Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
a0e/374356.e087bb.pdf
PDF · 104.27 KB
No categories available
1Obdo/20/2006
Najvyšší súd 1 Obdo 20/2006 Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. R.H.., správca
konkurznej podstaty úpadcu D.B., a.s., v konkurze, F.X., B., IČO: X., zast. JUDr. I.P.,
advokát, V.X., B., proti žalovanému: J.K., A.X., B., zast. JUDr. M.K., advokátka, Ž.X.,
B., o zaplatenie 11 888,09 Sk s prísl., na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 3 Cob 210/05–110 zo dňa 19. decembra 2005, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému na účet jeho právnej zástupkyne trovy
dovolacieho konania v sume 1529 Sk.
O d ô v o d n e n i e :
Dovolaním napadnutým rozsudkom krajský súd, ako súd odvolací, potvrdil
rozhodnutie prvostupňového súdu a žalobcovi uložil, aby zaplatil žalovanému na účet jeho
právnej zástupkyne trovy odvolacieho konania v sume 2000 Sk. V dôvodoch svojho
rozsudku uviedol, že vec prejednal podľa § 212 ods. l a 214 ods. l OSP a dospel k záveru,
že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, a preto ho podľa § 219 OSP potvrdil.
Z predloženého spisového materiálu a z priebehu konania pred súdmi, odvolací súd
zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi je nesporný. Spornou zostala len otázka, či
žalobca mohol vykonať započítanie vymáhanej istiny alebo nie, a to vzhľadom na to, že
dňa 24.8.2001 rozhodnutím Národnej banky Slovenska bola zavedená v D.B. nútená
správa. Zavedením nútenej správy, v zmysle § 27 ods. 2 písm. b/ a c/ zákona o bankách č.
21/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, okrem iného, žalobca mal zakázané nakladať
s vkladmi klientov a vykonávať aktívne a pasívne obchody s nebankovými subjektami
(vrátane postupovania pohľadávok a započítavania pohľadávok). Žalovaný mal na svojom
korunovom účte debetný zostatok 11 888,09 Sk a na svojom devízovom vkladovom účte
mal vklad po prepočte 163 918,20 Sk. Nie je správne tvrdenie žalobcu, že devízový účet
bol vkladnou knižkou, a preto započítanie je možné posudzovať len podľa Občianskeho
zákonníka a nie podľa Obchodného zákonníka, ako nesprávne uviedol súd prvého stupňa.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že daný právny vzťah
sa spravuje ustanovením § 361 Obch. zák. a táto skutočnosť vyplýva i z dodatku č. 1,
ktorý účastníci uzavreli 15.8.2000 k zmluve o bežnom účte, kde je uvedené, že devízové
účty sa chápu aj ako devízové vkladné knižky. Zmluvu o vkladovom účte upravuje § 716
a nasl. Obchodného zákonníka.
Podľa § 261 ods. 3 Obch. zák., zmluva o bežnom účte a zmluva o vkladovom účte
je zaradená medzi tzv. absolútne obchody, to znamená, že bez ohľadu na povahu
účastníkov záväzkové vzťahy z nej sa spravujú Obchodným zákonníkom.
Podľa § 361 Obch. zák., strana, ktorá vedie pre druhú stranu bežný alebo vkladový
účet môže použiť peňažné prostriedky na týchto účtoch iba na započítanie svojej
vzájomnej pohľadávky, ktorú má voči majiteľovi účtu podľa zmluvy o vedení týchto
účtov. V konaní bolo preukázané, že žalobca svoju pohľadávku voči žalovanému
z korunového účtu (debetný zostatok 11 888,09 Sk) započítal jednostranne v zmysle
citovaného ustanovenia voči vkladovému účtu žalovaného tým, že podľa výpisu zostatku
na účtoch k 21.9.2001 mu oznámil, že má nárok na vyplatenie 152 030,10 Sk a nie
163 918,20 Sk. Suma 152 030,10 Sk bola žalovanému i vyplatená. Pre posúdenie
započítania zo strany žalobcu nie je rozhodná skutočnosť, že predmetnú sumu
žalovanému vyplatil Fond na ochranu vkladov, pretože na žalobcu bol 28.9.2001
vyhlásený konkurz. Irelevantnou je i otázka, či výpis zostatkov na účtoch klienta urobil
žalobca pre potreby Fondu na ochranu vkladov alebo nie. Keďže žalovanému bola
vyplatená z jeho vkladov suma po odpočítaní debetného zostatku (započítaní), tak
žalovaný už nie je dlžníkom žalobcu, a preto žalobca sa bez právneho dôvodu domáhal
zaplatenia vymáhanej istiny. V tejto časti sa žalobca nestal ani dlžníkom Fondu
na ochranu vkladov, keďže tento za žalobcu zaplatil o započítaný debetný zostatok menej.
V ostatnom sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, ako skutkovo, tak aj
právne správnymi. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. l OSP.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodňuje ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. b/ a § 237 písm. f/ OSP tým, že konanie na odvolacom súde je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj tým,
že účastníkovi konania sa postupom odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom
a na základe § 241 ods. 2 písm. c/ OSP tým, že tak rozhodnutie prvostupňového súdu, ako
aj rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
K prvému dôvodu dovolania uvádza vady, ktorých sa dopustil odvolací súd aj následkom,
ktorých odvolací súd dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci. Týmito vadami sú
nedodržanie ustanovení OSP týkajúce sa samotného konania. Vychádza pritom
z ustanovenia § 211 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak,
pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa. Odvolací súd na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 14.12.2005 na Krajskom súde
v Bratislave pochybil, keďže nedodržal ustanovenie § 118 ods. 3 OSP, v zmysle ktorého,
na záver môžu účastníci zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej
stránke veci a zároveň aj tým, že neumožnil žalobcovi uplatniť svoje právo upravené
v § 123 OSP, v zmysle ktorého, účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. K vyššie uvedeným porušeniam došlo konkrétne
tým, že po tom, čo žalobca (dovolateľ) na pojednávaní na krajskom súde uviedol podstatu
svojho odvolania, pričom zároveň uviedol, že svoju argumentáciu ešte ďalej doplní
po tom, keď sa žalovaný prostredníctvom právnej zástupkyne vyjadrí k dovtedy
predneseným argumentom žalobcu, konajúci súd bez toho, aby pripustil žalobcu reagovať
na nepravdivé skutočnosti uvedené žalovanou stranou a bez toho, aby žalobca mohol
doplniť svoju argumentáciu, konajúci súd bez ďalšieho odôvodnenia pojednávanie náhle
prerušil a v pokračovaní konania, už však bez akejkoľvek možnosti vyjadriť sa zo strany
účastníkov k daným skutočnostiam, pojednávanie odročil len za účelom vynesenia
rozsudku. K ďalšiemu dôvodu dovolania uvádza, že prvostupňový súd v plnej miere
nesprávne posúdil právnu vec, čo vidno z odôvodnenia jeho rozsudku, ktoré vo svojom
odôvodnení odvolací súd doslovne cituje od strany l po stranu 7, a to predovšetkým
zo strán 3, 4, 5, 9, 10 a 11 odôvodnenia súdu prvého stupňa, keď okrem iného mylne
aplikoval § 361 Obchodného zákonníka, zákon č. 118/1996 Z. z., pričom navyše pracoval
s takým znením, ktoré v období, o ktoré v spore ide, ešte vôbec neexistovalo, či uplatnil
retroaktivitu, s čím sa napriek tomu a bez ďalšej argumentácie odvolací súd stotožnil.
Podľa jeho názoru, sa odvolací súd s prevažnou väčšinou tvrdení žalobcu vôbec
nevyrovnal a čím sa predsa zaoberal, tam vytvoril názor, ktorý je nezlučiteľný
so zámerom zákona č. 118/1996 Z. z. o ochrane vkladov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a opačný než vyjadrenia Fondu ochrany vkladov, je protichodný oproti všetkým
ostatným doposiaľ právoplatným rozsudkom v rovnakej právnej veci, kde rozdiel bol iba
v osobách dlžníkov a vo vymáhaných sumách, a to vrátane rozsudku Najvyššieho súdu
SR. Preto tvrdí, že prvostupňový aj odvolací súd nesprávne právne posúdil vec. V ďalších
dôvodoch svojho dovolania sa podrobne zaoberá svojou právnou argumentáciou
predmetného sporu.
Žalovaný vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že dovolateľ opakuje
argumentáciu, ktorú použil v konaní na okresnom, ako aj na odvolacom súde.
Rozhodnutie o zamietnutí nároku, ktorý si dovolateľ uplatňoval na prvostupňovom, ako aj
na odvolacom súde sa opieralo o výsledky dokazovania a ich zhodnotenia súdom. Súdy
neopomenuli žiadne skutočnosti, ktoré boli v tomto konaní dôkazmi preukázané alebo
vyšli v konaniach najavo a na zistený skutkový stav správne aplikovali príslušné zákonné
ustanovenia. Nie je pravda, že na pojednávaní na krajskom súde súd náhle prerušil
konanie, a to bez toho, aby pripustil žalobcu reagovať na prednesené slová obhajkyne
žalovaného, čím mu podľa dovolateľa odňal možnosť konať pred súdom. Pravdou je, že
žalobca neustále opakoval svoje tvrdenia, ktoré neopieral o žiadne argumenty, ktoré by
presvedčili okresný súd a ani senát odvolacieho súdu. Súd priznal dovolateľovi všetky
práva spočívajúce v reálnej možnosti konať pred súdom právne a skutkovo argumentovať
prejednávanú vec. Nezakladá sa na pravde tvrdenie dovolateľa, že mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom, nakoľko pred ukončením pojednávania na okresnom súde
po otázke samosudkyne, či má žalobca ďalšie návrhy na dokazovanie uviedol, že ďalšie
návrhy na dokazovanie nemá, na čo bolo vyhlásené uznesenie, ktorým súd dokazovanie
skončil. Na krajskom súde žalobca opätovne obšírne zhrnul svoje návrhy a vyjadril sa
k dokazovaniu na súde prvého stupňa. Na svoju obhajobu uvádzal argumenty, ktoré
uvádzal aj v konaní pred prvostupňovým súdom. Je toho názoru, že žalobcovi nebola
odňatá možnosť konať pred súdom. Navrhuje, aby dovolací súd dovolanie žalobcu
zamietol a priznal žalovanému trovy dovolacieho konania v sume 1529 Sk, t. j. 1365 Sk
za jeden úkon a režijný paušál 164 Sk.
Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, prejednal dovolanie žalobcu, pričom
predovšetkým skúmal, či sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, pretože dovolanie
už nie je riadnym, ale mimoriadnym opravným prostriedkom. Podľa § 236 ods. l a 2 OSP,
dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Prípustnosť
dovolania upravuje ustanovenie § 237, 238 a 239 OSP. V predmetnom prípade dovolateľ
napáda rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
Dovolanie podľa § 238 a § 239 je preto v danom prípade vylúčené. Dovolateľ svoje
dovolanie odôvodňuje aj ustanovením § 237 písm. f/ OSP. Podľa tohto ustanovenia,
dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať
pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Podľa
tohto ustanovenia, teda nemožno uplatňovať nesprávne právne posúdenie predmetu sporu
podľa hmotného práva, ale iba vylúčenie realizácie procesných práv účastníka. Dovolací
súd sa preto zaoberal len námietkou účastníka, podľa ktorej mu odvolací súd svojím
postupom na pojednávaní, konanom dňa 14.12.2005, neumožnil zhrnúť svoje návrhy
a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci podľa úpravy obsiahnutej
v ustanovení § 118 ods. 3 OSP a neumožnil mu uplatniť právo upravené v § 123 OSP.
Ostatnými námietkami dovolateľa sa dovolací súd nezaoberal, pretože nie sú spôsobilým
dovolacím dôvodom podľa § 237 OSP.
Podľa § 211 ods. 3 OSP v platnom znení, ak tento zákon neustanovuje inak,
pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého
stupňa. Podľa § 215 OSP, na začiatku pojednávania podá predseda alebo poverený člen
senátu správu o doterajšom priebehu konania. Potom sa vyjadria účastníci a prednesú
svoje návrhy. Z uvedeného je zrejmé, že pojednávanie na odvolacom súde ma iný priebeh
ako pojednávanie pred súdom prvého stupňa, neplatia preto v celom rozsahu ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa. Pojednávanie na odvolacom súde začína
oboznámením súdu o prejednávanej veci, o čom podá správu niektorý člen senátu.
Oboznámi sa obsah odvolania a účastníci sa môžu k nemu vyjadriť a predniesť svoje
návrhy. Z obsahu zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom sa zisťuje, že žalobca
predniesol svoje odvolanie, obsahu ktorého sa pridržal, ako aj jeho doplnenia vrátane
svojho návrhu ako má súd rozhodnúť. Ustanovenie § 213 ods. l OSP, zakotvuje
v odvolacom konaní pravidlo neúplnej apelácie, podľa ktorej je odvolací súd viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvého stupňa, s výnimkou upravených v ďalších
odsekoch 2 až 4. Keďže odvolací súd sa stotožnil so skutkovým aj právnym stavom ako
ho zistil súd prvého stupňa, nebol dôvod, aby sa žalobca vyjadroval k dokazovaniu alebo
k návrhom na dôkazy, keďže sa už ani žiadne nevykonávali a žalovaný ani neuviedol
žiadne nové skutočnosti. Postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť
konať pred súdom. Podľa § 243b ods. 4 OSP ustanovenia § 218 ods. l, § 224 ods. l, platia
pre konanie na dovolacom súde obdobne. Podľa § 218 ods. l písm. c/ OSP, v spojení
s citovaným ustanovením dovolací súd odmietne dovolanie, ktoré smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Keďže v predmetnom prípade
dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
dovolací súd dovolanie odmietol.
O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods. 4 v spojení s 224 ods. l
a § 142 ods. 1 OSP a úspešnému žalovanému priznal trovy dovolacieho konania tak, ako
si ich uplatnil za jeden úkon právnej služby, podanie vyjadrenia k dovolaniu v sume
1365 Sk a režijný paušál v sume 164 Sk, t. j. spolu trovy v sume 1529 Sk.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 27. februára 2008
JUDr. Margita F r i d o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: