Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
88e/377973.f41dcf.pdf
PDF · 119.34 KB
No categories available
3To/1/2008
N a j v y š š í s ú d 3 To 1/2008
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Jána Mihala a členov senátu JUDr. Milana Lipovského a JUDr. Martina
Piovartsyho v trestnej veci proti obžalovanému L. T. pre trestný čin vraždy podľa
§ 219 ods. 1 Tr. zák. (zákona číslo 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov účinných
do 31. decembra 2005) na verejnom zasadnutí konanom dňa 6. februára 20008
v Bratislave o odvolaní obžalovaného L. T. proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 10. decembra 2007, sp. zn. 2T 5/04, rozhodol
t a k t o :
Podľa § 258 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. (zákona číslo 141/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov) sa napadnutý rozsudok z r u š u j e vo výroku o spôsobe
výkonu uloženého trestu odňatia slobody.
Podľa § 259 ods. 3 Tr. por. s použitím § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. (zákona
číslo 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov účinných do 31. decembra 2005)
sa obžalovaný L. T., narodený 18. februára 1974, na výkon uloženého trestu odňatia
slobody z a r a ď u j e do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 10. decembra 2007, č. k.
2T 5/04-734, bol obžalovaný L. T. uznaný za vinného zo spáchania trestného činu
vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe,
že
- v noci z 8. augusta 2000 na 9. augusta 2000 v byte č. X. po predchádzajúcej hádke
s opitým poškodeným PhDr. Ľ. F. ohľadne výšky vyplatenej odmeny za sexuálny styk
ho fyzicky napadol tým spôsobom, že ho viackrát päsťou udrel do tváre a tela, kopal ho
do oblasti hrudníka a napokon mu rukami intenzívne tlačil na krk, čím mu spôsobil
udusenie zahrdúsením.
Krajský súd za to obžalovanému podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 35
ods. 2 (správne podľa § 35 ods. 3) Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 14 (štrnásť) rokov, pričom na výkon trestu odňatia slobody ho podľa § 48
ods. 3 písm. b/ Tr. zák. účinného od 1. januára 2006 zaradil do ústavu s maximálnym
stupňom stráženia (z č. l. 732 spisu vyplýva, že uvedený výrok bol takto na hlavnom
pojednávaní dňa 10. decembra 2007 vyhlásený, hoci z písomného vyhotovenia
rozsudku vyplýva aplikácia spôsobu výkonu trestu odňatia slobody podľa § 39a ods. 2
písm. c/ bez špecifikácie Trestného zákona, resp. označenia jeho účinnosti).
Podľa § 57a ods. 1 Tr. zák. mu uložil trest zákazu pobytu na území mesta
Bratislavy na dobu 3 (tri) roky.
Súčasne zrušil výrok o treste právoplatného rozsudku Okresného súdu
Bratislava I z 3. decembra 2001, sp. zn. 6 T 23/00, ktorým bol obžalovanému L. T.
za skutky, ktoré spáchal dňa 4. mája 1999 a dňa 6. augusta 2000, právne posúdené
ako dvojnásobný trestný čin lúpeže spolupáchateľstvom, okrem iného uložený úhrnný
trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov so zaradením do druhej nápravnovýchovnej
skupiny.
Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie obžalovaný L. T. ihneď po jeho
vyhlásení priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Následne ho odôvodnil jednak
vlastným písomným podaním ako aj prostredníctvom ustanoveného obhajcu. Z obsahu
odvolacích dôvodov je zrejmé, že odvolaním boli napadnuté výroky o vine aj treste.
V odôvodnení odvolania (ako aj vo svojich predchádzajúcich dvoch odvolaniach
voči odsudzujúcim rozsudkom z 11. marca 2005 – č. l. 646 spisu – i z 30. marca 2007 –
č. l. 677 spisu) obžalovaný zhodne namietal, že krajský súd ani po zrušení pôvodných
rozsudkov Najvyšším súdom Slovenskej republiky a vrátení veci prvostupňovému súdu,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, neodstránil rozpory ohľadne
času úmrtia poškodeného, v dôsledku čoho sa skutok mohol stať aj v čase jeho
umiestnenia v cele predbežného zadržania. Súčasne je tým sťažené vedenie jeho
obhajoby, pretože ak nie je určená doba smrti poškodeného, nemôže logicky vysvetliť,
kde sa nachádzal, resp. čo robil v čase smrti poškodeného. V ďalšom zotrval na tom,
že žalovaného skutku sa nedopustil, poškodeného ani len nepoznal a v jeho byte nikdy
nebol. Poukázal na to, že v konaní nebol produkovaný žiadny priamy dôkaz, ktorý by ho
zo žalovaného skutku usvedčoval, alebo ktorý by aspoň potvrdzoval jeho prítomnosť
v byte poškodeného. Rozhodnutie krajský súd oprel len o nepriame dôkazy, ktorými sú
výpovede svedkov J. a P., ktorí sa však v čase skutku na mieste činu nenachádzali,
pričom svedok J. svoju výpoveď viac krát menil. Za najdôležitejší dôkaz preukazujúci
jeho nevinu považuje plechovkové pivo, ktoré mal obžalovaný podľa výpovede svedka
J. v byte poškodeného piť a ktoré bolo pri ohliadke miesta činu aj zaistené
na expertízne skúmanie, pričom však na plechovke expertíznym skúmaním nebol
zistený odtlačok jeho prstov. Vyjadril názor, že súhrn nepriamych dôkazov v jeho
prospech prevyšuje súhrn nepriamych dôkazov v jeho neprospech.
Obhajca obžalovaného v dosiaľ podaných písomných dôvodoch odvolania
(posledne zo dňa 10. januára 2008) poukázal na nejasnosti ohľadne času smrti
poškodeného, konkrétne na znalecké závery, z ktorých podľa neho vyplýva, že k smrti
poškodeného mohlo dôjsť aj 7. augusta 2000. Spochybnil hodnovernosť svedka J.
s poukazom na zmenu jeho svedeckých výpovedí, pričom poukázal na závery znalcov
z odboru psychiatrie a psychológie, ktorí sa k hodnovernosti uvedeného svedka
vyjadrovali. Podľa nich neexistujú žiadne konkrétne metódy, na základe ktorých by
sa dalo zistiť, či bola jeho pôvodná výpoveď pravdivá. Ich závery, že konzumácia drog
má do určitej miery vplyv na reprodukciu udalostí a že výpovede pod vplyvom drog sú
úplne iné, ako bola pôvodná výpoveď svedka J., podľa neho korešpondujú s vyjadrením
tohto svedka v tom smere, že uvedenú výpoveď ho naučili pracovníci kriminálky.
Taktiež poukázal na výpoveď svedkyne B., ktorá podľa pôvodnej výpovede
počula zvuky zo susedného bytu v noci zo 6. na 7. augusta 2000. Namietal, že táto
na hlavnom pojednávaní až na doplňujúcu otázku predsedu senátu, ktorá však nebola
zaprotokolovaná, uviedla, že mohlo ísť aj o dátum 9. augusta 2000. Táto svedkyňa
pritom bola vypočutá 9. augusta 2000, teda bezprostredne po skutku, a preto si musela
zreteľne pamätať, kedy predmetné zvuky počula. V tejto súvislosti navrhol opätovne
vypočuť svedkyňu ohľadne uvedených časových súvislostí. Ďalej poukázal
na rozpor medzi závermi znalcov z odboru súdneho lekárstva ohľadne otázky času
smrti poškodeného, keď MUDr. M. uviedol, že k smrti mohlo dôjsť aj 48 hodín
pred pitvou, zatiaľ čo podľa MUDr. L. to bolo 24 hodín pred pitvou. Krajský súd
sa napriek tomuto rozporu priklonil k alternatíve, ktorá je pre obžalovaného
nepriaznivejšia. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že na hlavnom pojednávaní
vypovedal MUDr. L. v procesnom postavení svedka, pričom mal byť vypočutý
ako znalec. Na záver vyjadril názor, že za danej dôkaznej situácie, keď nebola
preukázaná prítomnosť obžalovaného na mieste činu a výpovede svedka J. sú
nevierohodné, neexistuje o vine obžalovaného žiadny priamy dôkaz. Preto navrhol,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného podľa
§ 226 písm. c/ Tr. por. spod obžaloby oslobodil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc v intenciách
§ 564 ods. 4 teraz účinného Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z.z. v znení zákona
č. 650/2005 Z.z.) v súvislosti s odvolaním obžalovaného, nezistil dôvod na rozhodnutie
podľa § 253 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por.; preto v zmysle § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku i správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo, prihliadajúc aj na (prípadné) chyby odvolaním nevytýkané,
pričom zistil nasledovné.
Zástupca generálneho prokurátora Slovenskej republiky navrhol na verejnom
zasadnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolanie obžalovaného T.
ako nedôvodné zamietnuť, pričom poukázal na správnosť skutkových aj právnych
záverov napadnutého prvostupňového rozsudku ako aj všetkých jeho výrokov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, pokiaľ ide o výroky rozsudku krajského súdu
o vine a treste, dospel k záveru, že krajský súd vykonal dokazovanie v rozsahu
vyžadovanom ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade
s ustanovením § 2 ods. 6 Tr. por., pričom súčasne nezistil dôvody na doplnenie
dokazovania, ani skutočnosti, že by krajský súd vykonal dokazovanie neobjektívne,
výlučne v neprospech obžalovaného.
V odôvodnení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku súd prvého
stupňa vyložil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,
hodnotiac aj obhajobu obžalovaného. Uviedol, prečo považoval dokazovanie
za vyčerpávajúce a dostatočné a tiež akými právnymi úvahami sa spravoval,
keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.
Keďže písomné odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá ustanoveniu
§ 125 Tr. por. a odvolacie námietky obžalovaného, resp. iné zistené okolnosti nemajú
zásadný vplyv na meritum veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky v podrobnostiach
poukazuje na tam uvedené dôvody, ktoré si osvojuje.
K posúdeniu konania obžalovaného ako trestného činu vraždy podľa § 219
ods. 1 Tr. zák. odvolací súd považuje za potrebné poukázať (reagujúc na odvolacie
námietky obžalovaného) na nasledujúce skutočnosti.
Najdôležitejším dôkazom pre hodnotenie otázky viny obžalovaného je prvá
výpoveď svedka J. z prípravného konania. Ten podrobne opísal priebeh udalostí z noci
z 8. na 9. augusta 2000 (presný dátum si síce nepamätal, ale skutočnosť, že ide
o uvedený dátum vyplýva z tohto, že vedel, že to bolo v deň, keď bol obžalovaný
prepustený zo zadržania, pričom zápisnicou o zadržaní bolo preukázané, že týmto
dňom bol práve utorok 8. augusta 2000). V ďalších výpovediach svoju pôvodnú
(pre obžalovaného usvedčujúcu) výpoveď poprel, resp. zmenil v prospech
obžalovaného – najskôr uviedol, že k zmene výpovede došlo preto, že bol pod vplyvom
drog a alkoholu, neskôr zase uviedol, že ho k výpovedi donútili policajti. V tomto smere
nie je nezanedbateľnou skutočnosťou, že pri prvom výsluchu bol prítomný obhajca
obžalovaného, súčasne znalci z odboru psychológie a psychiatrie hodnotili jeho prvú
výpoveď ako hodnovernú, neovplyvnenú žiadnou duševnou poruchou, pričom jeho
ďalšie výpovede hodnotili ako vedomú manipuláciu. Bez ohľadu na tieto závery je
nevyhnutné konštatovať, že neskoršie výpovede svedka sú vo viacerých smeroch
rozporné (najskôr vedel opísať byt poškodeného v mnohých detailoch, pričom podľa
jeho poslednej verzie v byte poškodeného nikdy nebol; pri prvej výpovedi mal len
pritakávať na to, čo hovorili policajti, pričom v zápisnici je obsiahnutá aj otázka obhajcu
a odpoveď poškodeného, čo nenasvedčuje tomu, že by nevedel čo podpisuje).
Dokazovaním nebol zistený žiadny objektívny dôvod zmeny pôvodnej výpovede
svedka, tento nemožno zistiť, hoci najpravdepodobnejšia je motivácia svedka pomôcť
obžalovanému, nakoľko bolo preukázané, že v čase skutku boli už dlhodobými
kamarátmi. Naviac svojej priateľke – svedkyni P. opísal svedok udalosti
z inkriminovanej noci obdobne ako vo svojej prvej výpovedi.
Spornou otázkou, ktorá v konaní vznikla, bol čas smrti poškodeného. V uznesení
o vznesení obvinenia bola smrť ustálená na dni 7. až 8. augusta 2000, neskôr bol
skutok upravený tak, že smrť nastala v dňoch 8. až 9. augusta 2000. Táto skutočnosť je
pritom základom obhajoby obžalovaného, ktorý má presvedčivé alibi na noc
zo 7. na 8. augusta 2000, nakoľko v tomto čase bol zadržiavaný políciou, a teda v tomto
čase nemohol skutok spáchať. Ohliadajúci lekár z miesta činu MUDr. B. dňa
9. augusta 2000 o 16.30 hod. určil ako pravdepodobný čas smrti deň 9. augusta 2000
o 1.00 hod., na hlavnom pojednávaní však uviedol, že tento odhad sa opieral
o informácie od policajtov o pohybe v dome v inkriminovanú noc, na uvedenej hodine
netrval, zotrval však na tom, že k smrti muselo dôjsť najskôr 24 hodín pred ohliadkou
(t. j. medzi 8. augustom o 16.30 hod. a 9. augustom. o 16.30 hod.), pričom pri svojom
závere vychádzal zo stavu tela poškodeného prihliadajúc aj na vonkajšie vplyvy (najmä
teplotu v byte).
Súdni lekári vykonávajúci pitvu určili vo svojom znaleckom posudku čas smrti
v podstate zhodne, a to tak že k smrti došlo do 24 hodín pred pitvou (t. j. medzi
8. augustom o 18.00 hod. a 9. augustom o 18.00 hod.). Určitú pochybnosť v tejto otázke
pritom vzbudilo vyjadrenie znalca MUDr. M., keď na hlavnom pojednávaní pripustil,
že k smrti poškodeného mohlo dôjsť aj skôr, a to 48 hodín pred pitvou s vysvetlením,
že presný čas smrti nie je možné s určitosťou zistiť. K tomuto rozporu so znaleckým
posudkom bol vypočutý znalec MUDr. M. L., ktorý vykonával znalecký posudok spolu
s MUDr. M., ktorý zotrval na záveroch znaleckého posudku (teda, že smrť nastala
najskôr 24 hodín pred pitvou), pričom vyjadrenie MUDr. M. nevedel vysvetliť.
Vzhľadom na rozpory ohľadne času smrti poškodeného boli vykonané aj
dôkazy ohľadne pohybu svedka B. v inkriminovanom čase, nakoľko tento
sa s poškodeným stretol v jeho byte dňa 7. augusta 2000. Svedok B. toto stretnutie
nepopieral, naopak podrobne ho opísal. Jeho výpoveď potvrdila svedkyňa K., ktorá
stretla poškodeného a svedka B. 7. augusta 2000 o 21.30 hod. ako išli dolu
po schodoch smerom od bytu poškodeného (teda odchádzali z bytu). Pracovníčka
železničnej stanice v Pezinku (svedkyňa G.) uviedla, že o 23.30 hod. vo vestibule
telefonoval z automatu nejaký mladý muž, blonďák (čo zodpovedá popisu B. a je
v súlade s jeho výpoveďou). Jeho výpoveď potvrdila aj jeho priateľka svedkyňa J.,
ku ktorej po telefonáte zo železničnej stanice prišiel a zotrval u nej celú noc. Uvedenými
dôkazmi bolo vylúčené, že by skutok spáchal svedok B. dňa 7. augusta 2000.
Vykonanými dôkazmi v ich súhrne bolo preukázané, že skutok sa stal v noci
z 8. na 9. augusta 2000. Pôvodný záver znaleckého posudku, že k smrti poškodeného
nedošlo skôr ako 24 hodín pred časom pitvy (teda nemohlo k nej dôjsť v noci
zo 7. na 8. augusta 2000) podporil svojou svedeckou výpoveďou aj MUDr. B., ktorý
ako prvý z lekárov došiel do kontaktu s telom poškodeného. Takto ustálený čas smrti
poškodeného korešponduje s prvou výpoveďou svedka J., ktorý podrobne opísal
priebeh večera a noci z 8. na 9. augusta 2000. Pokiaľ ide o jeho ďalšie výpovede, tieto
trpia viacerými nedostatkami vo vzťahu k ich pravdivosti. Prítomnosťou obhajcu
obvineného pri prvom výsluchu svedka možno vylúčiť, že by priamo na tomto výsluchu
bola výpoveď svedka zo strany vyšetrovateľa akýmkoľvek spôsobom vynucovaná.
Súčasne je nepravdepodobné, že by obhajca obvineného v prípade zjavnej
ovplyvnenosti svedka návykovou látkou pri svojej výpovedi, ktorá je vo vzťahu
k obžalovanému výpoveďou usvedčujúcou, takúto skutočnosť nenamietal priamo
do zápisnice o výsluchu. To sa však nestalo. Taktiež tvrdenie svedka, že pri výsluchu
len prikyvoval na to, čo bolo uvádzané vyšetrovateľom do zápisnice, je neopodstatnená,
o opaku – teda, že aktívne vypovedal totiž, svedčí skutočnosť, že mu tu bola položená
otázka zo strany obhajcu obvineného, na ktorú aj odpovedal. Nelogické je aj jeho
vysvetlenie dôvodu zmeny jeho pôvodnej výpovede pri v poradí druhom výsluchu
z prípravného konania, keď ho mali pred výsluchom kontaktovať policajti a žiadať
od neho zopakovanie svojej prvej výpovede, aby sa uistili, že si ju pamätá. Svedok
uviedol, že im ju zopakoval, následne však pred vyšetrovateľom vypovedal rozporne
so skoršou výpoveďou, čo odôvodnil tým, že si ju nepamätá. Ak vedel pôvodnú
výpoveď zopakovať policajtom, je nelogické, aby si ju hneď vzápätí nepamätal
pred vyšetrovateľom. Pochybné je aj jeho vysvetlenie, prečo svedkyni P. uviedol
ohľadne skutku svoju prvú verziu jeho priebehu, teda, že sa pred ňou hanbil
za to, ako výsluch prebiehal. Pokiaľ ide o jeho poslednú výpoveď z hlavného
pojednávania, kde uviedol, že s obžalovaným sa v kritický deň vôbec nestretol, poprel,
že by spolu boli u poškodeného na byte ako aj to, že by sa mu obžalovaný priznal
s fyzickým násilím voči poškodenému, táto nekorešponduje s jeho pôvodnou
výpoveďou v tom zmysle, že pri nej svedok vedel popísať byt poškodeného v súlade
so stavom, aký bol zaznamenaný pri ohliadke miesta činu - uviedol, že na stole
v obývačke boli dva kusy lubrikačných gelov, v byte bol roztiahnutý viacfarebný gauč,
obžalovaný mal popíjať plechovkové pivo, poškodený pritom počas cesty nakúpil aj
plechovkové pivo v objeme 0,5 litra bielej farby so zeleným nápisom. Všetky tieto
skutočnosti sú skutočne zachytené v rámci fotodokumentácie z ohliadky miesta činu
(jedinou, ale v podstate bezvýznamnou odchýlkou vo svedeckej výpovedi je, že na stole
v obývačke boli nájdené v skutočnosti 3 ks lubrikačných gelov a nie dva ako uviedol
svedok). Uvedené detaily uvádzané svedkom sú takého charakteru, že nie je možné,
aby ich svedok vedel opísať bez vlastnej prítomnosti v predmetnom byte. Tieto
jednoznačne preukazujú, že svedok v byte poškodeného bol, a v tomto smere vylučujú
pravdivosť jeho výpovede z hlavného pojednávania. Súčasne v konaní neboli zistené
žiadne skutočnosti nasvedčujúce použitiu akéhokoľvek násilia voči svedkovi zo strany
orgánov činných v trestnom konaní.
Z uvedených dôvodov, ktoré len podporujú závery znalcov ohľadne
hodnovernosti jednotlivých výpovedí svedka, prvostupňový súd správne vyhodnotil prvú
výpoveď svedka J. ako pravdivú, zatiaľ čo všetky jeho ďalšie výpovede
za nehodnoverné a dodatočne niekoľkokrát vedome menené v prospech obžalovaného.
Odvolací súd len na okraj podotýka, že v konaní nebol preukázaný žiadny motív
svedka J. zámerne poškodzovať obžalovaného svojou pôvodnou výpoveďou.
Z týchto dôvodov odvolací súd odvolacie námietky obžalovaného ako aj jeho
obhajcu vyhodnotil ako nedôvodné. Vykonanie navrhovaného dôkazu - výsluchu
svedkyne B. by nemohlo zvrátiť už inými dôkazmi preukázaný skutkový stav.
Z hľadiska subjektívnej stránky (zavinenie) možno konštatovať, že v konaní
obžalovaného bol preukázaný priamy úmysel (§ 4 písm. a/ Tr. zák.). Nepríčetnosť
v čase skutku bola u obžalovaného vylúčená, teda mohol rozpoznať nebezpečnosť
svojho konania pre spoločnosť, ako aj ovládať svoje konanie. O úmysle usmrtiť
poškodeného svedčí charakter zranení poškodeného preukázané súdnoznaleckým
posudkom, a z nich zistený mechanizmus ich vzniku (údery do tváre, kopanie do oblasti
hrudníka, hrdúsenie).
Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku o treste, je potrebné konštatovať,
že krajským súdom uložený trest odňatia slobody v hornej polovici trestnej sadzby je
primeraný, a to vzhľadom všetky okolnosti daného prípadu, osobu obžalovaného, ako aj
s ohľadom na to, že obžalovanému ukladal súhrnný trest odňatia slobody pri súčasnom
zrušení výroku o treste právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I
z 3. decembra 2001, sp. zn. 6 T 23/00, v súlade s ustanovením § 35 ods. 3 Tr. zák.
Naproti tomu je však výrok o spôsobe výkonu uloženého trestu odňatia slobody
nesprávny, pričom odporuje základným zásadám trestného práva v tom zmysle,
že vždy je nutné použiť jeden zákon (v tomto prípade Trestný zákon) ako celok.
V oboch predchádzajúcich citovaných rozsudkoch súd prvého stupňa aplikoval
ustanovenie § 39a ods. 2 písm. c/ Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005,
ktorým obžalovaného pôvodne na výkon trestu zaradil do najprísnejšej tretej
nápravnovýchovnej skupiny. Naproti tomu v napadnutom odsudzujúcom rozsudku
z 10. decembra 2007, za situácie že opäť aplikoval vo všetkých ostatných výrokoch
zákon účinný do 31. decembra 2005, nezákonne obžalovaného na výkon uloženého
trestu zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia podľa § 48 ods. 3 písm. b/
Trestného zákona účinného od 1. januára 2006. V tomto znení bol výrok o spôsobe
výkonu trestu odňatia slobody na hlavnom pojednávaní vyhlásený, pričom z dôvodov
písomného vyhotovenia rozsudku (č. l. 735 i č. l. 739 spisu) konajúci prvostupňový súd
citoval ustanovenie § 39a ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a expresívne aplikoval tretiu
nápravnovýchovnú skupinu.
Ide o jasnú nepozornosť a disproporciu v postupe konajúceho prvostupňového
súdu, pretože je zrejmé, že z hľadiska časovej pôsobnosti trestných zákonov
sa trestnosť činu posudzuje podľa zákona účinného v dobe, keď bol spáchaný. Podľa
neskoršieho zákona sa posudzuje výlučne vtedy, ak je pre páchateľa priaznivejší.
O druhý z týchto uvádzaných prípadov v posudzovanej veci nejde, čo napokon krajský
10 3 To 1/2008
súd akceptoval vo všetkých ostatných výrokoch napadnutého rozsudku s výnimkou
pertraktovaného výroku o spôsobe výkonu trestu odňatia slobody.
V podstate nejde o pochybenie závažného materiálneho charakteru, nakoľko
termíny tretia nápravnovýchovná skupina a maximálny stupeň stráženia sa zhodujú
v tom, že ide o prezentovanie najprísnejšej izolácie páchateľa pred vonkajším svetom
v podmienkach nápravnovýchovného zariadenia.
Keďže však došlo k nesprávnej aplikácii Trestného zákona vo výroku, ktorý je
oddeliteľnou časťou rozsudku, Najvyšší súd Slovenskej republiky v postupe svojho
konania podľa § 258 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. napadnutý rozsudok zrušil v tejto
chybnej časti a sám spôsobom uvedeným v enunciáte rozsudku zaradil obžalovaného
na výkon uloženého trestu odňatia slobody do tretej nápravnovýchovnej skupiny,
dôsledne aplikujúc zákon číslo 140/1961 Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005.
Nezistiac iné nedostatky napadnutého rozsudku (aj výrok o uloženom treste
zákazu pobytu na území mesta Bratislavy na dobu troch rokov je správny a majúci
oporu vo vykonanom dokazovaní), rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,
ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.
V Bratislave dňa 6. februára 2008
JUDr. Ján M i h a l , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: