Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
3e9/380224.750cda.pdf
PDF · 144.17 KB
No categories available
3Obo/159/2006
Najvyšší súd 3 Obo 159/2006 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky
JUDr. Beaty Miničovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Viery Pepelovej,
v právnej veci navrhovateľa J., zast. JUDr. R., proti odporcovi F., IČO X., zast. JUDr.
Š., o zaplatenie Sk 99 826,- ist. a prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. marca 2006 č. k. 4 Cb 105/2003-82, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 31. marca 2006 č. k. 4 Cb 105/2003-82 p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi 3828 Sk trov odvolacieho konania
na účet jeho právneho zástupcu.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 31.3.2006 č. k. 4 Cb 105/2003-82
rozhodol tak, že návrh zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu
trov konania vo výške Sk 22 993,- na účet právneho zástupcu. Rozsudok odôvodnil
tým, že v konaní bolo nesporne preukázané, že na základe zmlúv o postúpení
pohľadávok sa stal navrhovateľ vlastníkom pohľadávok voči odporcovi. Každá
z týchto pohľadávok predstavuje úrok z omeškania, ktorý vznikol tým, že odporca
hodnotu i výnos dlhopisu vyplatil ich majiteľom nie v lehote do 31.12.2000 (§ 24 ods.
6 zák. č. 92/91 Zb.), ale v priebehu roka 2001, čím sa dostal do omeškania a je preto
povinný zaplatiť úrok z omeškania vo výške 17,6% ročne. Ďalej skonštatoval, že ust.
§ 24 odsek 6, 8 a odsek 11 je potrebné posudzovať vo vzájomných súvislostiach.
V § 24 ods. 6 je stanovená splatnosť dlhopisu, pričom v ods. 11 zákon stanovuje
lehotu, v ktorej je odporca povinný najneskôr splatiť osobám uvedeným v ods. 3 a 9
dlhopis, vrátane jeho výnosu. Keďže odporca splnil svoje záväzky pred uplynutím
lehoty stanovenej v § 24 ods. 11 zák. č. 92/91 Zb. v znení neskorších predpisov,
nemohol sa dostať do omeškania a navrhovateľovi preto nevzniklo právo na vymá-
hané úroky z omeškania, a preto súd návrh zamietol.
Proti rozsudku sa odvolal navrhovateľ a žiadal jeho zmenu z dôvodu, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spočíva v nesprávnom právnom posúdení
veci.
V odvolaní rozsiahlo reagoval aj na predchádzajúce podania odporcu.
Odvolací súd sa však zaoberal len tými dôvodmi odvolania, ktoré súvisia
s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Uviedol, že žalobný návrh, podaný navrhovateľom, rovnako ako aj odpor
podaný odporcom a následné vyjadrenia navrhovateľa k odporu, boli značne
rozsiahle čo do právnej argumentácie týkajúcej sa žalovanej pohľadávky, pričom
všetky uvedené argumenty obsahovali aj množstvo právnych analýz a rozborov
ohľadne platných právnych predpisov (najmä zákona o veľkej privatizácii), ktoré sú
rozhodné pre posúdenie oprávnených nárokov navrhovateľa voči odporcovi, keďže
oprávnenosť žalovanej pohľadávky závisí výlučne od správneho posúdenia,
rozboru a výkladu uvedených právnych predpisov, pričom súdu prvého stupňa
na samotné odôvodnenie svojho rozhodnutia stačil jeden odsek o šiestich
riadkoch, pričom sa ani čiastočne nevysporiadal s právnou argumentáciou
prezentovanou účastníkmi.
Podľa názoru navrhovateľa sa súd neadekvátne vysporiadal s právnou
argumentáciou, ktorú navrhovateľ prezentoval v žalobnom návrhu, ale i v ďalších
vyjadreniach a stanoviskách, keďže neuviedol žiadne reálne dôvody alebo
argumenty, ktoré by vyvrátili výsledky jeho právnych analýz, respektíve by ich
akokoľvek spochybnili, čo v konečnom dôsledku viedlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu zo strany súdu.
Vyslovil názor, že odporca sa dostal do omeškania so splatením menovitých
hodnôt a výnosov z dlhopisov F. tých majiteľov, ktorí svoje nároky na navrhovateľa
postúpili, pretože im ich splatil až po dni splatnosti týchto dlhopisov, ktorým bol 31.
december 2000. Mal za to, že pre určenie, či sa odporca dostal
do omeškania so splnením svojej povinnosti splatiť uvedené dlhopisy F. ich bývalým
majiteľom je rozhodujúci § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu
majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov a nie § 24 ods. 11
citovaného zákona, ako to uvádza odporca a súd v napadnutom rozsudku.
Skutočnosť, že sa odporca dostal do omeškania so splatením menovitých
hodnôt a výnosu z dlhopisov F. ISIN: X. (ďalej len "dlhopisy F."), vydaných odporcom
v zmysle ustanovenia § 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb. odôvodnil poukazom na
§ 24 ods. 4 zákona č. 92/1991 Zb., podľa ktorého dlhopis fondu je zaknihovaný
cenný papier na meno, ktorý oprávňuje majiteľa tohto dlhopisu na výplatu menovitej
hodnoty a výnosu tohto dlhopisu. Výnos tohto dlhopisu sa určuje vo výške
diskontnej sadzby vyhlásenej N. a platnej ku koncu bežného roka z jeho menovitej
hodnoty. Na tieto dlhopisy sa nevzťahuje osobitný zákon.
Z vyššie uvedenej definície dlhopisu F. vyplýva, že ide o zaknihovaný cenný
papier na meno, na ktorý sa však nevzťahuje všeobecná právna úprava, upravujúca
dlhopisy (zákon č. 530/1990 Zb. o dlhopisoch v znení neskorších predpisov).
Zároveň sa ustanovuje, že ide o cenný papier, na ktorý sa viaže výnos, a to
s ročným úročením o výške diskontnej sadzby vyhlásenej N. a platnej ku koncu
bežného roka z jeho menovitej hodnoty.
Keďže doba splatnosti dlhopisov F. bola stanovená na päť rokov odo dňa ich
emisie, celková suma každého dlhopisu F. ku dňu jeho splatnosti predstavovala sumu
14 400,- Sk pozostávajúcu z menovitej hodnoty dlhopisu F. vo výške 10 000,- Sk a
výnosu vo výške 4400,- Sk (5 x 880,- Sk).
Z teoreticko-právneho hľadiska vydanie dlhopisu predstavovalo vznik
synalagmatického právneho vzťahu medzi odporcom a bývalým majiteľom dlhopisu
F. (t.j. právneho vzťahu, z ktorého obom účastníkom právneho vzťahu vznikajú
vzájomné práva a povinnosti), v rámci ktorého vznikol odporcovi ako emitentovi
dlhopisu F. záväzok (povinnosť) zaplatiť majiteľovi dlhopisu F. ku dňu jeho
splatnosti menovitú hodnotu dlhopisu F. a zákonom stanovený výnos, čomu
korešpondoval nárok (pohľadávka) majiteľa dlhopisu F. voči odporcovi na splatenie
menovitej hodnoty dlhopisu F. a zákonom stanoveného výnosu.
Dlhopis F. v teoreticko-právnej rovine teda predstavoval záväzkový vzťah
medzi odporcom ako dlžníkom a majiteľom dlhopisu F. ako veriteľom.
Podľa § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis podľa odseku 4, vrátane jeho
výnosu, je splatný 31. decembra 2000.
Podľa § 24 ods. 11 zákona č. 92/1991 Zb. dlhopis podľa odseku 4, vrátane
jeho výnosu, je fond povinný splatiť osobám uvedeným v odsekoch 3 a 9, a to
najneskôr do konca roka 2001.
Pojem "splatnosť' je veľmi často používaným právnym pojmom, s ktorým sa
môžeme stretnúť jednak vo väčšine platných právnych predpisov Slovenskej
republiky, ale aj v bežnom živote (napríklad pri platení faktúr za elektrinu, telefón,
nájomné a podobne).
Právny pojem "splatnosť" používajú tie najzákladnejšie právne kódexy
Slovenskej republiky, akými sú napríklad zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (§ 151j ods. 3, § 151ma ods. 8, § 151mb ods. 3, § 581,
§ 788 ods. 2 písm. b/, § 801 ods. 1), zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník
v znení neskorších predpisov (§ 330 ods. 1 a 3, § 359, § 360, § 392, § 503 ods. 1
a 2) alebo zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov
(§ 34, § 69 ods. 1 písm. b/, § 129), ale aj iné významné právne predpisy, ako
napríklad zákon č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách
v znení neskorších predpisov (§ 3 ods. 1, § 14 ods. 2, § 123 ods. 1 písm. a/ bod 11.),
zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 4 ods.
5, § 31 ods. 1, § 52 ods. 3), zákon č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov (§ 27 ods. 1 písm. a/, § 27 ods. 8), zákon č. 199/2004 Z.z. Colný zákon
v znení neskorších predpisov (§ 61 ods. 1, § 74 ods. 2), či zákon č. 595/2003 Z.z.
o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (§ 7 ods. 2, § 19 ods. 2 písm. f/ bod 2,
§ 52 ods. 19).
Zákon č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku v znení neskorších predpisov v § 7
ods. 2 dokonca definuje deň splatnosti ako deň, kedy sa má platba vykonať.
Vo všetkých vyššie uvedených právnych predpisoch je právny pojem
"splatnosť" použitý vo význame určenia času, kedy musí byť dlh, respektíve určitý
peňažný záväzok dlžníka, splatený veriteľovi.
Pokiaľ na určenie významu pojmu "splatnosť" použijeme gramaticko-
sémantický výklad, dospejeme k záveru, že podstatné slovo "splatnosť" je odvodené
od slovesa "splatiť", alebo "zaplatiť". Slovesá "splatiť a "zaplatiť'' potom vyjadrujú
okamih splnenia peňažného záväzku jeho uhradením, t.j. zaplatením. V nad-
väznosti na to môžeme pojem "splatnosť“ vyložiť ako "okamih vzniku povinnosti
zaplatiť záväzok" a pojem "splatný" ako "(povinnosť) byť zaplatený".
Rovnakým spôsobom sa na výklad pojmu "splatnosť" pozerá aj právna teória.
V jednej z posledných odborných právnych publikácii uznávaného odborníka v oblasti
civilného práva Prof. JUDr. Jána Lazara, DrSc. s názvom Občianske právo hmotné,
diel I. a II. sa ohľadne splatnosti záväzkov uvádza nasledovné: Jedným
z najčastejších a najprirodzenejších spôsobov zániku záväzku je jeho splnenie
a jednou z posudzovaných podmienok splnenia záväzku je aj otázka, kedy treba
záväzok splniť. Na otázku, kedy treba dlh splniť, treba odpovedať, že ho treba splniť
v deň splatnosti (zročnosti). Deň splatnosti môže byť určený zákonom, súdnym
rozhodnutím, prípadne rozhodnutím iného štátneho orgánu, alebo dohodou strán.
Rovnako sa s otázkou definovania pojmu "splatnosť" vysporiadal aj Najvyšší súd
SR vo svojom rozhodnutí č. Rc 88/2000, ktoré obsahuje nasledovnú právnu vetu
týkajúcu sa vzniku nároku na úroky z omeškania: "Základným predpokladom vzniku
nároku na úroky z omeškania je teda existencia omeškania s plnením peňažného
dlhu a základným predpokladom takéhoto omeškania je existencia pohľadávky, t.j.
práva na peňažné plnenie, a jej zročnosť (splatnosť)".
Momentom splatnosti sa záväzok navyše stáva aj vymáhateľným. Ak dlžník
záväzok nesplní ani po uplynutí jeho splatnosti, dostáva sa automaticky do omeš-
kania.
Pojem "splatnosť" je teda legislatívno-právnym pojmom, ktorý označuje zročnosť
záväzku, t.j. taký právne relevantný časový okamih, kedy vznikne dlžníkovi povinnosť
splatiť svoj peňažný záväzok veriteľovi a od ktorého môže veriteľ od dlžníka
splatenie tohto záväzku požadovať.
Pod právnym pojmom "doba" právna teória i prax rozumie presne ohraničený
časový úsek, počas trvania ktorého má niekto niečo konať, niečoho sa zdržať, alebo
niečo strpieť, alebo uplynutie ktorého spôsobuje určité právne následky (účinky), t.j.
vznik, zmenu alebo zánik právnych vzťahov.
Právny pojem "doba" (na rozdiel od pojmu "lehota") je z časového hľadiska
pevným (fixným) obdobím, ktoré uplynie bez ohľadu na to, či posledný deň doby
pripadne na sobotu, nedeľu, štátny sviatok alebo deň pracovného pokoja. Jej plynutie
sa teda na rozdiel od lehoty nepredlžuje.
Typickým príkladom pre pojem "doba" je výpovedná doba (Zákonník práce)
alebo premlčacia doba (Občiansky zákonník, Obchodný zákonník). Uplynutie času
v prípade oboch typov uvedených dôb spôsobuje právne následky - v prvom prípade
je to zánik pracovného pomeru, v druhom prípade je to nemožnosť priznania
právneho nároku (premlčanie).
Pokiaľ si podrobne všimneme ustanovenia zákona č. 92/1991 Zb., zistíme,
že vo všetkých svojich ustanoveniach používa v súvislosti s úpravou splatenia
dlhopisov F. pojem "doba splatnosti" a pri každom použití pojmu "doba splatnosti" sa
zároveň odvolá na ustanovenie § 24 ods. 6 zákona č. 92/1991 Zb., ktoré
ustanovuje, že dlhopis F., vrátane jeho výnosu, je splatný 31. decembra 2000.
Uvedené legislatívne odvolávky na § 24 ods. 6, pokiaľ ide o dobu splatnosti dlhopisov
F., sú obsiahnuté v § 24 ods. 8, 9 a 10 zákona č. 92/1991 Zb.
Keďže samotný zákon č. 92/1991 Zb. neobsahuje definíciu pojmu doba
splatnosti, aj v tomto prípade si musíme pomôcť výkladom. S ohľadom na vyššie
uvedené vymedzenie pojmu "splatnosť" môžeme pojem "doba splatností' definovať
ako "časovo ohraničený úsek, v ktorom má byť peňažný záväzok splnený".
Týmto spôsobom definuje pojem "doba splatnosti" aj Ministerstvo financií SR
vo svojom Oznámení č. 693/2002 Z.z. o vydaní opatrenia, ktorým sa ustanovujú
podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre poisťovne,
pobočky zahraničných poisťovní, zaisťovne, pobočky zahraničných zaisťovní
a Slovenskú kanceláriu poisťovateľov. V § 13 ods. 7 citovaného oznámenia sa
uvádza, že zmluvná doba splatnosti pohľadávok alebo záväzkov je doba dohodnutá
v zmluve, v ktorej sa majú pohľadávky alebo záväzky splatiť. Rovnaké vymedzenie
pojmu "doba splatnosti" je obsiahnuté aj v oznámeniach Ministerstva financií SR č.
S ohľadom na argumentáciu odporcu ohľadne času splnenia záväzkov
a zároveň berúc do úvahy vyššie uvedené skutočnosti, navrhovateľ konštatoval, že
pojem "čas splnenia'''' použitý v § 563 Občianskeho zákonníka je v prípade plnenia
peňažného záväzku možné stotožniť s pojmom "doba splatnosti", pretože dlžník je
povinný splniť svoj peňažný záväzok jeho splatením veriteľovi v dohodnutom alebo
ustanovenom čase splnenia, t.j. v čase splatnosti záväzku. Nie je asi potrebné
pripomínať, že čas splnenia, respektíve doba splatnosti peňažného záväzku môže
byť stanovená alebo dohodnutá ako určitý časový úsek, ale taktiež môže byť
vymedzená aj veľmi konkrétnym časovým údajom (napríklad presnou hodinou
alebo minútou).
Pojem "doba splatnosti" preto môžeme definovať ako "čas, kedy má byť
peňažný záväzok splatený".
Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal aj na staré rozhodovacie pravidlo súdov,
ktoré hovorí, že "Pri výklade a použití zákona je treba tiež vychádzať z toho, čo
zákonodarca v zákone uviedol pre určitý jav. To znamená, aby každý použitý výraz
mal vždy ten istý, t.j. len jeden, designát; pritom slová zákona majú byť chápané
podľa ich všeobecného zmyslu a nie podľa mienenia jednotlivca." (Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Rc 44/2001). S ohľadom na uvedený judikát,
ale aj pri použití úplne elementárnej právnej logiky, nie je možné tvrdiť, že
zákonodarca výlučne iba na to, aby stanovil dátum pre výpočet výnosov dlhopisov F.,
použil vetu "Dlhopis podľa odseku 4 vrátane jeho výnosu je splatný
31. decembra 2000.", namiesto toho, aby na tento účel použil napríklad vetu "Výnos
z dlhopisu podľa odseku 4 sa počíta do 31. decembra 2000".
Ak by úmyslom zákonodarcu skutočne bolo ustanoviť, že odsek 6 má byť
rozhodujúci výlučne pre určenie úrokového výnosu z dlhopisov F. a pre začiatok
plynutia doby ich splatnosti, bolo by značne nelogické, aby zákonodarca dátum
31.12.2000 označil za deň splatnosti dlhopisov F. a nie za dátum rozhodný pre
stanovenie ich úrokového výnosu.
Navrhovateľ svoje stanovisko k splatnosti dlhopisov oprel tiež o nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vydaný v dovolacom konaní.
Odporca vo svojom stanovisku k odvolaniu uviedol, že odvolanie navrhovateľa
je založené na argumentácii, ktorá je vytrhnutá z kontextu a na právnych tvrdeniach
navrhovateľa, s ktorými sa súd prvého stupňa dostatočne vysporiadal. Ďalej
poukázal na skutočnosť, že v ďalších iných skutkovo totožných veciach už rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodnutia súdov prvého stupňa, ktorými
bol nárok navrhovateľa zamietnutý, potvrdil. Navrhol odvolanie navrhovateľa ako
oneskorené odmietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214
ods. 1 O.s.p. Po preskúmaní rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Predmetom konania je právo navrhovateľa na zaplatenie sumy Sk 99 826,-
ako úrokov z omeškania, ktoré malo vzniknúť navrhovateľovi v dôsledku omeškania
odporcu s vyplatením menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov, emitovaných
odporcom.
Podľa § 24 ods. 4 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu
na iné osoby v znení neskorších predpisov dlhopis fondu je zaknihovaný cenný
papier na meno, ktorý oprávňuje majiteľa tohto dlhopisu na výplatu menovitej
hodnoty a výnosu tohto dlhopisu. Výnos dlhopisu sa určuje vo výške diskontnej
sadzby vyhlásenej N. a platnej ku koncu bežného roka z jeho menovitej hodnoty. Na
tieto dlhopisy sa nevzťahuje osobitný zákon, t.j. zákon č.530/1990 Zb. o dlhopisoch
v znení neskorších predpisov.
Navrhovateľ má za to, že odporca sa dostal do omeškania s vyplatením
menovitej hodnoty a výnosu dlhopisov vzhľadom na ust. § 24 ods. 6 uvedeného
zákona, ktoré stanovuje, že dlhopis podľa odseku 4, vrátane jeho výnosu je splatný
31. decembra 2000. Fond ručí za splatenie dlhopisov podľa odseku 4 svojim
majetkom.
Podľa odseku 11 dlhopis podľa odseku 4, vrátane jeho výnosu, je fond
povinný splatiť osobám uvedeným v odsekoch 3 a 9, a to najneskôr do konca roka
2001. Odporca menovitú hodnotu a výnosy dlhopisov splatil podľa navrhovateľa až
po uplynutí zákonom stanoveného termínu splatnosti v zmysle § 24 ods. 6
uvedeného zákona, čím sa dostal do omeškania, z ktorého dôvodu vzniklo
navrhovateľovi právo na zaplatenie predmetných úrokov z omeškania.
Pre zistenie opodstatnenosti navrhovateľom uplatneného nároku je potrebné
posúdiť, či sa odporca splatením dlhopisov, vrátane ich výnosov majiteľom po lehote
uvedenej v § 24 ods.6 uvedeného zákona, teda po lehote 31. decembra 2000, ale
v lehote stanovenej v odseku 11 uvedeného zákona, teda do 31. decembra 2001,
dostal do omeškania s platením peňažného záväzku. Zánik záväzku plnením dlhu
upravuje ustanovenie § 559 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého splnením dlh
zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka
ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený
v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal.
V predmetnom prípade je čas plnenia upravený právnym predpisom. Emisia
štátnych dlhopisov ako zaknihovaného cenného papiera na meno, v prospech
občanov bol jednorazový akt štátu, ktorý si vyžiadal na realizáciu ich výplaty
občanom osobitnú právnu úpravu zákonom č. 92/1991 Zb., spočívajúcu v osobitnej
úprave splatnosti dlhopisu. Zákon o prevode majetku štátu na iné osoby upravuje čas
splnenia pre dlhopisy fondu v § 24 ods. 6 a ods. 11. Súd prvého stupňa správne
skonštatoval, že uvedené ustanovenia zákona je potrebné vykladať v ich vzájomnej
súvislosti. V § 24 ods.6 je stanovená splatnosť dlhopisu, pričom v odseku 11 zákon
stanovuje lehotu, v ktorej je odporca povinný najneskôr splatiť osobám uvedeným
v odsekoch 3 a 9 dlhopis, vrátane jeho výnosu. Keďže odporca splnil svoje záväzky
pred uplynutím lehoty, stanovenej v § 24 ods. 11 zák. č. 92/1991 Zb. v znení
neskorších predpisov, nemohol sa dostať do omeškania a navrhovateľovi preto
nevzniklo právo na vymáhané úroky z omeškania.
Pre úplnosť sa žiada uviesť, že v odôvodnení odvolania navrhovateľ zaujíma
rozsiahle stanovisko k námietkam odporcu prednesených počas konania, týkajúcich
sa najmä platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok, ako aj k aktívnej vecnej legitimácii
navrhovateľa. Súd prvého stupňa žalobu zamietol z dôvodu, že odporca sa nedostal
do omeškania s platením svojho peňažného záväzku. Vzhľadom na odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvého stupňa, skutočnosť, že odporca proti rozsudku nepodal
odvolanie, pretože bol v konaní úspešný, sa odvolací súd zaoberal dôvodmi
odvolania, ktoré súvisia s odôvodnením rozsudku, t.j. s právnou otázkou splatnosti
dlhopisu, nakoľko v tomto rozsahu je rozhodnutie súdu prvého preskúmateľné.
Pokiaľ navrhovateľ poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 1 Obdo V 3/2006-134 z 31. januára 2007, odvolací súd uvádza, že nie
je v predmetnej veci týmto názorom viazaný a ani sa s ním nestotožnil.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky preto
rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol
podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému
odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume Sk 3828,
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, a to odmeny za 1 úkon právnej služby
vrátane paušálnej náhrady ( § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3
a vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Odporca nedoložil, že je platiteľom DPH, preto mu nebola
priznaná náhrada DPH.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave dňa 28. februára 2008
JUDr. Beata Miničová, v. r.
predsedníčka senátu