Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
257/379645.b98e36.pdf
PDF · 108.83 KB
No categories available
1SžoNS/57/2006
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 1 Sž-o-NS 57/2006
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedkyne
JUDr. Eleny Závadskej a z členov JUDr. Idy Hanzelovej, JUDr. Evy
Babiakovej, CSc., JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Eleny Kováčovej v právnej veci
žalobkyne : O, zastúpenej JUDr. D, advokátom v P, proti žalovanému : M, so sídlom
V, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o povinnosti odviesť neprávom
zadržané peňažné prostriedky a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. júna 2006 č. k. 4 Sž 96/2004, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 7. júna 2006 č. k. 4 Sž 96/2004 p o t v r d z u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Minister pôdohospodárstva Slovenskej republiky rozhodnutím z 24. mája 2004
číslo 9624/2003-420 zamietol rozklad žalobkyne a potvrdil rozhodnutie
21 Sž-o-NS 57/2006
prvostupňového správneho orgánu žalovaného zo 7. augusta 2003
číslo 40/2000-420, ktorým bola žalobkyni podľa § 47 ods. 2 zákona č. 303/1995 Z.z.
o rozpočtových pravidlách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o rozpočtových pravidlách“) uložená povinnosť odviesť na účet žalovaného
neprávom zadržané finančné prostriedky vo výške 5 602 000 Sk vrátane penále
vo výške 0,2% zo zadržanej sumy za každý začatý deň zadržania až do doby
vrátenia, najviac však do výšky dvojnásobku poskytnutej sumy nasledovne: zo sumy
2 102 000 Sk od 16. januára 1998 až do zaplatenia a zo sumy 3 500 000 Sk
od 11. januára 1999 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia
z dôvodu, že žalobkyňa nesplnila svoju povinnosť vykonať ročné zúčtovanie
finančných prostriedkov, poskytnutých na základe zmluvy medzi žalobkyňou
a žalovaným a neodviedla do 10. resp. 15. januára nasledujúceho roka na účet
žalovaného neoprávnene zadržované finančné prostriedky.
Žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu včas žalobu. Žiadala napadnuté
rozhodnutie ako nezákonné zrušiť, lebo podľa jej názoru nebola daná právomoc
žalovaného rozhodovať vo veci podľa ustanovení predpisov o správnom konaní
a naviac žalovaný nerešpektoval právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2005 č. k. 4 Sž 154/01, podľa
ktorého základom právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným bola dohoda
súkromnoprávneho charakteru, preto o nárokoch z jej nedodržania mohol rozhodovať
v prvom stupni len okresný súd v systéme všeobecného súdnictva.
Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie
v prvom stupni (§ 246 ods. 2 písm. b/ 0bčianskeho súdneho poriadku) rozsudkom
zo 7. júna 2006 č. k. 4 Sž 96/2004 žalobu zamietol, lebo dospel k záveru, že nie je
dôvodná. Podľa jeho názoru žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď
na základe § 47 ods. 3 zákona o rozpočtových pravidlách pri vymáhaní odvodu
a penále postupoval podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. Povinnosť
vrátiť neoprávnene zadržané finančné prostriedky, poskytnuté ako dotáciu
na zákonom určený účel a za zákonom predpísaných podmienok nepovažoval
31 Sž-o-NS 57/2006
za záväzok súkromnoprávneho charakteru, hoci vznikol na zmluvnom základe medzi
účastníkmi tohto súdneho konania. Povinnosť rozhodnúť o vrátení uvedených
finančných prostriedkov v správnom konaní bola daná žalovanému zákonom a svojej
zákonnej povinnosti sa žalovaný nemohol zbaviť. Z obsahu vykonaného dokazovania
zistil, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom a na základe dostatočne
zisteného skutočného stavu veci.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Znova tvrdila, že
rozhodnutie žalovaného nebolo vecne správne, lebo nerešpektovalo záväzné právne
stanovisko, vyslovené v predchádzajúcom súdnom rozhodnutí a aj postup súdu
prvého stupňa, ktorý v rozhodnutí zaujal iný právny názor, ako vyplynul z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2005 č. k. 4 Sž 154/01 považovala
za neprípustný. Žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobe
vyhovieť v celom rozsahu.
Žalovaný žiadal rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu
prvého stupňa aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolaniu žalobkyne
nemožno vyhovieť.
V danej veci bolo nespornou skutočnosťou, že Štátny fond zveľaďovania lesa
Slovenskej republiky ako právny predchodca žalovaného (viď § 2 ods. 3 a 4
zákona č. 553/2001 Z. z. o zrušení niektorých štátnych fondov, o niektorých
opatreniach súvisiacich s ich zrušením a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
poskytol žalobkyni štátnu dotáciu na pestovateľskú činnosť v lese vo výške
2 102 000 Sk (a to 4. júla 1997 vo výške 1 000 000 Sk a 19. augusta 1997 vo výške
1 102 000 Sk) na základe dohody z 20. mája 1997 číslo 405/97ŠFZL a 16. júla 1998
dotáciu vo výške 3 500 000 Sk na základe dohody z 26. mája 1998
číslo D 382/98-ŠFZL. Dohody obsahovali podmienky použitia dotácií, ktorých
kontrolovanie bol oprávnený vykonávať žalovaný, čo vyplýva z § 47 ods. 3 a ods. 5
písm. a/ zákona o rozpočtových pravidlách.
41 Sž-o-NS 57/2006
Podľa týchto zákonných ustanovení odvod neoprávnene použitých alebo
zadržaných prostriedkov, ako aj penále, uloží príslušná správa finančnej kontroly,
ktorá ich aj vymáha. V prípade potreby však odvod a penále môže uložiť a vymáhať
ministerstvo. Ukladanie a vymáhanie odvodu a penále sa riadi všeobecnými
predpismi o správnom konaní. Ustanovenia osobitného predpisu sa na tieto účely
nepoužijú.
Odvod a penále za neoprávnené použitie a zadržanie prostriedkov rozpočtov
štátnych fondov ukladá a vymáha ústredný orgán, ktorý vykonáva správu štátneho
fondu s výnimkou tých prípadov, keď neoprávnené použitie alebo zadržanie
prostriedkov rozpočtu štátneho fondu zistila správa finančnej kontroly.
Pre posúdenie, či žalovaný bol orgánom, oprávneným rozhodovať v správnom
konaní o povinnosti vrátiť neprávom použité finančné prostriedky a o práve ukladať
za ich neoprávnené použitie aj penále, bolo preto rozhodujúce znenie citovaných
zákonných ustanovení. Dokonca aj § 7 v spojení s § 5 ods. 1 zákon č. 131/1991 Zb.
o štátnom fonde zveľaďovania lesa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o štátnom fonde zveľaďovania lesa“) výslovne vylučoval použitie ustanovení
predpisov o správnom konaní len v prípade rozhodovania ministra o poskytnutí
dotácie.
Postup podľa predpisov správneho konania pri kontrole použitia dotácie
a pri vyvodzovaní zodpovednosti za jej neoprávnené použitie, alebo nepoužitie zákon
výslovne nevylučoval. Práve s poukazom na námietku žalobkyne, že v súlade s čl. 2
Ústavy Slovenskej republiky správny orgán mohol konať len to, čo mu zákon
výslovne dovoľuje, nemohla byť pôsobnosť ustanovení Správneho poriadku vylúčená
pri postupe, kedy bolo dôvodné vymáhať vrátenie dotácie neoprávnene poskytnutej,
alebo dotácie, použitej v rozpore so zmluvnými podmienkami alebo so zákonom.
K otázke posúdenia charakteru právneho vzťahu, na základe ktorého bola
dotácia poskytnutá (teda dohody medzi žalobkyňou a právnym predchodcom
žalovaného) z hľadiska jeho zaradenia do oblasti práva verejného alebo do oblasti
práva súkromného odvolací súd zdôrazňuje, že medzi formy správnej činnosti patria
aj správne dohody a zmluvy.
51 Sž-o-NS 57/2006
V zásade správny orgán nemôže zmluvne nakladať s úlohami, právami
a povinnosťami, ktoré mu právne normy záväzne ukladajú a ktoré ho oprávňujú
v záujme spoločnosti a v mene štátu vydávať voči fyzickým a právnickým osobám
jednostranne záväzné príkazy. Práva ukladať záväzné povinnosti, alebo ich prenášať
sa správny orgán nemôže zriekať bez zákonného zmocnenia. Len výnimočne,
v rámci svojich zákonných práv a povinností a bez ich porušenia, môžu v niektorých
prípadoch zabezpečovať správne orgány výkon svojej právomoci dohodami
a zmluvami, uzatváranými na základe zákonného zmocnenia s právnickými
a fyzickými osobami. Takéto dohody potom nemajú charakter súkromnoprávny, ale
sú dohodami správnymi, ktoré majú charakter verejnoprávny. Ich posudzovanie
podľa predpisov súkromného práva preto prichádza do úvahy len vtedy, ak to zákon
výslovne uvádza.
Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že nedodržanie správnych dohôd,
uzavretých medzi žalobkyňou a právnym predchodcom žalovaného, by sa malo
spravovať ustanoveniami predpisov práva súkromného. Práve naopak, právne
predpisy výslovne upravujú povinnosti žalovaného postupovať podľa predpisov
o správnom konaní, ktoré patria do práva verejného. Nemožno preto vytýkať súdu
prvého stupňa, keď rovnako ako žalovaný uzavrel, že právomoc rozhodovať
o poskytnutých dotáciách patrí do oblasti práva verejného a zákonom je zverená
žalovanému.
Skutočnosť, že žalovaný po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia
nepostupoval podľa právneho názoru, vysloveného v zrušujúcom rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2005 č. k. 4 Sž 154/01, nemala
za následok nezákonnosť rozhodnutia, ktoré je predmetom tohto súdneho konania
a ani neodôvodňovala jeho zrušenie, lebo aj podľa názoru odvolacieho súdu patrilo
rozhodovanie o vrátení sporných dotácií a o povinnosti zaplatiť penále do pôsobnosti
žalovaného, ktorý bol povinný postupovať a ktorý aj postupoval podľa ustanovení
Správneho poriadku.
Súdu prvého stupňa nemožno vytýkať, že zaujal iný právny názor, ako bol
vyslovený v inom predchádzajúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
61 Sž-o-NS 57/2006
republiky. Odlišnosť právneho názoru môže byť odôvodnená nielen vykonaním
ďalšieho dokazovania na súde alebo pred správnym orgánom, ale vyplýva najmä
z práva každého sudcu, aby rozhodol na základe vlastného právneho názoru
v súlade so zákonom a nezávisle od vonkajších vplyvov, ale predovšetkým je daná
viazanosťou súdu len zákonom. Výrok predchádzajúceho súdneho rozhodnutia
v obdobnej veci, hoci by prípadne aj preskúmavanému rozhodnutiu predchádzala,
nie je záväzný pre súd, ktorý vo veci rozhoduje na základe novej žaloby.
Posudzovanie potreby zjednotiť súdnu prax, na ktorú poukazovala žalobkyňa,
nebolo predmetom konania v spornej veci, a preto sa ňou odvolací súd nezaoberal.
Odvolací súd nezohľadnil tiež námietku žalobcu, že rozhodnutie žalovaného
treba zrušiť z dôvodu, že nerešpektovalo záväzný právny názor, vyslovený
v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2005
č. k . 4 Sž 154/01.
Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa zastáva právny názor, že
žalovaný mohol rozhodovať o vrátení dotácií výlučne podľa ustanovení správneho
poriadku a podľa tohto právneho predpisu aj rozhodoval.
Za tohto skutkového stavu súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď
výhrady žalobkyne proti rozhodnutiu žalovaného nepovažoval za dostatočné
a právne významné.
S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250ja
ods. 3 v spojení s § 219 Občianskeho súdneho poriadku napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.
V odvolacom konaní žalobkyňa úspech nemala a žalovanému právo
na náhradu trov konania nevzniklo, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov
konania nepriznal.
71 Sž-o-NS 57/2006
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 31. januára 2008
JUDr. Elena Z á v a d s k á, v. r.
predsedkyňa senátu
Za správnosť vyhotovenia :
81 Sž-o-NS 57/2006