Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/255/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej,

v právnej veci žalobkyne A. D., bývajúcej vo F. č. X., zastúpenej JUDr. H. S., advokátkou

v P., S. č. X., proti žalovanému S. K., bývajúcemu vo F. č. X., o vrátenie daru, vedenej na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského

súdu v Prešove z 5. februára 2007, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 5. februára

2007, sp. zn. v prevyšujúcej časti, ktorou rozsudok súdu prvého stupňa zmenil

a žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu

zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom z 20. januára 2006 č.k. -124 uložil

žalovanému povinnosť vydať žalobkyni podiel 1/4-tiny nehnuteľností - pozemku, parcela

2 2

č. X. - orná pôda o výmere 2766 m, pozemok, parcela č. X. - záhrada o výmere 2542 m ,

2

pozemok, parcela č. X. - zastavaná plocha o výmere 797 m , rodinný dom, súpisné č. X.

na parcele č. X., zapísaných na LV č. X., kat. úz. K.. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni

na účet jej právnej zástupkyne trovy konania vo výške 57.944,- Sk do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku a Slovenskej republike na účet Okresného súdu Prešov súdny

poplatok vo výške 12.000,- Sk, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V

dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na to, že podanou žalobou sa žalobkyňa

domáhala vydania podielu z nehnuteľností, v súčasnosti zapísaných na LV č. X. kat.

úz. K. z dôvodu, že žalovaný hrubo porušil dobré mravy tak vo vzťahu k nej, ako aj voči

členom jej rodiny tým, že fyzicky napadol jej dcéru a spôsobil jej zranenie tváre. Prvostupňový

súd si v intenciách všímal viaceré príčiny nezhôd medzi

účastníkmi, z ktorých dominovalo nie mierne užívanie alkoholu žalovaným, predovšetkým

však hodnotil konkrétny incident z 28.3.2004 medzi žalovaným a dcérou žalobkyne, ktorý

mal byť zásadným dôvodom pre zrušenie darovacej zmluvy. Podľa názoru súdu prvého

stupňa z vyhodnotenia dôkazov v jednotlivosti, ale aj v ich vzájomnej logickej súvislosti

vyplynulo, že to bol žalovaný, ktorý fyzicky pred očami vlastného dieťaťa napadol

dcéru žalobkyne, teda osobu jej blízku tak, že túto udrel do tváre a spôsobil jej poranenie.

Mechanizmus vzniku poranenia tak, ako ho dcéra žalobkyne popísala, potvrdil aj svedok

incidentu, maloletý syn účastníkov a ako pravdepodobný ho označil aj znalec MUDr. V.,

ktorý naopak tvrdenie žalovaného o mechanizme vzniku úrazu označil za nepravdepodobné.

Podľa záveru súdu prvého stupňa takýto fyzický útok, navyše pri nezistení jeho

provokácie zo strany dcéry žalobkyne, objektívne zodpovedá hrubému porušeniu

dobrých mravov žalovaným a je relevantným dôvodom pre požiadavku vrátenia daru. Za

právne bezvýznamnú považoval skutočnosť, či toto konanie bude príslušným

priestupkovým orgánom ako priestupok aj právoplatne vyhodnotené. Zákon totiž

neustanovuje, že závažné správanie sa obdarovaného musí dosiahnuť stupeň intenzity

priestupku. Súd prvého stupňa poukázal aj na námietky žalovaného ohľadom toho, že

žalobkyňa sa domáha vrátenia daru aj napriek tomu, že jeden z darcov - M. D. zomrel a jeho

úmrtím právo domáhať sa vrátenia daru, ako právo osobné, zaniklo. Prvostupňový súd zistil,

že predmet darovacej zmluvy bol v čase darovania predmetom bezpodielového

spoluvlastníctva manželov - darcov, ktorí boli manželmi od roku 1953 do smrti M.

D. v roku X.. Podľa súdu prvého stupňa podstatou bezpodielového spoluvlastníctva

manželov je to, že každý z manželov má vlastnícke právo k celej veci v bezpodielovom

spoluvlastníctve manželov, ktoré je obmedzené rovnakým právom druhého manžela. Pokiaľ

za života M. D. nebol dôvod požadovať vrátenie daru, ale tento nastal až po jeho smrti, je

nelogické vychádzajúc z nedeliteľnosti pôvodného práva žalobkyne k predmetu daru,

popierať jej právo domáhať sa vrátenia daru ako celku pri existencii dôvodu pre vrátenie.

Zhodnotil, že dokazovanie výsluchom svedkov V., M., J. a M. súvislosť s predmetom

konania nemalo. Pokiaľ výsledkom ich výsluchu malo byť zistenie, že žalovaný

nehnuteľnosti zveľaďoval, má táto skutočnosť význam v prípadnom domáhaní sa protihodnoty

zveľadením získanej, nie však v konaní o vrátenie daru. Preto súd prvého stupňa žalobe

vyhovel. O trovách konania účastníkov rozhodol podľa 142 ods. 1 Keďže žalobkyňa

bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov, súd prvého stupňa vzhľadom na výsledok

súdneho konania podľa rozhodol o povinnosti

žalovaného zaplatiť súdny poplatok z návrhu v sume 12.000,- Sk.

Krajský súd v Prešove na odvolanie žalovaného rozsudkom z 5. februára 2007, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovaného vydať

nehnuteľnosti v rozsahu podielu 1/8 potvrdil. V prevyšujúcej časti ho zmenil

a žalobu zamietol. Zároveň vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na

náhradu trov konania. Žalovaného zaviazal zaplatiť súdny poplatok v sume

3.000,- Sk na účet Okresného súdu Prešov do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Odvolací súd sa stotožnil zo zisteniami súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný sa dopustil

konania hrubo porušujúceho dobré mravy, predovšetkým pokiaľ ide o konflikt s dcérou

žalobkyne dňa 28.3.2004. V daný deň totiž žalovaný fyzicky napadol svoju bývalú

manželku - dcéru žalobkyne v prítomnosti ich maloletého dieťaťa a spôsobil jej

poranenie pravej časti tváre. Priebeh popísanej situácie potvrdil pred súdom prvého stupňa

maloletý syn účastníkov M. K., a to v totožnom znení ako pri konfrontácii vykonanej dňa

9.11.2005 na Obvodnom úrade v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. PR-12234/2004-

1444. Takto prezentovanej výpovedi maloletého M. K., vzhľadom na jeho vek a tomu

zodpovedajúcu rozumovú vyspelosť, nemal dôvod neveriť ani odvolací súd a preto

uvedené konanie žalovaného nepochybne zakladalo oprávnenie žalobkyne požadovať vrátenie

predmetnému daru. Vzhľadom na priebeh konfliktu pri nezistení predchádzajúcej

provokácie zo strany poškodenej neakceptoval argumentáciu žalovaného o potrebe

prihliadať na ojedinelosť a výnimočnosť takto prejaveného správania sa. Odvolací súd

poukázal však na to, že právo domáhať sa vrátenia daru je osobným právom darcu, ktoré

jeho smrťou zaniká ( ). Dedičia darcu sa preto nemôžu

domáhať vrátenia daru, a to ani vtedy, keď obdarovaný naplnil znaky ustanovenia § 630

ešte za darcovho života s výnimkou prípadu, že darca v

priebehu svojho života urobil voči obdarovanému prejav smerujúci k vráteniu daru.

Konštatoval, že medzi účastníkmi bola nespornou tá skutočnosť, že darované

nehnuteľnosti zapísané v súčasnosti na LV č. X. kat. úz. K. tvorili bezpodielové

spoluvlastníctvo žalobkyne a jej manžela M. D., ktorý zomrel dňa X.. Bezpodielové

spoluvlastníctvo manželov je viazané svojou povahou len na čas trvania manželstva. Ak

však manželstvo zanikne smrťou niektorého z manželov, zaniká aj bezpodielové

spoluvlastníctvo manželov ( ) priamo zo zákona, bez

potreby deklarovania tohto stavu súdnym rozhodnutím. Pokiaľ preto M. D. ako jeden z darcov

sporných nehnuteľností, zomrel ešte v priebehu roku X. s tým, že za svojho života nevykonal

voči žalovanému obdarovanému prejav smerujúci k vráteniu daru, žalobkyňa sa z titulu

zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva a osobného práva darcu, môže v tomto konaní

domáhať vydania len polovice podielu poskytnutého žalovanému na základe darovacej

zmluvy uzatvorenej dňa 11.3.1996. Preto odvolací súd rozsudok vo výroku o povinnosti

žalovaného vydať nehnuteľnosti v rozsahu podielu 1/8-iny potvrdil ako vecne správny

( ) a v prevyšujúcej časti rozsudok zmenil ( ) a žalobu ako

nedôvodnú zamietol. O trovách celého konania účastníkov rozhodoval podľa § 224 ods. 2

v nadväznosti na ustanovenie a vyslovil, že žiadny z účastníkov,

ktorí mali vo veci úspech len čiastočný, nemá právo na náhradu vzniknutých trov konania. V

súlade s ustanovením v znení neskorších predpisov,

vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania. S

ohľadom na priznané oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 1/2-vice a čiastočný úspech

žalovaného vo veci, výška súdneho poplatku bola v tomto prípade daná sumou 3.000,- Sk

(12.000,- Sk / 2 = 6.000, Sk, z ktorej polovica podľa výsledku konania tvorí sumu 3.000,-

Sk) s tým, že takto určený súdny poplatok žalovaného zaviazal zaplatiť na účet Okresného súdu

Prešov do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti, v ktorej rozsudok súdu prvého stupňa

v prevyšujúcej časti zmenil a žalobu zamietol, podala dňa 27.4.2007 dovolanie žalobkyňa.

Žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

V dôvodoch dovolania poukazovala na správne právne závery prvostupňového súdu,

s ktorými sa stotožnila. Namietala, že predmetný majetok nebol ku dňu smrti M. D.

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, nakoľko bol predmetom darovacej zmluvy

a v podiele 1/4 bol darovaný žalovanému už v roku 1996. Za života M. D. nebol dôvod

požadovať vrátenie daru, keď tento dôvod nastal až po jeho smrti. Pokiaľ by žalovaný naďalej

predmet daru v rozsahu 1/8 vlastnil a užíval, bolo by to v rozpore s dobrými mravmi, keďže

v konaní bolo preukázané, že hrubo porušoval dobré mravy.

Žalovaný sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

v tejto časti napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ods. l ), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ods. l ) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu

v napadnutej časti a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné.

Podľa ustanovenia v znení do 1. júla 2007 (ďalej len ), podľa

ktorého je s poukazom na ustanovenie potrebné vec právne

posúdiť, dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolatelia obsahovo vymedzili

( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolateľka ani vo svojom dovolaní nenamietala, že by v konaní k uvedeným vadám došlo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Uvedená vada konania však dovolacím súdom nebola zistená.

Z obsahu dovolania žalobkyne vyplýva, že táto ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O takýto prípad sa v preskúmavanej veci jedná.

Podľa každý sa môže zákonom

ustanoveným postupom domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4

).

Ustanovenie je vyjadrením základného

práva účastníka konania domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných pre poskytovanie právnej ochrany. Zároveň je v zmysle

možné domáhať sa práv podľa len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú, pričom však v súlade s musí byť výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade

s , a súčasne v zmysle c ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy

vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd prednosť pred zákonom, ak

zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (viď napr. ).

Z uvedeného vyplýva, že výklad a používanie jednotlivých ustanovení Občianskeho

zákonníka vrátane súvisiacich ustanovení , musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

.

upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom

súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu

k právam iných osôb ( ).

Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi ( ).

Ustanovenie je všeobecným ustanovením hmotno-právnej

povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade

s dobrými mravmi, a v prípade, ak tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Právny

úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektoré zo súhrnu spoločenských,

kultúrnych a mravných noriem základných, ktoré preukázali počas historického vývoja určitú

mieru stálosti (nemennosti), vyjadrujú podstatné historické tendencie a stotožňuje sa s nimi

podstatná časť spoločnosti.

Uvedené ustanovenie je treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 11 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd, podľa ktorého: „Vlastníctvo zaväzuje. Nesmie byť zneužité na

ujmu práv druhých alebo v rozpore so zákonom chránenými obecnými záujmami. Jeho výkon

nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu a životné prostredie nad mieru stanovenú

zákonom.“. Pri posudzovaní podmienok pre aplikáciu je

však vždy treba brať do úvahy princíp vlastníckej slobody vyjadrený tiež v čl. 11 ods. 4

Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie

vlastníckeho práva je možné vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.

Podľa je právny úkon prejav vôle smerujúci najmä

k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto

prejavom spájajú.

Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú oprávnení a povinní obaja

manželia spoločne a nerozdielne ( ).

Z ustanovenia vyplýva, že darca sa môže domáhať

vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo

porušuje dobré mravy.

Smrťou veriteľa právo zanikne, ak bolo plnenie obmedzené len na jeho osobu, zanikne

aj právo na bolestné a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 579 ods. 2

).

Vrátenie daru je jednostranným právnym úkonom, ktorého forma nie je stanovená.

Darcovi vzniká právo domáhať sa vrátenia daru až vtedy, ak sa obdarovaný správa k nemu

alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. Ak darca uplatní toto

právo, právny vzťah z darovania zanikne okamžikom, keď dôjde prejav jeho vôle

k obdarovanému. K zániku tohto vzťahu dochádza na základe jednostranného právneho

úkonu darcu voči obdarovanému za splnenia podmienok (viď

napr. R 88/1998).

Dovolací súd poukazuje na to, že vrátenie daru zo strany obdarovaného v zmysle

je možné v podstate považovať za zvláštny prípad odstúpenia

od zmluvy. Právny vzťah sa ruší od počiatku a účastníci konania sú si povinní vrátiť všetko,

čo na základe darovania získali, respektíve čo získal obdarovaný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že právny záver

odvolacieho súdu o tom, že právo domáhať sa vrátenia daru je osobným právom darcu,

ktoré jeho smrťou zaniká ( ), je vo všeobecnosti

potrebné považovať za správny.

Pri uplatňovaní nárokov z vrátenia daru v zmysle je

však potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, či sa darovaná nehnuteľnosť (jej časť)

nenachádzala v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov - darcov.

V takomto prípade vrátenia daru v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sa

totiž zákonné vlastnícke právo darcov obnovuje ex nunc, t.j. od okamžiku prejavu vôle na

vrátenie daru.

Súdna prax je v otázkach vlastníctva vecí tvoriacich predmet bezpodielového

spoluvlastníctva manželov jednotná v tom, že každý z manželov má vlastnícke právo

k celej veci, a to tak, že práva jedného z manželov sú obmedzené rovnakými právami

druhého (viď napr. R 42/1972).

Preto aj jeden z manželov, ktorí darovali spoločne vec (hnuteľnú alebo nehnuteľnú)

z majetku tvoriaceho predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov, sa môže

samostatne domáhať vrátenia daru z dôvodu uvedeného v ustanovení § 630 Občianskeho

zákonníka. To platí aj v prípade smrti jedného z bývalých bezpodielových

spoluvlastníkov – darcov, keď pozostalý manžel (pozostalá manželka) sa môže

s poukazom na špecifický charakter bezpodielového spoluvlastníctva manželov domáhať

vrátenia celého predmetu daru.

Obnovenie vlastníckeho práva z titulu vrátenia daru v zmysle § 630 Občianskeho

zákonníka umožní konanie o novoobjavenom majetku poručiteľa ( ), v rámci

ktorého bude vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a k podielu zomrelého

manžela nadobudnú vlastnícke právo dedičia ku dňu jeho smrti.

Len takýto výklad a aplikácia ustanovenia súdom je

správna, spravodlivá a zákonná, v súlade s dobrými mravmi a právami a slobodami

vyplývajúcimi z a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že rozsudok odvolacieho súdu, ktorým tento

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a žalobu v prevyšujúcej časti

zamietol, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu podľa § 243b

ods. 1 v napadnutej časti a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu v rozsahu

zrušenia vrátil na ďalšie konanie ( ), pričom právny názor dovolacieho

súdu je záväzný ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. marca 2008

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: