Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4f8/377966.008d57.pdf
PDF · 98.3 KB
No categories available
2Cdo/29/2007
Najvyšší súd 2 Cdo 29/2007
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. J. V., bývajúceho v P.,
proti žalovanej Mgr. V. V., bývajúcej v P., o zaplatenie 73.798 Sk s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 4 C 65/2004, o dovolaní žalovanej
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 9. mája 2006 sp. zn. 17 Co 7/2006, takto
rozhodol:
Dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 9. mája 2006
sp. zn. 17 Co 7/2006 o d m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Považská Bystrica rozsudkom z 12. októbra 2005 č.k. 4 C 65/2004-95
v spojení s doplňujúcim rozsudkom zo 7. decembra 2005 č.k. 4 C 65/2004-99 a opravným
uznesením zo 7. decembra 2005 č.k. 4 C 65/2004-98 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi 52.300 Sk a trovy konania v sume 1.548 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a vo zvyšku návrh žalobcu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca
sa opodstatnene domáhal úhrady polovice ním vynaložených nákladov spojených s nájmom
bytu (nájomné, poplatky za káblovú televíziu, plyn, elektrinu, televíziu, rozhlas) za obdobie
od mája 2001 do apríla 2004. Tým, že počas celého žalovaného obdobia každý z manželov
hospodáril samostatne a tieto náklady uhrádzal výlučne žalobca, žalovaná sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatila, hoci žalobca ich hradil v podstatnej časti počas trvania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (počas trvania manželstva). Keďže nárok za obdobie od 1.5.2001
do 31.5.2002 v sume 21.489,40 Sk považoval za premlčaný a žalovaná sa premlčania
dovolala, nároku vyhovel len do sumy 52.300 Sk a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 9. mája 2006 sp. zn. 17 Co 7/2006 na odvolanie
žalovanej rozsudok okresného súdu v spojení s doplňujúcim rozsudkom a opravným
uznesením zmenil tak, že uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 32.843 Sk do troch dní
od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak,
že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Na rozdiel od súdu prvého stupňa
vychádzal z právneho názoru, že za trvania bezpodielového spoluvlastníctva manželov
sa nemôže jeden z manželov úspešne domáhať voči druhému úhrady toho, čo pri obstaraní
bežných vecí, ktorou je aj úhrada nájmu a platieb súvisiacich s užívaním bytu, platil voči
iným subjektom. Bývalý manžel získa bezdôvodné obohatenie len vtedy, ak v čase po zániku
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, kedy ešte obaja účastníci majú právo spoločného
nájmu a byt spoločne užívajú, platí celú úhradu iba jeden z manželov. Nárok žalobcu
považoval preto za dôvodný len za obdobie od 11.10.2003 do 30.4.2004, t.j. od zániku
bezpodielového spoluvlastníctva manželov do dátumu, kedy žalovaná opustila spoločnú
domácnosť a odsťahovala sa z bytu. Rozsudok súdu prvého stupňa preto zmenil a žalobe
vyhovel len do sumy 32.843 Sk a vo zvyšnej časti nárok ako neopodstatnený zamietol.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala včas dovolanie žalovaná. Rozsudok
napadla v rozsahu, v ktorej jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32.843 Sk
a vo výroku o trovách konania. Žiadala rozsudok odvolacieho súdu a tiež rozsudok okresného
súdu v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. K prípustnosti
dovolania uviedla, že ide o zmeňujúci rozsudok krajského súdu, z ktorého dôvodu je
dovolanie proti nemu prípustné v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. Navyše dovolanie je prípustné
aj z hľadiska ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. (v čase podania návrhu bola výška minimálnej
mzdy 6 080 Sk). Dovolanie odôvodnila tým, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže odvolací súd
nepreskúmal jej odvolanie v súlade s § 212 ods. 1 O.s.p. (nezaoberal sa vôbec jej námietkami
uvedenými v III. a IV. časti jej odvolania a v zostávajúcej sa obmedzil len na skúmanie
rozsahu obdobia a nie aj výšky plnenia).
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že tiež nie je spokojný
s rozsudkom krajského súdu. Trval na tom, aby ostal v platnosti rozsudok okresného súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolanie podal účastník konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť. Dospel pritom
k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné,
preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku upravujú ustanovenia
Dovolanie je zásadne prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku,
v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Z obsahu dovolania žalovanej je zrejmé, že jeho prípustnosť proti napadnutej časti
rozsudku odvolacieho súdu vyvodzuje z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p.
V zmysle tohto zákonného ustanovenia je prípustnosť dovolania založená na
rozdielnosti (odlišnosti) rozsudku odvolacieho súdu v porovnaní s rozsudkom súdu prvého
stupňa. O rozdielnosť ide v takom prípade, ak okolnosti významné pre rozhodnutie veci boli
posúdené oboma súdmi rozdielne tak, že práva a povinnosti určené účastníkom sú podľa
záverov týchto rozsudkov odlišné. To znamená, že ide o rozdielne konštituovanie alebo
deklarovanie práv a povinností v právnych vzťahoch účastníkov. Pre posúdenie, či ide
o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu nie je preto rozhodujúce to, ako odvolací súd
sformuloval výrok svojho rozsudku, (či ho formálne označil ako zmeňujúci, hoci
v skutočnosti ide o potvrdzujúci rozsudok), prípadne ako v dôvodoch označil ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorých pri rozhodnutí postupoval (či rozhodol podľa
§ 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.). Za zmenu rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom
možno teda považovať len také rozhodnutie, ktorým odvolací súd po vecnej stránke
zmeňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa a nahrádza ho svojim iným (rozdielnym)
rozhodnutím o veci samej.
V posudzovanej veci z porovnania výrokových častí, rozsudku súdu prvého stupňa
a rozsudku odvolacieho súdu, ktorými žalobe vyhoveli, vyplýva, že napriek použitej
formulácii o zmene rozsudku súdu prvého stupňa, odvolací súd fakticky v časti, v ktorej
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 32.843 Sk, rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil a zmenil ho iba v časti, v ktorej bola žaloba vo zvyšku zamietnutá (nad túto sumu
do súdom prvého stupňa priznanej sumy 52.300 Sk.).
Keďže žalovaná dovolaním napáda rozsudok odvolacieho súdu len vo výroku, ktorým
bolo žalobe vyhovené, treba v zmysle vyššie uvedeného, dovolaním napadnutú časť výroku
rozsudku odvolacieho súdu považovať za potvrdzujúcu. Prípustnosť jej dovolania bolo
preto potrebné posudzovať podľa ustanovení upravujúcich možnosť podať tento opravný
prostriedok proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa.
Podmienky prípustnosti tohto mimoriadneho opravného prostriedku preto skúmal
podľa § 238 ods. 2 a 3 O.s.p.
Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo iné rozhodnutie dovolacieho súdu
obsahujúce právny názor v tejto veci. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 O.s.p. preto
neprichádza do úvahy. Zároveň sa nejedná ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého
by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.), z ktorého dôvodu podľa tohto zákonného
ustanovenia dovolanie nie je prípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie
prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 2 a ods. 3 O.s.p., ale sa komplexne zaoberal otázkou,
či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p.
(t.j., či v prejednávanej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne
rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).
Existenciu žiadneho dôvodu obsiahnutého v jeho taxatívnom výpočte však nezistil. Napokon
existencia týchto vád žalovanou namietaná ani nebola.
Pokiaľ dovolateľka namietala, že konanie pred odvolacím súdom je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, treba uviesť, že uvedená
námietka nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 O.s.p. Námietka účastníka konania,
ktorými vytýka súdu existenciu tzv. inej vady, treba považovať za dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., ktorý však sám o sebe prípustnosť dovolania nezakladá.
Skutočnosť, že by konanie bolo postihnuté tzv. inou vadou, môže byť len odôvodnením
dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho prípustnosti podľa
Pre úplnosť treba dodať, že pokiaľ žalovaná napáda dovolaním aj výrok rozsudku
odvolacieho súdu o trovách konania, tento výrok sa síce stáva súčasťou výroku rozsudku,
ale nestráca povahu rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p., v spojení
s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.). Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia, treba prípustnosť
dovolania žalovanej smerujúceho proti výroku o trovách konania, posudzovať podľa
ustanovení § 239 O.s.p., ktoré upravujú prípustnosť dovolania proti uzneseniu. V treťom
odseku tohto zákonného ustanovenia sú však vymenované prípady, ktoré vylučujú prípustnosť
dovolania. Jedným z nich je aj uznesenie o trovách konania. Dovolanie proti takémuto
rozhodnutiu preto nie je prípustné.
Keďže v prejednávanej veci dovolanie žalovanej smerovalo proti tej časti rozsudku
odvolacieho súdu, proti ktorej podľa § 238 a § 239 ods. 3 O.s.p. prípustné nie je a neboli
zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej
dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 4
veta prvá O.s.p.). Riadiac sa pritom právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
vecnou správnosťou dovolaním napadnutého rozhodnutia.
Žalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 veta prvá O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalobcovi v dovolacom konaní žiadne trovy
nevznikli, preto mu neboli priznané.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. februára 2008
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: