Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/1/2008

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Jána Mihala a členov senátu JUDr. Milana Lipovského a JUDr. Martina

Piovartsyho v trestnej veci proti obžalovanému L. T. pre trestný čin vraždy podľa

Tr. zák. (zákona číslo v znení neskorších predpisov účinných

do 31. decembra 2005) na verejnom zasadnutí konanom dňa 6. februára 20008

v Bratislave o odvolaní obžalovaného L. T. proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 10. decembra 2007, sp. zn. , rozhodol

t a k t o :

Podľa , (zákona číslo v znení

neskorších predpisov) sa napadnutý rozsudok z r u š u j e vo výroku o spôsobe

výkonu uloženého trestu odňatia slobody.

Podľa s použitím Tr. zák. (zákona

číslo v znení neskorších predpisov účinných do 31. decembra 2005)

sa obžalovaný L. T., narodený 18. februára 1974, na výkon uloženého trestu odňatia

slobody z a r a ď u j e do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.

2

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 10. decembra 2007, č. k.

-734, bol obžalovaný L. T. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu

vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe,

že

- v noci z 8. augusta 2000 na 9. augusta 2000 v byte č. X. po predchádzajúcej hádke

s opitým poškodeným PhDr. Ľ. F. ohľadne výšky vyplatenej odmeny za sexuálny styk

ho fyzicky napadol tým spôsobom, že ho viackrát päsťou udrel do tváre a tela, kopal ho

do oblasti hrudníka a napokon mu rukami intenzívne tlačil na krk, čím mu spôsobil

udusenie zahrdúsením.

Krajský súd za to obžalovanému podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 35

ods. 2 (správne podľa § 35 ods. 3) Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 14 (štrnásť) rokov, pričom na výkon trestu odňatia slobody ho podľa § 48

ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 zaradil do ústavu s maximálnym

stupňom stráženia (z č. l. 732 spisu vyplýva, že uvedený výrok bol takto na hlavnom

pojednávaní dňa 10. decembra 2007 vyhlásený, hoci z písomného vyhotovenia

rozsudku vyplýva aplikácia spôsobu výkonu trestu odňatia slobody podľa § 39a ods. 2

písm. c/ bez špecifikácie , resp. označenia jeho účinnosti).

Podľa § 57a ods. 1 Tr. zák. mu uložil trest zákazu pobytu na území mesta

Bratislavy na dobu 3 (tri) roky.

Súčasne zrušil výrok o treste právoplatného rozsudku Okresného súdu

Bratislava I z 3. decembra 2001, sp. zn. , ktorým bol obžalovanému L. T.

za skutky, ktoré spáchal dňa 4. mája 1999 a dňa 6. augusta 2000, právne posúdené

ako dvojnásobný trestný čin lúpeže spolupáchateľstvom, okrem iného uložený úhrnný

trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov so zaradením do druhej nápravnovýchovnej

skupiny.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie obžalovaný L. T. ihneď po jeho

vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Následne ho odôvodnil jednak

3

vlastným písomným podaním ako aj prostredníctvom ustanoveného obhajcu. Z obsahu

odvolacích dôvodov je zrejmé, že odvolaním boli napadnuté výroky o vine aj treste.

V odôvodnení odvolania (ako aj vo svojich predchádzajúcich dvoch odvolaniach

voči odsudzujúcim rozsudkom z 11. marca 2005 – č. l. 646 spisu – i z 30. marca 2007 –

č. l. 677 spisu) obžalovaný zhodne namietal, že krajský súd ani po zrušení pôvodných

rozsudkov Najvyšším súdom Slovenskej republiky a vrátení veci prvostupňovému súdu,

aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, neodstránil rozpory ohľadne

času úmrtia poškodeného, v dôsledku čoho sa skutok mohol stať aj v čase jeho

umiestnenia v cele predbežného zadržania. Súčasne je tým sťažené vedenie jeho

obhajoby, pretože ak nie je určená doba smrti poškodeného, nemôže logicky vysvetliť,

kde sa nachádzal, resp. čo robil v čase smrti poškodeného. V ďalšom zotrval na tom,

že žalovaného skutku sa nedopustil, poškodeného ani len nepoznal a v jeho byte nikdy

nebol. Poukázal na to, že v konaní nebol produkovaný žiadny priamy dôkaz, ktorý by ho

zo žalovaného skutku usvedčoval, alebo ktorý by aspoň potvrdzoval jeho prítomnosť

v byte poškodeného. Rozhodnutie krajský súd oprel len o nepriame dôkazy, ktorými sú

výpovede svedkov J. a P., ktorí sa však v čase skutku na mieste činu nenachádzali,

pričom svedok J. svoju výpoveď viac krát menil. Za najdôležitejší dôkaz preukazujúci

jeho nevinu považuje plechovkové pivo, ktoré mal obžalovaný podľa výpovede svedka

J. v byte poškodeného piť a ktoré bolo pri ohliadke miesta činu aj zaistené

na expertízne skúmanie, pričom však na plechovke expertíznym skúmaním nebol

zistený odtlačok jeho prstov. Vyjadril názor, že súhrn nepriamych dôkazov v jeho

prospech prevyšuje súhrn nepriamych dôkazov v jeho neprospech.

Obhajca obžalovaného v dosiaľ podaných písomných dôvodoch odvolania

(posledne zo dňa 10. januára 2008) poukázal na nejasnosti ohľadne času smrti

poškodeného, konkrétne na znalecké závery, z ktorých podľa neho vyplýva, že k smrti

poškodeného mohlo dôjsť aj 7. augusta 2000. Spochybnil hodnovernosť svedka J.

s poukazom na zmenu jeho svedeckých výpovedí, pričom poukázal na závery znalcov

z odboru psychiatrie a psychológie, ktorí sa k hodnovernosti uvedeného svedka

vyjadrovali. Podľa nich neexistujú žiadne konkrétne metódy, na základe ktorých by

sa dalo zistiť, či bola jeho pôvodná výpoveď pravdivá. Ich závery, že konzumácia drog

má do určitej miery vplyv na reprodukciu udalostí a že výpovede pod vplyvom drog sú

úplne iné, ako bola pôvodná výpoveď svedka J., podľa neho korešpondujú s vyjadrením

tohto svedka v tom smere, že uvedenú výpoveď ho naučili pracovníci kriminálky.

4

Taktiež poukázal na výpoveď svedkyne B., ktorá podľa pôvodnej výpovede

počula zvuky zo susedného bytu v noci zo 6. na 7. augusta 2000. Namietal, že táto

na hlavnom pojednávaní až na doplňujúcu otázku predsedu senátu, ktorá však nebola

zaprotokolovaná, uviedla, že mohlo ísť aj o dátum 9. augusta 2000. Táto svedkyňa

pritom bola vypočutá 9. augusta 2000, teda bezprostredne po skutku, a preto si musela

zreteľne pamätať, kedy predmetné zvuky počula. V tejto súvislosti navrhol opätovne

vypočuť svedkyňu ohľadne uvedených časových súvislostí. Ďalej poukázal

na rozpor medzi závermi znalcov z odboru súdneho lekárstva ohľadne otázky času

smrti poškodeného, keď MUDr. M. uviedol, že k smrti mohlo dôjsť aj 48 hodín

pred pitvou, zatiaľ čo podľa MUDr. L. to bolo 24 hodín pred pitvou. Krajský súd

sa napriek tomuto rozporu priklonil k alternatíve, ktorá je pre obžalovaného

nepriaznivejšia. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že na hlavnom pojednávaní

vypovedal MUDr. L. v procesnom postavení svedka, pričom mal byť vypočutý

ako znalec. Na záver vyjadril názor, že za danej dôkaznej situácie, keď nebola

preukázaná prítomnosť obžalovaného na mieste činu a výpovede svedka J. sú

nevierohodné, neexistuje o vine obžalovaného žiadny priamy dôkaz. Preto navrhol,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného podľa

spod obžaloby oslobodil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc v intenciách

teraz účinného ( v znení zákona

č. ) v súvislosti s odvolaním obžalovaného, nezistil dôvod na rozhodnutie

podľa alebo ods. 3 ; preto v zmysle preskúmal

zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku i správnosť postupu konania,

ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na (prípadné) chyby odvolaním nevytýkané,

pričom zistil nasledovné.

Zástupca generálneho prokurátora Slovenskej republiky navrhol na verejnom

zasadnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolanie obžalovaného T.

ako nedôvodné zamietnuť, pričom poukázal na správnosť skutkových aj právnych

záverov napadnutého prvostupňového rozsudku ako aj všetkých jeho výrokov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, pokiaľ ide o výroky rozsudku krajského súdu

o vine a treste, dospel k záveru, že krajský súd vykonal dokazovanie v rozsahu

5

vyžadovanom ustanovením a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade

s ustanovením , pričom súčasne nezistil dôvody na doplnenie

dokazovania, ani skutočnosti, že by krajský súd vykonal dokazovanie neobjektívne,

výlučne v neprospech obžalovaného.

V odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku súd prvého

stupňa vyložil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,

hodnotiac aj obhajobu obžalovaného. Uviedol, prečo považoval dokazovanie

za vyčerpávajúce a dostatočné a tiež akými právnymi úvahami sa spravoval,

keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Keďže písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá ustanoveniu

a odvolacie námietky obžalovaného, resp. iné zistené okolnosti nemajú

zásadný vplyv na meritum veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach

poukazuje na tam uvedené dôvody, ktoré si osvojuje.

K posúdeniu konania obžalovaného ako trestného činu vraždy podľa § 219

ods. 1 Tr. zák. odvolací súd považuje za potrebné poukázať (reagujúc na odvolacie

námietky obžalovaného) na nasledujúce skutočnosti.

Najdôležitejším dôkazom pre hodnotenie otázky viny obžalovaného je prvá

výpoveď svedka J. z prípravného konania. Ten podrobne opísal priebeh udalostí z noci

z 8. na 9. augusta 2000 (presný dátum si síce nepamätal, ale skutočnosť, že ide

o uvedený dátum vyplýva z tohto, že vedel, že to bolo v deň, keď bol obžalovaný

prepustený zo zadržania, pričom zápisnicou o zadržaní bolo preukázané, že týmto

dňom bol práve utorok 8. augusta 2000). V ďalších výpovediach svoju pôvodnú

(pre obžalovaného usvedčujúcu) výpoveď poprel, resp. zmenil v prospech

obžalovaného – najskôr uviedol, že k zmene výpovede došlo preto, že bol pod vplyvom

drog a alkoholu, neskôr zase uviedol, že ho k výpovedi donútili policajti. V tomto smere

nie je nezanedbateľnou skutočnosťou, že pri prvom výsluchu bol prítomný obhajca

obžalovaného, súčasne znalci z odboru psychológie a psychiatrie hodnotili jeho prvú

výpoveď ako hodnovernú, neovplyvnenú žiadnou duševnou poruchou, pričom jeho

ďalšie výpovede hodnotili ako vedomú manipuláciu. Bez ohľadu na tieto závery je

nevyhnutné konštatovať, že neskoršie výpovede svedka sú vo viacerých smeroch

6

rozporné (najskôr vedel opísať byt poškodeného v mnohých detailoch, pričom podľa

jeho poslednej verzie v byte poškodeného nikdy nebol; pri prvej výpovedi mal len

pritakávať na to, čo hovorili policajti, pričom v zápisnici je obsiahnutá aj otázka obhajcu

a odpoveď poškodeného, čo nenasvedčuje tomu, že by nevedel čo podpisuje).

Dokazovaním nebol zistený žiadny objektívny dôvod zmeny pôvodnej výpovede

svedka, tento nemožno zistiť, hoci najpravdepodobnejšia je motivácia svedka pomôcť

obžalovanému, nakoľko bolo preukázané, že v čase skutku boli už dlhodobými

kamarátmi. Naviac svojej priateľke – svedkyni P. opísal svedok udalosti

z inkriminovanej noci obdobne ako vo svojej prvej výpovedi.

Spornou otázkou, ktorá v konaní vznikla, bol čas smrti poškodeného. V uznesení

o vznesení obvinenia bola smrť ustálená na dni 7. až 8. augusta 2000, neskôr bol

skutok upravený tak, že smrť nastala v dňoch 8. až 9. augusta 2000. Táto skutočnosť je

pritom základom obhajoby obžalovaného, ktorý má presvedčivé alibi na noc

zo 7. na 8. augusta 2000, nakoľko v tomto čase bol zadržiavaný políciou, a teda v tomto

čase nemohol skutok spáchať. Ohliadajúci lekár z miesta činu MUDr. B. dňa

9. augusta 2000 o 16.30 hod. určil ako pravdepodobný čas smrti deň 9. augusta 2000

o 1.00 hod., na hlavnom pojednávaní však uviedol, že tento odhad sa opieral

o informácie od policajtov o pohybe v dome v inkriminovanú noc, na uvedenej hodine

netrval, zotrval však na tom, že k smrti muselo dôjsť najskôr 24 hodín pred ohliadkou

(t. j. medzi 8. augustom o 16.30 hod. a 9. augustom. o 16.30 hod.), pričom pri svojom

závere vychádzal zo stavu tela poškodeného prihliadajúc aj na vonkajšie vplyvy (najmä

teplotu v byte).

Súdni lekári vykonávajúci pitvu určili vo svojom znaleckom posudku čas smrti

v podstate zhodne, a to tak že k smrti došlo do 24 hodín pred pitvou (t. j. medzi

8. augustom o 18.00 hod. a 9. augustom o 18.00 hod.). Určitú pochybnosť v tejto otázke

pritom vzbudilo vyjadrenie znalca MUDr. M., keď na hlavnom pojednávaní pripustil,

že k smrti poškodeného mohlo dôjsť aj skôr, a to 48 hodín pred pitvou s vysvetlením,

že presný čas smrti nie je možné s určitosťou zistiť. K tomuto rozporu so znaleckým

posudkom bol vypočutý znalec MUDr. M. L., ktorý vykonával znalecký posudok spolu

s MUDr. M., ktorý zotrval na záveroch znaleckého posudku (teda, že smrť nastala

najskôr 24 hodín pred pitvou), pričom vyjadrenie MUDr. M. nevedel vysvetliť.

7

Vzhľadom na rozpory ohľadne času smrti poškodeného boli vykonané aj

dôkazy ohľadne pohybu svedka B. v inkriminovanom čase, nakoľko tento

sa s poškodeným stretol v jeho byte dňa 7. augusta 2000. Svedok B. toto stretnutie

nepopieral, naopak podrobne ho opísal. Jeho výpoveď potvrdila svedkyňa K., ktorá

stretla poškodeného a svedka B. 7. augusta 2000 o 21.30 hod. ako išli dolu

po schodoch smerom od bytu poškodeného (teda odchádzali z bytu). Pracovníčka

železničnej stanice v Pezinku (svedkyňa G.) uviedla, že o 23.30 hod. vo vestibule

telefonoval z automatu nejaký mladý muž, blonďák (čo zodpovedá popisu B. a je

v súlade s jeho výpoveďou). Jeho výpoveď potvrdila aj jeho priateľka svedkyňa J.,

ku ktorej po telefonáte zo železničnej stanice prišiel a zotrval u nej celú noc. Uvedenými

dôkazmi bolo vylúčené, že by skutok spáchal svedok B. dňa 7. augusta 2000.

Vykonanými dôkazmi v ich súhrne bolo preukázané, že skutok sa stal v noci

z 8. na 9. augusta 2000. Pôvodný záver znaleckého posudku, že k smrti poškodeného

nedošlo skôr ako 24 hodín pred časom pitvy (teda nemohlo k nej dôjsť v noci

zo 7. na 8. augusta 2000) podporil svojou svedeckou výpoveďou aj MUDr. B., ktorý

ako prvý z lekárov došiel do kontaktu s telom poškodeného. Takto ustálený čas smrti

poškodeného korešponduje s prvou výpoveďou svedka J., ktorý podrobne opísal

priebeh večera a noci z 8. na 9. augusta 2000. Pokiaľ ide o jeho ďalšie výpovede, tieto

trpia viacerými nedostatkami vo vzťahu k ich pravdivosti. Prítomnosťou obhajcu

obvineného pri prvom výsluchu svedka možno vylúčiť, že by priamo na tomto výsluchu

bola výpoveď svedka zo strany vyšetrovateľa akýmkoľvek spôsobom vynucovaná.

Súčasne je nepravdepodobné, že by obhajca obvineného v prípade zjavnej

ovplyvnenosti svedka návykovou látkou pri svojej výpovedi, ktorá je vo vzťahu

k obžalovanému výpoveďou usvedčujúcou, takúto skutočnosť nenamietal priamo

do zápisnice o výsluchu. To sa však nestalo. Taktiež tvrdenie svedka, že pri výsluchu

len prikyvoval na to, čo bolo uvádzané vyšetrovateľom do zápisnice, je neopodstatnená,

o opaku – teda, že aktívne vypovedal totiž, svedčí skutočnosť, že mu tu bola položená

otázka zo strany obhajcu obvineného, na ktorú aj odpovedal. Nelogické je aj jeho

vysvetlenie dôvodu zmeny jeho pôvodnej výpovede pri v poradí druhom výsluchu

z prípravného konania, keď ho mali pred výsluchom kontaktovať policajti a žiadať

od neho zopakovanie svojej prvej výpovede, aby sa uistili, že si ju pamätá. Svedok

uviedol, že im ju zopakoval, následne však pred vyšetrovateľom vypovedal rozporne

so skoršou výpoveďou, čo odôvodnil tým, že si ju nepamätá. Ak vedel pôvodnú

výpoveď zopakovať policajtom, je nelogické, aby si ju hneď vzápätí nepamätal

8

pred vyšetrovateľom. Pochybné je aj jeho vysvetlenie, prečo svedkyni P. uviedol

ohľadne skutku svoju prvú verziu jeho priebehu, teda, že sa pred ňou hanbil

za to, ako výsluch prebiehal. Pokiaľ ide o jeho poslednú výpoveď z hlavného

pojednávania, kde uviedol, že s obžalovaným sa v kritický deň vôbec nestretol, poprel,

že by spolu boli u poškodeného na byte ako aj to, že by sa mu obžalovaný priznal

s fyzickým násilím voči poškodenému, táto nekorešponduje s jeho pôvodnou

výpoveďou v tom zmysle, že pri nej svedok vedel popísať byt poškodeného v súlade

so stavom, aký bol zaznamenaný pri ohliadke miesta činu - uviedol, že na stole

v obývačke boli dva kusy lubrikačných gelov, v byte bol roztiahnutý viacfarebný gauč,

obžalovaný mal popíjať plechovkové pivo, poškodený pritom počas cesty nakúpil aj

plechovkové pivo v objeme 0,5 litra bielej farby so zeleným nápisom. Všetky tieto

skutočnosti sú skutočne zachytené v rámci fotodokumentácie z ohliadky miesta činu

(jedinou, ale v podstate bezvýznamnou odchýlkou vo svedeckej výpovedi je, že na stole

v obývačke boli nájdené v skutočnosti 3 ks lubrikačných gelov a nie dva ako uviedol

svedok). Uvedené detaily uvádzané svedkom sú takého charakteru, že nie je možné,

aby ich svedok vedel opísať bez vlastnej prítomnosti v predmetnom byte. Tieto

jednoznačne preukazujú, že svedok v byte poškodeného bol, a v tomto smere vylučujú

pravdivosť jeho výpovede z hlavného pojednávania. Súčasne v konaní neboli zistené

žiadne skutočnosti nasvedčujúce použitiu akéhokoľvek násilia voči svedkovi zo strany

orgánov činných v trestnom konaní.

Z uvedených dôvodov, ktoré len podporujú závery znalcov ohľadne

hodnovernosti jednotlivých výpovedí svedka, prvostupňový súd správne vyhodnotil prvú

výpoveď svedka J. ako pravdivú, zatiaľ čo všetky jeho ďalšie výpovede

za nehodnoverné a dodatočne niekoľkokrát vedome menené v prospech obžalovaného.

Odvolací súd len na okraj podotýka, že v konaní nebol preukázaný žiadny motív

svedka J. zámerne poškodzovať obžalovaného svojou pôvodnou výpoveďou.

Z týchto dôvodov odvolací súd odvolacie námietky obžalovaného ako aj jeho

obhajcu vyhodnotil ako nedôvodné. Vykonanie navrhovaného dôkazu - výsluchu

svedkyne B. by nemohlo zvrátiť už inými dôkazmi preukázaný skutkový stav.

Z hľadiska subjektívnej stránky (zavinenie) možno konštatovať, že v konaní

obžalovaného bol preukázaný priamy úmysel (§ 4 písm. a/ Tr. zák.). Nepríčetnosť

9

v čase skutku bola u obžalovaného vylúčená, teda mohol rozpoznať nebezpečnosť

svojho konania pre spoločnosť, ako aj ovládať svoje konanie. O úmysle usmrtiť

poškodeného svedčí charakter zranení poškodeného preukázané súdnoznaleckým

posudkom, a z nich zistený mechanizmus ich vzniku (údery do tváre, kopanie do oblasti

hrudníka, hrdúsenie).

Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku o treste, je potrebné konštatovať,

že krajským súdom uložený trest odňatia slobody v hornej polovici trestnej sadzby je

primeraný, a to vzhľadom všetky okolnosti daného prípadu, osobu obžalovaného, ako aj

s ohľadom na to, že obžalovanému ukladal súhrnný trest odňatia slobody pri súčasnom

zrušení výroku o treste právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I

z 3. decembra 2001, sp. zn. , v súlade s ustanovením § 35 ods. 3 Tr. zák.

Naproti tomu je však výrok o spôsobe výkonu uloženého trestu odňatia slobody

nesprávny, pričom odporuje základným zásadám trestného práva v tom zmysle,

že vždy je nutné použiť jeden zákon (v tomto prípade ) ako celok.

V oboch predchádzajúcich citovaných rozsudkoch súd prvého stupňa aplikoval

ustanovenie účinného do 31. decembra 2005,

ktorým obžalovaného pôvodne na výkon trestu zaradil do najprísnejšej tretej

nápravnovýchovnej skupiny. Naproti tomu v napadnutom odsudzujúcom rozsudku

z 10. decembra 2007, za situácie že opäť aplikoval vo všetkých ostatných výrokoch

zákon účinný do 31. decembra 2005, nezákonne obžalovaného na výkon uloženého

trestu zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b/

účinného od 1. januára 2006. V tomto znení bol výrok o spôsobe

výkonu trestu odňatia slobody na hlavnom pojednávaní vyhlásený, pričom z dôvodov

písomného vyhotovenia rozsudku (č. l. 735 i č. l. 739 spisu) konajúci prvostupňový súd

citoval ustanovenie § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a expresívne aplikoval tretiu

nápravnovýchovnú skupinu.

Ide o jasnú nepozornosť a disproporciu v postupe konajúceho prvostupňového

súdu, pretože je zrejmé, že z hľadiska časovej pôsobnosti

sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v dobe, keď bol spáchaný. Podľa

neskoršieho zákona sa posudzuje výlučne vtedy, ak je pre páchateľa priaznivejší.

O druhý z týchto uvádzaných prípadov v posudzovanej veci nejde, čo napokon krajský

10

súd akceptoval vo všetkých ostatných výrokoch napadnutého rozsudku s výnimkou

pertraktovaného výroku o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody.

V podstate nejde o pochybenie závažného materiálneho charakteru, nakoľko

termíny tretia nápravnovýchovná skupina a maximálny stupeň stráženia sa zhodujú

v tom, že ide o prezentovanie najprísnejšej izolácie páchateľa pred vonkajším svetom

v podmienkach nápravnovýchovného zariadenia.

Keďže však došlo k nesprávnej aplikácii vo výroku, ktorý je

oddeliteľnou časťou rozsudku, Najvyšší súd Slovenskej republiky v postupe svojho

konania podľa , napadnutý rozsudok zrušil v tejto

chybnej časti a sám spôsobom uvedeným v enunciáte rozsudku zaradil obžalovaného

na výkon uloženého trestu odňatia slobody do tretej nápravnovýchovnej skupiny,

dôsledne aplikujúc zákon číslo v znení účinnom do 31. decembra 2005.

Nezistiac iné nedostatky napadnutého rozsudku (aj výrok o uloženom treste

zákazu pobytu na území mesta Bratislavy na dobu troch rokov je správny a majúci

oporu vo vykonanom dokazovaní), rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,

ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je

prípustný.

V Bratislave dňa 6. februára 2008

JUDr. Ján M i h a l , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: