Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/66/2006

N a j v y š š í s ú d

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci obžalovaného M. F.,

pre trestný čin vraždy podľa Tr. zák. ( v znení

účinnom do 31. decembra 2005) prejednal na verejnom zasadnutí 22. apríla 2008

v Bratislave, odvolanie krajského prokurátora v Košiciach proti rozsudku Krajského

súdu v Košiciach z 26. júna 2006, sp. zn. , a rozhodol

t a k t o :

Podľa ( v znení neskorších predpisov)

sa odvolanie krajského prokurátora z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26. júna 2006, sp. zn. , bol

obžalovaný M. F. podľa , oslobodený spod obžaloby

pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák., ktorého

sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že

dňa 14. januára 2005 asi o 19.00 hod. v kuchyni rodinného domu v obci R.

č. X., kde býval, po predchádzajúcej vzájomnej hádke s nevlastným bratom Ľ. G.,

bytom R. č. X., tohto jedenkrát pichol kuchynským nožom do pravej časti hrudníka,

čím mu spôsobil bodnoreznú ranu pravých pľúc s prerezaním medzirebrovej tepny

a žily s masívnym zakrvácaním pravej pohrudnicovej dutiny, s poruchou vedomia

a dýchania, na následky ktorých zranení Ľ. G. 15. januára 2005 o 00.45 hod.

v Nemocnici s poliklinikou S. v R. zomrel,

pretože tento skutok nie je trestným činom.

Podľa bola poškodená strana P., Z., pobočka K.,

odkázaná s nárokom na náhradu škody na konanie o veciach občianskoprávnych.

Proti citovanému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie krajský

prokurátor. Navrhol, aby rozsudok krajského súdu bol zrušený a aby bola vec súdu

prvého stupňa vrátená s tým, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol. Vyslovil názor, že konanie obžalovaného nie je možné považovať

za nutnú obranu, pretože obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku

poškodeného. V danom prípade nebola žiadnym dôkazom potvrdená výpoveď

obžalovaného, že poškodený ho udrel stoličkou po hlave, čím obžalovanému

spôsobil ľahký otras mozgu a vyvolal v ňom strach o svoj život. Predtým obžalovaný

riešil nezhody s poškodeným tým, že prespával mimo rodičovského domu, avšak dňa

14. januára 2005 už obžalovaný z domu neutekal. Podľa odvolateľa ide o celkom

zjavný nepomer medzi stoličkou, ktorú mal v rukách poškodený a nožom, ktorým

sa bránil obžalovaný. Navyše matka obžalovaného i poškodeného, ktorá bola

vo vedľajšej miestnosti, nepočula žiadny krik, ktorý by nasvedčoval tomu,

že poškodený ohrozuje obžalovaného na živote.

Zástupca generálneho prokurátora na verejnom zasadnutí navrhol vyhovieť

odvolaniu krajského prokurátora.

Obžalovaný sa k odvolaniu krajského prokurátora vyjadril prostredníctvom

svojej obhajkyne, kde navrhol odvolanie zamietnuť ako nedôvodné. Podľa neho

nie sú žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu rozhodnutia, pričom

rozsudok považuje za zákonný a vecne správny. Ďalej uviedol, že bolo preukázané,

že poškodený kritického dňa vyprovokoval hádku spojenú s fyzickým útokom

so stoličkou proti obžalovanému, pričom odbornými znaleckými posudkami bol

potvrdený fakt, že úderom stoličkou aj strednej intenzity bol obžalovaný ohrozený

na živote. V prospech obžalovaného slúži fakt, že obžalovaný po skutku poskytoval

poškodenému pomoc a vec ohlásil polícii. V danom prípade išlo o oprávnenú obranu

na odvrátenie bezprávneho a nielen priamo hroziaceho, ale opakovaného, trvajúceho

útoku s fyzickým napadnutím obžalovaného. V prospech obžalovaného svedčí

aj fakt, že obžalovaný konal v silnom rozrušení v zmysle (zákon

č. v znení účinnom od 1. januára 2005).

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade odvolania podaného krajským

prokurátorom postupom podľa preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať

odvolanie, ako aj postup konania, ktoré rozsudku predchádzalo a zistil, že odvolanie

krajského prokurátora nie je dôvodné.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že krajský súd zákonom

predpísaným spôsobom a v súlade s ustanovením vykonal všetky

dostupné dôkazy v rozsahu nevyhnutnom pre náležité zistenie skutkového stavu veci

a pre zákonu zodpovedajúce rozhodnutie.

Krajský súd vykonané dôkazy vyhodnotil v intenciách ,

jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a správne dospel k záveru, že skutok sa stal,

ale nie je trestným činom, pretože konanie obžalovaného M. F. bolo konaním

v medziach nutnej obrany v zmysle ustanovenia § 13 Tr. zák. Pri hodnotení dôkazov

sa prvostupňový súd dôsledne vysporiadal i s rozpormi, ktoré sa medzi jednotlivými

dôkazmi vyskytli a preklenul ich úvahami, s ktorými sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky stotožnil.

V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd podrobne a jasne vyložil, ktoré

skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré konkrétne dôkazy svoje skutkové zistenia oprel

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, keď posudzoval dokázané

skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Najvyšší súd však považuje za potrebné k niektorým skutočnostiam a obzvlášť

k odvolacím námietkam krajského prokurátora uviesť nasledovné.

Podľa súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby,

ak nie je tento skutok trestným činom.

Podľa § 13 Tr. zák. čin ináč trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci

alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde

o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku.

Prvostupňový súd postupoval v súlade so stavom veci a zákonom, keď

po vykonaní všetkých dostupných a potrebných dôkazov dospel k záveru, že skutok

pre ktorý bola podaná obžaloba na obžalovaného nie je trestným činom.

Správne vychádzal z toho, že obžalovaný síce pichol jedenkrát nožom

poškodeného do hrudníka a spôsobil mu zranenia, ktoré viedli k smrti poškodeného,

avšak jeho konanie je konaním v nutnej obrane v zmysle § 13 Tr. zák.

Pokiaľ prokurátor v odvolacích námietkach poukázal na to, že žiadnym

z dôkazov nebola potvrdená výpoveď obžalovaného, že ho poškodený Ľ. G. udrel

stoličkou po hlave, čím mu spôsobil ľahký otras mozgu a vyvolal strach o svoj život,

najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že v trestnom konaní nie je potrebné

potvrdiť obhajobné tvrdenia obžalovaného, ale dôkazmi vykonanými v súlade

s jeho obhajobu vyvrátiť tak, aby o dokazovanej skutočnosti

neboli žiadne pochybnosti.

V posudzovanej veci nebolo ničím vyvrátené, že k útoku poškodeného

na obžalovaného došlo spôsobom ako uviedol obžalovaný, ktorý vzhľadom

na predchádzajúce útoky poškodeného voči obžalovanému mohli vyvolať oprávnenú

obavu o jeho život.

Z výsluchu svedkyne H. G., matky poškodeného i obžalovaného

(č. l. 116 – 123), vyplýva, že medzi obžalovaným a poškodeným došlo ku konfliktu,

pri ktorom videla, ako poškodený chytil do rúk stoličku a zahnal sa na obžalovaného

a až potom, čo svedkyňa skríkla na poškodeného, tento stoličku položil na miesto

a neudrel obžalovaného, ale do neho ďalej skákal a sácal ho rukami, teda

v napádaní obžalovaného ďalej pokračoval. Zranenie hlavy obžalovaného

poškodeným nevylúčila ani znalkyňa MUDr. V. K. v znaleckom posudku

(č. l. 100 – 101), podľa ktorej mohlo toto zranenie vzniknúť mechanizmom, ktorý

popísal obžalovaný pri rekonštrukcii činu (č. l. 177 – 190), toto znalkyňa potvrdila

aj vo výpovedi na hlavnom pojednávaní (č. l. 302 – 305). Tak isto znalkyňa

MUDr. Z. G. vo výpovedi (č. l. 245) uviedla, že k poraneniu poškodeného mohlo dôjsť

v podstate spôsobom, ako uvádzal obžalovaný pri rekonštrukcii činu. Za tejto situácie

Najvyšší súd slovenskej republiky poukazuje na ustálenú judikatúru (R 36/1991),

z ktorej vyplýva, že ak nemožno celkom bezpečne zistiť vykonanými dôkazmi

skutočnosť, či útok zo strany poškodeného skončil alebo pokračoval ďalej,

je nevyhnutné vychádzať zo zásady in dubio pro reo a z hľadiska skončenia,

či neskončenia útoku na záujem chránený urobiť záver, že útok

v čase činu obžalovaného, ktorý sa mu bránil, trval.

Na vybočenie z medzí nutnej obrany v zmysle § 13 Tr. zák., nemožno

usudzovať len z toho, že napadnutý útočníka zranil a prípadne ho aj usmrtil, pričom

sám neutrpel nijaké zranenie, ak tým odvracal útok priamo hroziaci alebo trvajúci

a takáto obrana nebola zrejme neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku

(R 25/1976).

Čo sa týka odôvodnenosti obavy obžalovaného o svoj život zo strany

poškodeného, túto skutočnosť podporuje aj výpoveď svedkov H. G. (č. l. 116 – 123),

Z. A. – vlastnej sestry poškodeného (č. l. 243) a J. J. (č. l. 244), z ktorých vyplýva,

že poškodený bol človek agresívny, často požívajúci alkoholické nápoje, ktorý

vyháňal obžalovaného z domu, vyhrážal sa mu zabitím. Vzájomné konflikty medzi

obžalovaným a poškodeným riešil obžalovaný často tým, že prespával mimo domu

alebo boli riešené za asistencie polície. Z výpovedí svedkýň H. G. a Z. A. tiež

vyplýva, že poškodený pol roka pred činom pichol obžalovaného nožom do hrude

a svedkyňa G. obžalovaného vtedy sama ošetrila. Tento konflikt sa však

nenahlasoval na políciu, aby vec zostala v rodine.

Krajský prokurátor v odvolaní ďalej namietal, že pokiaľ predchádzajúce

konflikty obžalovaný riešil často tým, že prespával mimo rodičovského domu,

14. januára 2005 už obžalovaný z domu neutekal. K uvedenému Najvyšší súd

Slovenskej republiky poukazuje na ustálenú judikatúru (R 18/1996, R 25/1976),

z ktorej vyplýva, že napadnutý má právo výberu, či sa útoku vyhne inak, než použitím

obrany, alebo sa rozhodne brániť, lebo nikto nie je povinný ustupovať

pred neoprávneným útokom na záujmy chránené . Riziko

vyvolané útokom musí znášať útočník sám a teda nie je možné na nutnú obranu

aplikovať zásadu subsidiarity, ako je to napr. v ustanovení o krajnej núdzi.

K námietke krajského prokurátora, že obžalovaný pichol nožom poškodeného

do pravej časti hrudníka následkom čoho poškodený zomrel, napriek tomu,

že poškodený mal v rukách len kuchynskú stoličku, je treba poukázať na vyššie

uvedenú judikatúru, z ktorej ďalej vyplýva, že ak má byť nutná obrana úspešná,

môže a niekedy aj musí napadnutý použiť intenzívnejšie konanie alebo účinnejšie

prostriedky, než použil útočník. Nesmie však ísť o konanie alebo prostriedky celkom

zjavne neprimerané povahe a nebezpečnosti útoku. Škoda spôsobená v obrane

môže byť väčšia ako škoda, ktorú útočník spôsobil napadnutému alebo ktorá hrozila

z jeho útoku. Nesmie však byť medzi nimi celkom zjavný nepomer.

Z výpovede znalkyne MUDr. K. (č. l. 304) okrem iného vyplýva záver,

že stolička s ohľadom na spôsob, akým poškodený ohrozoval obžalovaného (útok

na hlavu), mohla spôsobiť zranenia bezprostredne ohrozujúce život (napr. praskliny

lebečnej klenby, prípadne poškodenie niektorého krčného stavca), a preto bola

stolička potenciálne smrtiacim nástrojom. Za tejto situácie je nôž použitý

obžalovaným v rámci obrany, možné považovať síce za intenzívnejší prostriedok,

ako stolička použitá poškodeným, ale nebol však celkom zjavne neprimeraný.

Tak isto škoda, ktorá hrozila obžalovanému (ťažká ujma na zdraví, resp. smrť)

nebola celkom zjavne neprimeraná škode spôsobenej obžalovaným poškodenému.

Z uvedeného teda vyplýva, že samotná obrana obžalovaného nebola celkom zjavne

neprimeraná povahe a nebezpečnosti útoku a bola teda v tomto ohľadne v medziach

nutnej obrany.

Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, na ktorú poukázal prvostupňový súd,

že hoci skutok sa stal v roku 2005, teda za účinnosti

Zb. v znení účinnom do 31. decembra 2005, od 1. januára 2006 bol účinný nový

05 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý novým

a pre osobu brániacu sa priamo hroziacemu alebo trvajúcemu útoku priaznivejším

spôsobom upravil podmienky nutnej obrany. Konanie obžalovaného, ako vyplýva

z vyššie uvedených skutočností, však naplnilo podmienky nutnej obrany už podľa

skoršieho .

Podľa Tr. v znení účinnom

od 1. januára 2006, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu

a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu

sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.

Podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona čin inak trestný, ktorým niekto odvracia

priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom,

nie je trestným činom.

Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona nejde o nutnú obranu, ak obrana bola

celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času,

okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu.

Podľa § 25 ods. 3 citovaného zákona ten, kto odvracia útok spôsobom

uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení

spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia.

V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať, že konanie obžalovaného

je konaním v nutnej obrane tak podľa skoršej, ako i neskoršej právnej úpravy.

Vzhľadom na novší priaznivejší zákon, odvolací súd len podotýka, že aj v prípade

keby obrana obžalovaného podľa skoršieho zákona bola celkom zjavne neprimeraná

útoku (išlo by o tzv. intenzívny exces), konanie obžalovaného by podľa neskoršieho

zákona nebolo trestným činom, a to vzhľadom na § 25 ods. 2, ods. 3 tohto zákona,

nakoľko vychádzajúc zo všetkých okolností prípadu obžalovaný čin spáchal v silnom

rozrušení spôsobenom útokom v dôsledku strachu, čo nepovažuje za sporné

ani krajský prokurátor, keď v obžalobe (č. l. 229) uviedol silné rozrušenie

ako poľahčujúcu okolnosť, pričom túto skutočnosť nevylúčil ani znalec MUDr. Š. S.,

CSc. vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní (č. l. 247).

S poukazom na tieto dôvody sa Najvyšší súd Slovenskej republiky plne

stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že obžalovaný konal v medziach

nutnej obrany tak, ako to má na mysli ustanovenie Tr.

v znení účinnom do 31. decembra 2005.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach považuje odvolací súd za zákonný

a správny vo všetkých jeho výrokoch, preto odvolanie krajského prokurátora

ako nedôvodné zamietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.

V Bratislave 22. apríla 2008

JUDr. Emil B d ž o c h, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: