Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
012/378953.224b09.pdf
PDF · 101.87 KB
No categories available
5Tost/8/2007
N a j v y š š í s ú d 5 Tost 8/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci obžalovaného
M. E. a spol. pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2,
§ 235 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného do 1. januára 2006
na neverejnom zasadnutí konanom v Bratislave 16. januára 2008 o sťažnosti
poškodeného M. S. proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 9. februára 2007,
sp. zn 1T 1/2001, takto
rozhodol:
Podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sťažnosť
poškodeného M. S. sa z a m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 9. februára 2007, sp. zn.
1 T 1/2001, bol v zmysle § 47 ods. 1, ods. 4 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005
zamietnutý návrh poškodeného M. S. na zaistenie jeho nároku na náhradu škody
spôsobenej trestným činom v trestnom konaní vedenom na krajskom súde
pod vyššie uvedenou spisovou značkou. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým,
že nie je dôvodné zaistiť majetok obžalovaných. Poškodený síce v konaní včas
uplatnil nárok na náhradu škody vo výške 7,2 milióna Sk, avšak proti pôvodnému
rozsudku krajského súdu nepodal odvolanie, pričom rozsudok bol zrušený
len na základe odvolania podaného v prospech obžalovaných. V novom konaní preto
nemôže dôjsť ku zmene rozhodnutia v neprospech obžalovaných. Okrem toho
dôvodil, že poškodený ako chránený svedok už dlhú dobu nežije na Slovensku, preto
nemôže mať aktualizované informácie o majetku obžalovaných, napokon
ani nekonkretizoval prípad dokazujúci, že obžalovaní znižujú svoj majetok len preto,
aby sťažili uspokojenie pohľadávky poškodeného.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť
poškodený M. S.. V písomných dôvodoch svojej sťažnosti uviedol, že podnet
na zaistenie majetku obžalovaných podal dňa 15. decembra 2006 aj preto,
že pôvodný rozsudok krajského súdu z 1. októbra 2003 mu nebol doručený,
čo mu znemožnilo podať voči tomuto rozsudku odvolanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v intenciách § 564 ods. 4 teraz účinného
Trestného poriadku (zák. č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov), ako súd
rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku konštatuje, že sťažnosť poškodeného
je prípustná a bola podaná oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote.
Na základe toho v zmysle § 147 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por. preskúmal správnosť
všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým mohol sťažovateľ podať
sťažnosť, ako i konanie predchádzajúce napadnutému uzneseniu a dospel k záveru,
že sťažnosť poškodeného M. S. nie je dôvodná.
Najvyšší súd po postupe nariadenom citovaným ustanovením z predloženého
spisového materiálu zistil, že na obžalovaných M. E. a J. B. podal krajský prokurátor
obžalobu dňa 3. januára 2001 pre trestný čin vydierania spolupáchateľstvom podľa
§ 9 ods. 2, § 235 ods. 1, ods. 2 písm. a/, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., ktorej trestnej
činnosti sa mali dopustiť na skutkovom základe uvedenom v obžalobe v priebehu
roku 1997, pričom poškodenými v danom prípade mali byť M. S. a Ing. P. Č..
Podľa obžaloby mala byť konaním obžalovaných, ktoré pozostávalo zo siedmich
dielčích skutkov, spôsobená škoda M. S. minimálne 7 200 000 Sk.
Krajský súd v Bratislave vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom
z 1. októbra 2003, kedy obžalovaného M. E. uznal za vinného zo spáchania troch
dielčích skutkov a obžalovaného J. B. z jedného skutku, pričom konanie
obžalovaného M. E. právne kvalifikoval ako trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1,
ods. 2 písm. d/ Tr. zák. a konanie obžalovaného J. B. ako trestný čin vydierania
podľa § 235 ods. 1 Tr. zák. Uvedeným rozsudkom bol obžalovanému M. E. uložený
podľa § 235 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov
so zaradením do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 228 ods. 1 Tr. por. bol týmto rozsudkom obžalovaný M. E. zaviazaný
uhradiť poškodenému M. S. škodu vo výške 1 250 000 Sk a poškodenému Ing. P. Č.
škodu vo výške 67 000 Sk.
Podľa § 229 ods. 2 Tr. por. bol poškodený M. S. so zvyškom nároku
na náhradu škody odkázaný na konanie o veciach občianskoprávnych.
Obžalovaný J. B. bol týmto rozsudkom odsúdený podľa § 235 ods. 1 Tr. zák.
na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok, pričom výkon uloženého trestu
mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 30 (tridsať) mesiacov.
Na základe odvolania oboch obžalovaných Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením zo 17. marca 2005, sp. zn. 3To 16/2004, podľa § 258 ods. 1 písm. b/, c/
Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil krajskému
súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Kompletný spisový
materiál bol vrátený súdu prvého stupňa dňa 22. mája 2005.
Poškodený M. S. dňa 15. decembra 2006 podal na Krajskú prokuratúru
v Bratislave podnet (č. l. 1014 -1015) na podanie návrhu na zaistenie jeho nároku
na náhradu škody, ktorý podnet bol postúpený krajskému súdu
dňa 20. decembra 2006. Z jeho podnetu vyplýva, že v prípravnom konaní si uplatnil
nárok na náhradu škody voči obžalovaným vo výške 7 200 000 Sk. Obžalovaní
sa postupne úmyselne zbavujú svojho majetku, aby tak v prípade, že súd rozhodne
o ich vine a povinnosti nahradiť škodu, nebolo možné uspokojiť jeho nárok na nimi
spôsobenú škodu. Na túto okolnosť upozorňoval už v prípravnom konaní. Na základe
tohto návrhu potom krajský súd rozhodol napadnutým uznesením.
Ďalej najvyšší súd zistil, že poškodený M. S. je v tomto konaní v režime
chráneného svedka, pričom akýkoľvek kontakt s poškodeným pre potreby trestného
konania zabezpečuje príslušný útvar policajného zboru. V súvislosti s námietkami
poškodeného krajský súd zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa
z 1. októbra 2003 bol poškodenému riadne doručený, čomu nasvedčuje správa
na č. l. 1046.
Podľa § 47 ods. 1 Tr. por. účinného do 1. januára 2006 ak je dôvodná obava,
že uspokojenie nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom
bude zmarené alebo sťažované, možno nárok až do pravdepodobnej výšky škody
zaistiť na majetku obvineného.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že toto opatrenie možno použiť
iba za predpokladu, že existuje dôvodná obava, že uspokojenie nároku poškodeného
bude zmarené alebo sťažené. Rozsah zaistenia majetku musí byť úmerný
predpokladanej výške spôsobenej škody. V prípade, že takýto návrh podáva
poškodený, z jeho návrhu musí byť zrejmé, voči ktorému obvinenému návrh smeruje
a v akej výške. Z jeho návrhu by malo byť zrejmé, z čoho konkrétne vyplýva dôvodná
obava, že uspokojenie jeho nárokov bude zo strany obvinených marené alebo
sťažované.
V konkrétnom prípade poškodený len formálne poukázal, že sa obžalovaní
úmyselne zbavujú svojho majetku, aby sa vyhli povinnosti uhradiť škodu. Žiadny
dôkaz na potvrdenie týchto skutočností však nedoložil. Ani ďalšie jeho tvrdenie,
že takýto návrh dával už v prípravnom konaní, nemá oporu v spisovom materiáli.
Faktom je, že poškodený pri svojom prvom výsluchu v prípravnom konaní
dňa 20. júla 2000 (č. l. 377/ zv. 3) uviedol, že sa pripája ku konaniu ako poškodený
a uplatnil si nárok v celkovej výške cca 7,5 mil. korún.
Trestnej činnosti sa obžalovaní podľa neprávoplatného rozsudku
z 21. júna 2007 mali dopustiť voči poškodenému v priebehu roku 1997 a hoci
prípravné konanie trvalo viac rokov, nebol zo strany orgánov činných v trestnom
konaní vykonaný žiadny úkon na zistenie majetkových pomerov obžalovaných.
Taktiež neboli za celú dobu zistené žiadne skutočnosti na strane obžalovaných, ktoré
by potvrdzovali obavu poškodeného.
Za daných okolností potom súd prvého stupňa správne postupoval,
keď návrhu poškodeného M. S. nevyhovel. Jediné pochybenie najvyšší súd zistil
v tom, že hoci súd prvého stupňa rozhodol o návrhu ešte začiatkom februára 2007,
pričom posledné doručenie napadnutého uznesenia bolo u poškodeného
dňa 19. februára 2007. Spisový materiál bol na základe sťažnosti poškodeného
predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o sťažnosti až 6. novembra 2007 spolu
s odvolaním obžalovaných proti rozsudkuz 21. júna 2007, čo malo za následok
niekoľkomesačné prieťahy.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účinného do 1. januára 2006 sťažnosť
poškodeného M. S. ako nedôvodnú zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 16. januára 2008
JUDr. Juraj K l i m e n t , v. r.
predseda senátu
Vyhotovil : JUDr. Peter Szabo
Za správnosť vyhotovenia: