Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Obo/12/2007

Najvyšší súd5 Obo 12/2007 Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Aleny Priecelovej a členiek JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Zdenky Kohútovej,

v právnej veci žalobcu: Ing. Ľ. V., nar. X., ul. J., Trenčín, zast. JUDr. D. B., advokátkou,

AK P., 911 01 Trenčín 1, proti žalovanému: J. V., nar. X., K., Trenčín, zast. JUDr. P. M.,

advokátom, B., 955 01 Topoľčany 1, o zaplatenie 152 892 Sk s prísl., na odvolanie

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.

-307 zo dňa 14. októbra 2004, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.

-307 zo dňa 14. októbra 2004 v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy

odvolacieho konania v sume 13 861 Sk.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave uložil žalovanému zaplatiť

žalobcovi sumu 117 889 Sk spolu so 17,6 %-ným úrokom z omeškania od 1.5.1995 až do

zaplatenia. V časti 35 003 Sk s prísl. žaloba bola zamietnutá.

V odôvodnení sa konštatuje, že žalobca sa domáhal zaplatenia 152 892 Sk z titulu

vysporiadania jeho nárokov zo zmluvy o tichom spoločenstve, t.j. nároku na vyplatenie

jeho vkladu, ktorým sa podieľal na podnikaní žalovaného, o podiel na zisku za roky 1992

a 1993. Súd po vykonanom dokazovaní a doplnení dokazovania v zmysle vysloveného

právneho názoru odvolacieho a dovolacieho súdu mal za preukázané, že sporové strany

uzavreli zmluvu o tichom spoločenstve v zmysle . Rovnako bolo nesporné, že

došlo k zániku zmluvy o tichom spoločenstve a k zániku účasti tichého spoločníka

(žalobcu) na podnikaní žalovaného. K zániku účasti tichého spoločníka došlo na základe

ich vzájomnej dohody k 1.4.1994. Takýto záver nevylučuje ani v tom čase platné ust.

.

Podľa záverov znaleckého posudku vypracovaného súdnym znalcom Ing. E. J. bola

firma V. k 1.4.1994 v strate v celkovej výške 71 434 Sk pri zohľadnení dubióznych

pohľadávok z roku 1992. Žalobca sa zaviazal poskytnúť podnikateľovi peňažný vklad vo

výške 10 000 Sk a podieľať sa ním na jeho podnikaní. Podnikateľ sa zaviazal na

vyplatenie podielu na zisku vo výške 49 % s tým, že rovnakým podielom sa tichý

spoločník bude podieľať na prípadnej strate.

V dodatku č. 2 zmluvy sa účastníci zmluvy dohodli, že žalobca vloží zbytok svojho

vkladu v celkovej výške 152 892 Sk postupne, a to do 30.9.1992 – hotovostný vklad

v sume 50 000 Sk, ďalších 92 892 Sk do 31.12.1993. V dodatku č. 3 zo dňa 9.2.1993 sa

účastníci dohodli, že žalobca svoj podiel na zisku za rok 1992 vo výške 59 572 Sk vloží

ako podiel tichého spoločníka a do 31.12.1993 uhradí ešte z jeho vkladu čiastku vo výške

18 320 Sk. Podľa dodatku č. 4 zo dňa 25.8.1993 vložil vklad v čiastke 18 320 Sk, čím mal

splatený celkový vklad vo výške 152 892 Sk, čo činí 49 %-ný podiel na celkovom vklade

účastníkov zmluvného vzťahu do podnikania. Pri určení podielu spoločníka na výsledku

podnikania je rozhodná mimoriadna účtovná závierka ku dňu 1.4.1994. Podľa záverov

znaleckého posudku k uvedenému termínu bola zistená strata na hospodárskom výsledku

podnikania žalovaného vo výške 71 434 Sk. Podiel žalobcu na zisku a na strate

predstavuje 49 %. Z celkovej straty predstavuje 49%-ný podiel čiastku 35 003 Sk.

Súd zohľadnil aj námietky žalovaného v tom smere, že v roku 1994 uhradil všetky

vzniknuté záväzky za r. 1993 a za prvý štvrťrok 1994, teda v čase spoločného podnikania,

ako aj námietky, že žalovaný eviduje viacero nevymožiteľných pohľadávok. Tieto

námietky sú však irelevantné, nakoľko tak záväzky, ako aj nevymožiteľné pohľadávky

boli pri vypracovaný znaleckého posudku zohľadnené. Čo sa týka námietky žalovaného,

že uplatnený nárok žalobcu bol čiastočne kompenzovaný započítaním hodnoty reziva,

ktoré si žalobca odviezol od žalovaného, je taktiež nedôvodná. Zo samotnej výzvy zo dňa

22.5.1994 je zrejmé, že rezivo patrilo žalobcovi a nešlo o určitú protihodnotu, ktorú by

bolo možné na základe dohody zmluvných strán započítať ako čiastočnú náhradu proti

nároku žalobcu na vrátenie vkladu. Neboli splnené podmienky pre započítanie v zmysle

ust. .

Súd preto u uplatnenom nároku rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

rozsudku, pričom v časti 35 003 Sk bola žaloba zamietnutá, čo predstavuje 49 %-ný

podiel žalobcu na strate žalovaného. O uplatnenom úroku rozhodol v zmysle § 369 ods. 1

v spojení s ust. . O trovách konania rozhodol podľa

Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a navrhol v napadnutej časti rozsudok

zmeniť a žalobu zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru,

súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci a nevykonal navrhované dôkazy. Súd

nesprávne interpretuje závery znaleckého posudku a súd odmietol vykonať doplnenie

znaleckého posudku v zmysle jeho návrhu zo dňa 8.7.2004.

Žalovaný je fyzická osoba – podnikateľ, ktorý vedie jednoduché účtovníctvo, ktoré

je založené na princípe skutočných výdajov a skutočných príjmov. Dôkazom čoho je

príslušné daňové priznanie žalovaného za kritické obdobie, čo znamená, že záväzky

vyplývajúce z roku 1993 a prvý štvrťrok 1994 boli podľa peňažného denníka uhradené

v plnej výške. Pri rešpektovaní zásad jednoduchého účtovníctva bola skutočná strata

žalovaného ku dňu 1.4.1994 vo výške 380 362 Sk. Súd nezapočítal hodnotu žalobcom

3

prevzatého reziva v množstve 11,13 mv hodnote 54 259 Sk v zmysle .

Predmetné rezivo nebolo nikdy vo vlastníctve žalobcu a jeho vlastníctvo nie je možné

odvodzovať od listu z 22.5.1994. Z prejavov oboch účastníkov je jasné, že hodnota reziva

je časť hodnoty podielu na podnikanie žalobcu ako tichého spoločníka, a tak toto plnenie

aj prevzal, súhlasiac, že táto suma (54 259 Sk) bude započítaná do vzájomného

vysporiadania jeho podielu ako tichého spoločníka na podnikaní. Nesúhlasí ani

s priznaním úroku z omeškania od 1.5.1995. Súd sa nezaoberal skutočnosťou, že

v exekučnom konaní ešte v roku 1997 žalovaný sumu 152 892 Sk s prísl. zaplatil na účet

exekútora po právoplatnosti rozsudku Krajského súdu Bratislava a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. . Nie je mu známe, prečo exekútor sumu 208 000

Sk žalobcovi nesplatil. Súd tiež pochybil, keď sa nezaoberal aj otázkou platnosti zmluvy

o tichom spoločenstve uzavretej dňa 3.1.1992 z pohľadu splnenia vkladu tichého

spoločníka.

Žalobca sa zaviazal splniť svoj vklad do 31.12.1992, čo sa však nestalo a svoj

vklad uložil v plnej výške až dňa 23.8.1993.

Žalobca sa písomne vyjadril dňa 21.1.2005 k odvolaniu a navrhol napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný bol poučený podľa ,

a preto jeho námietka ohľadne doplnenia znaleckého posudku je bezpredmetná. Znalec

objektivizoval súdu prvého stupňa rozhodujúce účtovné prípady, postupy a závery. Čo sa

týka námietky započítania, je taktiež bezpredmetná. Dohoda podľa

neexistovala a započítať možno len pohľadávky rovnakého okruhu. Podľa ,

žalovaný je povinný vrátiť vklad žalobcovi v peniazoch. Žalobca nemal preto dôvod

uspokojiť sa s iným ako peňažným plnením svojho nároku, pričom ani alternatívne

prijatie takéhoto plnenia nebolo od neho vynútiteľné. Žalobca nedostal peniaze na účet od

žalovaného v rámci „predchádzajúcej exekúcie“, a preto mu vznikol nárok na zaplatenie

aj úroku z omeškania.

Tvrdenie žalovaného ohľadne neplatnosti zmluvy nie je dôvodné. Súd sa s touto

otázkou náležite vysporiadal. Skutočnosti, ktoré označuje žalovaný, nie sú takej povahy,

že by mali za následok neplatnosť zmluvy. Ak by aj bolo došlo k omeškaniu so splnením

vkladu tichého spoločníka, podnikateľ mal možnosť využiť niektorú z možností

sankciovania žalobcu, resp. odstúpiť od zmluvy, čo sa však nestalo.

Žalobca, napriek stanovisku dovolacieho súdu, je toho názoru, že jediným

podkladom pre výpočet výšky vráteného vkladu tichého spoločníka je ročná účtovná

závierka podnikateľa v zmysle , ktorý v spojení s je

kogentnej povahy. Podľa ročnej účtovnej závierky žalovaného by mal žalobca plný nárok

na vrátenie vkladu vo výške 152 892 Sk. Vzhľadom k procesnej situácii, že žalobca

nedefinoval, že napáda odvolaním iba časť rozsudku, ktorá pôsobí v jeho neprospech, tak

sa možno domnievať, že aj časť rozsudku ohľadne zamietnutia sumy 35 003 Sk je stále

otvorená a je možnosť odvolacím súdom inak právne kvalifikovať dôvody zamietnutia,

prípadne tento výrok revidovať. Pokiaľ súd neuzná túto argumentáciu, navrhuje

napadnutý rozsudok podľa potvrdiť a priznať žalobcovi trovy odvolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

vec podľa , , a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

nie je dôvodné.

Vychádzal zo zistenia, že predmetom sporu je žalobcom uplatnené právo na

zaplatenie sumy 152 892 Sk z titulu vrátenia vkladu v dôsledku zániku zmluvy o tichom

spoločenstve a zaplatenia úroku z omeškania vo výške 17,6 % od 1.5.1995 v zmysle

rozšírenia žaloby zo dňa 22.6.2004. Prvostupňový súd rozšírenie žaloby pripustil

uznesením zo dňa 22.6.2004 (č.l. 184). Medzi sporovými stranami bola uzavretá dňa

3.1.1992 zmluva o tichom spoločenstve, súčasťou ktorej sú aj dodatky č. 1, 2, 3, 4

v zmysle § 673 Obch. zák. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Žalobca ako tichý

spoločník sa zaviazal majetkovou účasťou – peňažným vkladom vo výške 152 892 Sk

podieľať sa na podnikaní žalovaného a žalovaný sa zaviazal na platenie zisku

vyplývajúceho z podielu tichého spoločníka na výsledku podnikania vo výške 49 %.

Rovnakým podielom sa tichý spoločník podieľal aj na prípadnej strate (č.l. I zmluvy).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací uznesením Obdo V 74/99 zo

dňa 28.1.2000 vyslovil právny záver, že medzi účastníkmi konania došlo k zániku účasti

tichého spoločníka na podnikaní na základe ich vzájomnej dohody k 1.4.1994, čo

nevylučuje ustanovenie a zmluva sa môže ukončiť dohodou strán kedykoľvek.

Po ukončení zmluvy musí dôjsť k vyrovnaniu.

Podľa do 30 dní po zániku zmluvy je podnikateľ povinný vrátiť

tichému spoločníkovi vklad zvýšený alebo znížený o jeho podiel na výsledku podnikania.

Vzhľadom na špecifický zánik zmluvy o tichom spoločenstve pre určenie podielu

tichého spoločníka na výsledku podnikania v predmetnom spore, dovolací súd

skonštatoval, že je potrebné vychádzať z účtovnej závierky ku dňu zániku zmluvy,

t.j. 1.4.1994.

