Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/4/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Jozefa Kolcuna a JUDr. Ivana Machyniaka

v exekučnej veci oprávneného J. S., bývajúceho v K., zastúpeného JUDr. Ľ. D., advokátom

v Š., proti povinnému M. K., S., IČO: X., o uspokojenie pohľadávky oprávneného

vo výške 51 642 Sk a po 2 718 Sk mesačne od 1.7.2005, vedenej na Okresnom súde Zvolen

pod sp. zn. , o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 26. januára 2006 sp. zn.

t a k t o :

Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. januára 2006 sp. zn.

vo výroku, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vo výroku

o trovách konania a vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na

ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen uznesením z 8. decembra 2005 č.k. -37

námietkam povinného proti exekúcii vyhovel v časti prevyšujúcej vymáhanú sumu 2 718 Sk

a v tejto časti exekúciu vyhlásil za neprípustnú. V zostávajúcej časti námietky povinného

proti exekúcii zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že za obdobie od

1.12.2003 do 31.12.2003 má oprávnený nárok na zaplatenie úrazovej renty od M.

K., ktoré prevzalo aj záväzky N. K. v zmysle ustanovenia

veta prvá v znení neskorších predpisov. Od 1.1.2004

úrazovú rentu je povinná vyplácať Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave. Námietkam

povinného proti exekúcii preto vyhovel v časti prevyšujúcej vymáhanú sumu 2 718 Sk,

čo je úrazová renta (náhrada za stratu na zárobku) za mesiac december 2003 a v zostávajúcej

časti námietky povinného proti exekúcii zamietol.

Na základe podaného odvolania oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici

uznesením z 26. januára 2006 sp. zn. uznesenie okresného súdu v časti pokiaľ

vyhovel námietkam povinného a exekúciu v časti prevyšujúcej vymáhanú sumu 2 718 Sk

vyhlásil za neprípustnú, potvrdil. Výrok, ktorým súd námietky povinného vo zvyšku zamietol,

zostal nedotknutý. Vyslovil, že povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že námietka oprávneného, pokiaľ ide

o povinnosť žalovanej N. K. uvedenú v rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. ,

je dôvodná. Ak náhrada škody nebola prisúdená oprávnenému proti N. K. ako

zamestnávateľovi z titulu choroby z povolania alebo pracovného úrazu, neprešla povinnosť

vyplácať túto rentu podľa o sociálnom poistení na Sociálnu

poisťovňu, pretože podľa Sociálna poisťovňa preberá

výplatu len tých plnení, ktoré vyplývajú zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri

pracovnom úraze alebo chorobe z povolania. Ak potom okresný súd postavil svoje

rozhodnutie o neprípustnosti exekúcie na názore, že povinnosť vyplácať stratu na zárobku

z označeného povinného prešla na Sociálnu poisťovňu podľa

o sociálnom poistení, jeho právny názor považuje krajský súd za nesprávny. Napriek tomu

uznesenie v napadnutej časti, pokiaľ bola exekúcia v časti prevyšujúcej sumu 2 718 Sk

vyhlásená za neprípustnú, proti povinnému M. K. potvrdil, pretože oprávneným označený

povinný M. K. nie je povinný z exekučného titulu. Prechod povinností z exekučného titulu na

označeného povinného v návrhu na začatie exekúcie nebol preukázaný. Na M. K.

neprešla povinnosť uložená N. K. rozsudkom Okresného súdu Zvolen

č.k. -22 z 18. septembra 1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č.k. -45 z 5. marca 1997 ani na základe zákona ani na základe

inej právnej skutočnosti, preto je neprípustné viesť exekúciu proti M. K. na základe týchto

exekučných titulov. Prvostupňový súd teda rozhodoval o námietkach povinného správne aj

keď na základe iných právnych dôvodov.

Uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním v časti, v ktorej odvolací

súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Prípustnosť dovolania odôvodnil tým, že

odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa z iných dôvodov, než ako ho odôvodnil

prvostupňový súd. S právnym záverom odvolacieho súdu, že povinný M. K. nie je právnym

nástupcom N. K. a teda neprešla na neho povinnosť z exekučného titulu, nemôže súhlasiť.

Už aj z tohto dôvodu M. K. bolo zaviazané mu vyplatiť úrazovú rentu vo výške 2 718 Sk

za obdobie od 1.12.2003 do 31.12.2003. Odvolací súd sa taktiež vo svojom rozhodnutí

nevyporiadal s otázkou kto je právnym nástupcom N. K.. Na povinnosť M. K. vyplácať mu

úrazovú rentu aj po 1.1.2004 nemá vplyv skutočnosť, či M. K. do delimitačného protokolu

z 3.2.2004 zahrnulo záväzky N. K. alebo nie. Zastáva názor, že na povinného M. K.

účinnosťou novely č. 522/2003, ktorou sa mení a dopĺňa o majetku

obcí, t.j. zo zákona dňom 1.1.2004 prešiel záväzok vyplácať mu úrazovú rentu. Rozhodnutie

odvolacieho súdu teda spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle ustanovenia

Navrhuje rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj prvostupňového

súdu zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal predovšetkým

prípustnosť dovolania proti napadnutému potvrdzujúcemu výroku uznesenia odvolacieho

súdu a dospel k záveru, že je prípustné a súčasne i opodstatnené.

Podľa ustanovenia možno dovolaním napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa.

Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 ) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,

že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

( ) alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239

ods. 2 písm. b/ ) alebo uznesenia súdu prvého stupňa o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky ( ). Podľa doslovného znenia však

ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení,

poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie

predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania,

ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci

samej rozhoduje uznesením.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorý

potvrdil jediné uznesenie súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania, nejde

ani o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia ani o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky. Keďže dovolaním napadnuté

uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 239 ods. 1, 2

ani v ustanovení , je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky

súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ,

ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou vymenovanou v § 237

písm. a/ až g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka

pred súdom konať, nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré môžu začať len

na návrh, prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, alebo súdom nesprávne obsadeným).

Existenciu vád konania dovolateľ tvrdil a to konkrétne vadu uvedenú pod písm. f/.

Podľa ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým

znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktorému mu Občiansky

súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať

dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci).

V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru, že z exekučného titulu –

rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. -22 z 18. septembra 1996 jednoznačne

vyplýva, že oprávnenému náhrada za stratu na zárobku bola vyplácaná ešte pred rokom 1993.

Za obdobie od 1.12.2003 do 31.12.2003 má oprávnený nárok na zaplatenie tejto úrazovej

renty od M. K., ktoré prevzalo aj záväzky N. K. v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 veta prvá

v znení neskorších predpisov. Od 1.1. 2004 úrazovú rentu je povinná

vyplácať Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave.

Odvolací súd založil svoje potvrdzujúce rozhodnutie v porovnaní so súdom prvého

stupňa na právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď vychádzal

z toho, že ak náhrada škody nebola prisúdená oprávnenému proti N. K. ako zamestnávateľovi

z titulu choroby z povolania alebo pracovného úrazu, neprešla povinnosť vyplácať túto

rentu podľa o sociálnom poistení

na Sociálnu poisťovňu, pretože podľa Sociálna

poisťovňa preberá výplatu len tých plnení, ktoré vyplývajú zo zodpovednosti zamestnávateľa

za škodu pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania. Ak potom okresný súd postavil

svoje rozhodnutie o neprípustnosti exekúcie na názore, že povinnosť vyplácať stratu na

zárobku z označeného povinného prešla na Sociálnu poisťovňu podľa § 272 zákona

č. o sociálnom poistení, jeho právny názor považuje za nesprávny. Prechod

povinnosti z exekučného titulu na označeného povinného v návrhu na začatie exekúcie nebol

preukázaný. Na M. K. neprešla povinnosť uložená N. K. rozsudkom Okresného súdu Zvolen

č.k. -22 z 18. septembra 1996 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č.k. -45 z 5. marca 1997 ani na základe zákona ani na základe inej

právnej skutočnosti, preto je neprípustné viesť exekúciu proti M. K. na základe týchto

exekučných titulov. Okresný súd teda rozhodoval o námietkach povinného správne aj keď na

základe iných právnych dôvodov.

Z ustanovenia článku 48 ods. 2 vyplýva, že každý má

právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so

všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú

(viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001, a

13. novembra 2002, ).

Právo na súdnu ochranu okrem (), Listiny

základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (čl. 6 ods. 1) zabezpečujú a vykonávajú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku (napr. , , a pod.). Obsahom práva

na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je právo účastníka, aby sa jeho vec,

ak to zákon pripúšťa, prejednala v dvojinštančnom konaní.

Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva účastníkovi

procesné práva, medzi ktoré patria aj právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam,

navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k právnym dôsledkom z nich

vyplývajúcich. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v konaní na súde

prvého stupňa ale aj v odvolacom konaní. Realizácia týchto práv v odvolacom konaní je však

znemožnená, ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa z iného právneho

dôvodu vychádzajúceho zo skutočnosti, ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal vo svojom

rozhodnutí a ku ktorým sa neúspešný oprávnený nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod.

Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa oprávnený dozvedel, že odvolací súd vyvodil svoj

iný právny záver zo skutočnosti prvostupňovým súdom nehodnotených. V tomto štádiu už

nemal možnosť zaujímať k nim stanoviská, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie alebo

aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k právnej relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania.

Znemožnenie realizácie procesných práv účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom

nerešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti Občianskeho súdneho konania

odvolacím súdom, lebo účastníkom konania odopiera možnosť prieskumu správnosti nových

poprípade z pohľadu súdu prvého stupňa dosiaľ bezvýznamných (z hľadiska právneho

posúdenia veci odvolacím súdom však rozhodujúcich) skutkových zistení.

Z uvedeného potom vyplýva, že ak odvolací súd dospeje k záveru, že sú dané iné

dôvody, pre ktoré exekúcia je neprípustná, vychádzajúc zo skutočností, ktoré neboli tvrdené

a ani prvostupňový súd sa nimi nezaoberal, zruší napadnuté rozhodnutie a vec vráti súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súd prvého stupňa považoval za rozhodujúce

skutočností, ktoré nie sú pre rozhodnutie vo veci právne významné a naopak neprihliadol

na skutočnosti, ktoré môžu byť dôležité. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného

princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť

iba kasačným rozhodnutím.

Pretože odvolací súd v prejednávanej veci takto nepostupoval, odňal tým

oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia

Keďže táto vada konania je samostatným dovolacím dôvodom, dovolací súd podľa § 243b

ods. 1 uznesenie odvolacieho súdu v napadnutom výroku zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 29. apríla 2008

JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: