Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
47f/374337.4ad8fe.pdf
PDF · 103.89 KB
No categories available
1MObdoV/8/2007
Najvyšší súd 1 M Obdo V 8/2007
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jany Zemaníkovej a členov senátu JUDr. Petra Dukesa, JUDr. Juraja
Semana, JUDr. Margity Fridovej a JUDr. Anny Markovej, v právnej veci žalobcu:
C.C.C., a.s., M.X., B., zast. advokátom JUDr. Ľ.N., P.X., B., proti žalovanému v 1.
rade: I.Č., ml., naposledy bytom B., a žalovanému v 2. rade: I.Č., st., V.X., L.
zastúpených advokátom JUDr. J.S., D.X., L., o zaplatenie 192 360 Sk s prísl., na
mimoriadne dovolanie žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č.k. 1 Obo 273/2004 zo dňa 2. mája 2006, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 1 Obo 273/2004 zo dňa 2. mája 2006 v napadnutej časti
z r u š u j e a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 2 O.s.p.) rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.6.2002 č. k. 6 Obo 286/01-105, ako súdu
odvolacieho zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. V dôvodoch rozhodnutia uviedol,
že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom v znení opravného uznesenia
z 22.8.2001 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť žalobcovi spoločne a nerozdielne
zaplatiť 23% úrok z omeškania zo sumy 114 800 Sk od 27.4.1995 do 21.1.1999
a nahradiť mu trovy konania 14 296 Sk a vo zvyšku žalobu zamietol. Uviedol,
že o odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol ako súd odvolací Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom z 19.6.2002, voči ktorému bolo podané dovolanie.
V dovolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 2 O.s.p.) zistil,
že napadnuté rozhodnutie nie je správne. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca
si podanou žalobou jednoznačne uplatnil nárok na zaplatenie dlhu z úverovej
zmluvy, ktorý ku dňu 26.4.1995 pozostával z istiny 114 800 Sk, riadnych úrokov
vyčíslených sumou 66 289,30 Sk, úrokov z omeškania vo výške 10 215,70 Sk,
poplatkov vo výške 1055 Sk, t.j. spolu 192 360 Sk a úroky z omeškania vo výške
23% zo sumy 181 089,30 Sk (teda z istiny a úrokov) od 27.4.1995 do zaplatenia
a po zohľadnení plnenia poskytnutého žalovaným 2/ v priebehu konania vo výške
192 360 Sk sa dovolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že dlh
žalovaným zanikol splnením s výnimkou úroku z omeškania za obdobie
od 27.4.1995 do 21.1.1999. Konštatoval, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré
vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu
vo vykonanom dokazovaní a spočíva aj na nesprávnom právnom posúdení, preto
podľa § 243b ods. 1 a 2 O.s.p. ho zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. S odkazom
na ustanovenie § 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p. zrušil rozsudok odvolacieho súdu
v celom rozsahu, teda nielen v zmeňujúcej časti, ale aj v zrušujúcej časti, pretože
ide o rozhodnutie o príslušenstve, ktoré je závislé na dovolaním napadnutom výroku
týkajúceho sa istiny. V ďalšom konaní vo veci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom č. k. 1 Obo 273/2004 zo dňa 2.5.2006 tak, že rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 35 Cb 327/95-80 zo dňa 6.10.2000 v znení
doplňujúceho uznesenia zo dňa 21.8.2001 č. k. 35 Cb 327/95-91 v napadnutej časti,
pokiaľ bol zamietnutý, potvrdil a v časti, v ktorej bola uložená povinnosť žalovaným
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 23% úrok z omeškania zo sumy
114 800 Sk od 27.4.1995 do 21.1.1999, zmenil a žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal
žalovanému v 2. rade zaplatiť náhradu odvolacieho, aj dovolacieho konania.
V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že vec prejednal v intenciách rozsudku
dovolacieho súdu a s poukazom na upresnenie žaloby konštatoval, že úroky
z omeškania predstavujú 76 505 Sk, istinu 114 800 Sk a poplatky 1155 Sk, teda
spolu 192 460 Sk a úroky 23% zo sumy 181 089,30 Sk od 27.4.1995
do zaplatenia. Z podania zo dňa 20.4.2006 zistil, že žalovaný v 1. rade zomrel dňa
1.5.2006 a z uznesenia Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 14.7.2005 sp. zn.
2 D 436/2005-22, Dnot 236/2005, v dedičskej veci po poručiteľovi I, že súd konania
podľa § 175h ods. 1 O.s.p. zastavil pre nemajetnosť. Ďalej zistil, že z manželstva
poručiteľa pochádza jedno maloleté dieťa - syn D.Č. S poukazom na ustanovenie
§ 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že dedič zodpovedá len do výšky
nadobudnutého dedičstva, avšak v tomto prípade, keďže dedič nenadobudol nič,
a preto nárok veriteľa voči tomuto právne neobstojí. Následne vyslovil názor,
že ručiť tak isto nemožno za mŕtveho, ktorý nemá právnu subjektivitu, ale voči jeho
nástupníkovi, a pretože voči tomuto záväzok zanikol, zanikol záväzok aj voči
veriteľovi, pretože záväzok nemôže byť iný, ako súčasne jestvujúci voči dlžníkovi.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu v zamietavej
časti výroku podľa § 219 O.s.p. potvrdil a v časti výroku, ktorým bola uložená
povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi 23% úrok z omeškania zo sumy
114 800 Sk od 27.4.1995 do 21.1.1999, zmenil tak, že žalobu zamietol. O trovách
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu podaním, doručeným súdu dňa 25.4.2007, v časti,
ktorou Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici zo dňa 6.10.2000 č. k. 35 Cb 327/95-80, v znení doplňujúceho
uznesenia toho istého súdu z 21.8.2001 č. k. 35 Cb 327/95-91, ktorým bola obom
žalovaným uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 23% úroky
z omeškania zo sumy 114 800 Sk od 27.4.1995 do 21.1.1999 tak, že žalobu
zamietol, Generálny prokurátor Slovenskej republiky podal mimoriadne dovolanie.
Citoval ustanovenia § 2 O.s.p., § 3 O.s.p., § 107 ods. 1 O.s.p., § 107 ods. 3 O.s.p.,
§ 211 ods. 3 O.s..p., § 220 O.s.p., § 221 O.s.p. S poukazom na ustanovenie § 304
Obchodného zákonníka uviedol, že ručením možno zabezpečiť len platný záväzok
dlžníka alebo jeho časť. Citoval ustanovenie § 311 ods. 2 Obchodného zákonníka,
podľa ktorého ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.
S odkazom na ods. 2 citovaného ustanovenia uviedol, že ručenie však nezaniká, ak
záväzok zanikol pre nemožnosť plnenia dlžníka a záväzok je splniteľný ručiteľom.
Uviedol, že s poukazom na citované ustanovenia odvolací súd nepostupoval
v súlade s nimi. Ako prvý nedostatok napadnutého rozhodnutia označil, že odvolací
súd nepokračoval v konaní voči maloletému právnemu nástupcovi žalovaného
v 1. rade a takýmto postupom rozsudok zaväzuje aj žalovaného v 1. rade, ktorý už
stratil predtým spôsobilosť vystupovať ako účastník konania na strane žalovaných,
nakoľko stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti (hmotnoprávna spôsobilosť
zanikla smrťou). Za nesprávny označil aj vyslovený právny názor týkajúci sa úhrady
úrokov z omeškania od 27.4.1995 z dôvodu zániku záväzku žalovaného v 1. rade,
resp. jeho právneho nástupcu a s tým súvisiacim zánikom ručiteľského záväzku
žalovaného v 2. rade. Poukázal na výkladovú prax súdov bývalého Najvyššieho
súdu ČSR č. 1 Cz 78/72, rozsudok publikovaný v Zbierke rozhodnutí pod č.
Rc 62/73, dôsledky vyplývajúce z ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, nemôžu nič meniť na existencii záväzku ručiteľa po smrti dlžníka, lebo
označené ustanovenie upravuje iba zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa a nie
prechod dlhov poručiteľa na dedičov. Uviedol, že nemožno vyvodzovať, že smrťou
poručiteľa zanikajú jeho dlhy, pokiaľ nie sú kryté aktívami dedičstva, ani to, že by sa
označené ustanovenie malo vzťahovať na iné subjekty, než sú dedičia dlžníka.
Konštatoval, že zánik poručiteľových dlhov nemožno vyvodzovať ani z ustanovenia
§ 175 O.s.p. o likvidácii dedičstva. S odvolaním sa na ustanovenie § 470 ods. 1
Občianskeho zákonníka a ustanovení Obchodného zákonníka uviedol,
že obmedzenie zodpovednosti dediča dlžníka, ktorého záväzok sa riadi podľa
ustanovení Obchodného zákonníka, čo do rozsahu preberaného záväzku môžu
uplatňovať iba dlžníkovi dedičia voči veriteľom, ako námietku svojej obmedzenej
zodpovednosti, ale takúto námietku nemožno zaradiť medzi námietky, ktoré môžu
v zmysle ustanovenia § 306 ods. 2 Obchodného zákonníka uplatniť voči veriteľovi
ručením zaisteného záväzku dlžníka ručiteľa, lebo nejde o námietku vyplývajúcu
z postavenia dlžníka. Na základe uvedeného, teda pokiaľ žalovanému v 1. rade
vznikol voči žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi záväzok zaplatiť úroky
z omeškania s platením povinnosti, ktorá pre neho vyplývala na podklade zmluvy
o úvere so žalobcom, vzťahoval sa ručiteľský záväzok žalovaného v 2. rade aj
na túto povinnosť žalovaného v 1. rade ako dlžníka a tento záväzok smrťou
žalovaného v 1. rade nezanikol. Nepriliehavé právne posúdenie veci označil
za dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. a § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.
a navrhol toto rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 3 O.s.p.) prejednal mimoriadne
dovolanie ako podané v zákonnej lehote, obsahujúce stanovené náležitosti dané
ustanovením § 243h ods. 1 O.s.p. s tým, že ide o dovolanie prípustné podľa § 243f
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dospel k záveru, že v časti napadnutej dovolaním je
potrebné rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo 273/2004
zo dňa 2.5.2006 zrušiť a vec vrátiť Najvyššiemu súd Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Predmetom mimoriadneho dovolania je časť citovaného rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým v časti, ktorou bola prvostupňovým rozhodnutím uložená
povinnosť žalovaným spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi 23% úrok
z omeškania zo sumy 114 800 Sk od 27.4.1995 do 21.1.1999, zmenil tak, že žalobu
zamietol.
Z dokazovania v novom konaní č. k. 1 Obo 273/2004 sporné nie je,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, konal v intenciách
rozhodnutia č. k. Obdo V 8/2003 zo dňa 30.6.2004, z ktorého zdôvodnenia je
zrejmé, že dlh žalovaných zanikol splnením, s výnimkou úroku z omeškania
za obdobie od 27.4.1995 do 21.1.1999. V čase ďalšieho konania sa odvolací súd
dozvedel, že dňa 1.5.2005 zomrel žalovaný v 1. rade, ako aj skutočnosť,
že v dedičskej veci po poručiteľovi I bolo dedičské konanie podľa § 175h ods. 1
O.s.p. pre nemajetnosť zastavené. Odvolací súd zistil, že z manželstva poručiteľa
pochádza jeho maloleté dieťa – syn D.Č., avšak z dôvodu, že tento dedič
nenadobudol nič, nárok veriteľa voči tomuto právne neobstojí. Je pravdou, že
odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia zo dňa 2.5.2006 zaoberal s dedičom
poručiteľa – synom D.Č., napriek tomu do záhlavia rozhodnutia uviedol ako
žalovaného I, ktorý 1.5.2005 zomrel. S poukazom na toto pochybenie dovolací súd
sa stotožnil s názorom vysloveným v mimoriadnom dovolaní, že odvolací súd
v záhlaví rozhodnutia označil na strane žalovaného v 1. rade účastníka, ktorý už
predtým stratil spôsobilosť vystupovať ako účastník konania.
Základnou otázkou pre posúdenie správnosti rozhodnutia napadnutého
mimoriadnym dovolaním je, či súd vyslovil správny právny záver, že ručiť tak isto
nemožno za mŕtveho, ktorý nemá právnu subjektivitu, ale voči jeho nástupníkovi,
a pretože voči takému záväzok zanikol, zanikol záväzok aj voči veriteľovi, pretože
záväzok nemôže byť iný, ako súčasne jestvujúci voči dlžníkovi.
Z predložených dôkazov nie je sporné, že ručením bol zabezpečený platný
záväzok dlžníka. S odkazom na ustanovenie § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka
ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje. Podľa § 311 ods. 2
Obchodného zákonníka ručenie nezaniká, ak záväzok zanikol pre nemožnosť
plnenia dlžníka a záväzok je splniteľný ručiteľom, alebo pre zánik právnickej osoby,
ktorá je dlžníkom, V danom prípade dlžník zomrel a jeho dedič za jeho dlhy
nezodpovedá pre nemajetnosť poručiteľa. Tento fakt však sa nedá označiť za zánik
dlhu a zánik platného ručiteľského záväzku žalovaného v 2. rade. Dôsledky
vyplývajúce z ustanovenia § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka nič nemenia
na existencii záväzku ručiteľa po smrti dlžníka, lebo označené ustanovenie upravuje
iba zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa a nie prechod dlhov poručiteľa na
dedičov. V danom spore nie je sporné, že ručiteľský záväzok žalovaného v 2. rade
ako ručiteľa sa na záväzok dlžníka vzťahoval, a preto i keď tento záväzok smrťou
žalovaného v 1. rade – dlžníka prešiel na jeho právneho nástupcu, nemožno vyvodiť
obmedzenie zodpovednosti ručiteľa za dlh, iba do úmernej zodpovednosti dedičstva
jeho právnym nástupcom za prevzaté dlhy poručiteľa.
Na základe takto posúdeného právneho stavu Najvyšší súd Slovenskej
republiky (§ 10a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolací súd pochybil, keď
predmetný nárok (úrok z omeškania) na podklade úvahy o zániku záväzku aj
vo vzťahu k ručiteľovi, t.j. žalovanému v 2. rade, zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10a ods. 3 O.s.p.) s poukazom
na ustanovenia § 243i ods. 2 O.s.p., podľa § 243b ods. 1 O.s.p. rozsudok
odvolacieho súdu č. k. 1 Obo 273/2004-149 zo dňa 2.5.2006 v napadnutej časti
mimoriadnym dovolaním zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný
prostriedok.
V Bratislave dňa 28. januára 2008
JUDr. Jana Zemaníková, v. r.
predsedníčka senátu