Súd prvého stupňa v intenciách dovolacieho súdu ( ) doplnil

dokazovanie a nariadil znalecké dokazovanie v zmysle , vzhľadom na spornú

skutočnosť, či a v akej výške je daná povinnosť podnikateľa vrátiť tichému spoločníkovi

vklad zvýšený alebo znížený o jeho podiel na výsledku podnikania ku dňu zániku zmluvy

o tichom spoločenstve. Znalec pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal z výkazu

majetku a záväzkov žalovaného, príjmov a výdavkov za rok 1993, peňažného denníka,

došlých faktúr a odoslaných, bankových výpisov, podnikateľských účtov, pokladničných

dokladov, evidencie hmotného a nehmotného majetku, mzdových dokladov za rozhodné

obdobie rok 1993 – 1994. Zo záverov znaleckého posudku pri zohľadnení všetkých

pohľadávok a záväzkov, ako aj dubióznych pohľadávok z roku 1992, žalovaný ako

podnikateľ k 1.4.1994 bol v strate v celkovej čiastke 71 434 Sk. V zmysle zmluvy zo dňa

3.1.1992 (článok I) sa žalobca podieľal na strate na výsledku podnikania vo výške 49 %,

t.z., že z celkovej straty 71 434 Sk zistenej ku dňu zániku zmluvy o tichom spoločenstve

predstavuje podiel žalobcu na strate v sume 35 003 Sk. Žalobcovi preto vzniklo právo na

vyplatenie vkladu zníženého o jeho podiel na strate v sume 117 889 Sk s úrokom

z omeškania vo výške 17,6 % od 1.5.1995.

Námietka žalovaného, že medzi sporovými stranami došlo k dohode o vzájomnom

3

započítaní pohľadávok, t.j., že hodnota prevzatého reziva v množstve 11,13 mv sume

54 259 Sk bude započítaná do vzájomného vysporiadania podielu žalobcu ako tichého

spoločníka je irelevantná. Nebolo preukázané, že dohoda medzi sporovými stranami

podľa na takýto zápočet existovala. Žalovaný je povinný vrátiť vklad znížený

o podiel na strate v peňažnej sume, keďže predmet vkladu bol v peňažnej forme, a nie je

preto možné započítavať druhovo odlišné plnenie, naturálne (dodávka reziva) s peňažným

plnením (vyplatenie vkladu).

V spornom prípade neboli splnené zákonom stanovené podmienky pre zánik

pohľadávky započítaním (kompenzáciou) v zmysle § 580 Obč. zák. Taktiež námietka

žalovaného, že súd nebral zreteľ na jeho nedobytné pohľadávky, nie je právne dôvodná.

Z obsahu znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že znalec zohľadňoval pri výpočte

straty aj dubiózne pohľadávky žalovaného za rok 1992. Na ďalšie dôkazy uvedené

v odvolacom konaní s poukazom na ust. nie je možné brať zreteľ.

Žalovaný nepredložil žiadny relevantný dôkaz o začatí exekučného konania, resp., že

žalobcovi ako oprávnenému boli v súvislosti s vykonanou exekúciou poskytnuté finančné

prostriedky v zmysle uplatneného nároku. Keďže v časti zamietajúcej v sume 35 003 Sk

žalobca nepodal odvolanie, rozhodnutie v tejto časti je právoplatné, nie je predmetom

odvolacieho konania, a preto odvolací súd vyjadrenie žalobcu k odvolaniu „v bode 5“

(čl. 322) považoval za bezpredmetné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preto napadnutý rozsudok

ako vecne správny potvrdil ( ). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa

, Úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho

konania v sume 13 861 Sk. Právnemu zástupcovi žalobcu patrí odmena za zastupovanie

v konaní v zmysle vyhl. č. (, ) – 2 úkony právnej pomoci

á 4250 Sk, 1x paušálna náhrada r. 2008 – 190 Sk, 1x paušálna náhrada r. 2005 – 150 Sk,

cestovná náhrada – 2808 Sk + DPH 19 % - 2213 Sk – spolu 13 861 Sk. Žalobca predložil

osvedčenie, že je plátcom DPH.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 23. apríla 2008

JUDr. Alena P r i e c e l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: