmy;

s poukazom na to spomínané súdy uzavreli, že obvinený ako konateľ firmy

po opätovnom vyhlásení konkurzu 17. septembra 2001 na základe výzvy správcu

konkurznej podstaty bol povinný uvedené motorové vozidlá vydať.

Dovolací súd tieto právne závery súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

neakceptuje a v zhode so správnymi tvrdeniami dovolania konštatuje:

Podľa v znení neskorších predpisov (zákon

o konkurze a vyrovnaní) konkurz sa zrušuje uznesením ktorým odvolací súd zmenil

alebo zrušil uznesenie súdu prvého stupňa.

Podľa § 45 ods. 1 uvedeného zákona zrušením konkurzu zanikajú účinky

vyhlásenia (§ 14 zákona) a úpadca opäť nadobúda právo nakladať s majetkom, ktorý

ostal po zrušení konkurzu.

Z uvedeného vyplýva, že od 14. júna 2001 (zrušenie konkurzu)

do 17. septembra 2001 (jeho opätovné vyhlásenie) firma V. mohla nakladať

so svojim majetkom, a to v súlade s ustanovením § 4b ods. 1 písm. a/ zákona

o konkurze a vyrovnaní, teda zdržať sa konania smerujúceho k zmenšeniu majetku

dlžníka s výnimkou bežnej obchodnej činnosti. Tento záver zodpovedá skutočnosti,

že uznesením Najvyššieho súdu zo 14. júna 2001 nebolo konkurzné konanie

zastavené, a preto rozsah manipulácie dlžníka s majetkom je obmedzený v zmysle

uvedeného zákonného ustanovenia.

Motorové vozidlo zn. V. jeho vlastníkom firmou V. bolo dané do užívania inej

s.r.o. – V. D na základe zmluvy o prenájme. Ing. E. Č. ako správca konkurznej

podstaty firmy V. listom zo 6. júna 2001 (doručeným tejto firme 20. júna 2001)

vypovedal spomínanú zmluvu o prenájme.

Obvinený však k tomu uviedol, že po zrušení rozhodnutia súdu prvého stupňa

o vyhlásení konkurzu Najvyšším súdom (14. júna 2001) zas v pozícii konateľa firmy

V. toto vypovedanie zmluvy o prenájme dokonca opakovane zrušil; znovu

ustanovený správca konkurznej podstaty po opätovnom vyhlásení konkurzu

(17. septembra 2001) spomínanú zmluvu o prenájme (medzi firmami V. a V. D)

nevypovedal a nereagoval ani na kroky s.r.o. V. D smerujúce k objasneniu či náprave

vzniknutej situácie.

Postup obvineného pri zrušení vypovedania nájomnej zmluvy týkajúcej

sa tohto motorového vozidla sa javí ako legálny. Týmto konaním obvineného totiž

nedošlo k zmenšeniu majetku firmy V. (automobil zostal v jej vlastníctve, inej firme

bol len prenajatý), pričom na vyrovnanie takých obchodných vzťahov boli zrejme

potrebné iné právne kroky správcom konkurznej podstaty.

Z dôkazov vyplýva, že motorové vozidlá zn. Š. a Š. neboli majetkom s. r. o. V.,

ale leasingovej spoločnosti.

Obvinený po zrušení konkurzu na majetok firmy V. 14. júna 2001

a pred jeho opätovným vyhlásením 17. septembra 2001, vykonávajúci v tomto

období legálne funkciu konateľa tejto firmy, dohodou zo 6. júla 2001 previedol práva

a povinnosti z leasingových zmlúv týkajúcich sa spomínaných vozidiel na s. r. o. V.

D; táto sa tak stala riadnym pokračovateľom ich nájmu (leasingu).

Dovolací súd v tomto smere poukazuje na právne závery vyslovené

v rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. októbra 2006, sp. zn. ,

ktorým bola zamietnutá žaloba správcu konkurznej podstaty firmy V. o náhradu

škody a vydanie veci z konkurznej podstaty; táto bola podaná proti firme V. D

a ďalšej firme. Krajský súd konštatoval, že predmetné vozidlá neboli vo vlastníctve

úpadcu, netvorili majetkovú konkurznú podstatu a keďže do nej nepatrili, dispozícia

úpadcu (s týmito vecami) nebola obmedzená. Krajský súd ďalej konštatoval, že išlo

vlastne o formu nájmu motorových vozidiel na základe leasingových zmlúv; firma V.

(v konkurze) do jeho vyhlásenia sa nestala vlastníkom motorových vozidiel a tieto ani

nemohli byť zahrnuté do konkurznej podstaty.

Dovolací súd v rozhodovanej trestnej veci nezistil dôvod na iné právne

posúdenie (ako judikoval v spomínanej kauze Krajský súd v Bratislave). Vzal tiež

do úvahy, že podľa § 6 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní podstatu tvoria veci,

byty a nebytové priestory, práva a iné majetkové hodnoty (majetok), ktoré patrili

dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu, a majetok, ktorý dlžník nadobudol počas

konkurzu, ako aj majetok, ktorým dlžník zabezpečil svoj záväzok.

Podľa doterajších súdnych rozhodnutí v trestnej veci obvinený maril konkurzné

konanie tým, že nevydal vec patriacu do konkurznej podstaty (§ 256d ods. 1 písm. c/

Tr. zák.).

Automobil zn. V. bol síce majetkom firmy V. (v konkurze), ale bol legálne

prenajatý inej firme; jeho odňatie tejto firme a vydanie správnosti konkurznej podstaty

obvineným by kolidovalo s právami tretieho subjektu; nájomná zmluva pritom nebola

vypovedaná oprávnenou osobou, rozdielnou od obvineného, resp. neboli z jej strany

ani podniknuté relevantné právne kroky.

Automobily zn. Š. a Š. v dobe vyhlásenia konkurzu na majetok firmy V.

evidentne nepatrili do konkurznej podstaty, a preto obvinený ako konateľ tejto firmy

nemal povinnosť tieto vydať správcovi konkurznej podstaty, najmä keď ich nájom

(leasing) legálne prevzal už predtým iný právny subjekt.

Dovolací súd na margo poznamenáva, že personálne či iné súvislosti

pri jednotlivých subjektoch v rozhodovanej veci neboli predmetom skúmania

v trestnom konaní, lebo jeho obsahom bolo zisťovanie, či obvinený úmyselne nesplnil

svoje povinnosti v rámci konkurzného konania.

Dovolací súd v tomto smere dospel k rezultátu, že obvinený nenaplnil zákonné

znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu, teda že nemaril konkurzné

konanie tým, že nevydal veci patriace do konkurznej podstaty. Okresný a krajský súd

nelegálne rezultovali, že išlo o trestný čin, hoci relevantným výkladom

hmotnoprávneho ustanovenia, ktorým je v rozhodovanej veci zákon o konkurze

a vyrovnaní, mali dospieť k záveru, že u obvineného nejde o trestný čin.

Ich rozhodnutia sú založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,

resp. na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; tento záver

je možný aj bez skúmania správnosti a úplnosti zisteného skutku.

Uvedenými okolnosťami je daný dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/

lebo nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku je aj rozhodnutie,

že skutok je trestným činom, hoci reálne nejde o delikt.

Najvyšší súd na základe takto zisteného dôvodu dovolania vyslovil podľa

porušenie zákona napadnutým rozhodnutím a v jemu

predchádzajúcom konaní v ustanovení § 256d ods. 1 písm. c/ Tr. zák., lebo obvinený

bol nesprávne uznaný za vinného zo spáchania trestného činu marenia konkurzného

alebo vyrovnávacieho konania podľa tohto zákonného ustanovenia.

Najvyšší súd pritom podľa zrušil napadnuté uznesenie

krajského súdu, jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu a nadväzujúce

rozhodnutia; podľa potom okresnému súdu v Prievidzi prikázal

vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 26. septembra 2007

JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: