Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tdo/44/2007

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu

JUDr. Milana Lipovského a členov sudcov JUDr. Jána Mihala a JUDr. Jany Serbovej

na verejnom zasadnutí v Bratislave 16. apríla 2008 v trestnej veci obvineného E. M.

pre trestný čin lúpeže podľa v znení neskorších predpisov

() a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod spisovou

značnou (sp. zn.) , o dovolaní, ktoré podal generálny prokurátor Slovenskej

republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2007, sp. zn.

, podľa § 371 ods. 1 písm. h/, § 386 ods. 1, ods. 2 a § 388 ods. 1

v znení neskorších predpisov takto

rozhodol:

I.

Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 30. januára 2007, sp. zn. ,

bol porušený zákon v ustanovení v znení

neskorších predpisov ().

Tento rozsudok krajského súdu sa zrušuje.

2

Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia na zrušený rozsudok obsahovo

nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu

znovu prerokoval a rozhodol.

II.

Podľa , z dôvodov uvedených v

, obvinený E. M., nar. X., bytom v Z., ul. V., teraz v Ústave na výkon väzby

v Bratislave, sa berie do väzby dňom 16. apríla 2007.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 27. novembra 2006, sp. zn.

, obvinený E. M. bol uznaný za vinného zo spáchania

trestného činu lúpeže podľa ,

(ad 1) a

zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. ( ad 2)

v podstate na tom skutkovom základe, že

1/ v Bratislave 26. mája 2005 okolo 7.50 hod. v autobuse miestnej hromadnej

dopravy vyhrážajúc sa zabitím žiadal od J. B. jeho retiazku; po vystúpení z autobusu

pod vplyvom predchádzajúcich hrozieb J. B. mu retiazku chcel vydať a odopínal ju,

E. M. však vtedy sa neúspešne pokúsil z vrecka jeho odevu mu vybrať mobilný

telefón, ale keď tento prístroj vzal do ruky J. B., E. M. jednak sa pokúsil mu tento

vytrhnúť z ruky a jednak následne sa vyhrážal dopichaním s nožom, ktorý vytiahol

zo svojho oblečenia, a preto J. D. mu telefón vydal a s ním E. M. utiekol; odcudzením

telefónneho prístroja bola J. B. spôsobená škoda 8 735 Sk;

3

2/ v B. 24. januára 2006 okolo 12.00 hod. na zastávke miestnej hromadnej

dopravy D. B., telefonujúcu z mobilného telefónu, chytil za kabát, udieral ju

po ramenách a hrudníku, s vyhrážkami žiadal od nej tento telefón a napriek obrane

tejto ho vytrhol z ruky, zhodil ju na zem a utiekol, čím D. B. spôsobil malé zranenie

na prste ruky a odcudzením aparátu jej spôsobil škodu 5 729 Sk.

Okresný súd rozsudkom podľa , s použitím

toho , obvinenému E. M. uložil úhrnný trest odňatia

slobody na desať rokov, na výkon ktorého tohto podľa § 39a ods. 2 písm. c/

zaradil do tretej nápravnovýchovnej skupiny; podľa

písm. c/ Tr. zák. obvinenému uložil tiež ambulantné protitoxikomanické ochranné

liečenie a podľa odkázal poškodenú D. B. s jej

nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Krajský súd v Bratislave (na báze odvolania prokurátora a obvineného proti

uvedenému rozhodnutiu okresného súdu) rozsudkom z 30. januára 2007, sp. zn.

, podľa , zrušil rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku o treste a zaradení do nápravnovýchovnej skupiny a na základe

sám vo veci rozhodol tak, že (v ďalších výrokoch ponechajúc

pôvodný rozsudok nezmenený) podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 2,

§ 38 ods. 4 a § 37 písm. f/, písm. h/ Tr. zák., obvinenému uložil trest odňatia slobody

na osem rokov, na výkon ktorého tohto podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil

do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tak, že pri ukladaní trestu

je pre obvineného priaznivejšie režim úhrnného trestu vytvoriť podľa ustanovenia

§ 41 ods. 2 Tr. zák., teda novšej hmotnoprávnej trestnej normy účinnej

od 1. januára 2006; z trestnej sadzby za zločin lúpeže stanovenej v § 188 ods. 1

Tr. zák. podľa zásad vyjadrených v § 41 ods. 2 Tr. zák. vyvodil minimálny trest

pre obvineného E. M. a v takto vytvorenom rozmedzí aj uložil trest.

Generálny prokurátor proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie, ktoré

oprel o ustanovenie , teda že trest bol obvinenému

uložený mimo zákonom stanovenej trestnej sadzby, pod jej minimálnu hranicu,

4

a preto mimoriadny opravný prostriedok podal v neprospech obvineného. Prokurátor

sa domáhal, aby Najvyšší súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom bol porušený

zákon v ustanoveniach , a , ,

ďalej aby zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a tomuto prikázal vec

v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.

Dovolateľ vyslovil názor, že trest mal byť obvinenému uložený podľa trestnej

sadzby stanovenej v (upravenej podľa zásad

vyjadrených v tohto ) v minimálnej výmere desať rokov

odňatia slobody.

Obvinený navrhol dovolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) primárne konštatoval,

že dovolanie je prípustné ( ), že bolo podané oprávnenou osobou

( ) predpísaným postupom a v stanovenej lehote (

ods. 1, ods. 2 ), že boli splnené aj jeho ďalšie podmienky (,

) a že existuje jeho dôvod podľa ; na verejnom

zasadnutí potom preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého

rozsudku, ako aj konanie tomuto predchádzajúce, pričom dospel k záveru,

že dovolanie je dôvodné.

Je potrebné konštatovať, že vzhľadom na časový odstup medzi jednotlivými

posudzovanými skutkami obvineného E. M. je legálne ich posúdenie ako dvoch

samostatných trestných činov. Právny problém vznikol z toho, že medzi jednotlivými

deliktami obvineného nadobudol účinnosť novší trestný kódex (Tr. zák.), ktorý

jednoznačne nerieši všetky do úvahy prichádzajúce právne pomery a tieto

je potrebné vyjasniť porovnaním obidvoch zákonných noriem najmä z hľadiska

aplikácie zákona pre obvineného priaznivejšieho, ako to vyžaduje ustanovenie § 16

ods. 1 a Tr. zák.

Skutok ad 1/ vykazuje znaky lúpeže spáchanej obvineným E. M. so zbraňou

a bol správne právne kvalifikovaný ako trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2

písm. b/ účinného v dobe spáchania deliktu, lebo vzhľadom

5

na ustanovenie posúdenie podľa novšieho zákona by

nebolo pre páchateľa priaznivejšie. Skutkové znaky podstaty tohto deliktu sú

v obidvoch zákonných normách vlastne totožné, a preto do úvahy prichádza záver

vyvoditeľný zo sankcie, teda z trestu, ktorý sa páchateľovi ukladá. Pri posudzovaní

skutku ad 1/ ako trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Trestného

zákona je sankciou trest odňatia slobody na päť rokov až dvanásť rokov, pri použití

(novšieho) Tr. zák. je však sankciou trest odňatia slobody na sedem rokov až

dvanásť rokov (§ 188 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., na základe § 138 písm. a/

Tr. zák.).

Skutok ad 2/ bol správne právne kvalifikovaný ako obvineného zločin lúpeže

podľa § 188 ods. 1 Tr. zák., teda podľa zákonnej normy účinnej v dobe jeho

spáchania, lebo iné právne posúdenie neprichádza do úvahy.

Páchateľovi obidvoch deliktov sa za ne ukladá jeden úhrnný trest odňatia

slobody a je potrebné rezultovať, či sa aplikuje ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného

zákona alebo § 41 ods. 2 Tr. zák. Princípy ukladania úhrnného trestu za najmenej

dva úmyselné delikty spáchané každý samostatným konaním stanovené obidvomi

zákonmi sú vo svojom základe podobné, ale ustanovenie § 35 ods. 2 Trestného

zákona je pre páchateľa predsa len priaznivejšie.

V zmysle obidvoch zákonných úprav ( , resp.

§ 41 ods. 1 Tr. zák.) úhrnný trest vo všeobecnosti sa ukladá za najmenej dva delikty

spáchané obvineným; k jeho sprísneniu prichádza pri sankcionovaní páchateľa

minimálne dvoch úmyselných deliktov, ktorých znaky skutkových podstát boli

naplnené samostatnými skutkami. Podľa § 35 ods. 2 (predchádzajúceho) Trestného

zákona žiadny z úmyselných trestných činov, za ktorý má byť uložený úhrnný trest,

nie je špecifikovaný; môže ním byť teda každý úmyselný delikt. Podľa § 41 ods. 2

(novšieho) Tr. zák. jeden z týchto úmyselných trestných však musí byť zločinom,

teda trestným činom s hornou hranicou trestnej sadzby prevyšujúcou päť rokov

odňatia slobody (§ 11 ods. 1 Tr. zák.); z tohto pohľadu je aplikácia ustanovenia § 41

ods. 2 Tr. zák. pre páchateľa nepriaznivejšia v porovnaní s úpravou vyjadrenou

v ustanovení .

6

Úhrnný trest totiž predstavuje pre páchateľa najmenej dvoch trestných činov

určitý legálny bonus, lebo za viaceré delikty (ak sú splnené aj ďalšie podmienky)

je sankcionovaný len jedným trestom (z hľadiska jeho druhu), aj keď v rámci trestnej

sadzby stanovenej za trestný čin najprísnejšie z nich trestný. Ak teda príde

k ukladaniu úhrnného trestu za úmyselný trestný čin právne kvalifikovaný podľa

(predchádzajúceho) a za úmyselný delikt posúdený podľa

(novšieho) Tr. zák., pre páchateľa je priaznivejšie použitie § 35 ods. 2 Trestného

zákona, lebo režim úhrnného trestu sa vzťahuje na viac deliktov v porovnaní

s novšou právnou úpravou.

V rozhodovanej veci krajský súd dospel k opačnému právnemu názoru,

ale svoje stanovisko nepodložil argumentmi a právnou úvahou v smere

už naznačenom.

Krajský súd však na druhej strane, aj keď aplikoval pri rozhodovaní o úhrnnom

treste zákonné ustanovenie pre obvineného nepriaznivejšie, paradoxne tohto

nelegálne zvýhodnil v otázke výšky trestu samotného. Tento súd totiž nevzal

do úvahy, že podľa zásad vyjadrených v ustanovení § 41 ods. 1 Tr. zák. (zhodne aj

v ustanovení ) úhrnný trest sa ukladá za viac deliktov

podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin najprísnejšie

z nich trestný; krajský súd toto ustanovenie (novšieho) Tr. zák. vôbec neaplikoval,

resp. ani totožné ustanovenie (predchádzajúceho) .

Táto základná sankcia sa potom pri trestaní za viaceré úmyselné delikty

spáchané viacerými skutkami modifikuje podľa princípov tiež zhodne vyjadrených

ako v ustanovení , tak aj v ustanovení

Tr. zák.

Krajský súd v posudzovanej veci pri rozhodovaní o úhrnnom treste

za základnú sankciu považoval trest určený pri jednom z trestných činov spáchaných

obvineným, teda pri zločine lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. (trest odňatia slobody

na tri roky až osem rokov), hoci prísnejší je trest za ďalší trestný čin lúpeže spáchaný

obvineným, ktorý je určený v ustanovení (trest

odňatia slobody na päť rokov až dvanásť rokov). Krajský súd potom základ tejto

7

miernejšej sankcie modifikoval jej sprísnením podľa zásad vyjadrených v ustanovení

§ 41 ods. 2 Tr. zák.; legálne však podľa týchto zásad (použijúc ale ustanovenie § 35

ods. 2 ) mal postupovať modifikovaním sankcie stanovenej v

ods. 2 .

Najvyšší súd na margo výroku napadnutého rozsudku poznamenáva,

že pri aplikácii (predchádzajúceho) trestnoprávneho kódexu už neprichádzalo

do úvahy rozhodovanie aj s prihliadnutím na priťažujúce okolnosti a o ich vplyve

na trestnú sadzbu (v posudzovanej veci ustanovenia § 37 ods. 1 písm. f/, písm. h/,

Tr. zák.), lebo podobný právny inštitút neupravoval.

Aj pri rozhodovaní podľa teraz účinného trestného kódexu však aplikácia týchto

ustanovení (pri ukladaní úhrnného trestu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák.) je nadbytočná,

lebo dôsledkom prevahy priťažujúcich okolností je zvýšenie hornej hranice

(základnej) trestnej sadzby o jednu tretinu, čo sa však dosiahne už pri stanovení

trestu úhrnného za viac úmyselných deliktov podľa spomenutého zákonného

ustanovenia.

Generálny prokurátor v dovolaní vyslovil názor, že sankcia, ktorou bolo

potrebné postihnúť obvineného E. M., je určená v základe ustanovením § 234 ods. 2

a po jej modifikovaní podľa zásad uvedených v

mala predstavovať trest odňatia slobody na desať rokov

až pätnásť rokov (resp. až šestnásť rokov, čomu však bráni druhá veta ustanovenia

).

Najvyšší súd k tejto otázke poznamenáva, že podľa § 38 ods. 8 (novšieho)

Tr. zák. základom na zvýšenie alebo zníženie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou

a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej sadzby.

Ide o novú koncepciu a kodifikáciu právneho inštitútu všeobecného

charakteru, čo vyplýva jednak z formulácie tejto úpravy ako v základe samostatného

pravidla a jednak z jej legislatívneho včlenenia do relatívne samostatnej časti zákona

(text za bodkočiarkou); jeho viazanie len na ustanovenie § 38 ods. 5 až 6 Tr. zák.

nemá dostatočnú oporu v legislatívnom vyjadrení.

8

Predchádzajúci takú úpravu neobsahoval a súdna prax

zvyčajne postupovala nie celkom logicky, lebo príslušné zvýšenie trestnej sadzby

sa odvíjalo len od hornej hranice zákonom stanoveného príslušného trestu, pričom

sa vôbec nebral ohľad na taktiež zákonom stanovenú dolnú hranicu príslušnej

sankcie. Najvyšší súd sa preto kloní k rezultátu o podstatne väčšej logike úpravy

predmetného právneho inštitútu teraz účinným trestným kódexom, ktorá sa javí

ako spravodlivé riešenie situácie.

Vzhľadom na absenciu príslušnej právnej úpravy v predchádzajúcom

v tomto smere, spomínanú nelogickosť a tým aj určitú relatívnu

nevyváženosť pôvodnej praxe by bolo v rozpore so zámerom a duchom teraz

účinného zákona neaplikovať predmetný právny inštitút v otázke zvyšovania

či znižovania trestnej sadzby (ako rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom

ustanovenej trestnej sadzby) aj v prípadoch posudzovania vecí ešte podľa

predchádzajúceho . Ide o výklad v podstate v zmysle zásady

in dubio pro reo, teda riešenie pre páchateľa deliktu priaznivejšie; typické vyjadrenie

tohto princípu predstavujú ustanovenia a

Tr. zák.

Túto sentenciu nie je možné brať izolovane ako miešanie dvoch právnych

inštitútov rozdielne upravených v právnych normách účinných postupne po sebe,

a to najmä z dôvodu absencie jasnej úpravy danej otázky v (predchádzajúcom)

. Legálne bonusy v prospech páchateľa deliktu boli a sú vyjadrené

prakticky vo všetkých novších trestných kódexoch účinných na území Slovenska.

Ako na paralelu je možné poukázať na postup prijatý judikatúrou v otázke

posudzovania výšky škody; táto sa odvodzovala z aktuálnej minimálnej mzdy

určovanej a tiež menenej všeobecne záväzným právnym predpisom v rôznych

časových intervaloch v závislosti od hospodárskeho stavu v štáte, pričom pojem

škoda predstavoval kvalifikačný moment najmä pri deliktoch ekonomického

charakteru. Rozsudkami sa pojem škoda a najmä jej výška posudzovala z hľadiska

minimálnej mzdy platnej v dobe rozhodovania súdov, bez ohľadu na naplnenie tohto

pojmu podľa kritérií v dobe spáchania deliktu (minimálna mzda určená na dobu

9

rozhodovania súdov mala fakticky prednosť pred takou mzdou platnou v dobe

spáchania deliktu).

Tento plne akceptovaný modus bol vyvolaný judikatúrou, a preto podobný

postup je prijateľný aj v otázke zvyšovania či znižovania trestnej sadzby v prípadoch

predpokladaných ešte (predchádzajúcim) , ak sa o tejto otázke

rozhoduje v súčasnosti, za účinnosti novšieho trestného kódexu, ktorý v ustanovení

§ 38 ods. 8 (Tr. zák.) jasne formuloval riešenie predmetnej otázky.

Krajský súd v rozhodovanej veci teda vzhľadom na už uvedené okolnosti mal

vychádzať zo záveru, že obvinený E. M. bude potrestaný zo základu stanoveného

v (trest odňatia slobody na päť rokov, teda šesťdesiat

mesiacov, až dvanásť rokov, teda stoštyridsaťštyri mesiacov), zvýšeného o jednu

tretinu, trestom uloženým v hornej polovici takto upravenej trestnej sadzby (§ 35

ods. 2 ). Jedna tretina z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou

zákonom ustanovenej trestnej sadzby v rozhodovanej veci predstavuje trest odňatia

slobody na dvadsaťosem mesiacov. Medze upravenej trestnej sadzby sú potom trest

odňatia slobody od šesťdesiat mesiacov, teda päť rokov, do stosedemdesiatdva

mesiacov, teda štrnásť rokov a štyri mesiace; polovicou tejto sadzby je trest odňatia

slobody na stošestnásť mesiacov, teda na deväť rokov a osem mesiacov,

čo predstavuje vlastne dolnú hranicu upravenej trestnej sadzby, podľa ktorej mal byť

obvinenému E. M. uložený trest odňatia slobody.

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd uložil obvinenému trest mimo

zákonom ustanovenej trestnej sadzby, v dôsledku čoho Najvyšší súd akceptoval

dôvod podaného dovolania podľa Dovolací súd potom

podľa vyslovil porušenie zákona napadnutým rozsudkom

krajského súdu v ustanovení § 41 ods. 2 Tr. zák. pre jeho nesprávnu aplikáciu,

odtrhnutú od ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zák., ktoré nebolo vôbec vzaté do úvahy.

Najvyšší súd podľa preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Bratislave zrušil, ako aj do úvahy prichádzajúce nadväzujúce rozhodnutia, a podľa

tomuto súdu druhej inštancie prikázal vec v potrebnom rozsahu

prerokovať a rozhodnúť.

10

Na obvinenom E. M. sa v súčasnosti vykonáva trest odňatia slobody uložený

mu pôvodným rozsudkom krajského súdu. Dovolací súd tento napadnutý rozsudok

(incl. jeho výrok o treste) zrušil, na obvinenom sa preto prestal vykonávať uložený

trest odňatia slobody, lebo zanikol existovať jeho právny titul; v zmysle § 380 ods. 2

bolo potom potrebné rozhodnúť o ďalšom trvaní obmedzenia osobnej

slobody obvineného. Najvyšší súd dospel k záveru, že u tohto aj v súčasnosti

existujú dôvody väzby podľa Opakovanie trestných

činov, z ktorých bol obvinený uznaný za vinného, ako aj v zásade rovnaký spôsob ich

spáchania (modus operandi) predstavujú konkrétne fakty zároveň vyjadrujúce

dôvodnú obavu, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, a preto Najvyšší

súd rozhodol o väzbe obvineného E. M. od 16. apríla 2008.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný

V Bratislave 16. apríla 2008

JUDr. Milan L i p o v s k ý , v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: