Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2To/6/2006

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra

Krajčoviča a sudcov JUDr. Juraja Majchráka a JUDr. Ing. Antona Jakubíka v trestnej

veci proti obžalovanému R. K. a spol., pre trestný čin podvodu podľa § 250

ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení účinnom do 01. januára 2006 a iné, prerokoval

na verejnom zasadnutí 04. marca 2008 v Bratislave odvolanie, ktoré podal

obžalovaný L. K. proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. septem-

bra 2005, sp. zn. A. takto

rozhodol:

Podľa , , v znení účinnom

do 01. januára 2006 napadnutý rozsudok sa vo vzťahu k obžalovanému L. K.

z r u š u j e v celom rozsahu.

Na základe sa obžalovaný

L. K., nar. X. v K., trvale bytom T. č. X.,

okres K., bez pracovného pomeru,

u z n á v a z a v i n n é h o, ž e

1/ po predchádzajúcej dohode s R. K. (už právoplatne odsúdeným) v úmysle

získať finančné prostriedky spoločne dňa 26. marca 1992 v C., okres L. v Českej

republike po tom, čo dňa X.. marca 1992 uzavreli Dohodu o dodávkach tovaru

súkromným podnikateľom v C. medzi firmou D. Z., Z. X. C. A. R. K. – R. Z.,

ku spísaniu ktorej dohody predložil R. K. živnostenský list č. Ž. X. vystavený O. Ú. Z.

– živnostenské oddelenie dňa 08. februára 1992 na podnikateľa R. K. – R. - M. Z.

ako aj oznámenie o otvorení bežného účtu fyzickej osobe vo V., pobočka Z.,

s tvrdením schopnosti uhradiť kúpnu cenu odobrali od firmy D. Z. L. – Z., C.,

na faktúry č. X., X., X., X., X., X., X. A. X. po predchádzajúcom výbere tovaru

vykonanom pod vedením L. K., ktorý sa predstavoval ako osoba menom B.,

v skladových priestoroch firmy, tovar rôzneho sortimentu a množstva v celkovej

nákupnej hodnote 2 509 438 Sk s termínom splatnosti nákupnej ceny 14 dní odo dňa

vystavenia faktúry aj napriek tomu, že R. K. nemal na svojom účte podnikateľa vo V.

Z., č. X. žiadne finančné prostriedky, pričom tovar po prevezení do miest Zvolen

a Banská Bystrica následne odpredali za nízku hodnotu, finančné prostriedky použili

pre svoje potreby a kúpnu cenu doposiaľ neuhradili, pričom s takýmto úmyslom

konali už v čase odberu tovaru, čím spôsobili D. Z., š. p., v likvidácii škodu vo výške

2 509 438 Sk,

2/ po predchádzajúcej dohode s R. K. (už právoplatne odsúdeným) v úmysle

získať finančné prostriedky formou odberu tovaru a jeho následného neuhradenia

dodávateľovi spoločne po uzavretí Zmluvy o platobných podmienkach dodávky

výrobkov uzavretej dňa 07. apríla 1992 v H. N. M. medzi firmou D. P. Ú. N. L.

– veľkoobchod Z. X.-H. N. M. A. R. K. – R. Zvolen, predložení živnostenského listu

č. Ž. X. na podnikateľa R. K. – R. - M. Z. ako aj predložení oznámenia o otvorení

bežného účtu fyzickej osobe vo V. pobočka Z. v dňoch 08. apríla 1992 a 13. aprí-

la 1992 v H. N. M., okres L., Česká republika z podniku D. P. Ú. N. L. – Z. H. odobrali

tovar rozličného množstva a sortimentu na faktúry č. X. a X. v celkovej hodnote

3 043 197 Sk so splatnosťou ceny tovaru v mesiacoch apríl a máj 1992, pričom

následne tovar rozpredali na území Slovenskej republiky a získané finančné

prostriedky nepoukázali dodávateľovi, ale použili pre vlastnú potrebu, čím spôsobili

podniku D. P. Ú. N. L., š. p., v likvidácii škodu vo výške 3 043 197 Sk,

3/ dňa 17. februára 1992 spoločne s už právoplatne odsúdeným R. L., nar. X.

v B. B. na ulici J. č. X., v predajni drogérie M. A. E., na základe objednávky č. X.

vystavenej firmou L. – G., R. L., B. č. X. A. živnostenského listu E.. č. X.,

vystaveného živnostenským referátom O. Ú. vo F. – M. na meno R. L., prevzali

na faktúru č. X. drogistický tovar v celkovej hodnote 118 988,60 Sk hoci vedeli,

že faktúru neuhradia a ani ju doposiaľ neuhradili, čím majiteľku predajne E. V.,

nar. X., uviedli do omylu a spôsobili jej škodu vo výške 118 988,60 Sk,

4/ dňa 21. februára 1992 spoločne s už právoplatne odsúdeným R. L., nar. X.,

na základe objednávky č. X. vystavenej firmou L. – G., R. L., B. č. X.

a živnostenského listu E.. č. X. vystaveného živnostenským referátom O. Ú. vo F.

– M. na meno R. L., prevzali na faktúru č. X. koženú sedaciu súpravu a detskú

kolísku v hodnote celkom 36 241 Sk hoci vedeli, že faktúru neuhradia a ani ju

doposiaľ neuhradili, čím J. S. B. uviedli do omylu a spôsobili jej tak škodu vo výške

36 241 Sk,

5/ v dobe od 09. novembra 1996 do 11. marca 1998 prevzal od J. Č. v byte

na ulici J. v B. B. po častiach celkove 470 000 Sk s tým, že mu zoženie dvojizbový

byt a to aj napriek tomu, že vedel, že nemá možnosť byt zabezpečiť, peniaze

z väčšej časti minul pre vlastnú potrebu, byt J. Č. nezabezpečil, čím mu spôsobil

škodu vo výške 470 000 Sk,

t e d a

- v bodoch 1/ až 4/ spoločným konaním na škodu cudzieho majetku seba

a iného obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil takým činom škodu

veľkého rozsahu,

- v bode 5/ seba a iného na škodu cudzieho majetku obohatil tým,

že niekoho uviedol do omylu a spôsobil takým činom väčšiu škodu,

č í m s p á c h a l

- v bodoch 1/ až 4/ pokračovací trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa

§ 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. v znení účinnom do 01. januára 2006,

- v bode 5/ trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v znení

účinnom do 01. januára 2006.

Z a t o s a o d s u d z u j e:

Podľa § 250 ods. 5 Tr. zák., s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. (v znení účinnom

do 01. septembra 2003) a § 40 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody

vo výmere 2 (dva) roky nepodmienečne.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. sa obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody

zaraďuje do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa sa obžalovanému L. K. u k l a d á povinnosť

nahradiť poškodenému J. Č., nar. X., bytom B. B., Š. č. X., škodu vo výške

470 000 Sk a spoločne a nerozdielne s už právoplatne odsúdeným R. L. poškodenej

E. V., nar. X., bytom P. č. X., škodu vo výške 26 528 Sk a poškodenej J. S. B., škodu

vo výške 36 241 Sk.

Podľa sa poškodená strana I. C., s. r. o., H. K., Č. R.

s nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na konanie o veciach

občianskoprávnych.

Podľa sa poškodený J. Č. so zvyškom nároku

na náhradu škody o d k a z u j e na konanie o veciach občianskoprávnych.

O d ô v o d n e n i e:

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. septembra 2005, sp. zn.

bol okrem už právoplatne odsúdených R. K. a A. D. uznaný za vinného

obžalovaný L. K. a to v bodoch 1/ a 2/ z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom

podľa , , Tr.

na skutkovom základe uvedenom v bodoch 1/ a 2/ tohto rozsudku najvyššieho súdu;

v bodoch 22/ a 23/ z trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2,

, Tr. na skutkovom základe

uvedenom v bodoch 3/ a 4/ tohto rozsudku najvyššieho súdu a v bode 24/

z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák. v znení zákona

č. na skutkovom základe uvedenom v bode 5/ tohto rozsudku

najvyššieho súdu s tým rozdielom, že peniaze prevzaté v sume 470 000 Sk

od poškodeného J. Č. minul pre vlastnú potrebu v celom rozsahu, t.j. v uvedenej

sume.

Za to bol odsúdený podľa Tr.

Zb., s použitím § 88 Tr. zák. a § 35 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na úhrnný a súhrnný trest

odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. bol pre výkon tohto trestu zaradený do II. (druhej)

nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. s uložením súhrnného trestu bol zároveň zrušený

výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica z 27. februára 2002,

sp. zn. , ktorým bol obžalovanému L. K. uložený trest odňatia slobody

vo výmere 10 (desať) mesiacov, s podmienečným odkladom jeho výkonu

na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky ako aj všetky ďalšie rozhodnutia

na zrušený výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo

zrušením, stratili podklad.

Podľa bola obžalovanému L. K. uložená povinnosť

nahradiť spôsobenú škodu poškodeným:

- E. V., bytom P. č. X., v sume 26 528 Sk,

- J. Č., bytom B. B., ul. Š. č. X., v sume 470 000 Sk,

- J. S. B., v sume 36 241 Sk.

Podľa bolo poškodené D. Z., š. p., L. v likvidácii

s nárokom na náhradu škody odkázané na konanie o veciach občiansko-právnych

a podľa bol na toto konanie odkázaný aj poškodený J. Č.

so zvyškom nároku na náhradu škody.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote obžalovaný L. K. odvolanie,

ktoré odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu, pričom v ňom namietal správnosť

všetkých výrokov o vine, ktoré sa ho dotýkajú. Pokiaľ ide o skutky v bodoch 1/ a 2/

právne posúdené ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.

