Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)72a/378770.44c5bb.pdf
PDF · 90.26 KB
No categories available
4To/66/2006
N a j v y š š í s ú d
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci obžalovaného M. F.,
pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. (zákon č. 140/1961 Zb. v znení
účinnom do 31. decembra 2005) prejednal na verejnom zasadnutí 22. apríla 2008
v Bratislave, odvolanie krajského prokurátora v Košiciach proti rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z 26. júna 2006, sp. zn. 8 T 1/05, a rozhodol
t a k t o :
Podľa § 256 Tr. por. (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov)
sa odvolanie krajského prokurátora z a m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26. júna 2006, sp. zn. 8 T 1/05, bol
obžalovaný M. F. podľa § 226 písm. b/ Tr. por., oslobodený spod obžaloby
pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., ktorého
sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že
dňa 14. januára 2005 asi o 19.00 hod. v kuchyni rodinného domu v obci R.
č. X., kde býval, po predchádzajúcej vzájomnej hádke s nevlastným bratom Ľ. G.,
bytom R. č. X., tohto jedenkrát pichol kuchynským nožom do pravej časti hrudníka,
čím mu spôsobil bodnoreznú ranu pravých pľúc s prerezaním medzirebrovej tepny
a žily s masívnym zakrvácaním pravej pohrudnicovej dutiny, s poruchou vedomia
a dýchania, na následky ktorých zranení Ľ. G. 15. januára 2005 o 00.45 hod.
v Nemocnici s poliklinikou S. v R. zomrel,
pretože tento skutok nie je trestným činom.
Podľa § 229 ods. 3 Tr. por. bola poškodená strana P., Z., pobočka K.,
odkázaná s nárokom na náhradu škody na konanie o veciach občianskoprávnych.
Proti citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie krajský
prokurátor. Navrhol, aby rozsudok krajského súdu bol zrušený a aby bola vec súdu
prvého stupňa vrátená s tým, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol. Vyslovil názor, že konanie obžalovaného nie je možné považovať
za nutnú obranu, pretože obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku
poškodeného. V danom prípade nebola žiadnym dôkazom potvrdená výpoveď
obžalovaného, že poškodený ho udrel stoličkou po hlave, čím obžalovanému
spôsobil ľahký otras mozgu a vyvolal v ňom strach o svoj život. Predtým obžalovaný
riešil nezhody s poškodeným tým, že prespával mimo rodičovského domu, avšak dňa
14. januára 2005 už obžalovaný z domu neutekal. Podľa odvolateľa ide o celkom
zjavný nepomer medzi stoličkou, ktorú mal v rukách poškodený a nožom, ktorým
sa bránil obžalovaný. Navyše matka obžalovaného i poškodeného, ktorá bola
vo vedľajšej miestnosti, nepočula žiadny krik, ktorý by nasvedčoval tomu,
že poškodený ohrozuje obžalovaného na živote.
Zástupca generálneho prokurátora na verejnom zasadnutí navrhol vyhovieť
odvolaniu krajského prokurátora.
Obžalovaný sa k odvolaniu krajského prokurátora vyjadril prostredníctvom
svojej obhajkyne, kde navrhol odvolanie zamietnuť ako nedôvodné. Podľa neho
nie sú žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozhodnutia, pričom
rozsudok považuje za zákonný a vecne správny. Ďalej uviedol, že bolo preukázané,
že poškodený kritického dňa vyprovokoval hádku spojenú s fyzickým útokom
so stoličkou proti obžalovanému, pričom odbornými znaleckými posudkami bol
potvrdený fakt, že úderom stoličkou aj strednej intenzity bol obžalovaný ohrozený
na živote. V prospech obžalovaného slúži fakt, že obžalovaný po skutku poskytoval
poškodenému pomoc a vec ohlásil polícii. V danom prípade išlo o oprávnenú obranu
na odvrátenie bezprávneho a nielen priamo hroziaceho, ale opakovaného, trvajúceho
útoku s fyzickým napadnutím obžalovaného. V prospech obžalovaného svedčí
aj fakt, že obžalovaný konal v silnom rozrušení v zmysle Trestného zákona (zákon
č. 300/2005 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2005).
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania podaného krajským
prokurátorom postupom podľa § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať
odvolanie, ako aj postup konania, ktoré rozsudku predchádzalo a zistil, že odvolanie
krajského prokurátora nie je dôvodné.
Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že krajský súd zákonom
predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením § 2 ods. 5 Tr. por. vykonal všetky
dostupné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom pre náležité zistenie skutkového stavu veci
a pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie.
Krajský súd vykonané dôkazy vyhodnotil v intenciách § 2 ods. 6 Tr. por.,
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a správne dospel k záveru, že skutok sa stal,
ale nie je trestným činom, pretože konanie obžalovaného M. F. bolo konaním
v medziach nutnej obrany v zmysle ustanovenia § 13 Tr. zák. Pri hodnotení dôkazov
sa prvostupňový súd dôsledne vysporiadal i s rozpormi, ktoré sa medzi jednotlivými
dôkazmi vyskytli a preklenul ich úvahami, s ktorými sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky stotožnil.
V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd podrobne a jasne vyložil, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré konkrétne dôkazy svoje skutkové zistenia oprel
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, keď posudzoval dokázané
skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.
Najvyšší súd však považuje za potrebné k niektorým skutočnostiam a obzvlášť
k odvolacím námietkam krajského prokurátora uviesť nasledovné.
Podľa § 226 písm. b/ Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby,
ak nie je tento skutok trestným činom.
Podľa § 13 Tr. zák. čin ináč trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci
alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde
o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku.
Prvostupňový súd postupoval v súlade so stavom veci a zákonom, keď
po vykonaní všetkých dostupných a potrebných dôkazov dospel k záveru, že skutok
pre ktorý bola podaná obžaloba na obžalovaného nie je trestným činom.
Správne vychádzal z toho, že obžalovaný síce pichol jedenkrát nožom
poškodeného do hrudníka a spôsobil mu zranenia, ktoré viedli k smrti poškodeného,
avšak jeho konanie je konaním v nutnej obrane v zmysle § 13 Tr. zák.
Pokiaľ prokurátor v odvolacích námietkach poukázal na to, že žiadnym
z dôkazov nebola potvrdená výpoveď obžalovaného, že ho poškodený Ľ. G. udrel
stoličkou po hlave, čím mu spôsobil ľahký otras mozgu a vyvolal strach o svoj život,
najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že v trestnom konaní nie je potrebné
potvrdiť obhajobné tvrdenia obžalovaného, ale dôkazmi vykonanými v súlade
s Trestným poriadkom jeho obhajobu vyvrátiť tak, aby o dokazovanej skutočnosti
neboli žiadne pochybnosti.
V posudzovanej veci nebolo ničím vyvrátené, že k útoku poškodeného
na obžalovaného došlo spôsobom ako uviedol obžalovaný, ktorý vzhľadom
na predchádzajúce útoky poškodeného voči obžalovanému mohli vyvolať oprávnenú
obavu o jeho život.
Z výsluchu svedkyne H. G., matky poškodeného i obžalovaného
(č. l. 116 – 123), vyplýva, že medzi obžalovaným a poškodeným došlo ku konfliktu,
pri ktorom videla, ako poškodený chytil do rúk stoličku a zahnal sa na obžalovaného
a až potom, čo svedkyňa skríkla na poškodeného, tento stoličku položil na miesto
a neudrel obžalovaného, ale do neho ďalej skákal a sácal ho rukami, teda
v napádaní obžalovaného ďalej pokračoval. Zranenie hlavy obžalovaného
poškodeným nevylúčila ani znalkyňa MUDr. V. K. v znaleckom posudku
(č. l. 100 – 101), podľa ktorej mohlo toto zranenie vzniknúť mechanizmom, ktorý
popísal obžalovaný pri rekonštrukcii činu (č. l. 177 – 190), toto znalkyňa potvrdila
aj vo výpovedi na hlavnom pojednávaní (č. l. 302 – 305). Tak isto znalkyňa
MUDr. Z. G. vo výpovedi (č. l. 245) uviedla, že k poraneniu poškodeného mohlo dôjsť
v podstate spôsobom, ako uvádzal obžalovaný pri rekonštrukcii činu. Za tejto situácie
Najvyšší súd slovenskej republiky poukazuje na ustálenú judikatúru (R 36/1991),
z ktorej vyplýva, že ak nemožno celkom bezpečne zistiť vykonanými dôkazmi
skutočnosť, či útok zo strany poškodeného skončil alebo pokračoval ďalej,
je nevyhnutné vychádzať zo zásady in dubio pro reo a z hľadiska skončenia,
či neskončenia útoku na záujem chránený trestným zákonom urobiť záver, že útok
v čase činu obžalovaného, ktorý sa mu bránil, trval.
Na vybočenie z medzí nutnej obrany v zmysle § 13 Tr. zák., nemožno
usudzovať len z toho, že napadnutý útočníka zranil a prípadne ho aj usmrtil, pričom
sám neutrpel nijaké zranenie, ak tým odvracal útok priamo hroziaci alebo trvajúci
a takáto obrana nebola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku
(R 25/1976).
Čo sa týka odôvodnenosti obavy obžalovaného o svoj život zo strany
poškodeného, túto skutočnosť podporuje aj výpoveď svedkov H. G. (č. l. 116 – 123),
Z. A. – vlastnej sestry poškodeného (č. l. 243) a J. J. (č. l. 244), z ktorých vyplýva,
že poškodený bol človek agresívny, často požívajúci alkoholické nápoje, ktorý
vyháňal obžalovaného z domu, vyhrážal sa mu zabitím. Vzájomné konflikty medzi
obžalovaným a poškodeným riešil obžalovaný často tým, že prespával mimo domu
alebo boli riešené za asistencie polície. Z výpovedí svedkýň H. G. a Z. A. tiež
vyplýva, že poškodený pol roka pred činom pichol obžalovaného nožom do hrude
a svedkyňa G. obžalovaného vtedy sama ošetrila. Tento konflikt sa však
nenahlasoval na políciu, aby vec zostala v rodine.
Krajský prokurátor v odvolaní ďalej namietal, že pokiaľ predchádzajúce
konflikty obžalovaný riešil často tým, že prespával mimo rodičovského domu,
14. januára 2005 už obžalovaný z domu neutekal. K uvedenému Najvyšší súd
Slovenskej republiky poukazuje na ustálenú judikatúru (R 18/1996, R 25/1976),
z ktorej vyplýva, že napadnutý má právo výberu, či sa útoku vyhne inak, než použitím
obrany, alebo sa rozhodne brániť, lebo nikto nie je povinný ustupovať
pred neoprávneným útokom na záujmy chránené Trestným zákonom. Riziko
vyvolané útokom musí znášať útočník sám a teda nie je možné na nutnú obranu
aplikovať zásadu subsidiarity, ako je to napr. v ustanovení o krajnej núdzi.
K námietke krajského prokurátora, že obžalovaný pichol nožom poškodeného
do pravej časti hrudníka následkom čoho poškodený zomrel, napriek tomu,
že poškodený mal v rukách len kuchynskú stoličku, je treba poukázať na vyššie
uvedenú judikatúru, z ktorej ďalej vyplýva, že ak má byť nutná obrana úspešná,
môže a niekedy aj musí napadnutý použiť intenzívnejšie konanie alebo účinnejšie
prostriedky, než použil útočník. Nesmie však ísť o konanie alebo prostriedky celkom
zjavne neprimerané povahe a nebezpečnosti útoku. Škoda spôsobená v obrane
môže byť väčšia ako škoda, ktorú útočník spôsobil napadnutému alebo ktorá hrozila
z jeho útoku. Nesmie však byť medzi nimi celkom zjavný nepomer.
Z výpovede znalkyne MUDr. K. (č. l. 304) okrem iného vyplýva záver,
že stolička s ohľadom na spôsob, akým poškodený ohrozoval obžalovaného (útok
na hlavu), mohla spôsobiť zranenia bezprostredne ohrozujúce život (napr. praskliny
lebečnej klenby, prípadne poškodenie niektorého krčného stavca), a preto bola
stolička potenciálne smrtiacim nástrojom. Za tejto situácie je nôž použitý
obžalovaným v rámci obrany, možné považovať síce za intenzívnejší prostriedok,
ako stolička použitá poškodeným, ale nebol však celkom zjavne neprimeraný.
Tak isto škoda, ktorá hrozila obžalovanému (ťažká ujma na zdraví, resp. smrť)
nebola celkom zjavne neprimeraná škode spôsobenej obžalovaným poškodenému.
Z uvedeného teda vyplýva, že samotná obrana obžalovaného nebola celkom zjavne
neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku a bola teda v tomto ohľadne v medziach
nutnej obrany.
Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, na ktorú poukázal prvostupňový súd,
že hoci skutok sa stal v roku 2005, teda za účinnosti Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005, od 1. januára 2006 bol účinný nový
Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý novým
a pre osobu brániacu sa priamo hroziacemu alebo trvajúcemu útoku priaznivejším
spôsobom upravil podmienky nutnej obrany. Konanie obžalovaného, ako vyplýva
z vyššie uvedených skutočností, však naplnilo podmienky nutnej obrany už podľa
skoršieho Trestného zákona.
Podľa § 2 ods. 1 Tr. zák. č. 300/2005 Z. z. v znení účinnom
od 1. januára 2006, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu
a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu
sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.
Podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona čin inak trestný, ktorým niekto odvracia
priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom,
nie je trestným činom.
Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona nejde o nutnú obranu, ak obrana bola
celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času,
okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.
Podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona ten, kto odvracia útok spôsobom
uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení
spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia.
V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať, že konanie obžalovaného
je konaním v nutnej obrane tak podľa skoršej, ako i neskoršej právnej úpravy.
Vzhľadom na novší priaznivejší zákon, odvolací súd len podotýka, že aj v prípade
keby obrana obžalovaného podľa skoršieho zákona bola celkom zjavne neprimeraná
útoku (išlo by o tzv. intenzívny exces), konanie obžalovaného by podľa neskoršieho
zákona nebolo trestným činom, a to vzhľadom na § 25 ods. 2, ods. 3 tohto zákona,
nakoľko vychádzajúc zo všetkých okolností prípadu obžalovaný čin spáchal v silnom
rozrušení spôsobenom útokom v dôsledku strachu, čo nepovažuje za sporné
ani krajský prokurátor, keď v obžalobe (č. l. 229) uviedol silné rozrušenie
ako poľahčujúcu okolnosť, pričom túto skutočnosť nevylúčil ani znalec MUDr. Š. S.,
CSc. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní (č. l. 247).
S poukazom na tieto dôvody sa Najvyšší súd Slovenskej republiky plne
stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že obžalovaný konal v medziach
nutnej obrany tak, ako to má na mysli ustanovenie § 13 Tr. zák. č. 140/1961 Zb.
v znení účinnom do 31. decembra 2005.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach považuje odvolací súd za zákonný
a správny vo všetkých jeho výrokoch, preto odvolanie krajského prokurátora
ako nedôvodné zamietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.
V Bratislave 22. apríla 2008
JUDr. Emil B d ž o c h, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: