Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
1de/374289.652248.pdf
PDF · 104.87 KB
No categories available
1ObdoV/118/2005
Najvyšší súd 1 Obdo V 118/2005
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, v senáte zloženom
z predsedu senátu JUDr. Juraja Semana, a z členov senátu JUDr. Petra Dukesa,
JUDr. Anny Markovej, JUDr. Margity Fridovej a JUDr. Zuzany Ďurišovej, v právnej
veci žalobcu: Ing. B.K., K.X., N., zast. advokátom, JUDr. T.S., T.X., N. proti
žalovanému: P. – M., s.r.o., N.X., N. o zaplatenie 200 000 Sk s prísl., vedenej na
Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 15 Cbs 5/2002,
na dovolanie žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 24. mája 2005 č. k. 5 Obo 87/2004-115 v spojení s opravným uznesením
z 18. októbra 2005 č. k. 5 Obo 87/2004-137 rozhodol
t a k t o :
Rozsudok odvolacieho súdu spolu s opravným uznesením z r u š u j e a vec
mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Na odvolanie žalovaného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
z 24.5.2005 č. k. 5 Obo 87/2004-115 v spojení s opravným uznesením zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorým bolo žalobe vyhovené o sumu 95 656 Sk
s 15% úrokom z omeškania od 28.11.2002 do zaplatenia tak, že žalobu zamietol
a rozhodol o náhrade trov konania. V odôvodnení rozsudku odvolací súd uviedol,
21 Obdo V 118/2005
že predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie, či súd prvého stupňa správne
rozhodol, keď žalobcovi priznal sumu 95 656 Sk istiny s 15% úrokom z omeškania,
ako nárok na odmenu konateľa spoločnosti, ktorú funkciu vykonával žalobca
v spoločnosti žalovaného na základe rozhodnutia valného zhromaždenia spoločnosti
žalovaného. Z predložených dôkazov nie je sporné, že žalobca túto funkciu vykonával
a taktiež nie je sporné, že písomná zmluva na výkon tejto funkcie, uzavretá medzi
žalobcom a žalovaným, nebola. Z vykonaného dokazovania je taktiež zrejmé,
že žalobca nepreukázal, že by dohoda o odplate za vykonávanie funkcie konateľa
spoločnosti žalovaného, dohodnutá medzi účastníkmi sporu, bola.
Z ustanovenia § 571 Obchodného zákonníka, na základe ktorého konajúci súd
žalobe vo výške 95 656 Sk istiny vyhovel, vyplýva, že ak výška odplaty nie je určená
v zmluve, je mandant povinný zaplatiť mandatárovi odplatu, ktorá je obvyklá v čase
uzavretia zmluvy za činnosť obdobnú činnosti, ktorú mandatár uskutočnil pri zariadení
záležitosti. Toto ustanovenie sa zaoberá právom na odplatu vyplývajúceho
z mandátnej zmluvy upravenej ustanovením § 566 Obchodného zákonníka.
V konkrétnom prípade v spise je založená manažérska zmluva, uzavretá medzi
žalobcom so spoločnosťou P., a.s., N., podľa § 244 Zákonníka práce, ktorá zmluva je
pre posúdenie práva žalobcu na odmenu ako konateľa spoločnosti, P.M., s.r.o.,
bezpredmetná. Zo stanov P. – O., s.r.o., právneho predchodcu P.M. (list č. 72 v spise)
je zrejmé, že otázka odmeny konateľa spoločnosti bola riešená v bode 11.9 článku 11
tak, že výšku odmeny konateľovi určuje valné zhromaždenie svojím rozhodnutím.
Žalobca žiadny doklad, ktorý by preukazoval, že valné zhromaždenie svojím
rozhodnutím žalobcovi, ako konateľovi spoločnosti P.M., s.r.o., odmenu určilo,
nepredložil. Zo znenia ustanovenia § 66 ods. 2 Obchodného zákonníka účinného do
31.12.2001, ktoré sa na daný prípad vzťahuje, nepochybne vyplýva, že vzťah medzi
spoločnosťou a členom štatutárneho orgánu, teda v danom prípade medzi žalobcom
ako konateľom spoločnosti žalovaného spoločnosťou (žalovaným) sa upravuje
primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, pokiaľ z ich dojednaní so spoločnosťou
alebo iných ustanovení tohto zákona upravujúcich ich povinnosti, nevyplýva iné
určenie práva povinností. V danom prípade zo stanov spoločnosti žalovaného je
zrejmé, že napríklad v otázke práva na odmenu konateľa vyplýva také určenie práv
a povinností, že právo na odmenu konateľa spoločnosti je viazané rozhodnutím
31 Obdo V 118/2005
valného zhromaždenia.
Odvolací súd na základe takto posúdeného právneho a skutkového stavu
dospel k záveru, že konajúci súd pochybil, keď právo na odmenu konateľa
v konkrétnom prípade posudzoval podľa ustanovenia § 571 Obchodného zákonníka
bez toho, aby sa zaoberal, či sú splnené podmienky na aplikáciu tohto ustanovenia,
v spojení s ustanovením § 66 ods. 2 Obchodného zákonníka účinného
do 31.12.2002. S poukazom na uvedené žalobcovi právo na odmenu za výkon
funkcie, ako jedného z konateľov spoločnosti, nevzniklo.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov v napadnutej časti
rozsudok Krajského súdu v Nitre podľa ustanovenia § 220 ods. 1 zmenil a žalobu
zamietol ako právne nedôvodnú v celom rozsahu.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a navrhol ho zrušiť
a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Na zdôvodnenie dovolania uviedol:
Odvolací súd v odôvodnení rozsudku na str. 4 uvádza, že zo stanov P. – O.,
s.r.o. – právneho predchodcu P.M., s.r.o. (list č. 72 v spise) zistil, že otázka odmeny
konateľa spoločnosti bola riešená v bode 11.9 článku 11 tak, že výšku odmeny
konateľovi určuje valné zhromaždenie svojím rozhodnutím. Na druhej strane súd
v závere toho istého odseku uvádza, že v otázke práva na odmenu konateľa
spoločnosti zo stanov spoločnosti vyplýva také určenie práv a povinností (?), že
právo na odmenu konateľa spoločnosti je viazané rozhodnutím valného
zhromaždenia.
Súčasne však konštatuje, že „zo znenia § 66 ods. 2 Obchodného zákonníka
účinného do 31.12.2001“, ktoré sa na daný prípad vzťahuje, nepochybne vyplýva,
že vzťah medzi spoločnosťou a členom štatutárneho orgánu (teda v danom prípade
medzi žalobcom ako konateľom spoločnosti a žalovaným) sa upravuje primerane
ustanoveniami o mandátnej zmluve, pokiaľ z ich dojednaní so spoločnosťou, alebo
iných ustanovení tohto zákona nevyplýva iné určenie práv a povinností.
41 Obdo V 118/2005
Taktiež konštatuje, že žalobca žiaden doklad, ktorý by preukazoval, že valné
zhromaždenie svojím rozhodnutím žalobcovi, ako konateľovi spoločnosti P.M., s.r.o.
odmenu určilo, nepredložil (čo však v žiadnom smere nie je v rozpore
s argumentáciou žalobcu, ktorý svoj právny nárok založil práve na absencii
akejkoľvek ústnej, alebo písomnej dohody so spoločnosťou).
Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou sa súd pri hodnotení
riadil. Z textu odôvodnenia rozhodnutia je možné vyvodiť len úvahu, že absencia
rozhodnutia valného zhromaždenia = iné určenie práv a povinností, vyplývajúce
z dojednania so spoločnosťou alebo zo zákona (?). Nie je však zrejmé, o aké
dojednanie so spoločnosťou alebo aké zákonné ustanovenie má ísť.
V zmysle ust. § 125 ods. 1 písm. f/ Obchodného zákonníka (účinného
do 31.12.2002) patrí do pôsobnosti valného zhromaždenia spoločnosti vymenova-
nie, odvolanie a odmeňovanie konateľov.
Podľa § 110 ods. 2 Obchodného zákonníka, spoločenská zmluva môže určiť,
že spoločnosť vydá stanovy, ktoré upravia vnútornú organizáciu spoločnosti
a podrobnejšie niektoré záležitosti obsiahnuté v spoločenskej zmluve.
Stanovy však nemôžu prekročiť rámec spoločenskej zmluvy a už vôbec nie
rámec zákona.
Zo skutočnosti, že valné zhromaždenie žalovaného nerozhodlo o výške
odmeny konateľa, nevyplýva, že sa uznieslo na tom, že výkon funkcie konateľa
bude bezodplatný (a ani by takéto rozhodnutie bez ďalšieho nebolo v súlade
so zákonom, konkrétne s ust. § 66 ods. 2 Obchodného zákonníka). Práve na tie
prípady, kedy valné zhromaždenie, resp. spoločnosť nevyužije zákonnú možnosť
dohodnúť a schváliť odplatu (a jej výšku), resp. bezodplatnosť výkonu funkcie
konateľa, sa aplikuje ust. § 66 ods. 2 Obchodného zákonníka (účinného
do 31.12.2002).
Stanovy spoločnosti sú dokumentom spoločnosti, ktorý bližšie upravuje
51 Obdo V 118/2005
vzťahy, ktoré nie sú výslovne upravené spoločenskou zmluvou, resp. zakladateľ-
skou listinou. Nad rámec zákonných ustanovení, alebo v rozpore s nimi môže byť
tento dokument len v prípade, ak to samotný právny predpis (Obchodný zákonník)
pripúšťa. Ustanovenie § 66 ods. 2 Obch. zákonníka je vo vzťahu k požiadavke
na existenciu „iného dojednania“ ustanovením kogentného charakteru v tom zmysle,
že jeho účinnosť nemohla byť vylúčená znením stanov spoločnosti.
Ustanovenie stanov spoločnosti nie je možné interpretovať ako „dojednanie
medzi štatutárnym orgánom a spoločnosťou“, ani ako „iné ustanovenie zákona“. Ide
o právny úkon (v danom prípade jednostranný právny úkon jediného spoločníka),
ktorého účastníkom je štatutárny orgán, a preto tento dokument nemá charakter
„dojednania so spoločnosťou“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere pochybil aj v tom, že stotož-
nil dva odlišné výrazy s úplne iným obsahovým významom, a to „výška odmeny“
a „právo na odmenu“.
Žalobcom tvrdené skutočnosti boli v plnom rozsahu preukázané, t.j.:
- žalobca vykonával funkciu konateľa (a preukázal aj obsahovú stránku tejto
funkcie, nielen formálnu) u žalovaného;
- medzi žalobcom a žalovaným (ani jeho spoločníkom) neexistovalo žiadne
dojednanie (ústna, ani písomná dohoda), či už o doplatnom, ani o bezodplatnom
výkone funkcie konateľa;
žalobca preukázal, že odmena (a všetky jej zložky a prémie), ktorú poberal ako
zamestnanec v spoločnosti, ktorá bola zakladateľom žalovaného, nezohľadňovala
žiadne iné jeho aktivity (a ani nemohla, nakoľko bola dohodnutá časovo pred
obdobím, kedy bol menovaný do funkcie konateľa „dcérskej spoločnosti“).
Akceptáciou právneho názoru súdu obsiahnutého v napadnutom rozhodnutí
by došlo de facto k legalizácii možnosti vylúčiť aplikáciu ustanovenia § 66 ods. 2
Obch. zákonníka už samotným ustanovením spoločenskej zmluvy (alebo stanov),
obsahujúceho právo valného zhromaždenia rozhodovať o vzniku nároku konateľa
na odmenu. V takom prípade by bol každý konateľ v otázke samotného nároku
61 Obdo V 118/2005
v podstate odkázaný na vôľu spoločnosti - druhej zmluvnej strany (reprezentovanú
valným zhromaždením ako najvyšším orgánom spoločnosti) a jeho zmluvná voľnosť
v otázke samotného nároku na odmenu by bola bezvýznamná. Spoločnosť má vždy
možnosť dohodnúť sa o odmene konateľa (súčasne s aktom menovania, alebo
po jeho menovaní), alebo ak k takejto dohode nedôjde, konateľa následne
kedykoľvek odvolať.
Dovolanie proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
5 Obo 87/2004 zo dňa 24.5.2005, je v zmysle ust. § 238 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (OSP) prípustné, nakoľko ide o dovolanie proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému dovolaniu navrhol dovolanie
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP),
po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania, dovolanie prejednal bez
nariadenia dovolacieho pojednávania, preskúmal rozsudok odvolacieho súdu
v spojení s opravným uznesením v jeho napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.
Medzi účastníkmi nie je sporné, že žalobca počas ním uplatňovaného obdobia
vykonával funkciu konateľa obchodnej spoločnosti. Žalovaný mu odmietol odmenu
za výkon tejto funkcie vyplatiť, okrem iného aj z dôvodu, že o odmene nerozhodlo
valné zhromaždenie a odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, sa stotožnil
s názorom žalovaného.
V stanovách spoločnosti článok 11 bod 11.9 sa uvádza, že výšku odmeny
konateľovi určuje valné zhromaždenie svojím rozhodnutím.
Odvolací súd pochybil, ak len na základe citovaného ustanovenia z dôvodu,
že valné zhromaždenie o odmene nerozhodlo, žalobcovi odmenu za výkon funkcie
71 Obdo V 118/2005
konateľa nepriznal. Z citovaného ustanovenia vyplýva to, že valné zhromaždenie je
oprávnené rozhodnúť iba o výške odmeny, pričom je zrejmé, že základ
na odmenu je daný, ktorý základ vyplýva z ust. § 571 ods. 1 Obch. zák., keďže je
nepochybné, že zmluvou odmena dohodnutá nebola. Teda valné zhromaždenie
spoločnosti bolo oprávnené žalobcovi priznať konkrétnu výšku odmeny, avšak
zo žiadneho právneho predpisu pre valné zhromaždenie takáto povinnosť
nevyplýva. Za tohto stavu, ak valné zhromaždenie svoje právo nevyužije, a to
v primeranej lehote (t.j. spravidla do jedného roku), potom výšku odmeny je
potrebné určiť spôsobom stanoveným v § 571 Obch. zák. V danom prípade valné
zhromaždenie o výške odmeny v primeranej lehote nerozhodlo, a preto správne súd
prvého stupňa výšku odmeny určil podľa ust. § 571 ods. 1 Obch. zákonníka.
Na základe uvedených dôvodov dovolací súd podľa ust. § 243b ods. 1, 2
OSP rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. novembra 2007
JUDr. Juraj Seman, v. r.
predseda senátu