Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
f29/374960.2087b3.pdf
PDF · 113.97 KB
No categories available
3Tdo/44/2007
N a j v y š š í s ú d 3 Tdo 44/2007
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu
JUDr. Milana Lipovského a členov sudcov JUDr. Jána Mihala a JUDr. Jany Serbovej
na verejnom zasadnutí v Bratislave 16. apríla 2008 v trestnej veci obvineného E. M.
pre trestný čin lúpeže podľa § 234 zák. č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov
(Trestný zákon) a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod spisovou
značnou (sp. zn.) 4 T 71/06, o dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor Slovenskej
republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2007, sp. zn.
3 To 2/07, podľa § 371 ods. 1 písm. h/, § 386 ods. 1, ods. 2 a § 388 ods. 1
zák. č. 306/2005 z. z. v znení neskorších predpisov (Tr. por.) takto
rozhodol:
I.
Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2007, sp. zn. 3 To 2/07,
bol porušený zákon v ustanovení § 41 ods. 2 zák. č.300/2005 Z. z. v znení
neskorších predpisov (Trestný zákon).
Tento rozsudok krajského súdu sa zrušuje.
2
Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo
nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.
Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol.
II.
Podľa § 380 ods. 2 Tr. por., z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/
Tr. por., obvinený E. M., nar. X., bytom v Z., ul. V., teraz v Ústave na výkon väzby
v Bratislave, sa berie do väzby dňom 16. apríla 2007.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 27. novembra 2006, sp. zn.
4 T 71/06, obvinený E. M. bol uznaný za vinného zo spáchania
trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona
(ad 1) a
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. ( ad 2)
v podstate na tom skutkovom základe, že
1/ v Bratislave 26. mája 2005 okolo 7.50 hod. v autobuse miestnej hromadnej
dopravy vyhrážajúc sa zabitím žiadal od J. B. jeho retiazku; po vystúpení z autobusu
pod vplyvom predchádzajúcich hrozieb J. B. mu retiazku chcel vydať a odopínal ju,
E. M. však vtedy sa neúspešne pokúsil z vrecka jeho odevu mu vybrať mobilný
telefón, ale keď tento prístroj vzal do ruky J. B., E. M. jednak sa pokúsil mu tento
vytrhnúť z ruky a jednak následne sa vyhrážal dopichaním s nožom, ktorý vytiahol
zo svojho oblečenia, a preto J. D. mu telefón vydal a s ním E. M. utiekol; odcudzením
telefónneho prístroja bola J. B. spôsobená škoda 8 735 Sk;
3
2/ v B. 24. januára 2006 okolo 12.00 hod. na zastávke miestnej hromadnej
dopravy D. B., telefonujúcu z mobilného telefónu, chytil za kabát, udieral ju
po ramenách a hrudníku, s vyhrážkami žiadal od nej tento telefón a napriek obrane
tejto ho vytrhol z ruky, zhodil ju na zem a utiekol, čím D. B. spôsobil malé zranenie
na prste ruky a odcudzením aparátu jej spôsobil škodu 5 729 Sk.
Okresný súd rozsudkom podľa § 234 ods. 2 Trestného zákona, s použitím
§ 35 ods. 2 toho Trestného zákona, obvinenému E. M. uložil úhrnný trest odňatia
slobody na desať rokov, na výkon ktorého tohto podľa § 39a ods. 2 písm. c/
Trestného zákona zaradil do tretej nápravnovýchovnej skupiny; podľa § 73 ods. 2
písm. c/ Tr. zák. obvinenému uložil tiež ambulantné protitoxikomanické ochranné
liečenie a podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku odkázal poškodenú D. B. s jej
nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.
Krajský súd v Bratislave (na báze odvolania prokurátora a obvineného proti
uvedenému rozhodnutiu okresného súdu) rozsudkom z 30. januára 2007, sp. zn.
3 To 2/07, podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku o treste a zaradení do nápravnovýchovnej skupiny a na základe
§ 322 ods. 3 Tr. por. sám vo veci rozhodol tak, že (v ďalších výrokoch ponechajúc
pôvodný rozsudok nezmenený) podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 2,
§ 38 ods. 4 a § 37 písm. f/, písm. h/ Tr. zák., obvinenému uložil trest odňatia slobody
na osem rokov, na výkon ktorého tohto podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil
do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tak, že pri ukladaní trestu
je pre obvineného priaznivejšie režim úhrnného trestu vytvoriť podľa ustanovenia
§ 41 ods. 2 Tr. zák., teda novšej hmotnoprávnej trestnej normy účinnej
od 1. januára 2006; z trestnej sadzby za zločin lúpeže stanovenej v § 188 ods. 1
Tr. zák. podľa zásad vyjadrených v § 41 ods. 2 Tr. zák. vyvodil minimálny trest
pre obvineného E. M. a v takto vytvorenom rozmedzí aj uložil trest.
Generálny prokurátor proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré
oprel o ustanovenie § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., teda že trest bol obvinenému
uložený mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby, pod jej minimálnu hranicu,
4
a preto mimoriadny opravný prostriedok podal v neprospech obvineného. Prokurátor
sa domáhal, aby Najvyšší súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom bol porušený
zákon v ustanoveniach § 41 ods. 2, § 38 ods. 4 a § 37 písm. f/, písm. h/ Tr. por.,
ďalej aby zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a tomuto prikázal vec
v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.
Dovolateľ vyslovil názor, že trest mal byť obvinenému uložený podľa trestnej
sadzby stanovenej v § 234 ods. 2 Trestného zákona (upravenej podľa zásad
vyjadrených v § 35 ods. 1 tohto Trestného zákona) v minimálnej výmere desať rokov
odňatia slobody.
Obvinený navrhol dovolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) primárne konštatoval,
že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), že bolo podané oprávnenou osobou
(§ 369 ods. 2 písm. a/ Tr. por.) predpísaným postupom a v stanovenej lehote (§ 370
ods. 1, ods. 2 Tr. por.), že boli splnené aj jeho ďalšie podmienky (§ 372, § 374
Tr. por. ) a že existuje jeho dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por.; na verejnom
zasadnutí potom preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého
rozsudku, ako aj konanie tomuto predchádzajúce, pričom dospel k záveru,
že dovolanie je dôvodné.
Je potrebné konštatovať, že vzhľadom na časový odstup medzi jednotlivými
posudzovanými skutkami obvineného E. M. je legálne ich posúdenie ako dvoch
samostatných trestných činov. Právny problém vznikol z toho, že medzi jednotlivými
deliktami obvineného nadobudol účinnosť novší trestný kódex (Tr. zák.), ktorý
jednoznačne nerieši všetky do úvahy prichádzajúce právne pomery a tieto
je potrebné vyjasniť porovnaním obidvoch zákonných noriem najmä z hľadiska
aplikácie zákona pre obvineného priaznivejšieho, ako to vyžaduje ustanovenie § 16
ods. 1 Trestného zákona a § 2 ods. 1 Tr. zák.
Skutok ad 1/ vykazuje znaky lúpeže spáchanej obvineným E. M. so zbraňou
a bol správne právne kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2
písm. b/ Trestného zákona účinného v dobe spáchania deliktu, lebo vzhľadom
5
na ustanovenie § 16 ods. 1 Trestného zákona posúdenie podľa novšieho zákona by
nebolo pre páchateľa priaznivejšie. Skutkové znaky podstaty tohto deliktu sú
v obidvoch zákonných normách vlastne totožné, a preto do úvahy prichádza záver
vyvoditeľný zo sankcie, teda z trestu, ktorý sa páchateľovi ukladá. Pri posudzovaní
skutku ad 1/ ako trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného
zákona je sankciou trest odňatia slobody na päť rokov až dvanásť rokov, pri použití
(novšieho) Tr. zák. je však sankciou trest odňatia slobody na sedem rokov až
dvanásť rokov (§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., na základe § 138 písm. a/
Tr. zák.).
Skutok ad 2/ bol správne právne kvalifikovaný ako obvineného zločin lúpeže
podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., teda podľa zákonnej normy účinnej v dobe jeho
spáchania, lebo iné právne posúdenie neprichádza do úvahy.
Páchateľovi obidvoch deliktov sa za ne ukladá jeden úhrnný trest odňatia
slobody a je potrebné rezultovať, či sa aplikuje ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného
zákona alebo § 41 ods. 2 Tr. zák. Princípy ukladania úhrnného trestu za najmenej
dva úmyselné delikty spáchané každý samostatným konaním stanovené obidvomi
zákonmi sú vo svojom základe podobné, ale ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného
zákona je pre páchateľa predsa len priaznivejšie.
V zmysle obidvoch zákonných úprav (§ 35 ods. 1 Trestného zákona, resp.
§ 41 ods. 1 Tr. zák.) úhrnný trest vo všeobecnosti sa ukladá za najmenej dva delikty
spáchané obvineným; k jeho sprísneniu prichádza pri sankcionovaní páchateľa
minimálne dvoch úmyselných deliktov, ktorých znaky skutkových podstát boli
naplnené samostatnými skutkami. Podľa § 35 ods. 2 (predchádzajúceho) Trestného
zákona žiadny z úmyselných trestných činov, za ktorý má byť uložený úhrnný trest,
nie je špecifikovaný; môže ním byť teda každý úmyselný delikt. Podľa § 41 ods. 2
(novšieho) Tr. zák. jeden z týchto úmyselných trestných však musí byť zločinom,
teda trestným činom s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov
odňatia slobody (§ 11 ods. 1 Tr. zák.); z tohto pohľadu je aplikácia ustanovenia § 41
ods. 2 Tr. zák. pre páchateľa nepriaznivejšia v porovnaní s úpravou vyjadrenou
v ustanovení § 35 ods. 2 Trestného zákona.
6
Úhrnný trest totiž predstavuje pre páchateľa najmenej dvoch trestných činov
určitý legálny bonus, lebo za viaceré delikty (ak sú splnené aj ďalšie podmienky)
je sankcionovaný len jedným trestom (z hľadiska jeho druhu), aj keď v rámci trestnej
sadzby stanovenej za trestný čin najprísnejšie z nich trestný. Ak teda príde
k ukladaniu úhrnného trestu za úmyselný trestný čin právne kvalifikovaný podľa
(predchádzajúceho) Trestného zákona a za úmyselný delikt posúdený podľa
(novšieho) Tr. zák., pre páchateľa je priaznivejšie použitie § 35 ods. 2 Trestného
zákona, lebo režim úhrnného trestu sa vzťahuje na viac deliktov v porovnaní
s novšou právnou úpravou.
V rozhodovanej veci krajský súd dospel k opačnému právnemu názoru,
ale svoje stanovisko nepodložil argumentmi a právnou úvahou v smere
už naznačenom.
Krajský súd však na druhej strane, aj keď aplikoval pri rozhodovaní o úhrnnom
treste zákonné ustanovenie pre obvineného nepriaznivejšie, paradoxne tohto
nelegálne zvýhodnil v otázke výšky trestu samotného. Tento súd totiž nevzal
do úvahy, že podľa zásad vyjadrených v ustanovení § 41 ods. 1 Tr. zák. (zhodne aj
v ustanovení § 35 ods. 1 Trestného zákona) úhrnný trest sa ukladá za viac deliktov
podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie
z nich trestný; krajský súd toto ustanovenie (novšieho) Tr. zák. vôbec neaplikoval,
resp. ani totožné ustanovenie (predchádzajúceho) Trestného zákona.
Táto základná sankcia sa potom pri trestaní za viaceré úmyselné delikty
spáchané viacerými skutkami modifikuje podľa princípov tiež zhodne vyjadrených
ako v ustanovení § 35 ods. 2 Trestného zákona, tak aj v ustanovení § 41 ods. 2
Tr. zák.
Krajský súd v posudzovanej veci pri rozhodovaní o úhrnnom treste
za základnú sankciu považoval trest určený pri jednom z trestných činov spáchaných
obvineným, teda pri zločine lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. (trest odňatia slobody
na tri roky až osem rokov), hoci prísnejší je trest za ďalší trestný čin lúpeže spáchaný
obvineným, ktorý je určený v ustanovení § 234 ods. 2 Trestného zákona (trest
odňatia slobody na päť rokov až dvanásť rokov). Krajský súd potom základ tejto
7
miernejšej sankcie modifikoval jej sprísnením podľa zásad vyjadrených v ustanovení
§ 41 ods. 2 Tr. zák.; legálne však podľa týchto zásad (použijúc ale ustanovenie § 35
ods. 2 Trestného zákona) mal postupovať modifikovaním sankcie stanovenej v § 234
ods. 2 Trestného zákona.
Najvyšší súd na margo výroku napadnutého rozsudku poznamenáva,
že pri aplikácii (predchádzajúceho) trestnoprávneho kódexu už neprichádzalo
do úvahy rozhodovanie aj s prihliadnutím na priťažujúce okolnosti a o ich vplyve
na trestnú sadzbu (v posudzovanej veci ustanovenia § 37 ods. 1 písm. f/, písm. h/,
§ 38 ods. 4 Tr. zák.), lebo Trestný zákon podobný právny inštitút neupravoval.
Aj pri rozhodovaní podľa teraz účinného trestného kódexu však aplikácia týchto
ustanovení (pri ukladaní úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák.) je nadbytočná,
lebo dôsledkom prevahy priťažujúcich okolností je zvýšenie hornej hranice
(základnej) trestnej sadzby o jednu tretinu, čo sa však dosiahne už pri stanovení
trestu úhrnného za viac úmyselných deliktov podľa spomenutého zákonného
ustanovenia.
Generálny prokurátor v dovolaní vyslovil názor, že sankcia, ktorou bolo
potrebné postihnúť obvineného E. M., je určená v základe ustanovením § 234 ods. 2
Trestného zákona a po jej modifikovaní podľa zásad uvedených v § 35 ods. 2
Trestného zákona mala predstavovať trest odňatia slobody na desať rokov
až pätnásť rokov (resp. až šestnásť rokov, čomu však bráni druhá veta ustanovenia
§ 35 ods. 2 Trestného zákona).
Najvyšší súd k tejto otázke poznamenáva, že podľa § 38 ods. 8 (novšieho)
Tr. zák. základom na zvýšenie alebo zníženie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou
a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby.
Ide o novú koncepciu a kodifikáciu právneho inštitútu všeobecného
charakteru, čo vyplýva jednak z formulácie tejto úpravy ako v základe samostatného
pravidla a jednak z jej legislatívneho včlenenia do relatívne samostatnej časti zákona
(text za bodkočiarkou); jeho viazanie len na ustanovenie § 38 ods. 5 až 6 Tr. zák.
nemá dostatočnú oporu v legislatívnom vyjadrení.
8
Predchádzajúci Trestný zákon takú úpravu neobsahoval a súdna prax
zvyčajne postupovala nie celkom logicky, lebo príslušné zvýšenie trestnej sadzby
sa odvíjalo len od hornej hranice zákonom stanoveného príslušného trestu, pričom
sa vôbec nebral ohľad na taktiež zákonom stanovenú dolnú hranicu príslušnej
sankcie. Najvyšší súd sa preto kloní k rezultátu o podstatne väčšej logike úpravy
predmetného právneho inštitútu teraz účinným trestným kódexom, ktorá sa javí
ako spravodlivé riešenie situácie.
Vzhľadom na absenciu príslušnej právnej úpravy v predchádzajúcom
Trestnom zákone v tomto smere, spomínanú nelogickosť a tým aj určitú relatívnu
nevyváženosť pôvodnej praxe by bolo v rozpore so zámerom a duchom teraz
účinného zákona neaplikovať predmetný právny inštitút v otázke zvyšovania
či znižovania trestnej sadzby (ako rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom
ustanovenej trestnej sadzby) aj v prípadoch posudzovania vecí ešte podľa
predchádzajúceho Trestného zákona. Ide o výklad v podstate v zmysle zásady
in dubio pro reo, teda riešenie pre páchateľa deliktu priaznivejšie; typické vyjadrenie
tohto princípu predstavujú ustanovenia § 16 ods. 1 Trestného zákona a § 2 ods. 1
Tr. zák.
Túto sentenciu nie je možné brať izolovane ako miešanie dvoch právnych
inštitútov rozdielne upravených v právnych normách účinných postupne po sebe,
a to najmä z dôvodu absencie jasnej úpravy danej otázky v (predchádzajúcom)
Trestnom zákone. Legálne bonusy v prospech páchateľa deliktu boli a sú vyjadrené
prakticky vo všetkých novších trestných kódexoch účinných na území Slovenska.
Ako na paralelu je možné poukázať na postup prijatý judikatúrou v otázke
posudzovania výšky škody; táto sa odvodzovala z aktuálnej minimálnej mzdy
určovanej a tiež menenej všeobecne záväzným právnym predpisom v rôznych
časových intervaloch v závislosti od hospodárskeho stavu v štáte, pričom pojem
škoda predstavoval kvalifikačný moment najmä pri deliktoch ekonomického
charakteru. Rozsudkami sa pojem škoda a najmä jej výška posudzovala z hľadiska
minimálnej mzdy platnej v dobe rozhodovania súdov, bez ohľadu na naplnenie tohto
pojmu podľa kritérií v dobe spáchania deliktu (minimálna mzda určená na dobu
9
rozhodovania súdov mala fakticky prednosť pred takou mzdou platnou v dobe
spáchania deliktu).
Tento plne akceptovaný modus bol vyvolaný judikatúrou, a preto podobný
postup je prijateľný aj v otázke zvyšovania či znižovania trestnej sadzby v prípadoch
predpokladaných ešte (predchádzajúcim) Trestným zákonom, ak sa o tejto otázke
rozhoduje v súčasnosti, za účinnosti novšieho trestného kódexu, ktorý v ustanovení
§ 38 ods. 8 (Tr. zák.) jasne formuloval riešenie predmetnej otázky.
Krajský súd v rozhodovanej veci teda vzhľadom na už uvedené okolnosti mal
vychádzať zo záveru, že obvinený E. M. bude potrestaný zo základu stanoveného
v § 234 ods. 2 Trestného zákona (trest odňatia slobody na päť rokov, teda šesťdesiat
mesiacov, až dvanásť rokov, teda stoštyridsaťštyri mesiacov), zvýšeného o jednu
tretinu, trestom uloženým v hornej polovici takto upravenej trestnej sadzby (§ 35
ods. 2 Trestného zákona). Jedna tretina z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou
zákonom ustanovenej trestnej sadzby v rozhodovanej veci predstavuje trest odňatia
slobody na dvadsaťosem mesiacov. Medze upravenej trestnej sadzby sú potom trest
odňatia slobody od šesťdesiat mesiacov, teda päť rokov, do stosedemdesiatdva
mesiacov, teda štrnásť rokov a štyri mesiace; polovicou tejto sadzby je trest odňatia
slobody na stošestnásť mesiacov, teda na deväť rokov a osem mesiacov,
čo predstavuje vlastne dolnú hranicu upravenej trestnej sadzby, podľa ktorej mal byť
obvinenému E. M. uložený trest odňatia slobody.
Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd uložil obvinenému trest mimo
zákonom ustanovenej trestnej sadzby, v dôsledku čoho Najvyšší súd akceptoval
dôvod podaného dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por. Dovolací súd potom
podľa § 386 ods. 1 Tr. por. vyslovil porušenie zákona napadnutým rozsudkom
krajského súdu v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák. pre jeho nesprávnu aplikáciu,
odtrhnutú od ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák., ktoré nebolo vôbec vzaté do úvahy.
Najvyšší súd podľa § 386 ods. 2 Tr. por. preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zrušil, ako aj do úvahy prichádzajúce nadväzujúce rozhodnutia, a podľa
§ 388 ods. 1 Tr. por. tomuto súdu druhej inštancie prikázal vec v potrebnom rozsahu
prerokovať a rozhodnúť.
10
Na obvinenom E. M. sa v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody uložený
mu pôvodným rozsudkom krajského súdu. Dovolací súd tento napadnutý rozsudok
(incl. jeho výrok o treste) zrušil, na obvinenom sa preto prestal vykonávať uložený
trest odňatia slobody, lebo zanikol existovať jeho právny titul; v zmysle § 380 ods. 2
Tr. por. bolo potom potrebné rozhodnúť o ďalšom trvaní obmedzenia osobnej
slobody obvineného. Najvyšší súd dospel k záveru, že u tohto aj v súčasnosti
existujú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Opakovanie trestných
činov, z ktorých bol obvinený uznaný za vinného, ako aj v zásade rovnaký spôsob ich
spáchania (modus operandi) predstavujú konkrétne fakty zároveň vyjadrujúce
dôvodnú obavu, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, a preto Najvyšší
súd rozhodol o väzbe obvineného E. M. od 16. apríla 2008.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný
V Bratislave 16. apríla 2008
JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: