Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
837/374721.1ba64a.pdf
PDF · 104.83 KB
No categories available
3Cdo/9/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Emila Franciscyho a JUDr. Ivana Machyniaka
v právnej veci žalobcu Ing. P. R., bývajúceho v P., zastúpeného JUDr. J. E., advokátom v P.,
proti žalovanému P., a.s., so sídlom V., o zaplatenie 481 420 Sk s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15 C 120/03, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Prešove z 11. februára 2005 sp. zn. 2 Co 225/04, takto
rozhodol:
Dovolanie žalobcu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 14. júna 2004 č.k. 15 C 120/03-20 zastavil konanie
v časti o zaplatenie náhrady za dovolenku, v prevyšujúcej časti o náhradu mzdy žalobu
zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 19 210 Sk
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi
účastníkmi vznikol od 1. mája 1991 tzv. faktický pracovný pomer a listom z 26. júna 1992
žalovaný tento pracovný pomer ukončil. Po tomto dátume žalobca už pre žalovaného
nevykonával žiadnu prácu. Keďže po 26. júni 1992 žalovaný prestal žalobcovi prideľovať
prácu, jeho pracovný pomer zanikol, vrátane všetkých práv a povinností, ktoré by z neho
vyplývali. Uzavrel, že ak žalobca po 26.6.1992 pre žalovaného žiadnu prácu nevykonával,
nemá právo na mzdu a z tohto dôvodu žalobu v časti o náhradu mzdy zamietol. Poukázal aj
na to, že žalobcovi nevznikla ani pohľadávka pokiaľ ide o náhradu škody, pretože neplatnosť
právneho úkonu spôsobil sám, keďže pri uzatváraní pracovnej zmluvy mal požadovať, aby
zmluva bola uzavretá na dobu určitú. Žalobcovi však nevznikla škoda v ňom uplatňovanom
rozsahu, pretože bez zamestnania bol iba od 26.6.1992 do 1.10.1992. Odkedy sa potom
zamestnal. Konanie v časti o zaplatenie náhrady mzdy za dovolenku zastavil, lebo o tomto
nároku bolo právoplatne rozhodnuté.
Na odvolanie žalobcu, vo výroku vo veci samej, Krajský súd v Prešove rozsudkom
z 11. februára 2005 sp. zn. 2 Co 225/04 potvrdil rozsudok o zamietnutí žaloby o zaplatenie
sumy 8 116 Sk mesačne s príslušenstvom za čas od 3.7.1992 do 3.5.1997. Zrušil rozsudok
o zamietnutí žaloby o náhradu mzdy za 7 dní v mesiaci jún 1992 vo výške 2 052 Sk
s príslušenstvom a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Pripustil dovolanie s vymedzením dovolacej
otázky, či zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších právnych predpisov v ustanovení § 205b
(prvý Zákonník práce) upravuje možnosť nahradiť zamestnancovi aj inú škodu spočívajúcu
v ušlom zisku.
Uviedol, že súd prvého stupňa správne pre účely rozhodnutia o uplatnenom žalobnom
nároku vychádzal z toho, že nároky medzi účastníkmi treba posudzovať ako nároky
z tzv. faktického pracovného pomeru. Použitie ustanovenia § 61 Zákonníka práce (ďalej ZP)
je pri faktickom pracovnom pomere vylúčené. Nárok žalobcu na náhradu mzdy podľa § 61
ods. 1 ZP za čas od 3.7.1992 do 3.5.1997 je právne neopodstatnený. Pre zodpovednosť
zamestnávateľa za škodu voči zamestnancovi platia spoločné ustanovenia o zodpovednosti
podľa ustanovení § 205a/, b/, c/ ZP. Z ustanovenia § 205b ods. 1 ZP vyplýva, že organizácia
je povinná nahradiť pracovníkovi skutočnú škodu a to v peniazoch, pokiaľ škodu neodčiní
uvedením do predošlého stavu. Ak ide o inú škodu na zdraví, než z dôvodu pracovného
úrazu alebo choroby z povolania (§ 187), platia pre spôsob a rozsah jej náhrady ustanovenia
o pracovných úrazoch s tým obmedzením, že jednorazové odškodnenie pozostalým
neprislúcha. Neplatne dohodnutý pracovný pomer, či trvanie tzv. faktického pracovného
pomeru nemalo v danej veci za následok, že by žalobca nemohol nastúpiť do iného
zamestnania a teda žalobcovi tým nevznikla taká majetková ujma, akú si uplatnil v konaní.
Takáto majetková ujma spočívajúca v ušlom zárobku od 3.7.1992 do 3.5.1997 nemôže
byť skutočnou škodou tak, ako je to uvedené v ustanovení § 205b ods. 1 ZP. Žalobca mal
príjem do 1.10.1992 a prípadné rozdiely v príjmoch žalobcu spočívajúcich v nižšom zárobku
oproti zárobku, aký dosahoval u žalovaného by mohli byť posudzované len ako iná škoda
(ušlý zisk, či ušlý zárobok), ktorá podľa § 205b ods. 1 ZP nie je skutočnou škodou. Uzavrel,
že súd prvého stupňa správne žalobný návrh v časti týkajúcej sa nároku na finančné plnenie
vo výške 8 116 Sk od 3.7.1992 do 3.5.1997 zamietol. V tejto časti preto rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 O.s.p). Výrok zakladajúci prípustnosť
dovolania s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p. odôvodnil tým, že ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a to v otázke, či zákon č. 65/1965 Zb.
v znení neskorších právnych predpisov v ustanovení § 205b (prvý Zákonník práce)
upravuje možnosť nahradiť zamestnancovi aj inú škodu spočívajúcu v ušlom zisku.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Žiadal, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Prípustnosť dovolania treba posúdiť podľa § 237 písm. f/, § 238 ods. 3 a § 241 ods. 2
písm. a/, e/ O.s.p. Nesúhlasil so závermi odvolacieho súdu, že mu nevznikla nijaká majetková
ujma, dokonca ani ako ušlý zárobok. Odvolací súd nevzal do úvahy, že po neplatnom
okamžitom zrušení pracovného pomeru ostal bez zamestnania a v následných zamestnaniach
mal nižšie príjmy ako u žalovaného. Jeho zamestnanie v Bratislave bolo spojené s vysokými
nákladmi, bol odlúčený od rodiny, nedostával nijaké odlučné a vysoké finančné náklady
boli spojené s bývaním a stravovaním.
Žalovaný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti považuje dovolací súd za potrebné upozorniť, že
vyslovením prípustnosti dovolania (§ 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p.) vymedzuje odvolací súd
zároveň aj právnu otázku zásadného významu (pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní
vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade môže byť odôvodňované výlučne len
nesprávnym právnym názorom, zaujatým v napadnutom rozhodnutí, a to práve v tej právnej
otázke, ktorá viedla k pripusteniu dovolania. Dovolací súd sa potom obmedzuje len na tie
dôvody dovolania, ktoré spadajú do rámca prípustného dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu, že za otázku zásadného právneho významu
považoval posúdenie či zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších právnych predpisov
v ustanovení § 205b (prvý Zákonník práce) upravuje možnosť nahradiť zamestnancovi aj
inú škodu spočívajúcu v ušlom zisku. Tomu zodpovedá dôvod dovolania, ktorý má základ
v tvrdení, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Keďže dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, proti ktorému bola prípustnosť dovolania založená výrokom odvolacieho súdu, len
z dôvodu uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., preskúmal dovolací súd
rozsudok odvolacieho súdu len z tohto uplatneného dovolacieho dôvodu. Námietkami
žalobcu, ktoré sa netýkali pripustenej dovolacej otázky sa dovolací súd nemohol s poukazom
na právnu úpravu odvolacieho konania zaoberať.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo
aplikoval síce správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.
Predmetom konania boli žalobcom uplatnené nároky súvisiace s jeho pracovným
pomerom u žalovaného. Rozsudkom Okresného súdu Prešov z 23. februára 2000 č.k.
7 C 140/92-305 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 10. septembra 2003
sp. zn. 4 Co 630/02 bolo určené, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalovaným
listom z 26. júna 1992 je neplatné. Nároky na náhradu mzdy boli vylúčené na samostatné
konanie.
Odvolací súd správne posúdil otázku právneho nároku žalobcu, keď uzavrel, že zákon
(§ 205b ods. 1 ZP) mu neumožňoval priznanie ušlého zisku. Prvý Zákonník práce na rozdiel
od Občianskeho zákonníka (§ 442 ods. 1) neobsahoval v časti týkajúcej sa spoločných
ustanovení o zodpovednosti zamestnávateľa za škodu ustanovenie o jednotlivých formách
škôd. Prvý Zákonník práce neupravoval subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka.
Zákon teda neumožňoval priznanie náhrady inej škody podľa § 205b ods. 1 ZP spočívajúcej
v ušlom zisku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky takisto poukazuje na to, že z ustanovenia § 205b
ods. 1 veta prvá ZP vyplýva, že zo zodpovednostného vzťahu na náhradu škody
zamestnávateľom voči zamestnancovi je upravené pri všeobecnej zodpovednosti
nahradzovanie iba skutočnej škody, nie ušlého zisku. Ušlý zárobok je v tomto zákone
viazaný iba na poškodenie zdravia pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania.
Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolaním vytýkané
nesprávne právne posúdenie veci v odvolacím súdom pripustenej otázke nie je dôvodné.
Existenciu vád podľa § 237 O.s.p. dovolací súd po preskúmaní veci nezistil. Ostatné
námietky dovolateľa preto považoval za právne bezvýznamné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu zamietol (§ 243b ods. 1
O.s.p.).
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý v ňom nemal úspech (§ 243b ods. 4 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalobcovi nepriznal
náhradu trov dovolacieho konania, lebo mu žiadne nevznikli.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2008
JUDr. Martin V l a d i k, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: