Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
517/373815.db43e6.pdf
PDF · 108.19 KB
No categories available
1Cdo/11/2008
Najvyšší súd 1 Cdo 11/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M., so sídlom v K.,
proti odporcovi E. so sídlom v K., zastúpenému JUDr. R., advokátkou, so sídlom v K. č. 41,
o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, vedenej u Okresného súdu Košice II pod sp. zn.21 C
270/2000, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu Košice z 5. júna 2007 sp. zn. 6
Co 481/2006 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Košice II rozsudkom z 20. októbra 2006 č. k. 21 C 270/2000-167 určil,
že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti- pozemku ,parcela č. X., o výmere 391m2,
zastavaná plocha, zapísaného na LV č. X. pre katastrálne územie K.. Navrhovateľovi náhradu
trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že parcela č. X. bola pôvodne súčasťou
pozemku, parcely č. X. ,vedeného v pozemnoknižnej vložke č. X. katastrálne územie K., do
ktorej bol odčlenený z pôvodnej pozemnoknižnej vložky č.X.. Pozemok ( parcela č. X. ) sa
stal predmetom výkupu podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme na základe
výmeru J. K. z 18. 3. 1951, čo bolo zaznamenané poznámkou výkupu z 24. 3. 1951.
Pôvodnými pozemnoknižnými vlastníkmi pozemku boli JUDr. V. a A. ( 2/12 ), Š. ( 2/12 )
a mal. J. ( 1/12 ). Na základe dedičského nástupníctva sa vlastníkmi pozemku ( vložka č.X. )
stali Š. M. ( 2/12 ), E. ( 1/12 ), K. (2/12 ), Š. a E. P. ( 2/12 ), pričom pred rozhodnutím
o výkupe pozemku vlastníctvo v 1/12 nadobudol štát od J.. Realizácia výkupu pozemku
(vyznačená do pozemnoknižnej vložky č. X.) mala účinky prechodu vlastníctva na
Československý štát ( § 10 zákona č. 46/1948 Zb. ). Rozhodnutím K. z 10. 4. 1953 bola jeho
časť zverená do správy J. v K. a výmerom z 24. 10. 1955 časť ako národný majetok zverená
do správy V. v K.. S účinnosťou od 6. 9. 1958 bola zverená správa pozemku (č. X.)M. K. ako
podriadenému K. v K.. Na základe žiadosti M. K. došlo k zápisu jeho vlastníctva
v pozemkovej knihe pre Československý štát – M. s tým, že došlo k odčleneniu celej parcely
č. X. do pozemnoknižnej vložky č.X.. Hospodárskou zmluvou z 10. 3. 1976 došlo k prevodu
správy národného majetku z Československého štátu - M. na Československý štát – M.
u pozemkov zapísaných vo vložke č. X. kde bol zapísaný aj pozemok – parcela č. X..
Následne Okresný úrad K. II odovzdal Mestu K. tieto pozemky v zmysle zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí ako nadobúdateľovi vlastníctva. Na základe žiadosti M. a F. bol v roku
1992 do evidencie nehnuteľností na LV č. X. zapísaný rodinný dom s. č. II/668 na B. v K.,
postavený na pozemku (parcela č. X.,vo výmere 391 m2) potom, čo vlastníctvo preukázali
čestnými vyhláseniami o postavení domu ich otcom J. v roku 1936 a dedičskými
rozhodnutiami. Darovacou zmluvou vlastníctvo rodinného domu nadobudol Ing. R., a na
základe osvedčenia notára vydaného podľa zákona č. 293/1992 Zb. o vydržaní vlastníckeho
práva k parcele č. X. bol zapísaný ako vlastník aj tohto pozemku. V súčasnosti je
pozemok ( LV X. )vo vlastníctve odporcu, ktorý ho nadobudol na základe kúpnej zmluvy
z 14. 4. 2005 uzavretej s Ing. R. P.. Vzhľadom na tvrdenie o čase nadobudnutia oprávnenej
držby k tomuto pozemku právnymi predchodcami odporcu ( rok 1935 ) sa súd prvého stupňa
zaoberal existenciou a splnením podmienok vydržania za účinnosti skorších právnych úprav
počnúc uhorským obyčajovým právom, stredným Občianskym zákonníkom, ako
i Občianskym zákonníkom v znení účinnom do 31. 3. 1982, od 1. 4. 1983 a následne od 1. 1.
1992. Právni predchodcovia odporcu, ktorí neboli evidovaní ako vlastníci pozemku
a rodinného domu na ňom postaveného , tvrdili, že vlastníctvo k pozemku nadobudli ústnou
kúpnou zmluvou uzavretou v roku 1935 s JUDr. V. Túto skutočnosť mali preukazovať
doklady o úhrade kúpnej ceny. Na tomto pozemku postavili rodinný dom, ktorý bol bez
pozemku predmetom vyporiadania dedičstva po J. v roku 1979 a v roku 1990 po A. a jeho
podielovými spoluvlastníkmi sa stali M. rod. S. a F. ( 1/1 ) V čase tvrdenej kúpy pozemku
platilo všeobecné uhorské obyčajové právo , ktoré umožňovalo nadobudnutie vlastníctva
k nehnuteľnosti len vkladom vlastníctva do pozemkovej knihy a mimo nej bolo možné
nadobudnúť vlastníctvo vydržaním, pre ktoré sa vyžadovala dobromyseľná držba ( 32 rokov ).
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že pri vstupe do držby pozemku nebola daná
dobromyseľnosť právnych predchodcov odporcu ( J. ) , keďže sa jednalo o nadobudnutie
vlastníctva od osoby, ktorá už nežila a je možné sa domnievať, že títo uzavreli dohodu
s niektorým pozemnoknižným vlastníkom , podľa ktorej im predá časť pozemku po uhradení
kúpnej ceny, no k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo. Súd prvého stupňa potom vychádzal
z toho, že u prvotných držiteľov pozemku nebola splnená podmienka vydržania
(dobromyseľnosť držby) pretože si museli byť vedomí smrti JUDr. V.. Súd prvého stupňa sa
zaoberal aj právnymi následkami spojenými s plynutím vydržacej lehoty na strane právnych
predchodcov odporcu, ak by existoval predpoklad vstupu do držby pozemku a poukazom
na existujúcu právnu úpravu od uhorského obyčajového práva uzavrel, že ani v zmysle
právnej úpravy účinnej od 1. 1. 1992 nedošlo k vydržaniu vlastníctva právnymi predchodcami
odporcu. Ich dobromyseľnosť vylučovala vedomosť získaná v dedičskom konaní v roku
1979 a 1990 o tom, že sa nestali vlastníkmi pozemku a vykonaným dokazovaním neboli
zistené skutočnosti , z ktorých by mohli právni predchodcovia odporcu svoju
dobromyseľnosť pri držbe pozemku odvodzovať. Teda neboli dobromyseľní so zreteľom na
všetky okolnosti, že im vlastnícke právo k pozemku patrí a neboli splnené podmienky
vydržania ani k 1. 1. 1992. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
Krajský súd v Košiciach. rozsudkom z 5. júna 2007 sp. zn. 6 Co 481/2006 na
odvolanie odporcu potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že ani po ním doplnenom dokazovaní sa skutkový
stav zistený súdom prvého stupňa nezmenil . Stotožnil sa s jeho názorom, že pre rozhodnutie
v danej veci bolo rozhodujúcou skutočnosťou vyriešenie otázky nadobudnutia vlastníckeho
práva k pozemku ( parcela č. X. )právnymi predchodcami odporcu vydržaním podľa právnych
predpisov platných v období od roku 1935 ( tvrdená držby ) do 20. 3. 2000 ( podanie návrhu ).
S touto otázkou sa súd prvého stupňa veľmi podrobne a dôsledne vyporiadal v odôvodnení
svojho rozhodnutia, na ktoré odkázal, a dospel k správnemu záveru, že k nadobudnutiu
vlastníckeho práva týmto spôsobom právnymi predchodcami odporcu nedošlo . Dodal, že
JUDr. V. , nebol ani výlučným vlastníkom pozemku ( 4/12 ) a keďže 16. 5. 1934 zomrel
nemohol preberať splátky kúpnej ceny a nemohol uzavrieť kúpnu zmluvu. Právni
predchodcovia v tvrdenom období ( 1935 ) mohli jednať len s jeho dedičmi a len ohľadne
jeho podielu, čo z vykonaného dokazovania nevyplynulo. Teda právni predchodcovia
odporcu ( J. ) neboli na počiatku držby dobromyseľní v tom, že nadobudli vlastníctvo ,
pretože nebol preukázaný právny titul takejto oprávnenej držby. Ani v dedičskom konaní po
JUDr. V. dedičia neuviedli, že došlo k predaju predmetnej nehnuteľnosti v príslušnom
podiele, či už počas jeho života alebo po jeho smrti, pričom v čase ukončenia dedičského
konania ( 4. 5. 1936 ) už takmer všetky splátky tvrdenej kúpnej ceny (podľa predložených
potvrdení) boli zaplatené. Z toho je dôvodné sa domnievať , že právni predchodcovia
odporcu s týmito dedičmi kúpnu zmluvu neuzavreli a kúpnu cenu im neuhradili. Odvolací
súd považoval za správny záver súdu prvého stupňa , že aj v prípade dobromyseľnosti
právnych predchodcov odporcu na počiatku držby ( 1935 ) nenadobudli vlastníctvo
vydržaním dňom 1. 1. 1961, pretože podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. účinného
od 1. 1. 1951 do 18. 3. 1951 stal sa pozemok nespôsobilým na vydržanie z dôvodu jeho
nadobudnutia do vlastníctva štátu na základe zákona č. 46/1948 Zb. . Tým sa vyporiadal
s námietkou tvrdenej scudziteľnosti. Pokiaľ ide o možnosť vydržania pozemku po 1. 4. 1964
vzhľadom na novelu Občianskeho zákonníka ( vykonanú zákonom č. 131/1982 Zb. ) ani
v tomto období až do účinnosti novely Občianskeho zákonníka od 1. 1. 1992 pozemok nebol
spôsobilým predmetom vydržania. Aj keď išlo o zastavaný pozemok , ku ktorému sa mohlo
zriadiť právo osobného užívania, už bol vo vlastníctve štátu. Preto nebolo možné nadobudnúť
vlastníctvo k nemu v zmysle § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného do 31. 12. 1991,
ktorý predpokladal držbu pozemku v inom než socialistickom vlastníctve. Ani od 1. 1.
1992,vzhľadom na uvedené dôvody, nebolo možné nadobudnutie vlastníctva . Keby boli
právni predchodcovia odporcu dobromyseľní, táto držba by sa prerušila z dôvodu ich
vedomosti o tom, že nie sú vlastníkmi pozemku ( dedičské konania v roku 1979 a 1990 ).
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa , že boli splnené všetky podmienky
prechodu vlastníctva na navrhovateľa v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. Za
nedôvodnú považoval námietku týkajúcu sa výmeru JNV z 18. 3. 1951. Vyslovil, že ide
o správny akt, teda rozhodnutie príslušného správneho orgánu a súd nemôže skúmať jeho
platnosť podľa § 37 Občianskeho zákonníka a jeho nesprávnosť možno namietať len
spôsobom upraveným príslušným právnym predpisom. Tiež za nedôvodnú považoval
námietku , podľa ktorej parcela č. X. zasahovala prevažne do parcely č. X. a poukázal na
identifikáciu parcely č. X., z ktorej jednoznačne vyplýva, že parcela č. X. bola vytvorená
z parcely vedenej v pozemnoknižnej vložke č. X.. O trovách konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca . Žiadal ho zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávny postup odvolacieho súdu v tom, že sa
nevyporiadal s otázkou jeho hmotnoprávneho postavenia ako oprávneného držiteľa
a nedostatočne sa zaoberal identifikáciou spornej nehnuteľnosti , ktoré vady konania mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Bol toho názoru , že súd sa mal zamerať na
skúmanie otázky, či na navrhovateľa prešlo vlastnícke právo v zmysle zákona č. 138/1991 Zb.
a nie na skúmanie naplnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníctva spornej nehnuteľnosti
jeho právnymi predchodcami v minulosti. Týmto vec nesprávne právne posúdil. Keďže sa
odvolací súd ani neriadil údajmi katastra nehnuteľností, nedostatočne sa oboznámil s jeho
námietkami a vydal rozhodnutie bez dokazovania v naznačenom smere, ktoré nemožno
napadnúť opravnými prostriedkami, odňal mu svojím postupom možnosť konať pred súdom
( § 237 písm. f/ O. s. p. ).
Navrhovateľ sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania ( § 243a ods. 1 O. s. p. ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 236 a nasl. O. s. p. ).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu , ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku , v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu.
Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký
potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil
záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1 , 2 a 3
O. s. p. prípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či konanie odvolacieho súdu nie je
postihnuté procesnou vadou uvedenou v § 237 O. s. p. ( § 242 ods. 1 O. s. p. ) , neobmedzil
sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p. , ale sa zaoberal
aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Toto
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy , ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník ,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť
a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už prv začalo konania, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/
rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát. Vzhľadom na obsah dovolania treba zdôrazniť, že § 237 O. s. p. spája
prípustnosť dovolania výlučne so závažnými procesnými vadami a výhradne s tými , ktoré
zakladajú tzv. zmätočnosť . Iné procesné vady ( procesné vady inej povahy než sú vady
taxatívne vymenované v § 237 O. s. p. ) a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu
v konaní, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
So zreteľom na odporcom tvrdenú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. sa
dovolací súd osobitne zameral na otázku, či odporcovi postupom odvolacieho súdu nebola
odňatá možnosť konať pred súdom.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f / O. s. p. ) je treba rozumieť
taký závadný procesný postup , ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. To znamená, že zo strany súdu musí ísť o porušenie konkrétneho
procesného ustanovenia voči dotknutému účastníkovi, ktorého bezprostredným následkom je
odňatie možnosti konať pred súdom.
Dovolateľ odôvodnil odňatie možnosti konať pred súdom predovšetkým tým, že
odvolací súd nevykonal dokazovanie v ním naznačenom smere a neriadil sa záväznými
údajmi katastra nehnuteľností.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie , ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( § 120
ods. 1 O. s. p. ) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky
navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. , lebo to
nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom ( R 125/1999 , R 6/2000).
Odporca tiež namietal , že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ) , ktorý dôvod je síce
relevantnými dovolacím dôvodom , ale sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby tvrdenie odporcu bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu
neposudzoval ) , dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p.
V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd vec správne posúdil prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v prejednávanej veci nešlo ).
Keďže dovolanie nie je procesne prípustné, nemohol sa dovolací súd zaoberať správnosťou
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu
Uvedené platí aj vo vzťahu k dovolateľom vytýkaným nesprávnostiam skutkovej
povahy .
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že
v prejednávanej veci je dovolanie odporcu procesne neprípustné. Dovolací súd preto jeho
dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu , proti ktorému je neprípustné. Vzhľadom na odmietnutie
dovolania z procesných dôvodov , nezaoberal sa vecnou správnosťou skutkových a právnych
záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov dovolacieho
konania , pretože mu žiadne trovy tohto konania nevznikli .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 1. apríla 2008
JUDr. Jana Bajánková, v.r.
predsedníčka konania
Za správnosť vyhotovenia :