Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 10 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)a68/379884.bae92e.pdf
PDF · 113.81 KB
No categories available
3Cdo/211/2006
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a sudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej
veci žalobcov 1/ J. a 2/ M., bývajúcich vo V., oboch zastúpených JUDr. J., advokátom so
sídlom v R., proti žalovaným 1/ M., bývajúcej vo V., 2/ S., 3/ S., so sídlom v B.,
regionálnemu pracovisku v L., o určenie hraníc medzi nehnuteľnosťami, vedenej na
Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 10 C 86/86, na dovolanie žalobcov proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 6. decembra 2005 sp. zn. 23 Co 321/2004, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Žalovaným 1/ až 3/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou z 11. júna 1986, ktorú v konaní opakovane menili
a upravovali, napokon domáhali určenia, že hranicu medzi nehnuteľnosťami v katastrálnom
2
území V. – na jednej strane pozemkami vedenými ako parcela č. X. vo výmere 16 m(vo
2
vlastníctve žalovaného 3/) a parcela č. X. vo výmere 399 m(vo vlastníctve žalovanej 1/), na
2
druhej strane pozemkami vedenými ako parcela č. X. vo výmere 630 m(vo vlastníctve
2
žalobcov 1/ a 2/) a parcela č. X. vo výmere 7 m(vo vlastníctve žalovanej 2/), tvorí čiara
vyznačená v znaleckom nákrese znalca I. z 18. novembra 1989 (tento nákres je súčasťou
znaleckého posudku uvedeného znalca č. 9/89 z toho istého dňa) v spojení so znaleckým
posudkom znalca I. z 11. novembra 1997 č. 5/97, ktorá prechádza bodmi C, G a D. Podľa
-2-3 Cdo 211/2006
názoru žalobcov žaloba s týmto petitom vychádza z doterajšieho priebehu a výsledkov
konania a zohľadňuje tiež skutočnosť, že v konaní bolo právoplatne určené vlastníctvo štátu
k novovytvoreným pozemkom, a to parcelám č. X. a X. (rozsudkom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš z 30. júna 1988 č.k. 10 C 86/86-112 v spojení s potvrdzujúcim výrokom
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 21. septembra 1988 sp. zn. 17 Co 322/88).
Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 11. februára 2003 č.k. 10 C 86/86-341
žalobe s uvedeným petitom vyhovel a určil, že hranica medzi označenými pozemkami je
vedená bodmi, ktoré sú v grafickej časti znaleckého posudku znalca I. č. 9/89 označené ako
C, G a D. V odôvodnení poukázal na priebeh konania, právoplatné určenie hraníc sporných
pozemkov s novovytvorenými parcelami a výsledky vykonaného dokazovania, ktorými mal
preukázané, že žalobcovia 1/ a 2/ pri stavbe svojho domu zasiahli aj do susediaceho pozemku
(teraz vo vlastníctve žalovanej 1/). Mali v úmysle uvoľniť v prospech vlastníka tohto
pozemku časť pozemku v ich vlastníctve, k dohode ale nedošlo. Rozsudkami súdov bolo
určené vlastníctvo štátu k parcele č. X. a X. (v zadnej a prednej časti spornej hranice), preto
zostalo určiť už len sporný zvyšok hranice pozemkov (jej strednú časť). Dokazovaním sa
potvrdilo, že žalobcovia 1/ a 2/ sa opodstatnene domáhajú určenia spornej časti hranice
pozemkov, ktorá vedie spomenutými bodmi C, G a D, teda vo vzdialenosti cca 25 cm od
steny domu žalobcov 1/ a 2/, a nie po stene tohto domu, ako uvádzala žalovaná 1/. Súd prvého
stupňa (tiež v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 18. mája 2004 č.k. 10 C 86/86-367) rozhodol
aj o trovách konania.
Na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Žiline rozsudkom zo 6. decembra 2005
sp. zn. 23 Co 321/2004 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení hranice
medzi pozemkami zmenil tak, že žalobu zamietol. Rozhodol tiež o trovách konania.
V odôvodnení poukázal na význam najdôležitejšej obsahovej náležitosti žaloby – petit,
ktorým sa určuje rozsah súdnej ochrany požadovanej žalobcami. Z petitom určeného rámca
rozhodovania nesmie súd vybočiť a prekročiť ho môže len v zákonom určených prípadoch
(§ 153 ods. 2 O.s.p.). V prejednávanej veci bod C leží na hranici medzi parcelou č. X. (vo
vlastníctve žalobcov 1/ a 2/) a parcelou č. X. (vo vlastníctve žalovaného 3/). Táto časť hranice
– od bodu C po bod 157 – už ale bola právoplatne vyriešená ako hranica pozemku č. X., teda
nebol dôvod určovať znovu hranicu v časti od bodu C po bod 157. Takisto platí, že ak hranica
parcely č. X. (vo vlastníctve žalovaného 2/) už bola právoplatne určená rozhodnutím súdu,
nebol daný dôvod pre jej opätovné určenie v bodoch G až D. Navyše, sporná hranica nie je
-3-3 Cdo 211/2006
ani evidenčnou hranicou podľa pozemkovej mapy pôvodných parciel č. X. a č. X. a nie je ani
dlhodobo užívacou hranicou, ktorá by medzi účastníkmi existovala po postavení domu
žalobcov. Dohoda „o vypustení časti pozemkov“ nebola v konaní preukázaná a z ničoho
nemožno vyvodiť, že by žalobcovia 1/ a 2/ splnili podmienky pre nadobudnutie vlastníctva
(právnym titulom vydržania) sporných častí pozemkov s hranicou vymedzenou bodmi C, G a
D.
Tento rozsudok odvolacieho súdu napadli žalobcovia 1/ a 2/ dovolaním, v ktorom uviedli,
že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Určením hranice bodmi C, G a D nebol prekročený petit ich
žaloby a ani v prípade, že by žaloba nebola sporná (až) od bodu C, ale len od bodu 157, mohla
byť hranica určená aj len od bodu 157, pretože tým by im (v rozsahu od bodu C po bod 157)
bolo prisúdené iba menej (nie viac), než žiadali. Hranica od bodu C (železná tyč) nie je však
v prírode vyznačená a rozsudkami súdov, ktoré určili vlastníctvo parciel č. X. a X., nebola
určená hranica vedená bodmi G a D. Žalobcovia 1/ a 2/ v dovolaní vyslovili nesúhlas aj so
záverom súdu, že znalcom vyznačená hranica je fiktívna a že súdom prvého stupňa určená
hranica nie je ani evidenčná ani právna. Odvolací súd tiež prehliadol, že v danom prípade bola
otázka vydržania častí pozemkov vyriešená už rozsudkom Okresného súdu Liptovský
Mikuláš z 30. júna 1988 č.k. 10 C 86/86-112 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 21. septembra 1988 sp. zn. 17 Co 322/88. Dodali, že týmito rozsudkami
sa vyriešila len otázka časti hraníc, a to od bodu A k bodu C a od bodu D k bodu E. Jednotlivé
znalecké posudky podané v konaní potvrdzovali správnosť priebehu hranice bodmi C, G a D,
spochybnenú až rozsudkom odvolacieho súdu, ktorý napadli dovolaním. Napriek tomu, že
hranica od bodu C nie je v prírode vyznačená, výsledkami vykonaného dokazovania bolo
dostatočne preukázané jednak to, že hranica medzi nehnuteľnosťami neprebieha ani z bodu C
na roh domu žalobcov 1/ a 2/ (bod 108), ale cez bod G (asi 25 cm od múru ich domu) k bodu
D (204), jednak to, že táto časť pozemku je medzi účastníkmi sporná, a teda je sporná i otázka
vlastníctva pozemku vymedzeného touto hranicou. Z týchto dôvodov žalobcovia 1/ a 2/
žiadali napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Žiline na
ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
-4-3 Cdo 211/2006
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie
nie je opodstatnené.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom dovolania
a dovolacím dôvodom vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia. Obligatórne sa
zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolatelia nenamietali, že v konaní došlo k niektorej z procesných vád v zmysle § 237
O.s.p. (t.j. že a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát). Vada takejto povahy nevyšla v dovolacom
konaní najavo. Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd
prihliadnuť aj keď nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia; jej základom je porušenie
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom
vecná nesprávnosť rozhodnutia. Ani procesná vada konania tejto povahy nebola v dovolaní
namietaná a v dovolacom konaní nevyšla najavo jej existencia.
Dovolatelia namietajú, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na
zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka má vlastník právo na ochranu proti tomu,
kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci
-5-3 Cdo 211/2006
od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Žalobou na ochranu vlastníckeho práva je tiež žaloba
na určenie priebehu hranice medzi spornými pozemkami, lebo v konaní o takej žalobe ide
o vzájomné vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv a slová „určenie hranice“ treba
považovať za vyjadrovací spôsob, ktorým tak účastníci, ako aj súd majú na mysli určenie,
ktorá časť zo spornej plochy v prírode, tomu - ktorému z vlastníkov susedných pozemkov
patrí (viď R 6/1999).
V prejednávanej veci bola hranica dotknutých pozemkov v minulosti porušená
a žalobcovia 1/ a 2/ pri výstavbe ich rodinného domu zasiahli do pozemku žalovanej 1/. Pre
úspech žalobcov v konaní sa vyžadovalo preukázanie toho, že plocha, ktorej sa tento zásah
týkal, je v ich vlastníctve; tvrdili, že túto plochu nadobudli vydržaním.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia práva (vrátane vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti). V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby,
držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky
vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne – ak z nich nie je
splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Minulou právnou úpravou (obyčajové právo
platné na Slovensku do 31. decembra 1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení
s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka
v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb.), ale i súčasnou právnou úpravou (§ 134
Občianskeho zákonníka v znení od 1. januára 1992) je oprávnenosť držby jednou
z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá
fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom
je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle,
vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie
je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného
presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej)
opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého
požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že
mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých
vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku
vlastníctva.
-6-3 Cdo 211/2006
V danom konaní bolo rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 30. júna 1988 č.k.
10 C 86/86-112 v spojení s potvrdzujúcim výrokom rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 21. septembra 1988 sp. zn. 17 Co 322/88 určené, že pozemky v katastrálnom území
2 2
V., označené ako parcela č. X. vo výmere 16 ma parcela č. X. vo výmere 7 m, sú vo
vlastníctve štátu, v prospech ktorého došlo k vydržaniu v zmysle § 135a ods. 2 Občianskeho
zákonníka v znení do 31. decembra 1991.
Tým, že súdy určili vlastníctvo k pozemkom uvedeným v predchádzajúcom odseku
(vychádzajúc zo záveru, že ich žalobcovia 1/ a 2/ vydržali „v prospech štátu“), nebola bez
ďalšieho vyriešená aj otázka nadobudnutia vlastníctva celej spornej plochy zabranej
posunutím hranice pozemkov žalobcami 1/ a 2/ pri výstavbe ich domu (ako sa nesprávne
uvádza v dovolaní). Pre určenie hranice v zmysle petitu žaloby (ako bol žalobcami 1/ a 2/
naformulovaný v jeho záverečnom znení) bolo nevyhnutné preukázať kumulatívne splnenie
podmienok vydržania (viď vyššie) aj vo zvyšnej časti hranice, predovšetkým od bodu 157 cez
bod 202 po bod 204 grafickej časti znaleckého posudku I. č. 9/89. Dovolací súd sa stotožňuje
so záverom odvolacieho súdu, že hranica, určenie ktorej sa žalobcovia domáhali, nie je ani
právna, ani evidenčná. Žalobcovia ani podľa názoru dovolacieho súdu v konaní nepreukázali,
že vo vzťahu k tejto časti spornej hranice po celú vydržaciu dobu pri bežnej (normálnej)
opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého
požadovať, nemali a ani nemohli mať dôvodné pochybnosti o tom, že im (zabratá) plocha
pozemkov patrí. Z dokazovania vyplýva, že pokiaľ aj bola medzi účastníkmi v minulosti
uzavretá dohoda o vzájomných ústupkoch v dôsledku posunu hraníc, bola táto dohoda z roku
1961 medzi samotnými účastníkmi „pochybná“ (viď aj vyjadrenie žalobcov na č.l. 126 spisu)
a v uvedenej časti nerešpektovaná.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v tom, čo bolo v danom prípade
z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné (t.j. z hľadiska preukázania vlastníctva
žalobcov k časti plochy, ktorej sa posunutie hranice týka), je rozhodnutie odvolacieho súdu
o zamietnutí žaloby správne. Na závere o správnosti zmeny prvostupňového rozsudku
a zamietnutia žaloby nemohli nič zmeniť tvrdenia žalobcov 1/ a 2/, ktoré uviedli v dovolaní
vo vzťahu k priebehu spornej hranice.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., a že
-7-3 Cdo 211/2006
dovolanie preto nie je podané opodstatnene. Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto
dôvodu dovolanie žalobcov 1/ a 2/ zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
Žalobcovia 1/ a 2/ neboli v dovolacom konaní úspešní. Procesne úspešným žalovaným 1/
až 3/ nepriznal dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na
rozhodnutie o náhrade trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. apríla 2008
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: