Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)8b6/374951.f2d79a.pdf
PDF · 134.43 KB
No categories available
5Cdo/255/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,
v právnej veci žalobkyne A. D., bývajúcej vo F. č. X., zastúpenej JUDr. H. S., advokátkou
v P., S. č. X., proti žalovanému S. K., bývajúcemu vo F. č. X., o vrátenie daru, vedenej na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 6 C 97/04, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove z 5. februára 2007, sp. zn. 7 Co 90/06, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 5. februára
2007, sp. zn. 7 Co 90/06 v prevyšujúcej časti, ktorou rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
a žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu
zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Prešov rozsudkom z 20. januára 2006 č.k. 6 C 97/04-124 uložil
žalovanému povinnosť vydať žalobkyni podiel 1/4-tiny nehnuteľností - pozemku, parcela
2 2
č. X. - orná pôda o výmere 2766 m, pozemok, parcela č. X. - záhrada o výmere 2542 m ,
2
pozemok, parcela č. X. - zastavaná plocha o výmere 797 m , rodinný dom, súpisné č. X.
na parcele č. X., zapísaných na LV č. X., kat. úz. K.. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni
na účet jej právnej zástupkyne trovy konania vo výške 57.944,- Sk do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a Slovenskej republike na účet Okresného súdu Prešov súdny
poplatok vo výške 12.000,- Sk, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V
dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že podanou žalobou sa žalobkyňa
domáhala vydania podielu 1/4-tiny z nehnuteľností, v súčasnosti zapísaných na LV č. X. kat.
úz. K. z dôvodu, že žalovaný hrubo porušil dobré mravy tak vo vzťahu k nej, ako aj voči
členom jej rodiny tým, že fyzicky napadol jej dcéru a spôsobil jej zranenie tváre. Prvostupňový
súd si v intenciách § 630 Občianskeho zákonníka všímal viaceré príčiny nezhôd medzi
účastníkmi, z ktorých dominovalo nie mierne užívanie alkoholu žalovaným, predovšetkým
však hodnotil konkrétny incident z 28.3.2004 medzi žalovaným a dcérou žalobkyne, ktorý
mal byť zásadným dôvodom pre zrušenie darovacej zmluvy. Podľa názoru súdu prvého
stupňa z vyhodnotenia dôkazov v jednotlivosti, ale aj v ich vzájomnej logickej súvislosti
vyplynulo, že to bol žalovaný, ktorý fyzicky pred očami vlastného dieťaťa napadol
dcéru žalobkyne, teda osobu jej blízku tak, že túto udrel do tváre a spôsobil jej poranenie.
Mechanizmus vzniku poranenia tak, ako ho dcéra žalobkyne popísala, potvrdil aj svedok
incidentu, maloletý syn účastníkov a ako pravdepodobný ho označil aj znalec MUDr. V.,
ktorý naopak tvrdenie žalovaného o mechanizme vzniku úrazu označil za nepravdepodobné.
Podľa záveru súdu prvého stupňa takýto fyzický útok, navyše pri nezistení jeho
provokácie zo strany dcéry žalobkyne, objektívne zodpovedá hrubému porušeniu
dobrých mravov žalovaným a je relevantným dôvodom pre požiadavku vrátenia daru. Za
právne bezvýznamnú považoval skutočnosť, či toto konanie bude príslušným
priestupkovým orgánom ako priestupok aj právoplatne vyhodnotené. Zákon totiž
neustanovuje, že závažné správanie sa obdarovaného musí dosiahnuť stupeň intenzity
priestupku. Súd prvého stupňa poukázal aj na námietky žalovaného ohľadom toho, že
žalobkyňa sa domáha vrátenia daru aj napriek tomu, že jeden z darcov - M. D. zomrel a jeho
úmrtím právo domáhať sa vrátenia daru, ako právo osobné, zaniklo. Prvostupňový súd zistil,
že predmet darovacej zmluvy bol v čase darovania predmetom bezpodielového
spoluvlastníctva manželov - darcov, ktorí boli manželmi od roku 1953 do smrti M.
D. v roku X.. Podľa súdu prvého stupňa podstatou bezpodielového spoluvlastníctva
manželov je to, že každý z manželov má vlastnícke právo k celej veci v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, ktoré je obmedzené rovnakým právom druhého manžela. Pokiaľ
za života M. D. nebol dôvod požadovať vrátenie daru, ale tento nastal až po jeho smrti, je
nelogické vychádzajúc z nedeliteľnosti pôvodného práva žalobkyne k predmetu daru,
popierať jej právo domáhať sa vrátenia daru ako celku pri existencii dôvodu pre vrátenie.
Zhodnotil, že dokazovanie výsluchom svedkov V., M., J. a M. súvislosť s predmetom
konania nemalo. Pokiaľ výsledkom ich výsluchu malo byť zistenie, že žalovaný
nehnuteľnosti zveľaďoval, má táto skutočnosť význam v prípadnom domáhaní sa protihodnoty
zveľadením získanej, nie však v konaní o vrátenie daru. Preto súd prvého stupňa žalobe
vyhovel. O trovách konania účastníkov rozhodol podľa 142 ods. 1 O.s.p. Keďže žalobkyňa
bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov, súd prvého stupňa vzhľadom na výsledok
súdneho konania podľa § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch rozhodol o povinnosti
žalovaného zaplatiť súdny poplatok z návrhu v sume 12.000,- Sk.
Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaného rozsudkom z 5. februára 2007, sp. zn.
7 Co 90/06 rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného vydať
nehnuteľnosti v rozsahu podielu 1/8 potvrdil. V prevyšujúcej časti ho zmenil
a žalobu zamietol. Zároveň vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania. Žalovaného zaviazal zaplatiť súdny poplatok v sume
3.000,- Sk na účet Okresného súdu Prešov do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Odvolací súd sa stotožnil zo zisteniami súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný sa dopustil
konania hrubo porušujúceho dobré mravy, predovšetkým pokiaľ ide o konflikt s dcérou
žalobkyne dňa 28.3.2004. V daný deň totiž žalovaný fyzicky napadol svoju bývalú
manželku - dcéru žalobkyne v prítomnosti ich maloletého dieťaťa a spôsobil jej
poranenie pravej časti tváre. Priebeh popísanej situácie potvrdil pred súdom prvého stupňa
maloletý syn účastníkov M. K., a to v totožnom znení ako pri konfrontácii vykonanej dňa
9.11.2005 na Obvodnom úrade v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. PR-12234/2004-
1444. Takto prezentovanej výpovedi maloletého M. K., vzhľadom na jeho vek a tomu
zodpovedajúcu rozumovú vyspelosť, nemal dôvod neveriť ani odvolací súd a preto
uvedené konanie žalovaného nepochybne zakladalo oprávnenie žalobkyne požadovať vrátenie
predmetnému daru. Vzhľadom na priebeh konfliktu pri nezistení predchádzajúcej
provokácie zo strany poškodenej neakceptoval argumentáciu žalovaného o potrebe
prihliadať na ojedinelosť a výnimočnosť takto prejaveného správania sa. Odvolací súd
poukázal však na to, že právo domáhať sa vrátenia daru je osobným právom darcu, ktoré
jeho smrťou zaniká (§ 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Dedičia darcu sa preto nemôžu
domáhať vrátenia daru, a to ani vtedy, keď obdarovaný naplnil znaky ustanovenia § 630
Občianskeho zákonníka ešte za darcovho života s výnimkou prípadu, že darca v
priebehu svojho života urobil voči obdarovanému prejav smerujúci k vráteniu daru.
Konštatoval, že medzi účastníkmi bola nespornou tá skutočnosť, že darované
nehnuteľnosti zapísané v súčasnosti na LV č. X. kat. úz. K. tvorili bezpodielové
spoluvlastníctvo žalobkyne a jej manžela M. D., ktorý zomrel dňa X.. Bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov je viazané svojou povahou len na čas trvania manželstva. Ak
však manželstvo zanikne smrťou niektorého z manželov, zaniká aj bezpodielové
spoluvlastníctvo manželov (§ 148 ods. 1 Občianskeho zákonníka) priamo zo zákona, bez
potreby deklarovania tohto stavu súdnym rozhodnutím. Pokiaľ preto M. D. ako jeden z darcov
sporných nehnuteľností, zomrel ešte v priebehu roku X. s tým, že za svojho života nevykonal
voči žalovanému obdarovanému prejav smerujúci k vráteniu daru, žalobkyňa sa z titulu
zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva a osobného práva darcu, môže v tomto konaní
domáhať vydania len polovice podielu poskytnutého žalovanému na základe darovacej
zmluvy uzatvorenej dňa 11.3.1996. Preto odvolací súd rozsudok vo výroku o povinnosti
žalovaného vydať nehnuteľnosti v rozsahu podielu 1/8-iny potvrdil ako vecne správny
(§ 219 O.s.p.) a v prevyšujúcej časti rozsudok zmenil (§ 220 O.s.p.) a žalobu ako
nedôvodnú zamietol. O trovách celého konania účastníkov rozhodoval podľa § 224 ods. 2
O.s.p. v nadväznosti na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil, že žiadny z účastníkov,
ktorí mali vo veci úspech len čiastočný, nemá právo na náhradu vzniknutých trov konania. V
súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,
vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania. S
ohľadom na priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 1/2-vice a čiastočný úspech
žalovaného vo veci, výška súdneho poplatku bola v tomto prípade daná sumou 3.000,- Sk
(12.000,- Sk / 2 = 6.000, Sk, z ktorej polovica podľa výsledku konania tvorí sumu 3.000,-
Sk) s tým, že takto určený súdny poplatok žalovaného zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu
Prešov do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej rozsudok súdu prvého stupňa
v prevyšujúcej časti zmenil a žalobu zamietol, podala dňa 27.4.2007 dovolanie žalobkyňa.
Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
V dôvodoch dovolania poukazovala na správne právne závery prvostupňového súdu,
s ktorými sa stotožnila. Namietala, že predmetný majetok nebol ku dňu smrti M. D.
v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, nakoľko bol predmetom darovacej zmluvy
a v podiele 1/4 bol darovaný žalovanému už v roku 1996. Za života M. D. nebol dôvod
požadovať vrátenie daru, keď tento dôvod nastal až po jeho smrti. Pokiaľ by žalovaný naďalej
predmet daru v rozsahu 1/8 vlastnil a užíval, bolo by to v rozpore s dobrými mravmi, keďže
v konaní bolo preukázané, že hrubo porušoval dobré mravy.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
v tejto časti napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. l O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu
v napadnutej časti a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. v znení do 1. júla 2007 (ďalej len O.s.p.), podľa
ktorého je s poukazom na ustanovenie § 372o zák. č. 273/2007 Z.z. potrebné vec právne
posúdiť, dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolatelia obsahovo vymedzili
(§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a dovolateľka ani vo svojom dovolaní nenamietala, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Uvedená vada konania však dovolacím súdom nebola zistená.
Z obsahu dovolania žalobkyne vyplýva, že táto ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O takýto prípad sa v preskúmavanej veci jedná.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže zákonom
ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4
Ustanovenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je vyjadrením základného
práva účastníka konania domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných pre poskytovanie právnej ochrany. Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy
možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie
vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade
s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy
vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak
zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (viď napr. I ÚS 22/03).
Z uvedeného vyplýva, že výklad a používanie jednotlivých ustanovení Občianskeho
zákonníka vrátane súvisiacich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom
súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu
k právam iných osôb (§ 1 O.s.p.).
Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore
s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotno-právnej
povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade
s dobrými mravmi, a v prípade, ak tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Právny
úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú
mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi
podstatná časť spoločnosti.
Uvedené ustanovenie je treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 11 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd, podľa ktorého: „Vlastníctvo zaväzuje. Nesmie byť zneužité na
ujmu práv druhých alebo v rozpore so zákonom chránenými obecnými záujmami. Jeho výkon
nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu a životné prostredie nad mieru stanovenú
zákonom.“. Pri posudzovaní podmienok pre aplikáciu § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka je
však vždy treba brať do úvahy princíp vlastníckej slobody vyjadrený tiež v čl. 11 ods. 4
Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je možné vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.
Podľa § 34 Občianskeho zákonníka je právny úkon prejav vôle smerujúci najmä
k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú.
Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja
manželia spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Z ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka vyplýva, že darca sa môže domáhať
vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo
porušuje dobré mravy.
Smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu, zanikne
aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 579 ods. 2
Vrátenie daru je jednostranným právnym úkonom, ktorého forma nie je stanovená.
Darcovi vzniká právo domáhať sa vrátenia daru až vtedy, ak sa obdarovaný správa k nemu
alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Ak darca uplatní toto
právo, právny vzťah z darovania zanikne okamžikom, keď dôjde prejav jeho vôle
k obdarovanému. K zániku tohto vzťahu dochádza na základe jednostranného právneho
úkonu darcu voči obdarovanému za splnenia podmienok § 630 Občianskeho zákonníka (viď
napr. R 88/1998).
Dovolací súd poukazuje na to, že vrátenie daru zo strany obdarovaného v zmysle
§ 630 Občianskeho zákonníka je možné v podstate považovať za zvláštny prípad odstúpenia
od zmluvy. Právny vzťah sa ruší od počiatku a účastníci konania sú si povinní vrátiť všetko,
čo na základe darovania získali, respektíve čo získal obdarovaný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že právny záver
odvolacieho súdu o tom, že právo domáhať sa vrátenia daru je osobným právom darcu,
ktoré jeho smrťou zaniká (§ 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka), je vo všeobecnosti
potrebné považovať za správny.
Pri uplatňovaní nárokov z vrátenia daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka je
však potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, či sa darovaná nehnuteľnosť (jej časť)
nenachádzala v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov - darcov.
V takomto prípade vrátenia daru v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sa
totiž zákonné vlastnícke právo darcov obnovuje ex nunc, t.j. od okamžiku prejavu vôle na
vrátenie daru.
Súdna prax je v otázkach vlastníctva vecí tvoriacich predmet bezpodielového
spoluvlastníctva manželov jednotná v tom, že každý z manželov má vlastnícke právo
k celej veci, a to tak, že práva jedného z manželov sú obmedzené rovnakými právami
druhého (viď napr. R 42/1972).
Preto aj jeden z manželov, ktorí darovali spoločne vec (hnuteľnú alebo nehnuteľnú)
z majetku tvoriaceho predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov, sa môže
samostatne domáhať vrátenia daru z dôvodu uvedeného v ustanovení § 630 Občianskeho
zákonníka. To platí aj v prípade smrti jedného z bývalých bezpodielových
spoluvlastníkov – darcov, keď pozostalý manžel (pozostalá manželka) sa môže
s poukazom na špecifický charakter bezpodielového spoluvlastníctva manželov domáhať
vrátenia celého predmetu daru.
Obnovenie vlastníckeho práva z titulu vrátenia daru v zmysle § 630 Občianskeho
zákonníka umožní konanie o novoobjavenom majetku poručiteľa (§ 175x O.s.p.), v rámci
ktorého bude vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a k podielu zomrelého
manžela nadobudnú vlastnícke právo dedičia ku dňu jeho smrti.
Len takýto výklad a aplikácia ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka súdom je
správna, spravodlivá a zákonná, v súlade s dobrými mravmi a právami a slobodami
vyplývajúcimi z Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu, ktorým tento
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b
ods. 1 O.s.p. v napadnutej časti a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O.s.p.), pričom právny názor dovolacieho
súdu je záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. marca 2008
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: