Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/275/2007

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu P D H N, so sídlom N,

okres P, zastúpeného JUDr. J H, advokátom so sídlom v P, proti žalovanej S E P S, a.s., so

sídlom v B, IČO: X, o zaplatenie 183 872 Sk s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Prievidza pod sp. zn. , na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne z 25. septembra 2007, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu titulom

náhrady škody 183 872 Sk s príslušenstvom. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že uvedená

škoda mu vznikla v súvislosti so sťaženým obrábaním pozemkov v dôsledku umiestnenia

elektrických rozvodov (stožiarov) na pozemkoch, ktoré žalobca užíva a tieto rozvody sú

prekážkou riadneho užívania týchto pozemkov, ich obrábanie vyžaduje náklad prevyšujúci

obvyklé náklady spojené s užívaním a obrábaním pôdy (znižuje jej výnos) a titulom

neobrobenej pôdy dochádza na tejto pôde k zníženiu úrody. Škodu požadoval za roky 1996

a 1997. Neskôr v konaní žalobca žalovaný nárok kvalifikoval ako nárok na náhradu škody

podľa o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny v platnom znení

(ďalej len „elektrizačného zákon“) ako aj podľa § 420a ods. 2 písm. c/ Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého v uvedenom prípade ide o objektívnu zodpovednosť, v ktorej nie je

potrebné skúmať protiprávny úkon na strane žalovanej, nakoľko samotná existencia stožiarov

a škoda, ktorá vznikla žalobcovi a ktorej výška bola určená doloženým znaleckým posudkom,

napĺňa všetky znaky tejto objektívnej zodpovednosti.

Žalovaná namietala, že uplatnené nároky je možné posudzovať len podľa

elektrizačného zákona ako škodu, ktorá vznikla z podstatného obmedzenia užívania

nehnuteľností (§ 22 elektrizačného zákona), v ktorom prípade ide o lex specialis k § 420

a ods. 2 písm. c/ . Uviedla, že pre uvedený nárok je aktuálna

zodpovednosť za škodu podľa § 28 elektrizačného zákona, v súvislosti s ktorou je ustanovená

prekluzívna lehota, v rámci ktorej však žalobca svoj nárok neuplatnil. Nakoľko v predmetnej

veci nie je daný základ nároku žalobcu, mala za to, že nie je potrebné dokazovať jeho výšku

a žalobu navrhla zamietnuť.

Okresný súd Prievidza rozsudkom z 2. marca 1999 č.k. -19 žalobu

zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania. V odôvodnení rozsudku

vyslovil názor, že vec nemožno kvalifikovať podľa ustanovenia § 420a ods. 2 písm. c/

, pretože sa nejedná o následky konkrétnej jednorazovej alebo

v určitom časovom intervale opakovanej činnosti, a pokiaľ by išlo o jednorazovú náhradu

škody podľa ustanovenia § 22 zákona elektrizačného zákona, nárok by bol prekludovaný

(§ 28 ods. 2 elektrizačného zákona). Vzhľadom k tomu, že nárok žalobcu neobstojí, netrval

ani na jeho spresnení a ani na špecifikovaní výšky škody za obdobia v rokoch 1996, 1997.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 23. septembra 1999 sp. zn.

: 1. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, 2. žalovanej náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal a 3. vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu

rozhodnutiu, lebo podľa jeho názoru ide o vec zásadného právneho významu. Výrok vo veci

samej odôvodnil správnosťou skutkových a právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa

založil svoje rozhodnutie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tým, že žalovaná mala

v odvolacom konaní úspech a náhrada trov tohto konania by jej patrila (

v súvislosti s ), avšak nakoľko jej preukázateľne žiadne trovy odvolacieho

konania nevznikli a ich náhradu ani neuplatnila, súd jej ich náhradu nepriznal. Odvolací súd

proti tomuto rozsudku pripustil dovolanie v zmysle , pričom za otázku

zásadného právneho významu považoval 1. otázku právomoci súdu v danej veci a 2. otázku,

„či trvale existujúcou prevádzkovou činnosťou žalovanej nedochádza ku konkrétnym škodám

prejavujúcim sa nielen obmedzením užívania určitého priestoru, ale aj vykladaním hmotných

a peniazmi vyjadriteľných nákladov na udržiavanie tohto využiteľného priestoru.“

Na základe dovolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

z 27. júna 2000 sp. zn. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 23. septembra

1999 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Prievidza z 2. marca 1999 č.k.

-19 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd uviedol, že odvolací

súd otázku právomoci súdu v danej veci vyriešil správne a nepochybil, keď vec prejednal

a meritórne rozhodol. Pokiaľ však ide o nastolenú otázku, či trvale existujúcou prevádzkovou

činnosťou žalovanej nedochádza ku konkrétnym škodám prejavujúcim sa obmedzením

užívania určitého priestoru a vykladaním nákladov na udržiavanie tohto využiteľného

priestoru, dovolací súd označil právny názor odvolacieho súdu za nesprávny. Mal za to, že

z toho, ako žalobca uplatňuje svoj nárok (domáhajúc sa náhrady škody, ktorá mu vznikla

v súvislosti s ničením buriny rastúcej na pozemkoch, kde sú umiestnené elektrické rozvody,

s obtiažnejším obrábaním týchto pozemkov a s nižšou úrodou na týchto pozemkoch), zatiaľ

nemožno jednoznačne vyvodiť, či sa žalobca domáha jednorazovej náhrady podľa § 22 ods. 2

elektrizačného zákona (ktorá sa prekluduje po uplynutí troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo

uviedlo do trvalej prevádzky), alebo náhrady podľa § 28 elektrizačného zákona, a preto

z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil ( a ) a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na

ďalšie konanie s tým, že uvedený prvostupňový súd vyzve žalobcu na riadnu špecifikáciu

uplatneného nároku, z ktorej bude zrejmé, aká konkrétna škoda žalobcovi vznikla, pretože iba

tak môže posúdiť charakter náhrady a následne i to, či sú splnené predpodklady

zodpovednosti žalovanej podľa § 28 elektrizačného zákona, ktorými sú 1. existencia

prevádzky 2. skutočná škoda 3. príčinná súvislosť medzi nimi.

Okresný súd Prievidza rozsudkom z 25. marca 2004 č.k. -121 žalobu

zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania. V odôvodnení rozsudku

vyslovil názor, že nárok žalobcu je z hľadiska § 28 ods. 2 elektrizačného zákona

prekludovaný, uvedené zákonné ustanovenie je lex specialis k ustanoveniu § 420a ods. 2

a vec treba posudzovať podľa elektrizačného zákona.

Nakoľko žalobca nedodržal lehotu na uplatnenie práva na náhradu škody v zmysle § 28 ods. 2

elektrizačného zákona, jeho nárok zanikol.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne rozhodnutím z 5. marca 2005 sp. zn.

rozsudok Okresného súdu Prievidza z 25. marca 2004 č.k. -121

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvého stupňa má svoje konanie

zamerať na zistenie, či právomoc vyplývajúca z § 28 ods. 2 elektrizačného zákona a tým aj

povinnosť podania žiadosti o náhradu škody prešla alebo neprešla na iný správny orgán.

Okresný súd Prievidza medzitýmnym rozsudkom z 18. januára 2007 č.k.

-193 rozhodol, že základ nároku žalobcu nie je daný. V odôvodnení uviedol, že

nárok žalobcu bolo treba posudzovať v zmysle § 28 ods. 1, 2 elektrizačného zákona, ktoré

zákonné ustanovenie predstavuje lex specialis k § 420 a ods. 2 písm. c/ Občianskeho

zákonníka ako lex generalis, podľa ktorého tento druh náhrady škody je spojený s právnou

úpravou vecného bremena (§ 22 elektrizačného zákona) a podľa ktorého vzniklo žalovanej

oprávnenie prevádzkovať na cudzích nehnuteľnostiach elektrické vedenie a povinnosť

žalobcu trpieť výkon tohto oprávnenia viazaného na nehnuteľnosti. Právo na náhradu škody si

žalobca mohol uplatniť v zmysle § 28 ods. 2 elektrizačného zákona na súde, nakoľko po

zrušení okresných národných výborov pri reforme miestnej štátnej správy v roku 1990

kompetencia výkonného orgánu ONV vo veci náhrady škody neprešla na iný správny orgán.

Po uplynutí šesťmesačnej prekluzívnej lehoty odo dňa vzniku škody v zmysle vyššie

uvedeného lex specialis žalobca stratil právo domáhať sa náhrady škody. Nakoľko žalobca

svoju žalobu podal až v roku 1998, kde si uplatnil náhradu škody za obdobie rokov 1996

a 1997, teda po uplynutí šesťmesačnej prekluzívnej lehoty (§ 28 ods. 1, 2 elektrizačného

zákona), prvostupňový súd rozhodol, že základ nároku žalobcu na náhradu škody nie je daný.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 25. septembra 2007 sp. zn.

medzitýmny rozsudok Okresného súdu Prievidza z 18. januára 2007 č.k.

-193 potvrdil, stotožňujúc sa s právnym názorom súdu prvého stupňa.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie. Opodstatnenosť

svojho opravného prostriedku vyvodzoval z toho, že odvolací súd sa v napadnutom

rozhodnutí odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238

ods. 2 ) a súdy nižších stupňov sa neriadili právnym názorom dovolacieho súdu. Mal za

to, že ustanovenia § 22 a § 28 elektrizačného zákona sú v rozpore so zásadami tržnej

ekonomiky a s článkom 55 ods. 1 a 2 , ktorý stanovuje, že

hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch trhovej ekonomiky a Slovenská

republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Ďalej uviedol, že v konaniach svoj nárok

uplatňoval podľa § 28 ods. 1 elektrizačného zákona a súd posudzoval vec podľa § 22 tohto

zákona (dovolací dôvod podľa ). Mal za to, že prvostupňový aj

odvolací súd rozhodovali v rozpore s právnym názorom dovolacieho súdu, pretože mali

skúmať existenciu prevádzky, škody skutočnej a príčinnej súvislosti medzi nimi. Žiadal, aby

dovolací súd rozsudky súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na

ďalšie konanie.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že odvolací súd sa od právneho názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neodchýlil, konštatoval nepreukázanie konkrétnej

skutočnej škody na nehnuteľnosti spôsobenej umiestnením stožiarov elektrického vedenia

a teda nepreukázanie jedného z prvkov zodpovednostného vzťahu podľa ustanovenia § 28

elektrizačného zákona. Uviedla, že aj keby žalobcovi ním tvrdená škoda vznikla a žalovaná

by bola zodpovedná za škodu, nárok na náhradu tejto škody už bol v čase podania žaloby

prekludovaný (§ 28 ods. 2 elektrizačného zákona) a súčasne žalobca ani v odvolacom konaní

nepreukázal svoje vlastnícke právo. Z uvedeného dôvodu žiadala dovolanie žalobcu

zamietnuť.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ), po zistení, že dovolanie podal

včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom ( ) bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), skúmal najskôr, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236

a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú

upravené v a

Ustanovenie vyjadruje zámer, aby v prípade výskytu mimoriadne

závažných procesných vád bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku

a uzneseniu) odvolacieho súdu. O vadu takejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Treba zdôrazniť, že nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti

dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný, a ak je konanie

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno ním napadnúť aj

rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie vylúčené. Existencia takejto vady

konania nebola v dovolaní tvrdená a v dovolacom konaní ani nevyšla najavo. Dovolací súd

preto v ďalšom vychádzal z toho, že procesná vada konania v zmysle tohto ustanovenia nie je

v danom prípade dôvodom, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu nevykazuje znaky rozsudku, uvedeného v a

Dovolateľ prípustnosť svojho opravného prostriedku vyvodzuje z

Podľa je právny záver dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom

rozhodnutí pre súdy nižších stupňov, ktorým sa vec vracia na ďalšie konanie, záväzný.

Pokiaľ má byť súd, ktorému je vec po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu vrátená na

ďalšie konanie, viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, musí byť tento právny názor

uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu. Musí z neho preto vyplývať, prečo bolo

rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušené, prečo bolo považované za nesprávne, v čom

spočívajú nedostatky dokazovania, skutkových záverov, prípadne nedostatky právneho

posúdenia veci. Nižší súd je teda viazaný (len) takým právnym názorom, ktorý bol základom

pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Súd nižšieho stupňa je viazaný právnym názorom

dovolacieho súdu tak pri posudzovaní otázok hmotného práva (napríklad z hľadiska toho,

ktorý právny predpis má byť aplikovaný, ako ho treba interpretovať), ako aj pri aplikácií

procesných predpisov (napríklad z aspektu dovolacím súdom vytýkaných vád dokazovania,

iných vád majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Skutočnosť, že právny

záver dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozsudku súd nižšieho stupňa v ďalšom

konaní nerešpektoval, zakladá prípustnosť dovolania podľa ; pokiaľ je táto

skutočnosť uplatnená v procese prípustnom dovolaní, je tiež relevantným dovolacím

dôvodom v zmysle Viazanosť nižších súdov právnym názorom

dovolacieho súdu neprichádza do úvahy vtedy, keď sa dovolací súd v zrušujúcom rozsudku

obmedzil len na pokyn súdu, ako má v ďalšom konaní postupovať po procesnej stránke (že

napríklad treba vykonať ďalšie dôkazy), lebo v takomto prípade nejde o zaujatie právneho

názoru. Pre úplnosť možno uviesť, že súd nižšieho stupňa nie je viazaný právnym názorom

dovolacieho súdu zaujatým v zrušujúcom rozhodnutí, keď po zrušení napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu prípadne aj súdu prvého stupňa sa skutkový základ zmení

natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový

základ.

Posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle je vždy potrebné

založiť na vyriešenie otázky, či dovolací súd v zrušujúcom rozsudku zaujal právny záver

(viď predchádzajúci odsek), a ak áno, či sa odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku

odchýlil od právneho záveru dovolacieho súdu. Dovolateľ tvrdí, že sa súdy nižších stupňov

neriadili právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zaujatým v rozsudku

z 27. júna 2000 sp. zn. , ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

z 23. septembra 1999 sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Prievidza

z 2. marca 1999 č.k. -19 a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zrušujúcom rozsudku z 27. júna 2000 sp. zn.

doslovne uviedol, že „žalobca sa domáha náhrady škody, ktorá mu vznikla

v súvislosti s ničením buriny rastúcej na pozemkoch, kde sú umiestnené elektrické stožiare,

s obtiažnejším obrábaním týchto pozemkov a s nižšou úrodou na týchto pozemkoch. Z takto

uplatneného nároku zatiaľ nemožno jednoznačne vyvodiť, či sa žalobca domáha jednorazovej

náhrady podľa § 22 ods. 2 elektrizačného zákona, ktorá sa prekluduje po uplynutí troch

mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky, alebo náhrady podľa § 28

elektrizačného zákona. V tomto ustanovení je zakotvený nárok užívateľa alebo vlastníka

nehnuteľnosti na náhradu skutočnej škody, ktorá vznikla na nehnuteľnosti alebo jej

príslušenstva pri stavbe, prevádzke, opravách, zmene alebo odstraňovaní vedenia.

Z gramatického vkladu ustanovenia § 28 elektrizačného zákona, ktoré má vo vzťahu

k § 420a Obč. zákonníka postavenie lex specialis vyplýva, že pre vznik zodpovednosti

postačuje samotná existencia prevádzky. Názor odvolacieho súdu, podľa ktorého samotná

existencia prevádzkovej činnosti k vyvolaniu škody nestačí a je potrebná ďalšia konkrétna

činnosť je nesprávny, nemajúci oporu v zákone. Zodpovednosť podľa § 28 elektrizačného

zákona sa vzťahuje na každého prevádzkovateľa energetického diela, ktorý spôsobí škodu

inému prevádzkou. Pod touto prevádzkou treba rozumieť cieľavedomú a organizovanú

činnosť, ktorá je zameraná na výrobu, prenos, premenu a rozvádzanie elektriny. Táto

zodpovednosť má objektívny charakter, teda existuje bez zreteľa na zavinenie. Základnými

predpokladmi jej vzniku sú preto existencia prevádzky, škoda skutočná a príčinná súvislosť

medzi nimi.

Ak teda odvolací súd, zastávajúci nesprávny právny názor, zamietajúci rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil, nerozhodol správne.“

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 27. júna 2000 sp. zn.

rozhodnutia súdov nižších stupňov z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia zrušil (§ 243b

ods. 1 a 2 ) a vec vrátil Okresnému súdu Prievidza na ďalšie konanie s tým, že

prvostupňový súd vyzve žalobcu na riadnu špecifikáciu uplatneného nároku, z ktorej bude

zrejmé, aká konkrétna škoda žalobcovi vznikla, pretože iba tak môže posúdiť charakter

náhrady a následne i to, či sú splnené podklady zodpovednosti žalovanej podľa § 28 E

zákona, ktorými sú: 1. existencia prevádzky 2. skutočná škoda 3. príčinná súvislosť medzi

nimi. Okresný súd Prievidza rozsudkom z 25. marca 2004 sp. zn. rešpektoval

uvedený záver dovolacieho súdu a ním vyjadrenú potrebu riadnej špecifikácie uplatneného

nároku, nakoľko žalobcu opakovane vyzýval na riadnu špecifikáciu uplatneného nároku,

žalobca až na pojednávaní 25. marca 2004 upresnil, že žiada náhradu škody podľa § 28

elektrizačného zákona, náhradu škody podľa a druh

zodpovednosti za škodu označil za objektívnu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky musel skutkové a právne okolnosti skúmať najskôr

len v rovine posudzovania procesnej prípustnosti dovolania žalobcu v zmysle § 238 ods. 2

[až keby dospel k záveru, že dovolanie je podľa tohto ustanovenia prípustné (t.j. že

súdy nižších stupňov vec nesprávne právne posúdili), mohol by sa týmito okolnosťami

zaoberať aj z hľadiska danosti dovolacieho dôvodu v zmysle ]. Pri

riešení otázky prípustnosti dovolania žalobcu ale dovolací súd dospel k záveru, že súdom

nižších stupňov nemožno vytýkať nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu

zaujatého v zrušujúcom rozsudku. Súdy nižších stupňov závery dovolacieho súdu

rešpektovali, súd prvého stupňa odstránil (všetky dovolacím súdom vyčítané) nedostatky

a v neskoršom rozhodnutí sa nedopustil zopakovania toho, čo bolo vytýkané jeho skoršiemu

rozhodnutiu. Vo vzťahu k tejto časti rozhodnutia teda neobstojí námietka, že sa súdy nižších

stupňov dopustili nerešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu.

V konaní o dovolaní žalobcu skúmal dovolací súd najskôr, či je dovolanie prípustné.

Vzhľadom na zaujatie záveru o jeho procesnej prípustnosti mohol postúpiť v konaní ďalej

a pokračovať riešením otázok, ktoré nerieši vtedy, keď dovolanie nie je prípustné. Na

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, ktoré malo za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, mohol preto dovolací súd vziať zreteľ a pri rozhodovaní zohľadniť len

vzhľadom na to, že dovolanie bolo procesne prípustné.

Keďže skoršie rozsudky súdov nižších stupňov boli zrušené z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci, musel dovolací súd rozlišovať, či sa namietané nesprávne právne

posúdenie vzťahuje na otázky, vo vzťahu ku ktorým v skoršom rozsudku a/ už dovolací súd

zaujal svoj názor, alebo b/ ešte súdy nižšieho stupňa záver nezaujali. Z hľadiska prípustnosti

dovolania v zmysle by právne významné mohlo byť len opätovné

(zopakované) nesprávne právne posúdenie veci presne v tom istom, čo už skôr viedlo

k nesprávnemu právnemu posúdeniu v rozhodnutiach súdov nižších stupňov. Takéto

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však zistené nebolo. Podľa názoru

dovolacieho súdu súdy nižších stupňov v neskorších rozsudkoch rešpektovali závery

dovolacieho súdu a skutočnosť, že súd prvého i druhého stupňa nezopakoval žiadny

nedostatok v právnom posúdení, ktorý mu dovolací súd vytýkal, opodstatňuje záver, že

prípustnosť dovolania nie je možné vyvodiť z Vzhľadom na to dovolací

súd nemohol pristúpiť k posudzovaniu danosti ďalších dovolacích dôvodov, ktoré neboli

súdom nižších stupňov vytýkané v zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu.

Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci (dovolací dôvod

podľa ) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený

skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom (možno ho uplatniť v procesne

prípustnom dovolaní), samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Vzhľadom na uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie podľa procesne

neprípustné. So zreteľom na to dovolanie žalobcu odmietol podľa

v spojení s ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Dovolací súd napriek tomu žalovanej nepriznal náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy tohto

konania ( v spojení s a ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok

V Bratislave 14. marca 2008

JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: