Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
0c1/380124.771713.pdf
PDF · 108.76 KB
No categories available
5Obo/166/2006
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Obo 166/2006
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky
JUDr. Zuzany Ďurišovej a členiek JUDr. Aleny Priecelovej a JUDr. Zdenky Kohútovej,
v právnej veci žalobcu L. B., s.r.o.., X. Bratislava, IČO: X., zastúpeného Mgr. O. B.,
advokátkou, B. S., s.r.o., G., X. Bratislava, proti žalovanému P. C., a.s., ul. J., X.,
IČO: X., zastúpenému JUDr. E. K., advokátkou, J., A., P., X. Bratislava, o vyslovenie
neplatnosti uznesení náhradného valného zhromaždenia žalovaného zo dňa
8.12.1999, na odvolanie žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 23. mája 2006 č. k. 7Cb/3/2000-236, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23. mája 2006 č. k. 7Cb/3/2000-
236 v napadnutej časti o určení neplatnosti uznesenia č. 2 náhradného valného
zhromaždenia žalovaného zo dňa 8. 12. 1999, ktorým boli prijaté stanovy žalovaného
v čl. 11.3 druhá veta a výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.
Vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.
Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolacie konanie o odvolaní žalobcu z a s t a v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 23. mája 2006 vyslovil neplatnosť
uznesenia č. 2 náhradného valného zhromaždenia žalovaného konaného dňa
8.12.1999, ktorým boli prijaté stanovy žalovaného v článkoch 11.3 druhá veta,
čl. 13.4 v časti „...a vylúčiť prítomnosť akýchkoľvek prizvaných osôb“, čl. 22.2
písm. a/, e/, čl. 23.3 druhá veta, čl. 24.5 tretia veta a čl. 36.1. Vo zvyšku žalobu
zamietol a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou pôvodne
domáhal určenia neplatnosti uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia
žalovaného zo dňa 8.12.1999, ktorým boli schválené stanovy žalovaného v čl.
5.4-5.5 v spojení s čl. 35.5, čl. 8.2, čl. 11.2-11.5, čl. 13.4, čl. 15.2 v časti určujúcej
povinnosť žiadať o zvolanie mimoriadneho valného zhromaždenia doporučeným
listom s uvedením dôvodu zvolania valného zhromaždenia, čl. 16.3, čl. 18.4, čl. 18.5,
čl. 21.2 v časti týkajúcej sa udeľovania slova do diskusie, navrhovania hlasovania
o organizačnom opatrení, čl. 22, čl. 23.3, čl. 24.5 posledná veta, čl. 28.7, čl. 36.1-
36.8 a čl. 40. V predchádzajúcom rozhodnutí z 22. apríla 2004 súd žalobe čiastočne
vyhovel a vyslovil neplatnosť uznesenia týkajúcu sa čl. 11.3 druhá veta, čl. 13.4,
čl. 16.3 posledná veta, čl. 22, čl. 23.3, čl. 24.5 tretia veta a čl. 36.1 stanov a vo
zvyšku žalobu zamietol.
Na odvolanie žalovaného odvolací súd toto rozhodnutie v napadnutej
vyhovujúcej časti uznesením z 30. augusta 2005 zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie s tým, že žalobca sa žalobným petitom nedomáhal určenia
neplatnosti článkov stanov prijatých mimoriadnym valným zhromaždením žalovaného
dňa 8.12.1999, preto súd rozhodol o niečom inom, než bolo predmetom konania.
Okrem toho z obsahu spisu vyplynulo, že predmetné stanovy už boli nahradené
novými, čím sa výsledok sporu zrejme stal pre žalobcu bezpredmetným. V ďalšom
konaní po úprave žalobného petitu na vyslovenie neplatnosti uznesenia č. 2
náhradného valného zhromaždenia žalovaného konaného dňa 8.12.1999, ktorým
boli prijaté stanovy žalovaného v čl. 11.3 druhá veta, 13.4, 16.3 posledná veta, čl. 22,
čl. 23.3, čl. 24.5 tretia veta a čl. 36.1, súd po zistení, že žalobca je vecne aktívne
legitimovaný na podanie žaloby podľa § 183 v spojení s § 131 Obchodného
zákonníka, nakoľko je akcionárom žalovaného a napádané články stanov mohli
obmedziť práva akcionára, doplnil dokazovanie vo veci neplatnosti týchto článkov
stanov.
Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že pre rozpor so
zákonom a stanovami sú neplatné tie časti prijatého uznesenia, ktorými boli
schválené stanovy v článkoch:
• čl. 11.3 druhá veta, podľa ktorého akcionár nemá právo nazerať do žiadnych
dokumentov týkajúcich sa spoločnosti, okrem prípadov uvedených v bode
11.4, čo by znamenalo porušenie základného práva akcionára na informácie,
• čl. 13.4 „... a vylúčiť prítomnosť akýchkoľvek prizvaných osôb“ , pretože za
prizvanú osobu sa považuje aj tlmočník akcionára, ktorý nerozumie
slovenskému jazyku,
• čl. 22.2 písm. a/ pre súvislosť s čl. 13.4 a písm. e/ vzhľadom na všeobecnú
formuláciu, ktorá by umožnila valnému zhromaždeniu rozhodovať aj
o otázkach, u ktorých môže byť sporné, či mali byť uvedené v programe,
navyše neplatnosť spôsobuje už samotná neurčitosť tohto ustanovenia,
• čl. 23.3 druhá veta, podľa ktorého akcionár nemôže s časťou svojich akcií
hlasovať sám a na hlasovanie s ďalšou časťou splnomocniť inú osobu, ani
nemôže splnomocniť na hlasovanie viac než jednu osobu, pretože ide
o ustanovenie nadbytočné vzhľadom na prvú vetu čl. 23.3,
• čl. 24.5 posledná veta, podľa ktorého môže akcionár žiadať kópiu zápisnice
z valného zhromaždenia, ale bez príloh, hoci tieto môžu obsahovať informácie
potrebné na uplatnenie práv akcionára a na takéto obmedzenie nie je dôvod,
• čl. 36.1, podľa ktorého o znížení základného imania na návrh predstavenstva
môže valné zhromaždenie rozhodnúť 2/3 väčšinou prítomných akcionárov, len
ak sú na ňom prítomní akcionári vlastniaci akcie s menovitou hodnotou
predstavujúcou viac než 50% základného imania, a ktoré je neplatné
pre rozpor so všeobecným ustanovením o uznášania schopnosti valného
zhromaždenia v čl. 19.2.
V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, pretože nezistil
rozpor namietaných článkov stanov so zákonom alebo stanovami. O trovách konania
súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich
náhradu, vzhľadom na čiastočný úspech v konaní.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca aj žalovaný.
Žalobca podal odvolanie proti tej časti rozsudku, ktorou súd zamietol žalobu
na vyslovenie neplatnosti uznesenia č. 2 náhradného valného zhromaždenia
žalovaného zo dňa 8.12.1999, ktorým boli prijaté stanovy v článkoch 22.2 písm. d/,
čl. 22.3 a čl. 23.3 prvá veta. Podaním doručeným odvolaciemu súd 25. júna 2007
vzal žalobca podané odvolanie v celom rozsahu späť, preto odvolací súd s odkazom
na ustanovenie § 207 ods. 2 a 3 OSP konanie o odvolaní žalobcu zastavil.
Žalovaný podal odvolanie proti rozsudku v časti, v ktorej súd vyslovil
neplatnosť uznesenia náhradného valného zhromaždenia v čl. 11.3 druhá veta, čl.
22.2 písm. e/ a čl. 23.3. druhá veta, a to z dôvodu, že súd nesprávne právne posúdil
a nesprávne aplikoval príslušné právne predpisy, v dôsledku čoho je jeho
rozhodnutie v tejto časti nesprávne a v rozpore s platnou právnou úpravou. Namietal,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo veci preukázania existencie všetkých
zákonných podmienok pre vyslovenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia
podľa § 131 ObZ, pretože nepreukázal rozpor týchto článkov stanov so zákonom
alebo stanovami a rovnako nepreukázal, že prijaté uznesenie mohlo obmedziť
niektoré z jeho práv akcionára. Okrem toho, pri čl. 11.3 druhá veta stanov namietal
úzku súvislosť s čl. 11.2, 11.3 prvá veta a 11.4, ktoré nie sú v rozpore so zákonom
a sú platné, preto vyslovenie neplatnosti nepovažuje za dôvodné. Čl. 22.2 písm. e/
žalovaný nepovažuje za neurčitý a nepovažuje za účelné ani možné, aby stanovy
obsahovali taxatívny výpočet toho, čo môže byť predmetom organizačného
opatrenia. Druhú vetu čl. 23.3 považuje výslovne za vysvetľujúcu, ktorá nie je
v rozpore so zákonom, ani neobmedzuje práva akcionára, naopak, jej účelom je jeho
ochrana spočívajúca v tom, aby pri hlasovaní ním splnomocnená osoba nehlasovala
inak, ako akcionár so zvyšnou časťou akcií. Žalovaný nepovažuje toto ustanovenie
za nadbytočné a navyše, prípadná nadbytočnosť nemôže spôsobiť jeho neplatnosť.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutej
časti zmenil podľa § 220 OSP tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu
trov odvolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP), prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP na nariadenom
pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je
čiastočne dôvodné.
Pokiaľ ide o výhrady k správnosti rozhodnutia uvedené v odôvodnení
predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, úpravou petitu sa
stala bezpredmetnou námietka, že súd konal a rozhodoval o niečom, čo nebolo
predmetom konania. Rovnako bezpredmetnou je aj námietka týkajúca sa prípadnej
neaktuálnosti rozhodnutia vo väzbe na skutočnosť, že stanovy schválené valným
zhromaždením 8.12.1999, už boli nahradené novými, pretože podľa zhodného
vyjadrenia účastníkov, znenie stanov z 8.12.1999 vyvolalo medzi nimi niekoľko
sporov, preto je stále relevantná otázka platnosti alebo neplatnosti namietaných
článkov. Predmetom odvolacieho konania teda zostala otázka posúdenia platnosti
uznesenia č. 2 náhradného valného zhromaždenia žalovaného zo dňa
8.12.1999, ktorým boli prijaté stanovy žalovaného v časti článkov 11.3 druhá veta,
22.2 písm. e/ a 23.3 druhá veta, ktoré súd prvého stupňa posúdil ako neplatné pre
rozpor so zákonom.
Úspešnosť žaloby o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia
akciovej spoločnosti podľa § 183 v spojení s § 131 ods. 1 a 2 ObZ, podmienená
súčasným splnením zákonných podmienok: musí ju podať oprávnená osoba, musí
ju podať v zákonnej prekluzívnej lehote, prijaté uznesenie musí byť v rozpore so
zákonom alebo spoločenskou zmluvou, alebo stanovami, a ak ju podáva akcionár,
musí preukázať, že prijaté uznesenie mohlo obmedziť jeho práva. Podľa právneho
názoru odvolacieho súdu nie u všetkých článkov stanov, ktoré súd prvého stupňa
určil za neplatné, boli všetky uvedené podmienky splnené.
Podľa čl. 11.3 druhá veta stanov žalovaného v znení schválenom dňa
8.12.1999, „Akcionár nemá právo nazerať do žiadnych dokumentov týkajúcich sa
spoločnosti, okrem prípadov uvedených v bode 11.4.“, podľa ktorého akcionár má
právo nazerať do zápisníc z rokovania dozornej rady, ktoré sa konali po 1.7.1999, ale
len za predpokladu, že to umožňuje aj všeobecný záväzný predpis. Pritom právo
akcionára nazerať do zápisníc z dozornej rady je jeho zákonným a nepodmieneným
právom vyplývajúcim z ustanovenia § 178 ods. 7 ObZ, ktoré mu patrí v rámci
nemajetkových práv na informácie a stanovami nemôže byť vylúčené ani
obmedzené. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že
akcionár, ktorému zákon priznáva právo na riadenie spoločnosti, má aj právo na
informácie týkajúce sa činnosti predstavenstva, dozornej rady a valných
zhromaždení, ktorých poskytnutie je možné odmietnuť iba zo zákonných dôvodov
(ak by poskytnutím informácie došlo k porušeniu zákona alebo spôsobeniu ujmy pre
spoločnosť alebo spoločnosťou ovládané osoby), preto namietané znenie stanov je
príliš obmedzujúce, a tým odporujúce zákonu. Navyše, s účinnosťou od 1.10.2004 je
právo akcionára nahliadať do listín, ktoré sa ukladajú do zbierky listín v obchodnom
registri, už zakotvené priamo v zákone (§ 183a ObZ).
Podľa čl. 22.2 písm. e/ relevantného znenia stanov, predmetom
organizačného opatrenia môžu byť (okrem v písm. a/ až d/ výslovne vymedzených
otázok) aj iné otázky, ktorých povaha to pripúšťa. Pretože toto ustanovenie treba
posudzovať v súvislosti s čl. 22.1, čo znamená, že nemôže ísť o zásah do programu
rokovania valného zhromaždenia, ale len o procesnú úpravu rokovania, odvolací súd
sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že ide o takú všeobecnú formuláciu,
ktorá by mohla umožniť, aby valné zhromaždenie rokovalo aj o otázkach, u ktorých
by mohlo byť sporné, či nemali byť uvedené v programe rokovania. Navyše, odvolací
súd nepovažuje ani za preukázané, že by toto ustanovenie mohlo obmedziť niektoré
právo žalobcu ako akcionára.
Podľa čl. 23.3 druhá veta stanov, akcionár nemôže s časťou svojich akcií
hlasovať sám a na hlasovanie s ďalšou časťou splnomocniť inú osobu a nemôže ani
splnomocniť na hlasovanie s akciami, ktoré mu patria, viac ako jednu osobu. Súd
prvého stupňa určil neplatnosť tohto ustanovenia z dôvodu nadbytočnosti vzhľadom
na prvú vetu, nadbytočnosť však nie je zákonným dôvodom na určenie neplatnosti.
Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu, že toto ustanovenie
obmedzuje vlastnícke právo akcionára a spôsob dispozície s akciami, ktoré vlastní.
Zákon podrobnejšie neupravuje spôsob hlasovania akcionárov na valnom
zhromaždení, ale odkazuje v tomto smere na stanovy spoločnosti. Zakotvuje jedinú
podmienku, že prípadné obmedzenie hlasovacieho práva v stanovách sa musí
vzťahovať v rovnakom rozsahu na všetkých akcionárov a tá bola v tomto prípade
splnená. Akcionár má právo zúčastniť sa (a teda aj hlasovať) valného zhromaždenia
osobne alebo v zastúpení na základe písomného splnomocnenia. Pokiaľ žalobca
akceptoval ustanovenie čl. 23.3 prvá veta, podľa ktorej akcionár môže splnomocniť
na hlasovanie iba jednu osobu, namietaná druhá veta len upresňuje túto zásadu
v tom smere, že nemôže ani s časťou akcií hlasovať sám a na hlasovanie s ďalšou
časťou akcií splnomocniť inú osobu. Podľa názoru odvolacieho súdu, toto
obmedzenie vyjadruje skutočnosť, že valné zhromaždenie cez hlasovanie akcionárov
spoločnosti vytvára vôľu spoločnosti, pričom každý akcionár bez ohľadu na počet
akcií, s ktorými vykonáva hlasovacie právo, má jednu vôľu, resp. ku každej otázke,
ktorá je predmetom hlasovania a tým rozhodovania valným zhromaždením, má iba
jeden názor, čo nie je v rozpore so žiadnym kogentným zákonným ustanovením. Je
to napokon aj v súlade so všeobecným princípom zastúpenia na základe písomného
plnomocenstva, ktoré síce môže byť udelené aj viacerým splnomocnencom, tí ale
nemôžu v rovnakej otázke prejaviť rozdielnu vôľu.
Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutej časti o určenie neplatnosti uznesenia č. 2 náhradného valného
zhromaždenia žalovaného zo dňa 8.12.1999, ktorým boli prijaté stanovy žalovaného
v čl. 11.3 druhá veta a výroku o trovách konania potvrdil podľa § 219 OSP ako vecne
správne a v časti určenia neplatnosti tohto uznesenia týkajúceho sa čl. 22.2 písm. e/
a čl. 23.3 druhá veta zmenil podľa § 220 OSP tak, že žalobu zamietol.
O trovách odvolacieho konania rozhodol vzhľadom na čiastočný úspech oboch
účastníkov podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1 OSP tak, že vyslovil, že
žiadny z účastníkov nemá na ich náhradu právo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 9. apríla 2008
JUDr. Zuzana Ď u r i š o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: