Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cdo/11/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa M., so sídlom v K.,

proti odporcovi E. so sídlom v K., zastúpenému JUDr. R., advokátkou, so sídlom v K. č. 41,

o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, vedenej u Okresného súdu Košice II pod sp. zn.21 C

270/2000, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu Košice z 5. júna 2007 sp. zn. 6

Co 481/2006 takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II rozsudkom z 20. októbra 2006 č. k. -167 určil,

že navrhovateľ je vlastníkom nehnuteľnosti- pozemku ,parcela č. X., o výmere 391m2,

zastavaná plocha, zapísaného na LV č. X. pre katastrálne územie K.. Navrhovateľovi náhradu

trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že parcela č. X. bola pôvodne súčasťou

pozemku, parcely č. X. ,vedeného v pozemnoknižnej vložke č. X. katastrálne územie K., do

ktorej bol odčlenený z pôvodnej pozemnoknižnej vložky č.X.. Pozemok ( parcela č. X. ) sa

stal predmetom výkupu podľa o novej pozemkovej reforme na základe

výmeru J. K. z 18. 3. 1951, čo bolo zaznamenané poznámkou výkupu z 24. 3. 1951.

Pôvodnými pozemnoknižnými vlastníkmi pozemku boli JUDr. V. a A. ( 2/12 ), Š. ( 2/12 )

a mal. J. ( 1/12 ). Na základe dedičského nástupníctva sa vlastníkmi pozemku ( vložka č.X. )

stali Š. M. ( 2/12 ), E. ( 1/12 ), K. (2/12 ), Š. a E. P. ( 2/12 ), pričom pred rozhodnutím

o výkupe pozemku vlastníctvo v 1/12 nadobudol štát od J.. Realizácia výkupu pozemku

(vyznačená do pozemnoknižnej vložky č. X.) mala účinky prechodu vlastníctva na

Československý štát ( ). Rozhodnutím K. z 10. 4. 1953 bola jeho

časť zverená do správy J. v K. a výmerom z 24. 10. 1955 časť ako národný majetok zverená

do správy V. v K.. S účinnosťou od 6. 9. 1958 bola zverená správa pozemku (č. X.)M. K. ako

podriadenému K. v K.. Na základe žiadosti M. K. došlo k zápisu jeho vlastníctva

v pozemkovej knihe pre Československý štát – M. s tým, že došlo k odčleneniu celej parcely

č. X. do pozemnoknižnej vložky č.X.. Hospodárskou zmluvou z 10. 3. 1976 došlo k prevodu

správy národného majetku z Československého štátu - M. na Československý štát – M.

u pozemkov zapísaných vo vložke č. X. kde bol zapísaný aj pozemok – parcela č. X..

Následne Okresný úrad K. II odovzdal Mestu K. tieto pozemky v zmysle

Zb. o majetku obcí ako nadobúdateľovi vlastníctva. Na základe žiadosti M. a F. bol v roku

1992 do evidencie nehnuteľností na LV č. X. zapísaný rodinný dom s. č. II/668 na B. v K.,

postavený na pozemku (parcela č. X.,vo výmere 391 m2) potom, čo vlastníctvo preukázali

čestnými vyhláseniami o postavení domu ich otcom J. v roku 1936 a dedičskými

rozhodnutiami. Darovacou zmluvou vlastníctvo rodinného domu nadobudol Ing. R., a na

základe osvedčenia notára vydaného podľa o vydržaní vlastníckeho

práva k parcele č. X. bol zapísaný ako vlastník aj tohto pozemku. V súčasnosti je

pozemok ( LV X. )vo vlastníctve odporcu, ktorý ho nadobudol na základe kúpnej zmluvy

z 14. 4. 2005 uzavretej s Ing. R. P.. Vzhľadom na tvrdenie o čase nadobudnutia oprávnenej

držby k tomuto pozemku právnymi predchodcami odporcu ( rok 1935 ) sa súd prvého stupňa

zaoberal existenciou a splnením podmienok vydržania za účinnosti skorších právnych úprav

počnúc uhorským obyčajovým právom, stredným , ako

i v znení účinnom do 31. 3. 1982, od 1. 4. 1983 a následne od 1. 1.

1992. Právni predchodcovia odporcu, ktorí neboli evidovaní ako vlastníci pozemku

a rodinného domu na ňom postaveného , tvrdili, že vlastníctvo k pozemku nadobudli ústnou

kúpnou zmluvou uzavretou v roku 1935 s JUDr. V. Túto skutočnosť mali preukazovať

doklady o úhrade kúpnej ceny. Na tomto pozemku postavili rodinný dom, ktorý bol bez

pozemku predmetom vyporiadania dedičstva po J. v roku 1979 a v roku 1990 po A. a jeho

podielovými spoluvlastníkmi sa stali M. rod. S. a F. ( 1/1 ) V čase tvrdenej kúpy pozemku

platilo všeobecné uhorské obyčajové právo , ktoré umožňovalo nadobudnutie vlastníctva

k nehnuteľnosti len vkladom vlastníctva do pozemkovej knihy a mimo nej bolo možné

nadobudnúť vlastníctvo vydržaním, pre ktoré sa vyžadovala dobromyseľná držba ( 32 rokov ).

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že pri vstupe do držby pozemku nebola daná

dobromyseľnosť právnych predchodcov odporcu ( J. ) , keďže sa jednalo o nadobudnutie

vlastníctva od osoby, ktorá už nežila a je možné sa domnievať, že títo uzavreli dohodu

s niektorým pozemnoknižným vlastníkom , podľa ktorej im predá časť pozemku po uhradení

kúpnej ceny, no k uzavretiu kúpnej zmluvy nedošlo. Súd prvého stupňa potom vychádzal

z toho, že u prvotných držiteľov pozemku nebola splnená podmienka vydržania

(dobromyseľnosť držby) pretože si museli byť vedomí smrti JUDr. V.. Súd prvého stupňa sa

zaoberal aj právnymi následkami spojenými s plynutím vydržacej lehoty na strane právnych

predchodcov odporcu, ak by existoval predpoklad vstupu do držby pozemku a poukazom

na existujúcu právnu úpravu od uhorského obyčajového práva uzavrel, že ani v zmysle

právnej úpravy účinnej od 1. 1. 1992 nedošlo k vydržaniu vlastníctva právnymi predchodcami

odporcu. Ich dobromyseľnosť vylučovala vedomosť získaná v dedičskom konaní v roku

1979 a 1990 o tom, že sa nestali vlastníkmi pozemku a vykonaným dokazovaním neboli

zistené skutočnosti , z ktorých by mohli právni predchodcovia odporcu svoju

dobromyseľnosť pri držbe pozemku odvodzovať. Teda neboli dobromyseľní so zreteľom na

všetky okolnosti, že im vlastnícke právo k pozemku patrí a neboli splnené podmienky

vydržania ani k 1. 1. 1992. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Košiciach. rozsudkom z 5. júna 2007 sp. zn. na

odvolanie odporcu potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a účastníkom náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že ani po ním doplnenom dokazovaní sa skutkový

stav zistený súdom prvého stupňa nezmenil . Stotožnil sa s jeho názorom, že pre rozhodnutie

v danej veci bolo rozhodujúcou skutočnosťou vyriešenie otázky nadobudnutia vlastníckeho

práva k pozemku ( parcela č. X. )právnymi predchodcami odporcu vydržaním podľa právnych

predpisov platných v období od roku 1935 ( tvrdená držby ) do 20. 3. 2000 ( podanie návrhu ).

S touto otázkou sa súd prvého stupňa veľmi podrobne a dôsledne vyporiadal v odôvodnení

svojho rozhodnutia, na ktoré odkázal, a dospel k správnemu záveru, že k nadobudnutiu

vlastníckeho práva týmto spôsobom právnymi predchodcami odporcu nedošlo . Dodal, že

JUDr. V. , nebol ani výlučným vlastníkom pozemku ( 4/12 ) a keďže 16. 5. 1934 zomrel

nemohol preberať splátky kúpnej ceny a nemohol uzavrieť kúpnu zmluvu. Právni

predchodcovia v tvrdenom období ( 1935 ) mohli jednať len s jeho dedičmi a len ohľadne

jeho podielu, čo z vykonaného dokazovania nevyplynulo. Teda právni predchodcovia

odporcu ( J. ) neboli na počiatku držby dobromyseľní v tom, že nadobudli vlastníctvo ,

pretože nebol preukázaný právny titul takejto oprávnenej držby. Ani v dedičskom konaní po

JUDr. V. dedičia neuviedli, že došlo k predaju predmetnej nehnuteľnosti v príslušnom

podiele, či už počas jeho života alebo po jeho smrti, pričom v čase ukončenia dedičského

konania ( 4. 5. 1936 ) už takmer všetky splátky tvrdenej kúpnej ceny (podľa predložených

potvrdení) boli zaplatené. Z toho je dôvodné sa domnievať , že právni predchodcovia

odporcu s týmito dedičmi kúpnu zmluvu neuzavreli a kúpnu cenu im neuhradili. Odvolací

súd považoval za správny záver súdu prvého stupňa , že aj v prípade dobromyseľnosti

právnych predchodcov odporcu na počiatku držby ( 1935 ) nenadobudli vlastníctvo

vydržaním dňom 1. 1. 1961, pretože podľa účinného

od 1. 1. 1951 do 18. 3. 1951 stal sa pozemok nespôsobilým na vydržanie z dôvodu jeho

nadobudnutia do vlastníctva štátu na základe . Tým sa vyporiadal

s námietkou tvrdenej scudziteľnosti. Pokiaľ ide o možnosť vydržania pozemku po 1. 4. 1964

vzhľadom na novelu ( vykonanú ) ani

v tomto období až do účinnosti novely od 1. 1. 1992 pozemok nebol

spôsobilým predmetom vydržania. Aj keď išlo o zastavaný pozemok , ku ktorému sa mohlo

zriadiť právo osobného užívania, už bol vo vlastníctve štátu. Preto nebolo možné nadobudnúť

vlastníctvo k nemu v zmysle účinného do 31. 12. 1991,

ktorý predpokladal držbu pozemku v inom než socialistickom vlastníctve. Ani od 1. 1.

1992,vzhľadom na uvedené dôvody, nebolo možné nadobudnutie vlastníctva . Keby boli

právni predchodcovia odporcu dobromyseľní, táto držba by sa prerušila z dôvodu ich

vedomosti o tom, že nie sú vlastníkmi pozemku ( dedičské konania v roku 1979 a 1990 ).

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa , že boli splnené všetky podmienky

prechodu vlastníctva na navrhovateľa v zmysle Za

nedôvodnú považoval námietku týkajúcu sa výmeru JNV z 18. 3. 1951. Vyslovil, že ide

o správny akt, teda rozhodnutie príslušného správneho orgánu a súd nemôže skúmať jeho

platnosť podľa a jeho nesprávnosť možno namietať len

spôsobom upraveným príslušným právnym predpisom. Tiež za nedôvodnú považoval

námietku , podľa ktorej parcela č. X. zasahovala prevažne do parcely č. X. a poukázal na

identifikáciu parcely č. X., z ktorej jednoznačne vyplýva, že parcela č. X. bola vytvorená

z parcely vedenej v pozemnoknižnej vložke č. X.. O trovách konania rozhodol podľa § 224

ods. 1 v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie odporca . Žiadal ho zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal nesprávny postup odvolacieho súdu v tom, že sa

nevyporiadal s otázkou jeho hmotnoprávneho postavenia ako oprávneného držiteľa

a nedostatočne sa zaoberal identifikáciou spornej nehnuteľnosti , ktoré vady konania mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Bol toho názoru , že súd sa mal zamerať na

skúmanie otázky, či na navrhovateľa prešlo vlastnícke právo v zmysle

a nie na skúmanie naplnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníctva spornej nehnuteľnosti

jeho právnymi predchodcami v minulosti. Týmto vec nesprávne právne posúdil. Keďže sa

odvolací súd ani neriadil údajmi katastra nehnuteľností, nedostatočne sa oboznámil s jeho

námietkami a vydal rozhodnutie bez dokazovania v naznačenom smere, ktoré nemožno

napadnúť opravnými prostriedkami, odňal mu svojím postupom možnosť konať pred súdom

( ).

Navrhovateľ sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ) bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( a nasl. ).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu , ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku , v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu.

Dovolaním odporcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký

potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu , vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že

dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil

záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd odchýlil. Z týchto dôvodov dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 ods. 1 , 2 a 3

prípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či konanie odvolacieho súdu nie je

postihnuté procesnou vadou uvedenou v ( ) , neobmedzil

sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal

aj otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy , ak a/ sa rozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník ,

nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konania, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/

rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát. Vzhľadom na obsah dovolania treba zdôrazniť, že spája

prípustnosť dovolania výlučne so závažnými procesnými vadami a výhradne s tými , ktoré

zakladajú tzv. zmätočnosť . Iné procesné vady ( procesné vady inej povahy než sú vady

taxatívne vymenované v ) a tiež iné nesprávnosti než sú vady postupu súdu

v konaní, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

So zreteľom na odporcom tvrdenú vadu konania v zmysle sa

dovolací súd osobitne zameral na otázku, či odporcovi postupom odvolacieho súdu nebola

odňatá možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom ( / ) je treba rozumieť

taký závadný procesný postup , ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. To znamená, že zo strany súdu musí ísť o porušenie konkrétneho

procesného ustanovenia voči dotknutému účastníkovi, ktorého bezprostredným následkom je

odňatie možnosti konať pred súdom.

Dovolateľ odôvodnil odňatie možnosti konať pred súdom predovšetkým tým, že

odvolací súd nevykonal dokazovanie v ním naznačenom smere a neriadil sa záväznými

údajmi katastra nehnuteľností.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie , ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( § 120

ods. 1 ) a nie účastníka konania. Ak súd v priebehu konania nevykoná všetky

navrhované dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle , lebo to

nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom ( R 125/1999 , R 6/2000).

Odporca tiež namietal , že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ) , ktorý dôvod je síce

relevantnými dovolacím dôvodom , ale sám osebe prípustnosť dovolania nezakladá ( nemá

základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby tvrdenie odporcu bolo opodstatnené (dovolací súd ho z uvedeného aspektu

neposudzoval ) , dovolateľom vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle

V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd vec správne posúdil prichádzalo do úvahy až

vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné ( o taký prípad v prejednávanej veci nešlo ).

Keďže dovolanie nie je procesne prípustné, nemohol sa dovolací súd zaoberať správnosťou

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu

Uvedené platí aj vo vzťahu k dovolateľom vytýkaným nesprávnostiam skutkovej

povahy .

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v prejednávanej veci je dovolanie odporcu procesne neprípustné. Dovolací súd preto jeho

dovolanie odmietol podľa v spojení s ako

smerujúce proti rozhodnutiu , proti ktorému je neprípustné. Vzhľadom na odmietnutie

dovolania z procesných dôvodov , nezaoberal sa vecnou správnosťou skutkových a právnych

záverov, na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov dovolacieho

konania , pretože mu žiadne trovy tohto konania nevznikli .

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 1. apríla 2008

JUDr. Jana Bajánková, v.r.

predsedníčka konania

Za správnosť vyhotovenia :