(so spôsobením škody veľkého rozsahu) uviedol, že jediným relevantným dôkazom,

svedčiacim proti nemu bola pôvodná výpoveď bývalého spoluobžalovaného R. K.

v prípravnom konaní, v ktorej jeho označil za spolupáchateľa, svojho konania ktorého

sa ale menovaný dopustil sám tým, že na svoje živnostenské oprávnenie prevzal

príslušný tovar a všetko vybavil. Tento spoluobžalovaný však už pri nasledujúcej

výpovedi ako aj konfrontácii s ním svoje predošlé tvrdenia nezopakoval. Naopak

vypovedal, že jeho krivo obvinil, lebo sa v tom čase na neho hneval a tiež vysvetlil

aj dôvod tohto hnevu. V tomto smere medzi zmenenou výpoveďou

spoluobžalovaného R. K. a jeho obhajobou nebolo rozporov. Ďalej uviedol,

že v hodnoverne popísal, v čom spočívala jeho účasť na ceste do Českej republiky

teda, že bol požiadaný spoluobžalovaným R. K. a osobou menom J. B.

o zabezpečenie odvozu do Čiech, kde mal ostatne menovaný zabezpečený tovar.

On mal prisľúbenú odmenu 5 000 Sk, pričom bol v tom, že idú vybavovať riadne

objednaný tovar. Pokiaľ krajský súd zmenenú výpoveď spoluobžalovaného R. K.

v jeho prospech hodnotil ako účelovú, v tomto smere sú dôvody prvostupňového

súdu nepreskúmateľné, lebo bolo preukázané, že menovaný na zmenu výpovede

nemal žiadny iný dôvod ako uviesť pravdu a nepoškodiť nevinnému.

Aj pokiaľ ide o skutky v bodoch 22/ a 23./ kvalifikované ako trestný čin

podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. preukazoval, že v týchto prípadoch konal

na výslovnú žiadosť odsúdeného R. L. a to za províziu, ovšem bol v tom, že tovar bol

zabezpečený riadne a teda nepochádza zo žiadnej trestnej činnosti. Pokiaľ výpoveď

odsúdeného R. L. vyznela v jeho neprospech, z jej obsahu bolo zrejmé, že tento

odsúdený sa snažil svoju vinu preniesť na iného napriek dokázaným skutočnostiam,

že predmetný tovar bral sám, na svoju živnosť a poskytoval svoje podnikateľské

údaje. Súd prvého stupňa sa zodpovedne nevysporiadal napr. s výpoveďou

svedkyne V. K., ktorá uviedla, že gaučovú súpravu jej ponúkal odsúdený R. L. a vie,

že potom ju kúpil on (obžalovaný L. K.).

Skutkové zistenie v bode 24/ napadnutého rozsudku, že postupne prevzaté

peniaze v sume 470 000 Sk od poškodeného J. Č. minul pre vlastnú potrebu je

v rozpore s vykonaným dokazovaním. Veď poškodený potvrdil, že on sám vyplatil

nájomcom bytu – D. sumu 70 000 Sk, čo potvrdila aj svedkyňa Z. D.. Vykonané

dôkazy potvrdzujú jeho obhajobu, že bol D. požiadaný o zabezpečenie predaja ich

bytu, lebo im z dôvodu neplatenia nájomného hrozila deložácia. On uhradil vysoký

nedoplatok, následne vyplatil časť dohodnutej sumy, ktorú prevzal od poškodeného,

do rúk D. st. a bol pritom, ako zvyšok kúpnej ceny 70 000 Sk vyplatil D. priamo

poškodený Č.. Bolo preukázané, prečo sa nepodarila realizácia tohto bytu a tiež bolo

dokázané, že on sa snažil poškodenému pomôcť výmenou bytu svojho brata

a následne bytu svedka J. E.. Bolo preukázané, že tento svedok prevzal peniaze

poškodeného Č. ako kúpnu cenu bytu. Krajský súd okrem jeho výpovede, výpovede

jeho brata M. K., ktorý bol priamo pritom ako on svedkovi E. vyplatil

300 000 Sk, dostatočne nevyhodnotil aj dohodu o pôžičke, ktorú uzavrel poškodený

Č. ako veriteľ so svedkom E. ako dlžníkom. Ak by totiž svedok E. 300 000 Sk

neobdržal, nemal dôvod takú dohodu uzavrieť.

Z citovaných dôkazov je jednoznačné, že mal úmysel zabezpečiť byt

poškodenému J. Č. a že prevzal iba časť popísanej sumy, ktorú použil na zaplatenie

nedoplatkov, na vyplatenie zálohy D. st. a časť peňazí odovzdal svedkovi J. E..

Z uvedených dôvodov navrhol podľa ,

v znení účinnom do 01. januára 2006 napadnutý rozsudok zrušiť a podľa § 259

ods. 1 vec vrátiť krajskému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol.

Zástupca generálneho prokurátora na verejnom zasadnutí navrhol odvolanie

obžalovaného L. K. zamietnuť ako nedôvodné podľa v znení účinnom

do 01. januára 2006 s poukazom na správnosť napadnutého rozsudku vo všetkých

výrokoch, týkajúcich sa tohto obžalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací postupujúc s prihliadnutím

na prechodné ustanovenie (

Z. z. v znení neskorších predpisov), účinného od 01. januára 2006, podľa predpisov

dovtedy účinných, t.j. podľa v znení neskorších predpisov

(o trestnom konaní súdnom) najskôr posúdil podmienky vykonania verejného

zasadnutia odvolacieho súdu v neprítomnosti obžalovaného L. K. so zreteľom na to,

že tento oznámil, že verejného zasadnutia sa nezúčastní kvôli svojmu zdravotnému

stavu (podanie doručené najvyššiemu súdu 27. februára 2008 aj s kópiou dokladu

o pracovnej neschopnosti a s lekárskou správou), pričom zároveň navrhol doplniť

dokazovanie výsluchom troch svedkov.

Odvolací súd zaujal stanovisko, že doplnenie dokazovania v posudzovanej

veci na verejnom zasadnutí nie je potrebné a potom dospel aj k záveru, že sú spl-

nené zákonné podmienky pre vykonanie verejného zasadnutia v neprítomnosti

obžalovaného L. K., pričom vychádzal z nasledovného:

(v znení účinnom do 01. januára 2006) upravoval odlišne

podmienky, za ktorých možno vykonať v neprítomnosti obžalovaného hlavné

pojednávanie a podmienky, za ktorých možno takto konať na verejnom zasadnutí.

Zatiaľ, čo na hlavnom pojednávaní, ktoré je ťažiskom a vyvrcholením procesu

dokazovania bude prítomnosť obžalovaného pravidlom, zákonné podmienky

pre vykonanie verejného zasadnutia nie sú tak rigorózne stanovené.

Všeobecné ustanovenie prítomnosť obžalovaného na verejnom

zasadnutí neupravuje. Na nutnosť jeho účasti na verejnom zasadnutí možno preto

usudzovať buď podľa toho, či súd obžalovaného o ňom len upovedomil alebo ho naň

predvolal (v tomto druhom prípade dal súd zreteľne najavo, že bez prítomnosti

obžalovaného nemôže vec rozhodnúť) alebo s prihliadnutím na ustanovenie § 263

ods. 4 podľa ktorého v neprítomnosti obžalovaného, ktorý je vo väzbe

alebo vo výkone trestu odňatia slobody, možno verejné zasadnutie odvolacieho súdu

vykonať len vtedy, ak obžalovaný výslovne vyhlási, že sa účasti na verejnom zasad-

nutí vzdáva.

V posudzovanej veci obžalovaný L. K. v čase konania verejného zasadnutia

nebol vo väzbe ani vo výkone trestu odňatia slobody, a preto prípadná aplikácia

neprichádzala do úvahy. O verejnom zasadnutí bol obžalovaný

upovedomený postupom podľa , čím dal odvolací súd najavo,

že prítomnosť obžalovaného na ňom nepovažuje za nutnú a že uvažuje aj

s alternatívou konania verejného zasadnutia bez prítomnosti obžalovaného. Ním

predložené lekárske potvrdenie nie je dostatočným podkladom pre záver, že v účasti

na verejnom zasadnutí mu bránia zdravotné dôvody. V uvedených súvislostiach

je však podstatné to, že obžalovaný nepožiadal o odročenie verejného zasadnutia

z dôvodu, že sa ho chce zúčastniť, a preto jeho vykonaním v neprítomnosti obžalo-

vaného nemohlo dôjsť k porušeniu jeho ústavne garantovaného práva na prero-

kovanie veci v jeho prítomnosti v zmysle čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací potom uplatnil svoju

prieskumnú povinnosť podľa , (po zistení, že neprichádza

do úvahy rozhodnutie podľa § 253), t.j. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

všetkých výrokov napadnutého rozsudku dotýkajúcich sa obžalovaného L. K. ako aj

správnosť postupu konania, ktoré tejto časti rozsudku predchádzalo, prihliadajúc

pritom aj na chyby, ktoré neboli odvolaním vyčítané a zistil, že odvolanie

obžalovaného je dôvodné, ovšem z iných než ním uplatnených dôvodov.

Odvolací súd hodnotí námietky obžalovaného smerujúce proti skutkovým

zisteniam prvostupňovo súdu, zahŕňajúcim aj okolnosti viažuce sa k úmyselnému

konaniu obžalovaného ako obligatórnej formy zavinenia, predpokladaného skutkovou

podstatou trestného činu podvodu podľa § 250 Tr. zák. v znení účinnom

do 01. januára 2006 ako neopodstatnené vyjmúc zistenie v bode 24/, že prevzaté

peniaze od poškodeného J. Č. v celkovej sume 470 000 Sk minul pre vlastnú

potrebu.

Obhajoba obžalovaného L. K., že časť peňazí, konkrétne suma 70 000 Sk

bola odovzdaná T. D. ako nájomcovi bytu na J. ulici č. 6 v B. B. bola okrem

poškodeného J. Č. potvrdená aj výpoveďou svedka I. D. s tým, že jeho otec uvedenú

sumu prevzal ako odstupné, pričom ale v konečnom dôsledku bol súdom daný

na návrh vlastníka – B., s. r. o., B. B., súhlas k výpovedi z nájmu bytu.

Vo vykonaných dôkazoch majúce oporu zistenie, že časť peňazí, v sume

70 000 Sk prevzala osoba rozdielna od obžalovaného nič, ale nemení na správnosti

záveru krajského súdu, že obžalovaný L. K. sa dopustil podvodného konania

vo vzťahu k poškodenému J. Č., pričom na škodu jeho majetku seba a iného obohatil

a spôsobil mu tak škodu 470 000 Sk. Podvodný úmysel obžalovaného aj podľa

zistenia odvolacieho súdu bol preukázaný najmä výpoveďami svedka a zároveň

poškodeného J. Č. a tiež výpoveďou svedka I. D..

Podstata protiprávneho konania obžalovaného, vykazujúceho znaky trestného

činu podvodu podľa § 250 Tr. zák. spočívala v tom, že tento u poškodeného J. Č.

vyvolal mylnú predstavu najskôr, že mu za 370 000 Sk zabezpečí dvojizbový byt tak,

že mu sprostredkuje jeho kúpu po tzv. neplatičovi – T. D., resp., že na bytovom

podniku zabezpečí, aby sa poškodený stal oprávneným užívateľom predmetného

bytu. V skutočnosti však obžalovaný preto nepodnikol nič, žiadny „prepis“ bytu

pre poškodeného Č. nezabezpečil, pričom byt nájomcu T. D. po odsťahovaní sa jeho

rodiny bol bytovým podnikom zapečatený a po výpovedi nájmu z bytu bol pridelený

inému nájomcovi. Analogicky obžalovaný postupoval aj v prípade prísľubu

poškodenému, že mu zabezpečí byt od už v čase pojednávania prvostupňového

súdu mŕtveho svedka J. E.. V tomto prípade od J. Č. zinkasoval ešte 100 000 Sk,

ovšem neurobil do konca mája 1998 na B., s. r. o., B. B., žiadne kroky smerujúce

k prepisu bytu na poškodeného ako to tomu sľúbil. Neopodstatnené je obhajobné

tvrdenie obžalovaného o jeho úmysle byt poškodenému zabezpečiť aj poukazovaním

na zmluvu uzavretú medzi poškodeným a svedkom J. E. 11. marca 1998, pretože

podľa výpovedí poškodeného išlo o zmluvu fiktívnu spísanú obžalovaným, lebo

svedkovi E. žiadnu sumu 480 000 Sk nepožičal, čo potvrdil aj menovaný.

Čo sa týka skutkov v bodoch 1/ a 2/ a 22/ a 23/ prvostupňového rozsudku,

skutkové zistenia krajského súdu aj pokiaľ ide o obžalovaným namietanú jeho

vedomú účasť na ich spáchaní spoločným konaním v zmysle § 9 ods. 2 Tr. zák. s už

odsúdenými R. K. a R. L., sú správne. Námietka v odvolaní, že krajský súd

sa nepreskúmateľným spôsobom vyrovnal so zmenenými výpoveďami odsúdeného

R. K. neobstojí, pretože prvostupňový súd v súlade s ustanovením

jasne uviedol, že neskoršie, zmenené výpovede odsúdeného R. K. v prospech

obžalovaného L. K. považoval za nevierohodné preto, že jednoznačnými

výpoveďami svedkov z Českej republiky, a to J. Š., S. V., E. G. (skutok v bode 1/),

Ing. V. M., L. J. a R. O. (skutok v bode 2/), ktoré plne korešpondovali s pôvodnými

usvedčujúcimi výpoveďami odsúdeného R. K., bolo preukázané, že obžalovaný L. K.

vystupoval v oboch prípadoch ako vedúca osobnosť, objednávateľ tovaru, pričom

ale sa predstavoval pod falošným menom „B.“. Uvedené zistenie v spojitosti

so spomenutými dôkazmi vyvracia obhajobu obžalovaného, že nemal žiadnu účasť

na spáchaní trestného činu a že išlo výhradne o činnosť odsúdených R. K. a R. L..

Aj ostane menovaný s poukazom na výpovede svedkov V. F., Ing. D. H., E. V. a

O. S. vystupoval len ako figúrka vlastniaca živnostenský list, ako to správne uzavrel

krajský súd, pričom oba prípady (skutky v bodoch 22/ a 23./) podvodu na faktúru

zorganizoval obžalovaný L. K.. Správnosť skutkových záverov, založených

na spomenutých dôkazoch neoslabuje výpoveď svedkyne V. K. na hlavnom

pojednávaní 21. júna 2005, ktorá vyznieva celkom nevierohodne, pretože je zjavnom

rozpore s dôkazmi svedčiacimi o tom, kto disponoval s tovarom zakúpeným

na živnostenský list odsúdeného R. L., vrátane tovaru ku škode J. S. B..

Skutky obžalovaného, ktoré súd prvého stupňa v podstate správne zistil,

až na spomenutú nepresnosť v bode 24/ však neboli v napadnutom rozsudku

posúdené v súlade so zákonom. Uvedené pochybenie bolo primárnym dôvodom

pre zrušenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k obžalovanému L. K. a to v celom

rozsahu. Nesprávne však krajský súd postupoval aj pri rozhodovaní o treste,

keď tento ukladal aj za použitia § 88 Tr. zák. a tiež ako trest súhrnný, hoci na to

neboli splnené zákonné podmienky.

Podľa účinného do 01. januára 2006 v prípade trestných

činov majetkovej povahy, okrem trestných sadzieb, ďalším kritériom pre posudzo-

vanie trestnosti činu z hľadiska časovej pôsobnosti podľa

ods. 1 bola aj výška spôsobenej škody, ktorá bola nielen kvalifikačným kritériom

pri právnom posudzovaní protispoločenského konania, ale aj jedným z kritérií

určujúcich stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania v zmysle § 3 ods. 4 Tr. zák.

a tiež jedným z hľadísk pri určení druhu trestu a jeho výmery v zmysle § 31 ods. 1

Tr. zák.

Skutok obžalovaného L. K. v bode 24/ napadnutého rozsudku bol obžalobou

v čase jej podania (29. októbra 1999) právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu

so spôsobením značnej škody podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. v znení

, keďže tento neskorší zákon, na rozdiel od zákona

účinného v čase spáchania činu podľa ktorého skutok obžalovaného vykazoval

znaky trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Tr. zák., bol

pre obžalovaného priaznivejší a to s prihliadnutím na zvýšenie rozpätia značnej

škody (od 300 000 do 1 500 000 Sk v čase spáchania činu) na 360 000 Sk

až 1 800 000 Sk (v čase podania obžaloby).

Značnou škodou, ktorou sa v zmysle § 89 ods. 13 Tr. zák. rozumela škoda

dosahujúca stonásobok minimálnej mesačnej mzdy, bola v čase rozhodnutia

prvostupňového súdu (26. septembra 2005) s prihliadnutím na nariadenie vlády

č. 525/2004, účinné od 01. októbra 2004, ktorým bola určená minimálna mesačná

mzda vo výške 6 500 Sk, škoda od 650 000 Sk do 3 250 000 Sk. So zreteľom na to

škoda spôsobená obžalovaným L. K. činom v bode 24/ nemohla byť považovaná

za značnú škodu, aplikujúc ustanovenie § 16 ods. 1 Tr. zák., t.j. neskorší zákon,

ktorý je pre obžalovaného priaznivejší. V zmysle vyššie uvedených predpisov škodu

470 000 Sk v čase rozhodovania krajského súdu bolo možné považovať

len za väčšiu škodu, ktorou v tom čase bola škoda od 130 000 Sk

do 650 000 Sk. Pri správnom použití zákona mal preto prvostupňový súd konanie

obvineného L. K. v bode 24/ posúdiť miernejšie a to ako trestný čin podvodu podľa

, Tr. , ktorým bola

spôsobená väčšia a nie značná škoda ako to vyjadril prvostupňový súd aj v tzv.

právnej vete na strane 10, napadnutého rozsudku.

Nesprávny je záver krajského súdu aj v tom smere, že skutky obžalovaného L.

K. v bodoch 1/ a 2/ napĺňajúce znaky pokračovacieho trestného činu podvodu,

ktorými bola spôsobená škoda 5 552 635 Sk, bolo potrebné posúdiť podľa § 250

ods. 1, ods. 4 Tr. , účinného v čase spáchania

činu, keďže tento trestný čin je rovnako trestný ako trestný čin podvodu podľa § 250

ods. 1, ods. 5 Tr. zák., účinný v čase jeho rozhodovania. Súd prvého stupňa

z hľadiska posudzovania trestnosti činu mal postupovať podľa neskoršieho zákona,

t.j. podľa zákona účinného v čase jeho rozhodovania, lebo okrem trestných sadzieb,

bolo potrebné prihliadať aj na výšku spôsobenej škody.

Podľa § 89 ods. 13 Tr. zák. v znení účinnom v čase rozhodovania krajského

súdu (a až do 01. januára 2006) vychádzajúc z už citovaného nariadenia vlády,

upravujúceho minimálnu mesačnú mzdu, bola škodou veľkého rozsahu škoda

vo výške najmenej 3 250 000 Sk, zatiaľ čo podľa § 89 ods. 14 Tr. zák. v znení

účinnom v čase spáchania týchto skutkov vychádzajúc z nariadenia vlády ČSFR

č. bola škodou veľkého rozsahu škoda vo výške najmenej 550 000 Sk.

V posudzovanom prípade obžalovaný L. K. by podľa zákona účinného v čase

spáchania skutkov v bodoch 1/ a 2/ prekročil hranicu škody veľkého rozsahu

desaťkrát, zatiaľ čo podľa zákona účinného v čase rozhodovania krajského súdu ani

nie dvojnásobne. Navyše podľa Tr.

sa za škodu veľkého rozsahu považovala čiastka dosahujúca najmenej

dvestopäťdesiatnásobok minimálnej mesačnej mzdy, zatiaľ čo podľa § 89 ods. 13

Tr. sa za takú škodu považovala škoda

dosahujúca najmenej päťstonásobok takej mzdy. Z uvedeného potom vyplýva,

že účinný v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, t.j. v znení

, účinného od 01. septembra 1999, bol ako celok

pre obžalovaného priaznivejší (pozri k tomu aj rozhodnutie č. 21/2002 Zbierky

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), a preto mal

byť v posudzovanej veci aplikovaný.

Ďalšieho pochybenia v súvislosti so skutkami uvedenými v bodoch 1/ a 2/

napadnutého rozsudku sa prvostupňový súd dopustil v tom, keď tieto spolu so skut-

kami uvedenými v bodoch 22/ a 23/ napadnutého rozsudku, ktoré boli kvalifikované

ako trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 2

Tr. zák. (v znení ), nekvalifikoval ako jediný pokračovací

trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5

Tr. zák., hoci preto boli splnené všetky zákonné podmienky.

Podľa § 89 ods. 19 Tr. zák. v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvého

stupňa (a až do 01. januára 2006) pokračovaním v trestnom čine sa rozumie také

konanie, ktorého jednotlivé čiastkové útoky vedené jednotným zámerom napĺňajú

skutkovú podstatu rovnakého trestného činu, sú spojené rovnakým alebo podobným

spôsobom vykonania a blízkou súvislosťou v čase a predmete útoku.

Z obsahu trestného spisu (8b) vyplýva, že obžalovaný L. K. bol pôvodne

rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica z 18. novembra 1997, sp. zn.

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. júla 1998, sp. zn. 9

To 390/98 uznaný za vinného okrem trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1,

ods. 2 Tr. zák. aj z pokračovacieho trestného činu podvodu spolupáchateľstvom

podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. a to pre totožné skutky, ktoré sú

uvedené v bodoch 22/ a 23./ teraz odvolaním obžalovaného L. K. napadnutého

rozsudku. Za to bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere jeden rok

s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní dva roky.

Na základe návrhu okresného prokurátora v Banskej Bystrici z 03. apríla 2001

na povolenie obnovy konania v neprospech obžalovaného L. K. Okresný súd Banská

Bystrica uznesením z 26. apríla 2001, sp. zn. , ktoré nadobudlo

právoplatnosť 19. júna 2001 podľa z dôvodov uvedených

v povolil obnovu konania v neprospech obvineného L. K.,

pričom zrušil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 18. novembra 1997,

sp. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

zo 14. júla 1998, sp. zn. vo výroku o vine z trestného činu podvodu

podľa § 250 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ako aj v celom výroku o treste

a vo výroku, ktorým boli poškodené strany J. S. B. a E. V. s nárokmi na náhradu

škody odkázané na konanie o veciach občianskoprávnych.

Túto obnovu okresný súd povolil preto, že skutky, pre ktoré už bol obžalovaný

L. K. právoplatne uznaný za vinného (skutky v bodoch 22/ a .23/ terajšieho rozsudku

krajského súdu) so skutkami právne posúdenými ako trestný čin podvodu

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. (skutky v bodoch

1/ a 2/ teraz odvolaním obžalovaného napadnutého rozsudku krajského súdu),

pre ktoré bola na L. K. podaná obžaloba vo veci na Okresnom súde

vo Zvolene tvoria jeden pokračovací trestný čin podvodu.

Krajský súd vo svojom rozsudku nevysvetlil, prečo konanie obžalovaného L. K.

v bodoch 1/ a 2/ a 22/ a 23/ napadnutého rozsudku neposúdil ako jeden skutok

napĺňajúci znaky pokračovacieho trestného činu podvodu spolupáchateľstvom podľa

, , Tr. zák. (v znení ) hoci

nejestvoval žiadny medzník, ktorý by prerušoval jednotu skutku a naopak boli

splnené všetky zákonné podmienky uvedené v už citovanom ustanovení § 89

ods. 13 Tr. zák. pre posúdenie konania obžalovaného ako pokračovacieho trestného

činu, lebo jednotlivé čiastkové útoky boli spojené blízkosťou v čase (boli spáchané

od 17. februára 1992 do 07. apríla 1992), napĺňali rovnakú skutkovú podstatu,

ich spôsob spáchania bol rovnaký a boli vedené tým istým zámerom páchateľa.

Krajský súd posúdením konania obžalovaného L. K. v bodoch 1/ a 2/ a 22/

a 23/ ako dvojnásobného pokračovacieho trestného činu podvodu porušil zákon

v jeho neprospech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, preto na podklade

odvolania obžalovaného L. K. zrušil napadnutý rozsudok podľa ustanovení

citovaných vo výroku tohto rozsudku vo vzťahu k tomuto obžalovanému v celom

rozsahu a pri rešpektovaní zákazu reformatio in peius sám vo veci podľa

rozhodol tak, že po čiastkovej skutkovej úprave v bode 24/

ho uznal za vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.

v znení účinnom do 01. januára 2006 a v zmysle (bod 5/

rozsudku najvyššieho súdu) a z pokračovacieho trestného činu podvodu spolupá-

chateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. (body 1/ až 4/ rozsudku

najvyššieho súdu), keďže použitie neskoršieho zákona, t.j.

účinného od 01. januára 2006 ( v znení neskorších

predpisov) nebolo pre obžalovaného priaznivejšie.

Pri rozhodovaní o treste odvolací súd vychádzal zo zákonných kritérií

uvedených v § 31 ods. 1 Tr. zák., majúcich význam pre voľbu druhu trestu a jeho

výmery, prihliadajúc pritom aj na účel trestu vyjadrený v § 23 ods. 1 Tr. zák. a dospel

k totožnému záveru ako prvostupňový súd totiž, že pre dĺžku času, ktorá uplynula

od spáchania trestných činov sú splnené podmienky pre uloženie trestu odňatia

slobody pod dolnú hranicu uvedenú v § 250 ods. 5 Tr. zák. (päť rokov). Takýto

postup však neprichádza do úvahy s použitím § 88 Tr. zák., keďže ide o hmotno-

právne ustanovenie majúce vzťah výlučne k právnemu posúdeniu skutku v prípa-

doch, ak sú formálne naplnené okolnosti podmieňujúce použitie prísnejšej trestnej

sadzby, ale je možný len cez tzv. moderačné ustanovenie § 40 ods. 1 Tr. zák.,

umožňujúce mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej

sadzby.

V posudzovanej veci muselo byť vzaté do úvahy, že trestné stíhanie

prebiehalo extrémne dlho, v rozpore s ustanovením , účinného

do 01. januára 2006, a nebolo skončené v primeranej lehote ako to predpokladá

čl. 48 ods. 2 Ústav Slovenskej republiky.

Skutky napĺňajúce znaky pokračovacieho trestného činu podvodu so spôso-

bením škody veľkého rozsahu boli spáchané ešte v prvom polroku 1992 a trestné

stíhanie pre ne prebiehalo od roku 1995, t.j. viac ako dvanásť rokov. Neprimerane

dlho trvalo konanie aj pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin podvodu, spáchaný

ku škode poškodeného J. Č. (od roku 1999), pričom správanie sa obžalovaného

uvedenú dĺžku konania neovplyvnilo.

Najvyšší súd preto dospel k záveru, že vzhľadom na uvedené okolnosti

by použitie už uvedenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody podľa § 250 ods. 5

Tr. zák. bolo pre obžalovaného neprimerane prísne a že účel trestu podľa § 23 ods. 1

Tr. zák. je možné u neho dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Vychádzajúc

aj z už ustálenej súdnej praxe v tejto otázke aplikujúc ustanovenie § 40 ods. 1

Tr. zák. uložil obžalovanému L. K. podľa § 250 ods. 5 Tr. zák., s použitím § 35 ods. 1

Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky nepodmienečne, ktorý

považuje za primeraný a rovnako ako súd prvého stupňa obžalovaného pre jeho

výkon podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradil do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Uloženie súhrnného trestu podľa § 35 ods. 2 Tr. zák. (v znení účinnom

do 01. septembra 2003) obžalovanému vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu

Banská Bystrica z 27. februára 2002, sp. zn. neprichádzalo do úvahy

s prihliadnutím na ustanovenie § 35 ods. 3 Tr. zák. podľa ktorého ustanovenie

o súhrnom treste sa nepoužije, ak skoršie odsúdenie je takej povahy, že sa na pá-

chateľa hľadí, akoby nebol odsúdený.

Krajský súd nevzal do úvahy, že dvojročná skúšobná doba pri desať-

mesačnom treste odňatia slobody, ktorý bol po právoplatnom povolení obnovy

konania obžalovanému určený podľa rozsudkom Okresného

súdu Banská Bystrica z 27. februára 2002, sp. zn. v spojení s uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája 2002, sp. zn. uplynula

30. mája 2004 a 30. mája 2005 následne aj jednoročná lehota podľa § 60 ods. 3

Tr. zák., v ktorej príslušný súd bez viny obžalovaného neurobil rozhodnutie podľa

§ 60 ods. 1 Tr. zák., v dôsledku čoho vznikal fikcia, že sa osvedčil, s dôsledkom

podľa § 60 ods. 4 Tr. zák., že sa na páchateľa hľadí akoby nebol odsúdený.

Zákazom zmeny k horšiemu na odvolanie obžalovaného L. K. bol odvolací súd

viazaný aj pri rozhodovaní o náhrade škody, a preto v tejto otázke postupoval

v prípade jednotlivých poškodených ako súd prvého stupňa s tým rozdielom,

že povinnosť obžalovaného nahradiť spôsobenú škodu poškodeným J. S. B. a E. V.

je solidárna s už právoplatne odsúdeným R. L. (v tomto smere ide o zmenu

v prospech obžalovaného) a pokiaľ ide o poškodeného čiastkovým skutkovom

v bode 1/ došlo podľa k odkázaniu s nárokom na náhradu škody

na konanie o veciach občiansko-právnych jeho právneho nástupcu, ktorým je I. C.,

s. r. o., H. K..

Z týchto dôvodov rozhodol najvyšší súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozsudku.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný

prostriedok.

V Bratislave 04. marca 2008

JUDr. Peter K r a j č o v i č, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: