Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/325/2006

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa P., so sídlom v Š.,

zastúpeného JUDr. M. S. CSc., advokátom v B., proti odporcovi Daňový úrad Šaľa,

P. Pázmáňa č. 51/19, Šaľa, o zaplatenie 397 317 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde v Galante pod sp.zn. , o dovolaní navrhovateľa proti uzneseniu

Krajského súdu v Trnave z 30. augusta 2006, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie navrhovateľa o d m i e t a .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Galante uznesením zo 17. marca 2006 č.k. -42 zastavil

konanie vo veci a súčasne rozhodol, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená

Daňovému úradu v Šali. Mal za to, že nemá právomoc vo veci konať, nakoľko o žiadostiach

o vrátenie daňového preplatku rozhoduje správca dane, ktorý ak žiadosti nevyhovie,

rozhodnutie nevydá, a ak ho vydá, je proti nemu prípustné odvolanie do 15 dní od jeho

doručenia.

Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľa uznesením z 30. augusta 2006 sp.zn.

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol, že

navrhovateľovi sa nepriznáva náhrada trov konania (i keď v odôvodnení trov uviedol, ako

úspešného účastníka podľa výsledku konania odporcu). Vo svojom rozhodnutí sa stotožnil

s dôvodmi, ktoré uviedol súd prvého stupňa, ktoré považoval za vecne správne.

Proti tomuto uzneseniu podal dňa 8. novembra 2006 dovolanie navrhovateľ. Navrhol

dovolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenia okresného ako i odvolacieho súdu zrušil a vec

vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodnil ust. , pretože

postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom v pre neho finančne významnej

veci, v ktorej odporca, opierajúc sa o právny názor svojho nadriadeného orgánu, považuje

vec za právne uzavretú a už rozhodnutú. V tomto stave neochoty správcu dane meritórne sa

zaoberať vecou je dôvodné súdne prerokovanie oprávnených žiadostí o vrátenie preplatku

úroku za povolený odklad splatenia dane.

Odporca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že správca dane neuznáva svoju

povinnosť vrátiť daňovému subjektu preplatok na úrokoch z odloženej sumy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr to, či jeho opravný prostriedok smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

Podľa ustanovenia v znení do 1. júla 2007 (ďalej len ), podľa

ktorého je s poukazom na ustanovenie potrebné vec právne

posúdiť, dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa.

upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu

odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 239.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 ), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ide o uznesenie súdu o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, ako aj o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Nakoľko dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo

znakov uvedených uznesení, je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom

dovolanie podľa § 239 nepripúšťa. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa

a vo svojom rozhodnutí nevyslovil prípustnosť dovolania.

S prihliadnutím na ustanovenie , veta druhá, , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa , ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom). Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom

nebola v konaní zistená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že prípustnosť dovolania

z hľadiska ustanovenia nie je založená už tvrdením dovolateľa o tom, že

rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto zákonnom

ustanovení. Dovolanie je prípustné iba vtedy, ak je rozhodnutie odvolacieho súdu niektorou

z vád uvedených v ustanovení skutočne postihnuté.

Vzhľadom na námietky dovolateľa sa dovolací súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti jeho tvrdenia, že v prejednávanej veci mu postupom súdu bola odňatá

možnosť pred ním konať ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle rozumie taký chybný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

Z obsahu dovolania navrhovateľa je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237

písm.f/ vyvodzuje z toho, že postupom súdov, ktoré neprejednali v občianskoprávnom

konaní jeho nárok na vrátenie preplatku na úrokoch z odloženej sumy a zastavili konanie vo

veci, mu odňali možnosť konať pred súdom.

Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky za ktorých môže

konať vo veci – podmienky konania ( ).

Medzi podmienky konania patrí okrem iných právomoc súdu na konanie vo veci.

vymedzuje právomoc súdov v . V odseku 1 tohto

ustanovenia určuje, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci

(nároky), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj

z obchodných vzťahov (včítane podnikateľských a hospodárskych vzťahov). Takto

ohraničený súbor sa týka vzťahov súkromného práva, ktoré sa spravujú princípmi právnej

rovnosti a vôľovej autonómie účastníkov. Veci, zaradené do tohto súboru, prejednávajú

a rozhodujú prevažne súdy; len výnimočne, ak to ustanovuje zákon, prejednávajú ich

a rozhodujú o nich iné orgány. Nad rámec, vymedzený uvedeným súborom vzťahov, súdy

podľa v občianskom súdnom konaní prejednávajú a rozhodujú aj iné veci,

ktoré sa už, na rozdiel od predchádzajúcich, nezakladajú priamo na práve súkromnom, tieto

však vždy len vtedy, ak to ustanovuje zákon.

Vzhľadom na predmet daného konania a subjekty, ktoré v ňom majú postavenie

účastníkov, nie je podľa dovolacieho súdu za potrebné bližšie vysvetliť, ktoré vzťahy

považuje zákon za pracovné, rodinné a družstevné. Pokiaľ ale ide o ostatné vzťahy,

vypočítané v , je potrebné ich stručne charakterizovať. Za občianskoprávne

vzťahy sa považujú predovšetkým v ustanovení uvedené

majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami

a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne

vzťahy neupravujú iné zákony (napr. ). Úpravu

niektorých osobitných majetkových a osobných vzťahov občianskoprávnej povahy, obsahujú

i ďalšie zákony.

Pre vyriešenie otázky, či tá – ktorá vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených

ustanovení, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu navrhovateľ

vyvodzuje návrhom uplatnený nárok (predmet súdneho konania), tento vzťah dôsledne

analyzovať a následne po právnej stránke správne vyhodnotiť a posúdiť. Za účelom

zabezpečenia podkladov, nevyhnutných pre tento postup, ukladá zákon navrhovateľovi

povinnosť uviesť vždy už v návrhu (žalobe) rozhodujúce skutočnosti ( ). Tie

majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzoval a právne

kvalifikoval z aspektov, významných tak pre posúdenie rôznych otázok procesnej povahy

(napr. právomoci, príslušnosti, spôsobilosti byť účastníkom konania), ako aj pre prípadné

posúdenie veci samej. Navrhovateľ je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť, nemusí ho

však právne vyhodnotiť a zdôvodniť. Je totiž vždy vecou súdu, aby podal jeho právnu

kvalifikáciu. Ak ho ale predsa len v návrhu právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný.

Pre analýzu právneho vzťahu účastníkov a posúdenie jeho povahy z hľadiska

právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie o nároku, ktorý navrhovateľ vyvodzuje z tohto

právneho vzťahu je rozhodujúce obsahové hľadisko, teda akú majú povahu práva a povinnosti

účastníkov, tvoriace obsah tohto právneho vzťahu. Len uvedené kritérium je určujúce pre

posúdenie, či návrhom uplatnený nárok je vyvodzovaný z takého právneho vzťahu, ktorý

možno podriadiť pod niektorý z právnych vzťahov vymenovaných v

Z toho, čo v prejednávanej veci navrhovateľ uviedol v priebehu konania na súdoch

nižších stupňov a zopakoval v dovolaní je zrejmé, že pre uplatnenie nároku na zaplatenie

spornej sumy v súdnom konaní považoval za rozhodujúcu skutočnosť, že ako registrovaný

platiteľ dane z pridanej hodnoty si uplatnil preplatok na úroku z odloženej sumy, ktorý bol

podľa jeho názoru nesprávne vypočítaný, no odporca žiadosti o jeho vrátenie nevyhovel

a spornú sumu mu nevrátil. Zohľadniac navrhovateľom vymedzený rozhodujúci skutkový

stav, ktorý zostal v priebehu súdneho konania nezmenený, dovolací súd ustálil, že

navrhovateľ svoj nárok vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi ním ako

platiteľom dane z pridanej hodnoty a správcom dane. Právny rámec, v ktorom došlo k ním

uvádzanému preplatku, vymedzil sám svojimi skutkovými tvrdeniami, pričom tento

lokalizoval práve len do tohto právneho vzťahu; tým zároveň (nepriamo) vylúčil, že

k spomenutému preplatku z odloženej sumy došlo v inom právnom vzťahu.

Vzťah medzi účastníkmi sa netýkal niektorej z typických súkromných oblastí života

fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva. Išlo

o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie fungovania funkcií štátu, teda cieľ, odlišný od

tých, pre ktoré fyzické a právnické osoby vstupujú do vzťahov občianskoprávnych,

pracovných, rodinných, družstevných a obchodných (vrátane podnikateľských

a hospodárskych). Účastníci v danom vzťahu nemali autonómne a rovnoprávne postavenie,

charakteristické pre tie právne vzťahy založené na súkromnom práve, ktoré vypočítava § 7

ods. 1 , naopak, ich odlišné postavenie v tomto právnom vzťahu vykazovalo znaky,

odzrkadľujúce osobitný význam daní v rámci finančnej činnosti štátu pri sústreďovaní

peňažných prostriedkov do štátnych a iných verejných peňažných fondov v záujme

finančného zabezpečenia verejných potrieb a funkcií štátu.

Tieto vzťahy sú upravené právnym predpisom, samostatne riešiacim dôsledky vzniku

preplatku na úrokoch z odloženej sumy a stanovujúcim jednak osobitný postup zákonom

určeného (daňového) orgánu, jednak tiež podmienky, len pri splnení ktorých sa má (a môže)

vyporiadanie tohto preplatku uskutočniť.

Vychádzajúc z uvedených charakteristických znakov predmetného právneho vzťahu

dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že súdy v danom konaní rozhodli správne,

keď zastavili konanie vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu ( a )

s poukazom na a podľa postúpili vec po právoplatnosti

uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu. Podľa jeho názoru právny vzťah medzi

navrhovateľom ako platiteľom dane z pridanej hodnoty a štátom ako subjektom, ktorému sa

daň platí, v rámci ktorého sa navrhovateľ domáha vrátenia preplatku na úroku z odloženej

sumy, je vzťahom daňovoprávnej povahy, ktorý nemožno podriadiť pod vzťahy výslovne

vypočítané v (nejde o vzťah občianskoprávny, pracovný, rodinný,

družstevný, obchodný, podnikateľský a hospodársky), ani pod vzťahy, na ktoré dopadá § 7

ods. 2 (žiaden zákon neustanovuje, že o vrátení preplatku na úroku z odloženej sumy

rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní). Vec, vyplývajúcu z tohto daňového vzťahu,

preto súdy v občianskom súdnom konaní podľa tretej a štvrtej časti neprejednávajú

a nerozhodujú.

Za tejto situácie Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe súdov nižších

stupňov nesprávnosť, v dôsledku ktorej by bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom v zmysle Dovolací súd nezistil ani ďalšie okolnosti, ktoré by

odôvodňovali prípustnosť dovolania v zmysle

Dovolací súd preto dovolanie navrhovateľa ako dovolanie smerujúce proti uzneseniu

odvolacieho súdu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemožno napadnúť, podľa § 243b

ods. 4 veta prvá v spojení s odmietol.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa v spojení

s a V dovolacom konaní úspešný odporca nepodal návrh na

priznanie trov dovolacieho konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. novembra 2007

JUDr. Vladimír Magura, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :