Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sžso/55/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky 7

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Eleny Závadskej a členiek senátu JUDr. Marianny Reiffovej a JUDr. Aleny

Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa Š. L., bytom v K., proti odporkyni

Sociálnej poisťovni, ústrediu v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, o zvýšenie

úrazovej renty, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

z 18. júna 2007, č. k. – 37, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

z 18. júna 2007, č. k. – 37, p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 18. júna 2007, č. k. –

37, potvrdil rozhodnutie odporkyne z 23. januára 2007 č. X., ktorým nevyhovela

návrhu navrhovateľa na nové určenie výšky úrazovej renty za obdobie od 1.

januára 2004 do 1. júla 2006 lebo ho považoval za vecne správne. Poukázal na

skutočnosť, že nárok navrhovateľa na náhradu straty na zárobku vznikol pred

účinnosťou o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), a preto odporca nemal právomoc

rozhodovať o výške náhrady za stratu na zárobku za obdobie do 31. decembra 2003.

27

Pokiaľ navrhovateľ žiadal, aby mu bola priznaná úrazová renta zvýšená o sumu

2 935 Sk predstavujúcu priemerný mesačný zárobok, ktorý dosahoval v čase

do 30. novembra 1999 (teda pred jeho nezamestnanosťou), krajský súd uviedol, že

jeho námietku nebolo možné zohľadniť pri určení náhrady na strate na zárobku, lebo

nenastala v dôsledku pracovného úrazu, ale v dôsledku straty pracovnej príležitosti,

ktorá nebola v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom.

Napokon krajský súd konštatoval, že pokiaľ navrhovateľ namietal výšku

pôvodne priznanej úrazovej renty, o takomto jeho nároku bol oprávnený rozhodnúť

súd v konaní v občianskoprávnych veciach.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonom stanovenej lehote

odvolanie navrhovateľ. Zdôraznil, že do 31. decembra 2003 mu bola náhrada za

stratu na zárobku po skončení dočasnej práceneschopnosti doplácaná do sumy

17 510 Sk, t. j. do sumy priemerného brutto zárobku, a preto od 1. januára 2004

mu mala byť vyplácaná transformovaná úrazová renta vo výške 12 668 Sk, čo je

rozdiel medzi sumou priemerného brutto zárobku 17 510 Sk a čiastočným

invalidným dôchodkom, ktorý navrhovateľ poberal vo výške 4 583 Sk. Podľa jeho

názoru, úrazová renta, ktorá mu bola od 1. januára 2004 vyplácaná vo výške

8 523 Sk bola určená v nižšej sume, ako mu v skutočnosti patrila. Tým, že

krajský súd potvrdil rozhodnutie odporkyne, v ktorom nebolo rešpektované

znenie § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, bola podľa názoru

navrhovateľa porušená zásada rovnakého zaobchádzania. Žiadal preto, aby

odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie odporkyne

zruší, lebo mu patrí úrazová renta od 1. januára vo výške 12 668 Sk mesačne,

zvýšená o príslušné percento od 1. januára 2005 vo výške 13 625 Sk mesačne,

od 1. júla 2005 vo výške 14 646 Sk mesačne a od 1. júla 2006 vo výške

15 518 Sk mesačne. Súčasne žiadal, aby súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu

náhradu škody vo výške 142 396 Sk. V doplňujúcom vyjadrení z 8. októbra

2007 sa domáhal pri novom výpočte úrazovej renty zníženia základu dane aj

o 1 400 Sk z titulu vyživovaného dieťaťa.

Odporkyňa žiadala rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť

37

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací /§ 250s v spojení

s a / preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nemožno vyhovieť.

Zo spisov vyplýva, že navrhovateľ utrpel 25. februára 1994 pracovný úraz,

v dôsledku ktorého mu bola ku dňu 31. decembra 2003 vyplácaná náhrada za stratu

na zárobku po skončení práceneschopnosti vo výške 8 523 Sk netto.

Uvedená suma predstavovala rozdiel medzi valorizovaným priemerným

hrubým zárobkom 17 510 Sk mesačne, čiastočným invalidným dôchodkom, ktorý bol

navrhovateľovi vyplácaný vo výške 4 842 Sk a priemerným zárobkom, ktorý

naposledy navrhovateľ dosiahol pred skončením pracovného pomeru, k dátumu

30. novembra 1999 vo výške 2 935 Sk, znížený o preddavok na daň vo výške

1 210 Sk.

Podľa § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení náhrada za stratu na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo

čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali

k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú

od 1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra

2003. Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 primerane.

V zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona o sociálnom poistení

odporkyňa začala navrhovateľovi vyplácať uvedenú sumu 8 523 Sk mesačne

od 1. januára 2004 v nezmenenej výške ako úrazovú rentu a v zmysle zákona túto aj

pravidelne valorizovala.

Na základe žiadosti navrhovateľa z 21. septembra 2006 o zmenu výšky

vyplácanej úrazovej renty odporkyňa preskúmala vyžiadané doklady a zistila, že

v dôsledku navrhovateľom neuplatneného zníženia základu dane mu vznikol v roku

2003 na odvedených preddavkoch na daň preplatok. V súvislosti s preukázaným

daňovým preplatkom vykonala prepočet jeho úrazovej renty a vydala napadnuté

rozhodnutie, podľa ktorého má navrhovateľ od 1. januára 2004 nárok na úrazovú

47

rentu vo výške 9 143 Sk mesačne zvýšenú o príslušné percento od 1. januára

2005 na sumu 9 833 Sk mesačne, od 1. júla 2005 na sumu 10 704 Sk mesačne

a od 1. júla 2006 na sumu 11 342 Sk mesačne.

Podľa vyjadrenia navrhovateľa mu odporkyňa doplatok úrazovej renty

v sume 25 544 Sk za obdobie od 1. januára 2004 do 31. decembra 2007 zaplatila.

Napriek navrhovateľom uvádzaným rôznym výpočtom a tvrdeniam

o nedodržaní zásady rovnakého zaobchádzania z odvolania a jeho doplnenia

vyplýva, že sa v odvolacom konaní domáha priznania úrazovej renty vo výške

12 668 Sk brutto od 1. januára 2004. Domáhal sa teda zvýšená renty o náhradu

zárobku, ktorý navrhovateľ dosahoval pred rozviazaním pracovného pomeru ku dňu

30. novembra 1999 (9 733 Sk + 2 935 Sk = 12 668 Sk).

Túto námietku navrhovateľ uplatnil už v konaní pred krajským súdom, ktorý

správne uviedol, že strata v tejto sume nie je a nebola spôsobená pracovným

úrazom, ale stratou pracovnej príležitosti, ktorá nie je v príčinnej súvislosti

s pracovným úrazom a preto nemôže byť pripočítaná k úrazovej rente.

S touto argumentáciou sa plne stotožňuje aj odvolací súd a poukazuje na

ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej:“...

Aj keď zodpovednosť za škodu spôsobenú pracovným úrazom je zodpovednosťou

objektívnou (bez ohľadu na zavinenie), je zamestnávateľ povinný nahradiť len takú

škodu, ktorá poškodenému zamestnancovi vznikla pracovným úrazom, t.j. v príčinnej

súvislosti s pracovným úrazom. Skutočnosť, že poškodený zamestnanec sa nemôže

zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho pracovným úrazom

zníženej pracovnej schopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nie je podľa

názoru dovolacieho súdu spôsobená v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ale

situáciou na trhu práce. Aj keď je zamestnanec pre tento nedostatok bez práce

a jeho sociálne pomery sa v dôsledku toho, že nemá po pracovnom úraze príjem

z vlastnej zárobkovej činnosti, zhoršili, nemožno na tieto okolnosti z hľadiska

odškodnenia pracovného úrazu prihliadnuť, keďže nie sú v príčinnej súvislosti

s pracovným úrazom. Nedostatok vhodných pracovných príležitostí je objektívnou

okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to, či ich pracovná

57

spôsobilosť bola znížená pracovným úrazom alebo z iných príčin. Preto z dôvodu

zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze nemôže byť zamestnancovi nahradená

ujma, spočívajúca v tom, že tento zamestnanec nemôže pre nedostatok vhodných

pracovných miest mať príjem z vlastnej zárobkovej činnosti...„(viď medzi inými

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že odporkyňa mu mala základ dane

znížiť aj o sumu 1 400 Sk na vyživované dieťa, odvolací súd poukazuje na to, že

podľa (ďalej len „OSP“) rozsah v akom

sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na podanie odvolania.

Túto námietku navrhovateľ uplatnil po prvý krát až v podaní zo dňa 8. októbra

2007, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu 19. októbra 2007 a lehota na podanie

odvolania uplynula 7. augusta 2007, odvolací súd pri posudzovaní správnosti

rozhodnutia krajského súdu na túto námietku neprihliadol.

Pokiaľ sa navrhovateľ domnieva, že základ dane by mal byť znížený o ďalšie

položky, odvolací súd ho odkazuje na konanie pred príslušným správcom dane

podľa o daniach z príjmov, resp.

o dani z príjmov.

Na záver odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že napadnutým

rozhodnutím odporkyňa nerozhodovala o určení novej výšky úrazovej renty, podľa

§ 88 a nasl. a § 179 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o sociálnom poistení, ale túto

podľa § 272 ods. 3 zákona o sociálnom poistení prevzala vo výške, v akej

navrhovateľovi patrila do 31. decembra 2003.

O tejto skutočnosti svedčí fakt, že výška náhrady škody za stratu na zárobku

v roku 2003 patriaca navrhovateľovi mesačne brutto aj pôvodne bola totožná

s výškou úrazovej renty priznanej brutto navrhovateľovi od 1. januára 2004.

67

Rozdiel bol vo výške odvádzanej dane, ktorá do 31. decembra 2003 bola

1 210 Sk mesačne a ktorá bola znížená potom, ako v roku 2006 navrhovateľ

dodatočne predložil daňové priznanie za rok 2003.

Napadnutým rozhodnutím odporkyňa určila výšku úrazovej renty ktorá mala

byť navrhovateľovi vyplácaná od 1. januára 2004, z ktorej sa následne počítala aj

výška valorizovanej sumy úrazovej renty od 1. januára 2005, 1. júla 2005

a od 1. júla 2006.

Napriek skutočnosti, že k zvýšeniu pôvodne vyplácanej úrazovej renty

od 1. januára 2004 došlo v dôsledku dodatočného predloženia daňového priznania

navrhovateľom a jej výška brutto sa rovnala výške náhrady straty na zárobku

brutto, vyplácanej do 31. decembra 2003, nemožno poprieť, že uvedeným

rozhodnutím odporkyňa zmenila výšku pôvodne vyplácanej úrazovej renty a práve

táto bola predmetom nespokojnosti navrhovateľa.

Názor, že napadnuté rozhodnutie by sa malo považovať len za rozhodnutie

o valorizácii pôvodnej výšky úrazovej renty, nemá opodstatnenie v samotnom jeho

výroku, a preto je odvolací súd toho názoru, že je daná jeho právomoc na

preskúmanie napadnutého rozhodnutia v celom jeho rozsahu.

Zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení nevyplýva právomoc

súdu v správnom súdnictve rozhodovať o správnosti výpočtu náhrady straty na

zárobku po skončení práceneschopnosti priznanej navrhovateľovi do 31. decembra

2003.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia

krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne

a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami

navrhovateľa.

Skutočnosti, ktorými navrhovateľ v odvolaní spochybňuje predmetné

rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli sčasti

totožné s námietkami, ktoré navrhovateľ namietal už v prvostupňovom konaní

77

a s ktorými sa krajský súd dostatočne vysporiadal a sčasti nesúviseli s predmetom

súdneho prieskumu v tomto konaní (napr. rozhodnutie o náhrade požadovanej

škody), preto na ne odvolací súd neprihliadol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

potvrdil ako vecne správny podľa .

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa

a účastníkom ich náhradu nepriznal, lebo navrhovateľ v odvolacom konaní nebol

úspešný a odporkyni v odvolacom konaní trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 27. marca 2008

JUDr. Elena Závadská, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnost vyhotovenia : Mária Kráľová