Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
bf2/378936.a84d22.pdf
PDF · 76.93 KB
No categories available
3Tdo/25/2006
N a j v y š š í s ú d 3 Tdo 25/2006
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu
JUDr. Milana Lipovského a členov sudcov JUDr. Jána Mihala a JUDr. Jany
Serbovej na neverejnom zasadnutí v Bratislave 26. marca 2008 v trestnej veci
obvineného J. M. pre trestný čin znásilnenia podľa § 241 zák. č. 140/1961
Zb. v znení neskorších predpisov (Tr. zák.), vo veci návrhu na povolenie obnovy
konania vedenej na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi pod spisovou značkou
4 Nto 118/05, o dovolaní, ktoré podal obvinený J. M., zastúpený JUDr. R. B.,
advokátom v Spišskej Novej Vsi, proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 29. júna 2006, sp. zn. 7 Tos 57/2006, takto
rozhodol:
Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolanie obvineného J. M. sa o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi z 5. februára 2002,
sp. zn. 4 T 285/00, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
z 15. mája 2002, sp. zn. 6 To 285/02, obvinený J. M. bol uznaný za vinného
zo spáchania trestného činu znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Tr. zák. ako obzvlášť
nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. v podstate na tom skutkovom
základe, že
v Spišskej Novej Vsi 25. júna 2000 násilím, napriek jej odporu a proti jej
vôli, vykonal súlož s I. L.,
pričom tento skutok spáchal po odsúdení rozsudkom Okresného súdu
v Spišskej Novej Vsi z 23. júla 1997, sp. zn. 3 T 290/95, na trest odňatia slobody
na päť rokov za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák. a iné; z výkonu
uloženého trestu bol podmienečne prepustený 16. novembra 1999 so stanovením
skúšobnej doby na päť rokov.
V teraz rozhodovanej veci bol obvinenému J. M. podľa § 241 ods. 1
Tr. zák., s použitím § 42 ods. 1 a § 35 ods. 2 Tr. zák., uložený súhrnný trest
odňatia slobody na osem rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej
skupiny.
Obvinený J. M. podal návrh na povolenie obnovy konania, ktorý bol
uznesením Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi zo 16. mája 2006, sp. zn.
4 Nto 118/05, podľa § 283 písm. d/ zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších
predpisov (ďalej len Trestný poriadok) zamietnutý.
Podstatou návrhu obvineného na povolenie obnovy konania bola
požiadavka na opätovný výsluch (posudok) znalkyne z odboru psychológia
PhDr. M. G.; tvrdil totiž, že znalkyňa vo svojom posudku nevzala do úvahy
svedeckú výpoveď poškodenej I. L. na hlavnom pojednávaní 5. februára 2002.
Okresný súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že obvinený nenavrhol vykonanie
nového dôkazu súdu skôr neznámeho, a preto nie sú splnené podmienky
stanovené v § 278 ods. 1 Trestného poriadku na povolenie obnovy konania,
čo bolo dôvodom na zamietnutie návrhu.
Sťažnosť obvineného J. M. proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu
uznesením Krajského súdu v Košiciach z 29. júna 2006, sp. zn. 7 Tos 57/2006,
podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku bola zamietnutá, pričom rekurzný
súd plne akceptoval rozhodnutie súdu okresného.
Obvinený J. M. prostredníctvom zvoleného obhajcu proti uvedenému
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach podal dovolanie, ktoré oprel o ustanovenie
§ 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., teda že zásadným spôsobom bolo porušené právo
na obhajobu ako aj o ustanovenie § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., teda
že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným
spôsobom. Obvinený sa dovolaním domáhal, aby Najvyšší súd vyslovil porušenie
zákona, zrušil uvedené rozhodnutia krajského i okresného súdu a prikázal súdu
prvého stupňa vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.
Obvinený v dovolaní v podstate opakoval argumenty uplatnené v návrhu
na povolenie obnovy konania a v sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu
o tomto návrhu, pričom zároveň tvrdil, že novým a súdu skôr neznámym dôkazom
by mohla byť terajšia výpoveď znalkyne PhDr. M. G., ktorá by musela zohľadniť
aj spomínanú výpoveď poškodenej na hlavnom pojednávaní, čo by mohlo mať
vplyv na hodnotenie tvrdení I. L.. Odvolateľ tvrdil, že v dôsledku nevypočutia
znalkyne v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania bolo znemožnené
obhajobe vykonávať jej kontrolnú funkciu, v čom vidí zásadné porušenie svojho
práva na obhajobu; zároveň vyvodil, že nevykonanie spomínaného dôkazu
znemožnilo jeho porovnanie s predchádzajúcim stavom, a preto zastáva názor,
že napadnuté rozhodnutie je založené na nezákonne vykonaných dôkazoch.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) primárne konštatoval,
že dovolanie bolo síce podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/
Tr. por.), stanoveným postupom a v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1, ods. 2 Tr. por.)
a že boli splnené aj ďalšie podmienky dovolanie určené v § 373 a v § 374 Tr. por.,
ale evidentne neboli splnené jeho dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c/, resp.
písm. g/ Tr. por.
Dôvody uvádzané dovolateľom v tomto smere sú právne irelevantné,
jednoznačne smerujúce len k tomu, aby Najvyšší súd meritórne preskúmal
skutkový stav vo veci a vyjadril sa k nemu. Základným princípom konania
o dovolaní je však v podstate len posudzovanie právnych otázok, zistenie
skutkové stavu veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie (§ 2 ods. 5 Trestného
poriadku) je povinnosťou súdov prvého a druhého stupňa a nie je možné (hoci
pod určitou právne odôvodňovanou zámienkou) dovolacie konanie chápať
ako bežný opravný prostriedok smerujúci k dosiahnutiu priaznivého rozhodnutia
vo veci súdom tretieho stupňa. Súdna sústava v Slovenskej republike je
dvojstupňová a v dovolacom konaní sa rozhoduje len o okruhu otázok, ktoré
vymedzuje najmä ustanovenie § 371 Tr. por., pričom jeho vedúca idea je
všeobecne vyjadrená v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., že totiž dovolací
súd nemôže skúmať správnosť a úplnosť zisteného skutku (teda aj stavu
zisteného v inom konaní, mimo hlavného pojednávania) či tento meniť. Najvyšší
súd logicky pri predbežnom preskúmaní dovolania (§ 378 Tr. por.) určitým
spôsobom skúma všetky stránky prípadu súvisiace s rozhodnutím o tomto
mimoriadnom opravnom prostriedku, ale rezultuje len v otázkach naznačených
odvolateľom.
V rozhodovanej veci súd prvého a druhého stupňa dospeli k stanovisku,
že napriek názoru obvineného v konaní o povolení obnovy konania nevyšli najavo
skutočnosti alebo dôkazy skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie
o vine, resp. treste. Tieto závery súdov sú logické, lebo obvinený sa odvolával
na dôkaz už známy (znalecký posudok) a snažil sa dosiahnuť len hypotetickú
zmenu jeho obsahu, ale hlavne zmenu jeho hodnotenia, čo je postup odporujúci
právnemu inštitútu obnovy konania.
Názor dovolateľa vychádza len z toho, že súdy nevykonali určitý dôkaz,
v dôsledku čoho sa nemohol k nemu vyjadrovať, čím malo byť zásadným
spôsobom porušené jeho právo na obhajobu. Ide o záver, ktorý je len hypotetický,
a preto ho Najvyšší súd neakceptuje. Rovnako absolútne nemôže prijať tvrdenie,
že nevykonaním určitého dôkazu celé rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré
neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, lebo ide o nelogickú konštrukciu
až abstraktného charakteru a tým aj neakceptovateľnú. Je potrebné pritom
konštatovať, že tieto tvrdenia dovolateľa obchádzajú otázku, či vôbec išlo o nový
dôkaz, ktorého vykonanie má logické miesto v konaní o návrhu na povolenie
obnovy konania.
Najvyšší súd na tomto základe dospel k záveru, že je zrejmé nesplnenie
dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Tr. por., čo bolo
aj príčinou jeho odmietnutia na neverejnom zasadnutí (§ 382 písm. c/ Tr. por.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je
prípustný.
V Bratislave 26. marca 2008
JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: